Kedysi som začul krátky úryvok z jedného rozhovoru. Zaznelo tam toto:"S ním musíš opatrne,lebo nikdy nevieš,ako sa zachová". Tento výrok svedčí o nevyspytateľnosti ľudského správania. Najradšej sme vtedy,keď máme blížneho "prečítaného",keď nás, v súvislosti s ním,nemôže nič prekvapiť. Keď sú jeho reakcie chronicky známe,a málokedy sa menia. No,inými ľuďmi si nemôžeme byť istí. Ich stabilitou je to,že sú v reakciách nestabilní,a nikdy sa vopred nevie,ako bude vyzerať ich postoj na dianie okolo. Pri čítaní evanjelia zisťujeme,že správanie Pána Ježiša vyrazilo mnohým dych. Často sa vymykal zo zaužívaného vzorca konania Žida vtedajšej doby. Vlastne ,stále sme svedkami javu,podľa ktorého človek ovplyvnený evanjelium,koná inak,ako iní smrteľníci. Ako sa to prejavuje? Pomôžme si Skutkami apoštolov/Sk 14,5-18/.1, Pri hlásaní evanjelia v Lystre,sa Pavlovi s Barnabášom prihodilo toto: Po tom,čo Pavol uzdravil chromého od narodenia,pribehli za nimi obyvatelia mesta, a chceli im obetovať ako bohom. Apoštoli sa postavili na odpor a povedali:"Aj my sme smrteľní ľudia ako vy. Hlásame vám evanjelium...". Všimnime si ten paradox-Boh chce,aby myšlienky evanjelia,myšlienky večného života hlásali tí,ktorí nemajú s večnosťou nijakú skúsenosť! Toto si môže dovoliť iba Boh! V nijakej inej sfére pozemského života,by pre tento postup nemali pochopenie. Jediné kritérium je viera. Možno to mnohí nevedia,ale svetom hýbu ľudia,ktorí uverili v Ježiša Krista:"Veď kto iný premáha svet,ak nie ten,kto verí,že Ježiš je Boží Syn?"/ 1 Jn 5,5/. Veriaci v Krista sa stávajú duchovne,najbohatšími ľuďmi. Ich vnútorná sila je veľká, ich nádej je nedozierna a ich láska je nevyčerpateľná. Viera sa stáva najdôležitejšou aprobáciou k tomu,aby mohol niekto ohlasovať radosti večného života. Ohlasuje ich,hoci ich zatiaľ neskúsil a sám je smrteľný. Ale zakúsil už slasti dotyku Ježišovej prítomnosti vo svojom živote,a to mu stačí,aby ponuku na pozíciu hlásateľa Božej pravdy prijal. 2,Pavol s Barnabášom takto pokračujú vo svojom príhovore:"...aby ste sa od týchto marností obrátili k živému Bohu..." Na čo sa to len podujali? Idú do veľkého rizika. Pretože to,čo oni považujú za "márnosť",je pre mnohých "božstvom". A dotknite sa "božstva" nejakého človeka....Očakávajte minimálne nervóznu reakciu. Nikto nemá rád,ak niekto zasahuje do jeho "výsostných vôd". Hlásatelia evanjelia chcú dať všetko na pravú mieru. Márnosť znamená,že niečo je pominuteľné,že nemá večné trvanie. Evanjelium zhadzuje piedestály bôžikov,ktoré si človek vytvoril. Koľkých si živíme vo svojom živote? A nechceme sa ich vonkoncom zrieknuť. Ľudstvo je slabé a krátkozraké,lebo márnosť povýšilo na najvyššiu úroveň života. Taký piedestál si zaslúži jedine Boh,a nik iný. Prijímajme Božie slovo tak,aby rúcalo mýty o našej údajnej bezhriešnosti,zvrhlo márnivé a Božieho dieťaťa nedôstojné pachtenie sa cenami,ktoré končia svoju púť na hranici večnosti. Veriaci človek by mal dovidieť ďalej,ako mu naznačujú zmysly a tento viditeľný svet. 3,Napokon,Pavol s Barnabášom dosvedčujú,že Boh" v minulých pokoleniach nechal všetky národy ísť svojou cestou,ale bez svedectve o sebe samom neostával...". Dnes sledujeme všeobecnú tendenciu-ísť "vlastnou cestou."..Takto sa rozchádzajú manželia,kolegovia v práci,nadriadení a podriadení,členovia politickej strany atď. ˇIsť "vlastnou cestou" je dnes "in". Dôvod je zrejmý:nemáme silu ani ambíciu ísť "cestou spoločnou". Tá nás stojí dosť síl a obiet. Pohodlnejšie je vyhnúť sa im. Neschopnosť spolupracovať,korigovať svoje správanie,hľadať východiská,často vyústí do údajného nenaplnenia života/presnejšie-ambícii/ a úteku za svojim individualistickým poňatím života. Boh je však tak dobrý,že bez svedectva o sebe,nenecháva ani tých,ktorí dezertovali zo zásad spoločného postupu a života. Boh nikdy nezostal bez svedectva o sebe. Skúmajme seba,či neutekáme od zásadných skutočností a reflektujme pritom Božiu "ustarostenú tvár",ktorá na nás otcovsky vzhliada. Vlastná cesta je prijateľná,ak má na nej miesto Boh. Ísť vlastnou cestou neznamená Boha ignorovať a stať sa sám sebe normou života. Boh nám necháva slobodnú vôľu a možnosť ísť vlastnou cestou. Nezabúdajme,že bez Boha skončí v ničote,ale s ním na pôde spásy.
pondelok 11. mája 2020
sobota 9. mája 2020
Nájsť sa v Božom slove
Predstavme si, že sa prehŕňame medzi
fotografiami, ktoré mapujú náš život od detstva až do dospelosti. Pri tejto
činnosti natrafíme aj na také, ktoré pochádzajú z detských, resp. zo
školských čias. Pre každého majú svoju zvláštnu hodnotu. Niekedy sa stáva, že
tieto fotografie ponúkneme niekomu zo svojich známych a spýtame sa:
„Nájdeš ma medzi týmito deťmi?“ Je isté, že každý seba samého pozná.
O svojich priateľoch to už povedať nemôžeme.
Ako veriaci ľudia pravidelne počúvame
Božie slovo. Sú to vzácne dokumenty, ktoré nám prinášajú Božiu vôľu. Majú
jediný cieľ – aby každý spoznal seba. Ani nie tak blížneho, ale hlavne seba.
Božie slovo je pripravené tak, že človek s otvoreným srdcom nájde svoju
životnú situáciu. A nie jednu.
V ktorých situáciách objaví dnešný
človek seba, keď číta dnešné Božie slovo?
1.) Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa
kameňom uholným.
Vo
svete je veľa zavrhnutých ľudí. Odvrhol ich tento svet. Prečo tak urobil?
Pretože nespĺňajú jeho kritériá: nie sú mimoriadne inteligentní, nespĺňajú požiadavky
popularity a fyzickej výnimočnosti, nie sú mediálne typy, sú príliš
jednoduchí, nevytŕčajú z davu alebo jednoducho preto, že sa riadia Božími
zákonmi.
Svet dokáže kruto zaobchádzať
s tzv. nežiaducimi ľuďmi. Boh je ten, ktorý jediný z nich sníma
pomyselný plášť zavrhnutia. O čo viac ich zaznáva svet, o to viac sú
milší Bohu. Presne v zmysle vyššie uvedeného citátu: „Kameň, čo stavitelia
zavrhli, stal sa kameňom uholným.“ Je to alúzia na Ježiša a na jeho
vykupiteľské dielo. Našou úlohou je, aby sme odstránili múr zavrhnutia voči
niekomu, ak adresným spôsobom pestujeme voči konkrétnej osobe. Ak Boh nikoho
nezavrhuje, ale dáva mu možnosť pokánia, aj my máme otvoriť svoje srdce na
prijatie blížneho.
2.) V dome môjho Otca je mnoho
príbytkov. Idem vám pripraviť miesto.
Táto
myšlienka dokáže byť veľmi citlivá najmä pre ľudí, ktorí niekedy stratili
strechu nad hlavou. Necítili sa zastrešení v dvojakom slova zmysle.
a)
zastrešiť
možno niekoho tak, že mu ponúkneme bývanie, že bude mať strechu nad hlavou;
b)
zastrešiť
niekoho znamená ujať sa niekoho, ujať sa ho v ťažkých životných
situáciách.
Na
svete je veľa ľudí bez prístrešia. Niekedy je to ich vlastnou vinou, t. j.
nesprávnym štýlom života, inokedy je to spôsobené vinou iných, ktorí ich
dostali na ulicu na základe podvodu. Je tiež dosť ľudí bez prístrešia
v zmysle nedostatku záujmu alebo skutočnej lásky zo strany iných.
Ježiš sa tak stáva akýmsi tútorom či
obhajcom tých, ktorí necítia nad sebou ochranný štít ľudského spoločenstva.
Z toho vyplýva pre nás kresťanská povinnosť prejaviť snahu a pokúsiť
sa zastrešiť niekoho, kto to potrebuje.
Ježišovo srdce je otvorené pre všetkých, ktorí ho vzývajú. Aj my
ponúknime priestor svojho srdca pre tých, ktorí hľadajú hlbšie duchovné
zázemie, ale aj to telesné.
3.) Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme
poznať cestu?
Svet
je plný ľudí, ktorí hľadajú a aj takých, ktorí blúdia. Niektorí
z nich si blúdenie vybrali ako životný štýl. Nemajú záujem hľadať pravdu.
Blúdenie môže byť akceptované len vtedy, ak je dočasným prvkom procesu úprimného
hľadania. Blúdenie nemôže byť definitívnym ukotvením človeka. Každý rozumný
človek hľadá správnu cestu. Boh je tou najvhodnejšou a najprimeranejšou
cestou.
Priznajme si, že aj my sa niekedy
dostávame do štádia blúdenia. Lebo nám to možno aj takto vyhovuje. Poznanie
pravdy má totiž svoje konzekvencie. Poznanie pravdy predpokladá život podľa
istých morálnych zásad. Ak blúdiaci na svojej životnej ceste objaví tieto
zásady, našiel Boha. Prestáva byť tak blúdiacim.
V dnešnej dobe, viac ako inokedy,
potrebujú ľudia nájsť cestu. Sú dezorientovaní rôznymi spoločensko-politickými
situáciami a ich životná filozofia spočíva v blúdení. V tomto štádiu dokážu narobiť veľa škôd
vo vzťahu k sebe ale aj k iným. Ak je to možné, pomáhajme niekomu,
aby opustil cestu blúdenia, venujme mu dostatočný priestor v modlitbe,
a takto mu umožnime nájsť Krista, ktorý hovorí: „Ja som Cesta, Pravda
a Život.“
Pri každom kontakte s Božím slovom
sa máme snažiť nájsť odozvu vo svojom srdci. Mala by nás zaujať aspoň jedna
veta či myšlienka, ktorá môže byť dostatočným materiálom na naplnenie našej
duše. Predpokladá to však nie pasívne, ale aktívne hľadanie pravdy. Aj tu sa
ukazuje naša zrelosť vo viere a túžba spoznať viac a viac Ježiša
Krista.
piatok 8. mája 2020
Zmena spôsobu,pri zachovaní obsahu.
Prenesme sa do nejakej školskej učebne. Virtuálne. Predstavme si,že je v nej veľa žiakov,pri tabuli stojí pedagóg a prednáša. Hovorí a hovorí,no pred sebou vníma iba nechápavé tváre,ktoré odzrkadľujú prázdnotu v hlave. Urobí pauzu a potom povie:"Dobre,skúsime to inak". Pokračuje síce z iného uhla,no obsah učiva musí zostať nezmenený. Počas svojich seminárskych čias si spomínam,že raz v mesiaci sme mávali podujatie:Kreslo pre hosťa. Naši predstavení pozvali nejakého známeho človeka,aby sa s nami-seminaristami stretol na neformálnom stretnutí. Raz prijal pozvanie známy a populárny televízny komentátor. Na úvod zožal veľký potlesk. V aule to zaznelo! Cca tristo párov rúk začalo tlieskať! Keď sme sa usadili,začal. Tak,ako to mnohí robia na úvod svojho predstavenia-vtipom. Bol to vtip z kategórie "mastných". Nikto to nečakal. Všetko stíchlo. Domáca pospolitosť nebola stavaná a pripravená na takýto slovník. Nastalo trápne ticho. On,človek inteligentný,v sekunde pochopil,že prestrelil. Toto osadenstvo nemalo úmysel počúvať nastolenú tému. Okamžite sa preorientoval a začal o niečom inom...Človek musí niekedy,popri spôsobe,zmeniť aj obsah. Skutky apoštolov píšu o Pavlovom pôsobení v Antiochii. Pavol začať hovoriť najprv Židom. Keď neuspel,preorientoval sa na pohanov. A nemal s tým problém. Zožal úspech. Odôvodnil to takto:"Predovšetkým vám/Židom/ sa malo hlásať Božie slovo,ale preto,že ho odmietate a sami sa pokladáte za nehodných večného života,obraciame sa k pohanom"/Sk 13,44-52/. Pavol musel preladiť. Iné je,prihovárať sa Židom,a iné pohanom. Možno volil iný spôsob,ale obsah zostal ten istý. Kto si dovolí zmeniť obsah Ježišovho posolstva? Veď,práve toto posolstvo,ho získalo do služby ohlasovania! Mnohí,nám katolíkom,zazlievajú obsah. Hovoria,že keby sme zmenili obsah,získali by sme aj ich. Obsah Ježišovho posolstva zmeniť nemožno. On je spásonosný. Je správne a možno aj účinné,ak striedame spôsoby ohlasovania. Je to pestrejšie. Obsah,však,musí zostať nedotknutý. Len tak,sa môže "dotknúť" našej pýchy a priviesť nás na cestu,po ktorej chodí Boh.
S dôrazom.
Je častým zjavom,že niektoré skutočnosti v živote chceme zdôrazniť. Používame na to rôzne "zdôrazňovacie" prostriedky. Napríklad:zvýšenie hlasu. Niekedy sa ľudia voči takémuto konaniu ohradia a povedia:prečo na mňa dvíhaš hlas? Niektorí ľudia sa zvyknutí komunikovať so zdvihnutým hlasom,pre iných je to novinka a hlavne nepríjemná skutočnosť,s ktorou sa ťažko stotožňujú. V rodine istých mojich priateľov je zaužívaný výraz:zdvihnúť bradu. Povedia:zdvihol voči mne bradu. Znamená to toľko,že ukázal svoj vzdor,momentálnu nepriazeň,hnev,či odpor voči konktrétnemu blížnemu. Keď dôjde k momentu pokánia,ten,ktorý sa prehrešil povie:prepáč,že som proti tebe zdvihol bradu. Ide o veľmi názornú symboliku,ktorej každý porozumie. Prejdime k evanjeliu. Ježiš si vyvolil Dvanástich,a jeden z nich bol zradca-Judáš. Sám Ježiš túto skutočnosť okomentoval takto:"Ja viem,koho som si vyvolil, ale má sa splniť Písmo: ,Ten,ktorý je môj chlieb,zdvihol proti mne pätu"/Jn 13,16-20/. Zdvihnúť proti niekomu pätu,znamená akoby odkopnúť všetku dobrotu,ktorú od neho zakúsil. Ide o neschopnosť vďačnosti,voči dobrodincovi. Takéto prípady sa,žiaľ,stávajú často. Judáš je prototyp človeka,ktorý si nevážl veľké Božie dobrodenia,ba nimi opovrhol. Priznajme si,že sa to stalo každému z nás. Nie raz sme zbytočne zdvihli hlas,otočili sa chrbtom dobrodincovi,prípadne pohŕdavo na niekoho vzhliadli. Ako sme to odčinili? Tak,že sme "zdvihli" svoju dušu a srdce k Bohu. Každý,kto pravidelne navštevuje bohoslužby,má "v uchu" slová:Hore srdcia!" A milovník Žalmov zasa rád recituje,či spieva:"K tebe,Pane,dvíham svoju dušu"/Ž 25/. Tým si Boha udobrujeme,ale zároveň zbierame silu,aby sme odčinili urážku,ktorej sme sa dopustili voči blížnemu. Myseľ zdvihnutá k Bohu,nedovolí nám tak ľahko,zdvihnúť voči blížnemu čokoľvek,z pozície hnevu a nenávisti. Mávajme "srdce u Pána,lebo iba vtedy sme v bezpečí ,aby sme iným nespôsobili bolesť a žiaľ.
štvrtok 7. mája 2020
Kňaz,človek pre dnešnú dobu.
Nedávno som sledoval zaujímavý film o známom francúzskom hercovi Gerardovi Depardieum. Išlo o veľmi dobré spracovaný materiál,na ktorom sa podieľali jeho rodinní príslušníci,kolegovia,priatelia. Nikoho neprekvapí,že je to bohém,ktorý si život užíva plnými dúškami. Je známy,obľúbený,populárny,bohatý. Mal niekoľko žien,ale tí,ktorí ho poznajú hovoria,že šťastný nie je. Jedna z jeho žien sa o ňom vyjadrila,že je to človek,ktorý "je vždy oblečený v kabáte". Nikdy si ho nadá dole,lebo pôsobí dojmom,že práve odkiaľsi prišiel,prípadne,že sa kamsi ponáhľa. Nikdy sa trvalo neusadí,mysľou je vždy kdesi vpredu a nevydrží mu dlhodobo nijaký vzťah. Hovorí,že takého muža nepotrebuje,lebo nepredstavuje pre rodinu nijakú stabilitu a oporu. Odbočím. Aký typ kňaza potrebuje dnešná doba? Určite nie takého,ktorý si nikdy "nedá dolu kabát". Má dať na javo,že kňazstvo nebolo preňho len únikom pred niečim,že pred svojim povolaním neuteká,ale že v kňazskom povolaní je doma.Že sa nikam neponáhľa,že kňazská služba predstavuje preňho trvalý stav,pre ktorý sa rozhodol slobodne a že niet preňho stabilnejšieho miesta v živote,ako práve kňazstvo. Ak stretneme takého kňaza,vedzme,že "jeho kabát je v skrini na vešiaku",že kňazstvo nepredstavuje preňho,len akýsi tranzit. Ako sa konkrétne prejavuje pôsobenie kňaza,ktorý je v kňazstve "doma"?. 1,Skutky apoštolov píšu o.i. aj o pôsobení apoštola Pavla/Sk 13,13-25/. V službe evanjelia sa dostal do Antiochie. Keď vstúpil aj so svojim sprievodom do miestnej synagógy,tamojší predstavení ich vyzvali:"Bratia,ak máte nejaké povzbudivé slovo pre ľud,hovorte!". Kňaz by mal oplývať schopnosťou povzbudiť. Azda práve dnešná doba,potrebuje povzbudenie najviac. Nielen v súvislosti s pandémiou,ale aj z iných dôvodov. Povzbudiť vo vernosti k hodnotám,povzbudiť v ťažkostiach,v chorobách,povzbudiť vo viere...Nie je to jednoduché,lebo mnohí hľadajú možnosti úniku pred trpezlivosťou,hľadajú rýchle,ale z dlhodobého hľadiska, neúčinné riešenia svojich osobných situácií,orientujú sa na to,ako záväzok obísť,a nie na to,ako ho naplniť. Takto nám vychádza,že kňaz je často jediný a posledný činiteľ,ktorý nabáda a povzbudzuje k vernosti vo vzťahu k ceste spásy. Ak by ho nebolo,ktovie,ako by obstáli aj tí,ktorí sa dobrej cesty ešte pridržiavajú? 2,Pavol,počas svojho príhovoru v synagóge, sa vyjadril aj o kráľovi Dávidovi. Povedal,akoby Božími ústami,:"Našiel som Dávida,syna Jesseho, muža podľa môjho srdca, ktorý bude plniť moju vôľu celú". Ide o poukaz na Ježiša,pravého Mesiáša,ktorý prichádza,aby plnil Otcovu vôľu. Na Dávidovi, sa teda ,prejavili črty Božej prítomnosti. Na kňazovom živote sa očakáva,že bude vykazovať známky "podobnosti s Ježišom,ktorý je Vykupiteľ a Spasiteľ". Je nedostatočné,ak ide o podobnosť sporadickú,alebo čisto náhodnú. Pri sledovaní nejakého filmu sa môžeme dozvedieť,že "podobnosť určitých postáv so skutočnosťou,je čisto náhodná". Nie je dobrým svedectvom pre kňaza,ak jeho podobnosť s Ježišom,ktorý ho do služby povolal,je vecou náhody alebo zhodou nejakých okolností. Má to byť zámer a cieľ-podobať sa čo najviac svojmu Majstrovi! Kňaz má systematicky pracovať,aby rástol v podobnosti s tým,ktorý dal skrze jeho službu,mnohým ľuďom nádej na večný život. 3,Napokon,Pavol v homílii spomína Pánovho predchodcu-sv. Jána Krstiteľa. Cituje jeho slová:"Je nie som ten,za koho ma pokladáte". Ak by ho niekto pokladal za vzor dokonalosti,mýlil by sa. Ak by ho niekto považoval za outsidera na svojej životnej ceste,taktiež by sa pomýlil. Ale,ak by ho niekto považoval za takého,ktorý môže byť vo veľmi blízkom ,až dôvernom vzťahu s Kristom,jeho domnienka by bola správna. Celkovo je dosť náročné niekde kňaza začleniť. Objektívne sa naňho pozeráme vtedy,ak ho sledujeme cez prizmu Božieho plánu. A ten spočíva v tom,že kňaz je pre ľudí sprievodcom na ceste spásy. Ak by sme ho chceli,za každú cenu, vidieť inak,vždy by sme ho iba za niekoho "pokladali",a nie za toho,kým v skutočnosti je. Sám sa však musí pričiniť,aby jeho život bol primeraný poslaniu od Boha. Mal by "pomôcť" ľuďom,žeby v ňom ľahšie a zreteľnejšie spoznali pozíciu,ktorú vyjadril sám Pán slovami:"Kto vás prijíma,mňa prijíma. A kto prijíma mňa,prijíma toho,ktorý ma poslal"/Mt 10,40/.
utorok 5. mája 2020
Istota.
Všetci túžime po istote. Nechoďme ďaleko. V súvislosti so súčasnou situáciou,chceli by sme mať už konečne istotu,že korona je na ústupe,a že svitá na lepšie časy. Trocha odbočím. Veľa ľudí chce mať istotu v počasí. Majú naplánované rôzne aktivity,a niektoré z nich sú naviazané na dobré počasie. Máloktorému spoločenskému fenoménu je tak naklonená technika,ako práve predpovedi počasia. Pripomeniem niekoľko faktov,ktoré mnohým vyrazia dych. Meteorológovia sa môžu spoľahnúť na na dáta zo 70 satelitov,z vyše 10-tisíc pozemných meteostaníc,približne sedemtisíc lodí či stoviek pozemných meteoradarov. Tieto údaje za normálnych okolností dopĺňajú dáta z tisícky staníc na palubách lietadiel a zo senzorov na troch tisíckach špeciálne vybavených komerčných lietadiel. Ide o celú technickú kavalériu,ktorá má slúžiť jednému cieľu-predpovedi počasia. Napriek tomu sa opýtajme:je to stopercentné? Máme istotu,že počasie bude také,ako hovorí predpoveď? Absolútna neexistuje. Koľkokrát sme sa o tom presvedčili?! Stále žijeme v atmosfére času Dobrého Pastiera a čase modlitieb za duchovné povolania. Pri tejto príležitosti ktosi poznamenal:keby sme tak mali istotu v tom,ktoré povolanie sa vydarí,a ktoré nie...Iný mu oponoval a povedal,že dôležitejšie ako predpovedať "vydarenosť" povolania je, vychovať dobré povolanie. Aj keby sme predpovedali,ktoré povolanie sa ujme a ktoré nie,čo by sme z toho mali? O čo exaktné by sme opreli svoje presvedčenie? Radšej sa sústreďme na jav výchovy,ako na predpovedanie. Skutky apoštolov prinášajú informáciu o pôsobení prvotnej Cirkvi. Dozvedáme sa,že Barnabáš a Šavol boli vyčlenení na špeciálne poslanie/Sk 12,24-13, 5/. Duch Svätý povedal:"Oddeľte mi Barnabáša a Šavla na dielo,na ktoré som ich povolal". Takúto istotu by sme chceli mať. Počuť odkiaľsi zhora jasný hlas,ktorý zneguje alebo potvrdí naše