Ľudia oznamujú rozmanitým spôsobom svojim priateľom a známym odchod niekoho z rodiny do večnosti. Na parte sa dá čítať napríklad,že niekto - XY - odišiel tam,odkiaľ niet návratu. Toto vyjadrenie má charakter pesimizmu,smútku a určitej beznádeje v momentálnej situácii. Pohľad viery nám hovorí,že ten,kto už okúsil atmosféru večnosti,nebude mať záujem,vracať sa naspäť. Jednoducho povedané,človeku sa z lepšieho do horšieho nechce. Čo je potrebné urobiť pre to,aby sme sa vo chvíli lúčenia s pozemskou vlasťou a vo chvíli príchodu k nebeskej bráne,zachovali dôstojne a s vierou? 1,Najúčinnejšia je modlitba. Nemá ísť o takú modlitbu,na základe ktorej by nám Boh blízkeho človeka vrátil. To je nemysliteľné. Boh je Pán života a smrti. On jediný má právo rozhodnúť o jeho osude. Ale,má ísť o modlitbu,ktorou zosnulého odovzdávame do tých najlepších rúk. Máme prosiť,aby Boh prijal k sebe toho,ktorého sme mali radi a na tomto svete ho už neuvidíme. Ak ho tu,na zemi strácame,chceme,aby sa ho vo večnosti ujali tie najlepšie ruky-Božie. Modlitba má však vplyv aj na modliaceho sa. Ona tlmí náraz kríža a ťažkostí tohto sveta. Zmierňuje bolesť,osušuje slzy,očisťuje myseľ zaplavenú smútkom a dáva nádej do budúcnosti. Takejto modlitbe sa oddávame najmä vtedy,keď sme v určitých situáciách bezmocní a jediné východisko nachádzame vo viere. 2,Takáto situácia nás učí zdržanlivosti. Vychováva nás,aby sme sa učili sebaovládaniu,aj v relatívne náročných životných situáciach. Je prirodzené,že sa človeka na istý čas zmocní a prenikne smútok a plač,ale ani v týchto situáciach by sme nemali ísť do extrému. Aj tu sa prejavuje hlbka našej viery. Ak by sme pestovali extrémizmus smútku,znamenalo by to,že Bohu nedôverujeme,že neveríme,že on má "slová večného života". Súvisí to aj s poňatím pôstneho obdobia. Učíme sa zdržanlivosti,aby sme nepreháňali ani čo sa týka nadšenia z tohto sveta,ale ani v procese smútku,ktorý do života patrí. 3, Učíme sa život prežívať, a nie iba prežiť. Keď sa povie prežívať, myslíme tým plnohodnotnosť života, t. j. schopnosť prijať do života všetko, čo prichádza. Patria tam udalosti radostné, optimistické, ale aj tie, ktoré súvisia s krížom a bolesťou. Dokonca aj stratu blízkeho človeka sa snažíme prežívať v duchu viery. Bolesť zo straty človeka prežijeme, ale tajomstvo dotyku Boha cez kríž chceme prežívať, lebo Boh si berie, čo je jeho, ale zároveň nám to kompenzuje duchovne bohatým spôsobom, ak sme odhodlaní prijať jeho vôľu. Prežiť niečo znamená absolvovať a mať to čím skôr za sebou. Sú také udalosti v živote, kedy si to prajeme. Na druhej strane však máme dostatok príležitostí, aby sme prežívali Pánovu prítomnosť v modlitbe, v eucharistii, v Božom slove, v spoločenstve dobrých a ušľachtilých ľudí. Chvíle rozlúčky s blízkymi by sme mali prežívať. Platí tu, že Boh dal o sebe vedieť, že nás navštívil, vzal si to, čo je jeho a zároveň nám nechal odkaz, aby sme si my, tu žijúci na zemi, pripravovali srdcia na večnosť.
Boh nás chce pozvať, aby sme večne prebývali s ním. Jeho dokonalosť a krása sú takými atribútmi, ktoré si nedokážeme ani predstaviť. Boh nás raz tak naplní, že nebudeme musieť hľadať nejaké náhrady alebo úniky z Božieho náručia. Boh nám udelí také milosti vo večnosti, ktoré naplnia všetky naše najhlbšie túžby.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára