Keď ide do tuhého.

Verejnosť na Slovensku si pripomenula prvé výročie od nástupu novej prezidentky. Snáď všetky média sa touto témou zaoberali a pokúšali sa vyhodnotiť jej  pôsobenie vo funkcii. Zaujal ma komentár,ktorý som čítal na Postoj.sk. Redaktor/J.Majchrák/ píše,že prezidentka pôsobí uhladeným,distingvovaným dojmom. Vystupuje inteligentne,povie  svoj názor na veci a hlavne dôstojne reprezentuje Slovensko na všetkých fórach. Pripomína,však,že sa ešte neprejavila v podstatnejších témach,ktoré majú silný politický záber. Čaká sa,ako zvládne problémy,keď príde na pretras "silnejšia agenda",či bude ochotná podstúpiť cestu "politických konfliktov" a ako sa bude rozhodovať v situáciách,v ktorých "váha jej úradu " porastie alebo poklesne. Autor si myslí,že verejný činiteľ nemôže dlhodobo odpočívať v pokojných vodách politiky,ale časom sa musí prejaviť a dať na javo zmýšľanie svojho srdca. Božie slovo Starého Zákona hovorí o odovzdaní moci medzi dvoma vynikajúcimi prorokmi:Eliášom,ktorý končí svoju misiu a Elizeom,ktorý nastupuje na jeho miesto/ 2 Kr 2,1. 6-14/. Eliáš je vzatý vo víchrici do neba. Elizeus zodvihne jeho plášť a naplnený Božou milosťou nastupuje do služby. Skončil mi život,ktorý možno nazvať pokojným. Nastal čas,aby sa začal zaoberať "silnejšou agendou" a vošiel aj do konfliktu,ak to bude potrebné pre zvýraznenie Božej vôle. Nechce dopustiť,aby po odchode Eliáša,"váha a dôstojnosť" prorockého ŕadu utrpela. Chce,aby ešte podrástla a túži kráčať v intenciách svojho predchodcu,lebo žiada od Pána,aby mu dal aspoň "dva podiely" Eliášovho ducha. Poznáme situácie v živote,kedy musíme opustiť pokojné vody a prijať silnejšiu agendu. Tá nastupuje,keď sa dostávame do konfliktu so svetom. Svet odmieta prijať evanjeliové princípy a bol by najradšej,keby všetci kresťania,podľa vzoru Eliáša,sa stratili kdesi vo víchrici a dali svetu pokoj. To však,nie je možné. Vždy sa nájde niekto,kto zdvihne pomyselný Eliášov plášť a v sile Božieho Ducha pokračuje v úlohe,ktorú nariadila Prozreteľnosť. Kresťan je ako stvorený pre silnejšiu agendu. Ježiš takto rozposlal apoštolov,ktorí sa u ňho pripravovali tri roky. Sme ľuďmi silnejšej agendy,nie sme určení pre ľúbivú politiku,ku ktorej nás svet pozýva,aby sme upustili od úzkoprsého zotrvávania na pôde evanjelia. Váha úradu apoštola zradou Judáša neutrpela. Po ňom nastúpil ďalší. Váha úradu proroka po odchode Eliáša neutrpela,lebo nastúpil muž Božieho zápalu-Elizeus. Zodvihnime pomyselný plášť proroka Eliáša a ešte viac Proroka,ktorý je Pán pánov a Kráľ kráľov-Ježiša Božieho Syna. Je to dôležité,aby svet zbadal,že Pánov Duch sa nestratil,ale že účinkuje v našich skutkoch.

Aká je pravda ohľadom susedov?

Niektorí ľudia hovoria,že susedov si nevyberieš.  Na dobrých susedov treba mať šťastie. Nie každý sa dočká takých,ktorí by boli diskrétni,ústretoví,nápomocní,nehluční,citliví a pod. Pri istej príležitosti sa stretlo na sympóziu niekoľko desiatok ľudí. Ubytovali ich v zariadení,v ktorom museli byť na izbe po dvaja. Jeden z účastníkov mi rozprával,že keď vstúpil do izby,ktorú mu pridelili,už tam našiel suseda-spolubývajúceho. Už pri vstupe zacítil,že niečo nie je v poriadku. Spolubývajúci ho vzápätí prekvapil vetou:"Ja nebudem s vami bývať na jednej izbe! Viete,kto ja som? Ja musím mať izbu sám!". Prichádzajúci sa na prahu dverí otočil a odišiel si hľadať na pár dní iného suseda. Sú situácie,kedy je sused pohromou. Paradoxne,potvrdzuje to aj Božie zjavenie/1 Kr 21,1-16/. V Starom Zákone nájdeme text o Nabotovej vinici/. Tento človek mal smolu.  Jeho vinica sa nachádzala vedľa paláca samarijského kráľa Achaba. Achabovi sa Nabotova vinica zapáčila a zatúžil po nej. A už začal snovať plány,aby ju získal. Najprv sa pokúšal s Nabotom dohodnúť. Keď ten odmietol predať dedičstvo svojich otcov,Achab sa uchýlil na popud jeho zlovestnej ženy Jezabel,k násiliu a vinicu zabral. Nabot nemal šťastie na suseda. Ten ho pripravil nielen o vinicu,ale aj o život. Podobnú situáciu nachádzame v Knihe Sudcov/Sdc 6,1-6/. Svätopisec uvádza :"Synovia Izraela robili,čo sa Pánovi nepáči. Vydal ich na sedem rokov do ruky Madiánčanov a oni ich veľmi utláčali. Preto si urobili v horách jaskyne,skrýše a bezpečné miesta. Keď Izrael zasial,prišli Madiánčania,Amalekiti a ostatné východné národy a postavili si pri nich stany. Zničili všetku úrodu na poliach...a nenechali v Izraeli vôbec nič potrebné na obživu,ani ovce ani voly ani osly.." Izrael si veľa pokoja od svojich susedov neužil. Pripomína nám to podobenstvo o pšenici a kúkoli/Mt 13,24-30/. Hospodár síce zasial pšenicu,ale nepozorovane prišiel nepriateľ a prisial burinu. Pšenica dostala nepríjemného suseda/kúkoľ/ a musela ho istý čas strpieť. Kto je našim najbližším susedom,ak sa pozeráme  z pozície viery? No predsa svet,ako taký. Ten môže byť nepríjemným susedom. Svet je koristnícky a nenásytný. Presvedčil sa o tom Nabot,ale aj Izraeliti,keď zistili,že susedia ich oberajú o obživu. Svet sa niekedy priživuje na hodnotách,ktoré vypestovala Cirkev. Svet sa vždy ulakomí na "chutné " ovocie a plody kresťanského života,hoci navonok ich odmieta a zosmiešňuje. Svetu chutí pokrm,ktorý svojimi obetami pripravili kresťania,motivovaní Ježišovou obetou kríža. Svet už mnohých pripravil o vieru,ukradol im ju,ani nezbadali ako. Pred týmto susedom musíme byť v strehu. Obstojíme,ak zostaneme verní Bohu. So svetom nemôžeme vybojovať rovnocenný zápas,čo sa týka mocenských prostriedkov. Tie nevlastníme. Ale v našej moci,s pomocou Božou je,aby sme si uchovali vnútro zamerané na večné hodnoty. V tom prípade nás nemôže ohroziť nijaký sused,ktorý by chcel škodiť. Buďme dobrými susedmi,ale vzácne poklady duše si zobrať nedajme. Najlepším susedom pre nás je sám Ježiš. On nielenže nemá záujem o naše sady ,záhrady a vinice,ale práve naopak,pozýva nás do tej svojej. Hovorí:"Poďte aj vy do mojej vinice"/Mt 20,7/. Pozýva nás,ako dobrý sused a Dobrý Pastier,aby sme v nej pracovali,ale zároveň ,aby sme z nej požívali dobrá,ktoré nás pripravia ne večný život.

Bohatý pýta najviac.

Pred mnohými rokmi som absolvoval púť,ktorá sa mi z rôznych dôvodov vryla do pamäti. Spomeniem iba jeden aspekt. V našom spoločenstve bol aj človek,o ktorom sa vedelo,že je bohatý. Na tom by nebolo nič zvláštne,keby  spoluúčastníkov púte neustále o niečo nežiadal. Prišiel za jedným a prosil ho,aby mu niečo požičal. Vzápätí zašiel za iným,aby žobronil o niečo iné. Išlo o veci bežnej potreby. Namiesto toho,aby si dané veci kúpil,radšej ich žiadal od kolegov. Po istom čase začali účastníci púte šomrať,lebo takéto počínanie považovali  za neprimerané,otravné a ponižujúce. Ozývali sa hlasy,že môže mať všetko,čo si len zažiada,prečo si to teda nekúpi,ale neustále žobroní od ostatných. Potvrdila sa pravda,ktorá vychádza zo skúsenosti,podľa ktorej,človek ktorý oplýva a disponuje dostatkom prípadne nadbytkom,radšej sa zníži k požičiavaniu,akoby by mal siahnuť na svoje konto. Aj to sa stáva. Všimnime si udalosti,ktoré túto myšlienku potvrdzujú na základe Božieho zjavenia. Pritom nejde vždy iba o materiálny ukazovateľ,ale aj o duchovný zámer. 1,Lazár a boháč. /Lk 16,19-31/. Toto podobenstvo hovorí  najmä o dvoch ľuďoch:o bezmennom boháčovi a bedárovi menom Lazár. Napokon,keď obaja zomreli,boháč sa trápil v pekle a Lazár si užíval slasti večnej blaženosti. V pekle tpiaci boháč sa obrátil na Abraháma a takto ho oslovil:"Otec Abrahám,zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára,nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk,lebo sa hrozne trápim v tomto plameni". Sme svedkami paradoxu-bohatý si pýta niečo/nejakú službu /od chudobného. Vo svete žije veľa takých ľudí,ktorí sú "roztúžení a rozpálení" za dobrami tohto sveta. Ani si neuvedomujú,ako veľmi trpia tým,že sú doslova posadnutí honbou za majetkom,oceneniami,výsadami...Horúčkovito,nenásytne,bezohľadne, pri absencii morálky idú za vidinou trvalého ukotvenia nadštandardného štýlu života v rozmeroch pozemského sveta,čo je nereálne. Táto činnosť ich vnútorne rozpaľuje a keď precitnú,ak vôbec,zatúžia po zvlažení dočasného charakteru,aby mohli vo svojej činnosti pokračovať ďalej. O čo iný život vedú tí,ktorí sa "zvlažujú "  pokrmom eucharistie/takmer/ každý deň? Tým,že ju prijímajú pravidelne,stavajú pomyselnú prekážku horúčkovitéme roztúženiu za hmotným obsahom života. Aj toto leto vstúpia do Pánovej žatvy robotníci,ktorí budú o.i. "zhotovovať" eucharistický pokrm pre tých,ktorí si žiadajú v spare a horúčosti dňa a života zachovať ovlažujúcu cestu k Ježišovi. Bohu vďaka za to,že Prozreteľnosť sa znova  postará o nadprirodzené prostriedky,ktoré zvlažia našu dušu tak,aby sme občersvení pokročili tak fyzicky,ako aj duchovne. 2,Eliáš u vdovy zo Sarepty./1 Kr 17,7-16/. Z Božieho vnuknutia odchádza prorok Eliáš do pohanskej Sarepty. Má tam kontaktovať istú chudobnú ženu a urobiť v jej dome zázrak. Eliáš začína dialóg slovami:"Prines mi v džbáne trochu vody na pitie". A neskoršie svoju požiadavku ešte rozširuje,keď prosí:"Dones mi ,prosím,aj kúsok chleba". Ten,ktorí vlastní Božie poverenie,aby udržal židovský ľud v nádeji Božej lásky,pokorne prosí chudobnú vdovu o posledné zvyšky a zásoby,ktorými disponovala. Ohlasovatelia blahozvesti majú poverenie na to,aby žiadali  od ľudí zrieknuť sa posledných "zásob" pripútanosti k materialistickému zmýšľaniu. Trvajú na tom,aby to bolo bezo zvyšku. Ak tak neurobia,spôsobia si veľa bolesti. Predstavme si situáciu,kedy privezú človeka na izbu po operácii. Najprv povedia,že sa operácia podarila,no potom zbadajú,že v tele ostala ešte nejaká nečistota. Ak ju neodstránia,nečistota spôsobí bolesť a hnisavé procesy,ktoré môžu spôsobiť rýchlu agóniu.  Je nemožné prijať evanjelium a zároveň tolerovať "hnisavé procesy" pripútanosti k hriešnemu konaniu. Človek by sa mal udržiavať v čistom stave,za cenu pokánia a posilňovania najmä Božím slovom. Staré zásoby treba odstrániť a nahradiť ich novou úrodou,ktorá vzíde z čistého srdca. 3,Ježiš a Samaritánka/Jn 4,5-42/. Pán Ježiš sa okolo poludnia stretáva so ženou-Samaritánkou. Stalo sa tak v meste Sychar,pri Jakubovej studni.  Ide o ženu,s ktorou by ako Žid,nemal vôbec komunikovať. Bol to však Boží zámer,aby ju Pán priviedol na správnu cestu. Pamätná je najmä jej prosba:"Pane,daj mi takej vody,aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať". Tá,ktorá vlastní,ktorá disponuje obyčajnou vodou a aj nádobou na naberanie,si pýta piť od Toho,ktorý je prameňom vody prúdiacej do večného života,no momentálne,ako človek,trpí smädom bežného človeka. Ježiš sa dopytuje po jej viere a ona zas žiada o milosť vody,ktorá bude mať aj nadprirodzené účinky. Ako sa duchovne zladili! Ježiš pýta od nás čo máme,čím disponujeme,aby túto matériu premenil na hodnotný pokrm pre večný život. Všetko dobré,čím disponujeme,ak  to bude Božia vôľa, môže niekomu poslúžiť pre večnosť.  Takéto dary si môžeme vymieňať aj medzi sebou. "Jakubovou studňou" je aj slávenie eucharistie. Tam sa ľudia sretávajú,aby vlastníci rozdávali a aby chudobní našli platformu na prosbu. Nad tým všetkým bdie Pán,ktorý sa stará,aby toto vyrovnávanie dobier bolo rovnomerné a aby nikto zo slávenie neodchádzal naprázdno a roztrpčený.

Žatva

         Enzo Ferrari (1898 – 1988), zakladateľ svetoznámej rovnomennej automobilky, sa raz vyjadril o výrobe áut. Povedal, že prioritou jeho firmy je vyrábať športové autá, ale niekedy ho situácia donútila vyrábať aj bežné cestné automobily. Musel sa preorientovať a špecializovať sa aj na výrobu áut, ktoré pôvodne vyrábať neplánoval.

         Johannes Kepler (1571 – 1630) bol svetoznámy vedec, astronóm a matematik. Hoci jeho prioritou bola astronómia, veda o vesmíre, nechal sa zlákať aj astrológiou. Napísal niekoľko významných vedeckých diel o vesmíre. Z toho ale nemohol vyžiť. Preto sa musel, podľa vlastných slov, preorientovať na astrológiu, pavedu. Písal tak rôzne kalendáre, snáre a horoskopy. Paradoxne, na astrológii zarobil viac.

         Pred niekoľkými rokmi mi riaditeľ istej firmy povedal, že  prioritou jeho firmy je stavebníctvo. Ale iba z toho by nevyžila. Hoci nerád, ale musel svojich zamestnancov rekvalifikovať na výrobcov dverí a okien.

Všetky tieto príklady naznačujú, že človek sa v živote musí niekedy preorientovať a zvykať si aj na iné priority, hoci tie pôvodné zanedbať nechce.

Predstavme si apoštolov. Pán Ježiš ich povolal, aby išli za ním; aby zanechali pôvodné živobytie a išli ohlasovať evanjelium. V dnešnej dobe by asi zostali pri pôvodnom povolaní (rybár, mýtnik), pretože popri tom by mohli získať pre evanjelium viac ľudí.

Ježiš s tým nesúhlasil. Apoštoli sa museli preorientovať a vyformovať do podoby špecialistov na ohlasovanie Kristovej blahozvesti. K pôvodnému remeslu sa už asi nevrátili.

Prečo je to tak? Na to odpovedá evanjelium sv. Matúša
(Mt 9, 36 – 10,8)

1.)             Evanjelium hovorí o nepomere. Na jednej strane veľký zástup, ktorý čaká spásu. Na druhej strane Dvanásti. Je to veľký nepomer, ktorý sa nesie svetom a dejinami až dodnes. Evanjelium ho presnejšie vyjadruje takto: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo.“

Pán Ježiš nehovorí tieto slová preto, že ho tento nepomer trápil, alebo žeby prekazil jeho vykupiteľské plány. Hovorí to preto, aby zaktivizoval všetkých kresťanov do iniciatívy za nové a kvalitné duchovné povolania.

Boh nerieši fyzický a matematický nepomer. Preňho to nie je dôležité. Ide o to, že každého z nás má trápiť a zároveň motivovať nedostatok pracovníkov na Pánovej žatve. Súčasne nás má táto skutočnosť motivovať k tomu, aby sme každý zo svojej pozície pre dobro povolaní niečo urobili. Nemôžeme sa tváriť nezúčastnene, s tým, že nás táto problematika nezaujíma.

2.)             Všimnime si kontrast, ktorý ponúka evanjelium. Na jednej strane sú zástupy, ktoré sú zmorené a sklesnuté, na druhej strane sú apoštoli, ktorí svoj zmysel života vložili do Ježiša Krista. Jeden z nich to vyjadril unikátnym spôsobom: „Pane, ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.“  (Jn 6, 68)

Apoštoli sa ocitli pred ťažkou úlohou. Jednoduchšie je fyzicky a materiálne niekomu pomôcť ako priviesť niekoho k zmyslu života podľa Krista. Zmysel života v Kristovi sa nadobúda dlhodobou komunikáciou s ním.

Pri istej príležitosti som si vypočul rozhovor dvoch ľudí, ktorí našli spoločnú tému. Hovorili o tom, ako doopatrovali svojich rodičov. Keď jeden tomu druhému vyčítal, ten dotknutý argumentoval: „Ja som žil s ním pod jednou strechou. Viem, aké to je.“

Zmysel života v Kristovi nájde ten, kto žije s Kristom „pod jednou strechou“. Ten, ktorý sa oboznámil s jeho náukou a systematicky sa snažil podľa nej žiť. Potom môže povedať, že s Kristom žije a že vie, aké to je.

Žime s Kristom pod jednou strechou ako apoštoli! Tak ako oni, aj my môžeme ponúknuť iným ľuďom svoje životné princípy, ktoré sa opierajú o evanjelium. Bez života s Kristom pod jednou strechou sa to nezaobíde. Mnohí blúdiaci a hľadajúci potrebujú stretnúť Krista a bližšie sa  s ním zoznámiť.

3.)             Jedným z paradoxov evanjelia je skutočnosť, že apoštoli budú uzdravovať a liečiť, a aj tak nebudú všetkými prijatí. Na jednej strane majú v rukách obrovskú moc, ktorú dostali od Krista, na druhej strane to niektorým nestačí na to, aby uverili. Apoštoli dokázali, že ohlasovanie evanjelia pohltilo ich osobné ambície a plány. To je „kameň úrazu“ charakteristický pre každú dobu. Je otázne, či nájdeme aj dnes ľudí, ktorí by boli otvorení takejto obeti. Sú ochotní všetko podrobiť ohlasovaniu? Sú ochotní prijať skutočnosť, že ohlasovanie evanjelia môže pohltiť ich tzv. slobodu a ambície, ktoré miestami siahajú veľmi vysoko.

         Príklad apoštolov je unikátny. Všetko staré zanechali a nechali sa pohltiť Kristovou náukou. Takýchto zanietených potrebujeme aj dnes v radoch robotníkov, ktorí nastúpia do Pánovej žatvy. Myslime na nich aj počas letných nedieľ, kedy sa Cirkev bude tešiť z nových povolaní.

         Očakáva sa, že pracovníci v Pánovej žatve zanechajú podľa vzoru evanjelia všetko. Zanechajú všetko, čo by im prekážalo pri plnohodnotnom ohlasovaní evanjelia. Je isté, že sa musia preorientovať zo svetského zmýšľania na evanjeliové zmýšľanie. Nejde o jednoduchý proces. V sile Božieho Ducha sú určite schopní túto premenu podstúpiť. Príklad apoštolov a iných im môže poslúžiť na to, že nejde o chiméru, ale o skutočný jav, ktorý si mnohí osvojili. Modlime sa za to, aby ani dnes nechýbali takíto adepti do duchovného stavu!

Kúsok chleba

Pred niekoľkými rokmi sa ku mne dostala staršia kniha. Zaujala ma svojím obsahom, pretože priniesla pre mňa niekoľko nových informácií. Kniha navonok zodpovedala svojmu veku. Okrem poškodeného vonkajšieho obalu mala miestami zažltnuté, špinavé i zamastené strany.

Raz prišiel ktosi na návštevu a keďže bola kniha poruke, tak v nej začal listovať. Potom skonštatoval: „Dajte mi, ja sa o ňu postarám.“ Opýtal som sa ho, ako ju chce očistiť. Odpovedal: „Ani by ste neverili, aký zázrak dokáže kúsok chleba. Stačí jedna menšia skyva a striedkou z chleba sa údajne dajú celkom dobre očistiť stránky v knihách.“

Ak je pravdou, že bežný kúsok chleba dokáže „tzv. zázrak“,
t. j. primerane očistí špinavé stránky knihy, tak potom aký zázrak v živote dokáže urobiť kúsok chleba, ktorý my, katolíci, nazývame eucharistia. Ona je schopná očistiť našu myseľ, naše túžby, naše predstavy a nastaviť ich tak, aby čo najviac zodpovedali ideálu podľa Ježiša Krista.

1.) Predstavme si situáciu, ktorá nastáva v čakárni u lekára. Prichádzajú tam ľudia, mnohí z nich nalačno. Doba čakania sa predĺži až na niekoľko hodín. Jedna staršia pani stála, podišla k druhej a poprosila ju: „Nemáte pri sebe kúsok chleba? Potrebujem voľačo prejesť, som tu dlho a nalačno. Zvyknutá som jesť menej a častejšie.“

Svet sa síce tvári, že človeka sýti. A naozaj, mnohí na zemi fyzický hlad nepociťujú, hoci na druhej strane sú aj ľudia, ktorí od hladu zomierajú. Svet nám poskytuje telesný pokrm, ale nestará sa o nasýtenie duše.

Ak berieme do úvahy tento aspekt, na svete je veľa hladujúcich. Vtedy prichádzajú a žiadajú Cirkev o trochu chleba. O malú čiastku, ktorú nazývame eucharistia. Neexistuje totiž výdatnejší duchovný pokrm ako je Pánovo Telo a Pánova Krv. Prijímajúci pookreje nielen duchovne, ale aj telesne. Jeho sily sa zregenerujú, vráti sa mu primeraná energia, a tak je pripravený do ďalších životných zápasov.

Do chrámu prichádzame preto, lebo svet nás vnútorne nenasýtil, ale toto očakávame od Ježiša, ktorý jediný môže naplniť naše najvnútornejšie túžby.

2.) Spomeniem vyjadrenie istého človeka – inoverca. Hovorí takto: „Vy, katolíci, ste všelijakí, ale jedno vám závidím. Keď vidíte malý kúsok chleba, ktorý nazývate Božie Telo, hneď ste všetci na kolenách. My to nemáme – na našu škodu.“

Eucharistický Kristus dosahuje to, že človek robí to, prečo bol stvorený – klania sa Bohu. Našou hlavnou úlohou v živote je poklona Bohu. A my, kresťania – katolíci, to dosahujeme tým, že pri premenení v rámci sv. omše alebo pri inej návšteve kostola, pokľakneme pred malým kúskom chleba, ktorý nazývame Sviatosť Oltárna.

Často to robíme mechanicky, rutinne, ale  robíme to. Neprestaňme v tomto úkone aj v praxi bežného života! Bohu sa máme klaňať aj v bežných okolnostiach života, t. j. aj mimo kostola. Eucharistický Kristus na nás pôsobí tak, aby sme nezabudli, že sme iba stvorenia a že musíme vzdať poklonu svojmu Stvoriteľovi.