rozhodnutie. Lenže prvotná Cirkev neprišla k takémuto presvedčeniu ľahko,ako sa na prvý pohľad zdá. Svätopisec poznamenáva,že predstavitelia Cirkvi sa :"postili a modlili...". Boh nechce,aby sme ovládali špeciálne schopnosti predvídať a vidieť do jadra veci a problému. On chce,aby sme si osvojili postup prvotnej Cirkvi,ktorý je nadčasový-postiť sa a modliť sa. Netýka sa len výchovy v procese povolania,ale ,akejkoľvek výchovy. Každopádne ide o činnosť dlhodobú,ktorá dokonale preverí túžbu ľudí po dobrých veciach. Evanjelium sv. Jána pripomína udalosť,podľa ktorej Židia obstúpili Ježiša,keď učil v Šalamúnovom stĺporadí a položili mu otázku:"Dokedy nás chceš držať v neistote?! Ak si Mesiáš,povedz nám to otvorene"/Jn 10 22-30/. Doprajme si parafrázy a povedzme Bohu,keď zápasíme v modlitbe o nejaký dôležitý moment v živote:"Pane,ak si Mesiáš,povedz mi otvorene,čo mám robiť, a nenechaj ma v neistote". Nežiadame o schopnosť predpovedať budúcnosť,ale o vytrvalosť na ceste,ktorej súčasťou je permanentná modlitba a pôst. Až na základe tohto spôsobu, nám Boh povie:"Oddeľte mi týchto bratov,za ktorých sa modlíte,na službu,na ktorú som ich povolal..."
piatok 1. mája 2020
Na čo si myslel?
"Na čo si myslel?",takto typicky sa pýtali rodičia svojho dospievajúceho syna,keď sa vrátil z obchodu. Zabudol,totiž,kúpiť niekoľko položiek zo zoznamu,ktorý rodinná rada dôkladne vyhotovila. To sa stáva. Mysľou sme "odlúčení" od toho,čo máme urobiť a výsledkom je nedôslednosť a zmätok. Alebo iná situácia. Predstavme si,že média vysielajú rozhovor s výnimočným človekom. Ten práve vyhral nejakú súťaž,prebral cenu a stal sa slávnym. Dostáva obligátnu otázku:"Na čo ste mysleli pri preberaní ceny?"A na čo myslí človek,ktorý sa rozhodol pre duchovné povolanie? Čo sa mu víri v hlave,keď počuje Božie volanie? Som presvedčený,že ide o ťažké otázky. Ani po rokoch nedokážu mnohí na ne plnohodnotne odpovedať. Väčšinou odpovedajú čiastkovo,aj keď možno úprimne. Mnohí sa aj medzi sebou radia,aby dokázali porovnať,skonfrontovať svoje myšlienky s myšlienkami iných. A to preto,aby zistili a hlavne potvrdili pravosť svojho povolania. V predvečer nedele Dobrého Pastiera je táto otázka aktuálna. Pri hľadaní odpovedí nám môže pomôcť úryvok zo Skutkov apoštolov/Sk 9,1-20/. V centre záberu Božieho slova je osoba Šavla. Predstavoval vážnu hrozbu pre kresťanskú komunitu,lebo sa angažoval pri zatýkaní tých,ktorí uverili v Krista. No potom,počas cesty do Damasku ,zažil obrátenie,hodné námetu na akčný film.Udalosti pri Damasku môžeme smelo pomenovať ako povolanie apoštola Pavla. Prečo? Udalosti majú svoju gradáciu a dynamiku. 1,V prvom momente spadol Šavol z koňa na zem a počul akýsi hlas. Jeho reakcia bola logická. Skríkol:"Kto si, Pane?" Nejde však o obyčajnú otázku. Javí sa nám,že Šavol chcel najprv poznať identitu toho,kto sa mu prihovoril a privodil mu pád z koňa. To by však Šavlovi nestačilo. Touto otázkou smeruje k tomu,aby spoznal,čo mu majiteľ tohto hlasu hodlá zobrať a hlavne to,čo mu chce dať? Šavol vie,že po tejto udalosti už nezostane takým človekom,akým bol do teraz. Neznámy má s ním iné plány. K staréme spôsobu života sa už nevráti. Adept na kňazské povolanie môže počuť v duši podobnú otázku. Počuje hlas,ktorý je naliehavý a v intenzite nepoľavujúci. Začína skúmať,čo mu Boh zoberie a čo mu dá. Vie,že už sa Bohu a jeho otázke nevyhne. Boží hlas sa len tak ľahko nestratí a nezmizne. Prvý krok za Kristom spočíva v tom,keď si kandidát povolania uvedomí,že v porovnaní s tým,čo musel obetovať a opustiť,dostane mnohonásobne viac. Iste nie v materiálnom slova zmysle. Cesta za povolaním môže byť presvedčivejšia,keď adept tento krok vnútorne zdolá. Táto fáza môže trvať dosť dlho,no mnohoročné vajatanie na jednom mieste, môže byť viac na škodu veci. Ide o vážny duchovný zápas,ktorý treba zveriť viacerým ľuďom do modlitby. 2,Šavla zaviedli jeho muži do Damasku. Tam začal samotný proces formácie. Písmo hovorí,že :"Tri dni nevidel a nejedol,ani nepil". Ale,čo je dôležité,Ananiáš,učeník,ktorý sa mal Šavla individuálne ujať,ho našiel "ako sa modlí". Nestrácal čas a modlil sa. Pochopil,že "pozemský pokrm a nápoj" už pre ňho nie je. Musí sa ho zbaviť. Svetské dobrodružstvá sa pre ňho skončili. Náplň jeho života bude iná. Kým sa mu veci nevyjasnia,zatiaľ sa modlí. Modlitba je skvelý prostriedok na preklenutie nejakých etáp života. Dokonca aj vtedy,keď adept povolania ,akoby,smútil za predchádzajúcim štýlom života,ktorý odchádza,a zároveň sa bál nadšene privítať etapu,ktorú mu Kristus predostrel,ako jeho celoživotné povolanie. Nie je jednoduché odmietnuť atrakcie pozemského sveta a vrhnúť sa do náručia života,ktorý bude poznačený obetou a rôznymi príkoriami. Pre adepta existuje jediný plnohodnotný prostriedok-modlitba. Ona je primeraná pre dušu ubolenú,umorenú,hľadajúcu,strácajúcu,ale aj nachádzajúcu nový zmysel žovota. 3,Po tom,čo sa Ananiáš Šavla dotkol,Šavlovi sa zrak vrátil. Vzápätí:"Prijal pokrm a zosilnel". Je dobré,keď adept povolania stretne človeka,ktorý mu spôsobí "spadnutie lupín nereálnej predstavy o kňazstve". Až vtedy uvidí dotyčný, pravú podobu povolania. Spozná,k čomu ho Boh vlastne povolal. Pomyselné spadnutie lupín mu môže spôsobiť určité ľaknutie,a to pri pohľade na reálnu povahu duchovného povolania. Ale,keď bude prijímať pokrm z oltára,stane sa silnejším a istejším. Toto už nie je pokrm "hľadania",ale pokrm na posilu pre konkrétnu službu. Cesta hľadania istoty by sa mala naplniť a ukončiť,a mala by nastúpiť etapa pokornej ,ale odvážnej služby. Ananiáš sa najprv zdráha ujať sa Šavla. Oponuje Bohu s tým,že Šavol dostal "moc od veľkňazov poviazať všetkých,čo vzývajú Ježišovo meno". Šavol po tom,čo sa stane Pavlom,nezostane nič dlžný svojej povesti. Ako Kristov apoštol dostane od neho moc,aby "zviazal " do jednoty lásky tých,ktorí vzývajú Ježišovo meno,s tými,ktorí vzišli z pohanského prostredia. V starom vydaní života pre väzenie a fyzickú smrť a v novom pre slobodný život Božích detí. To je zmysel kňazského povolania-viesť ľudí k slobode,ktorú nám vydobyl Kristus,a ktorá robí z otroka Božieho syna.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)