3.) Evanjelium sv. Marka (Mk 8, 1 – 9) hovorí o zázračnom rozmnožení chleba. Ježiš nasýtil  4-tisícový zástup. Na jeho pokyn vyzbierali po nasýtení zástupu 7 košov odrobín. Nazbierali také množstvo kúskov chleba, že im to poslúžilo ako pokrm aj na ďalšie putovanie. Tento zázrak naznačuje, že častým prijímaním drobného kúska eucharistického chleba dokážeme putovať ďalej. Neostávame na jednom mieste, ale poberáme sa za svojím cieľom do večnosti.

Zázrak rozmnoženia chleba nám pripomína aj to, že máme zhromažďovať drobné prejavy obety a dobrých skutkov, čo bude dostatočný a prijateľný materiál pre Božie kráľovstvo. Tak, ako prijímame Ježiša Krista v drobnom kúsku chleba, tak sa máme vyznačovať aj drobnými prejavmi lásky v ľudskom spoločenstve. Je to dôležité, lebo tým sa vzájomne sýtime. Kristus sýti nás a my, povzbudení jeho láskou, sa sýtime odovzdávaním rôznych foriem služby, pred ktoré nás život postaví.

Tí, ktorí prijímajú eucharistiu, len ťažko si zvykajú na absenciu v jej prijímaní. Mnohí si to vyskúšali počas pandémie. Hovorili, že im chýba tento drobný kúsok chleba, ktorým je sám Kristus. On je zmyslom ich života, naplnením, očistením, povzbudením a nádejou pre skutočnosť, ktorú nazývame Božie kráľovstvo.

Pánova vinica ožíva.

31.mája 2020 uplynulo päťdesiat rokov od zemetrasenia v Peru/Čile/. Patrilo medzi najsilnejšie v histórii,lebo odborníci namerali až 7,9 stupňov Richterovej stupnice,čo sa týka intenzity. Tragédia sa veľmi citlivo dotkla aj všetkých občanov Československa,lebo pod nánosmi kameňov,hliny,bahna a snehu zahynulo štrnásť členov expedície,ktorá sa chystala zdolať štít Huascarán. Ale,už pár dní pred tým/18.5/,zahynul jediný Slovák vo výprave Ivan Bortel . Keď sa to stalo,domorodci,ktorí sa ocitli v blízkosti  našej výpravy,konštatovali:"Vráťte sa domov,hory vás nechcú". Tento prorocký hlas prijal málokto vážne. Dejiny spásy hovoria,že Pán Ježiš po trojročnom verejnom účinkovaní zomrel na Kalvárii. Mnohí ho videli poslednýkrát práve na kríži. Po jeho zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení,začali verejne účinkovať apoštoli. Po udalosti Turíc sa rozišli do sveta. Ktovie,či sa po Ježišovej smrti nenechali počuť nejakí Židia a nepovedali apoštolom:"Vráťte sa domov,svet vás nechce". Učeníci boli našťastie vedení nie takýmito hlasmi,ale Božím Duchom,ktorý ich poslal "do celého sveta". Aj ich účinkovaniu predchádzalo zemetrasenie. Svedčia o tom Skutky apoštolov/Sk 2,1-11/. Svätopisec hovorí o "hukote z neba,o prudkom vetre",teda o javoch,ktoré spôsobili,že sa všetci v Jeruzaleme roztriasli a zostali zmätení. Toto zemetrasenie nebolo merané,vtedy ešte neexistujúcou Richterovou stupnicou. Ale účinok bol neskutočný,lebo práve vtedy sa dala do pohybu Cirkev. Dovtedy bola skrytá,ale po tejto udalosti vyšla a stala sa zjavnou. Boží Duch spôsobuje určité zemetrasenie stále. Robí akoby revolúciu v dušiach tých,ktorí vstupujú na kňazskú dráhu života.  Deje sa tak napriek tomu,že v spoločnosti sa stále na ich adresu ozývajú hlasy:"Svet vás nechce,choďze domov". Paradoxné je,že svet ich nechce,ale ich potrebuje...Práve nositelia kňazského úradu disponujú prostriedkami,ktoré sú pre spásu potrebné. Najprv,však museli zažiť zemetrasenie vo svojom vnútri oni sami. 1,Veľa by o tom mohol rozprávať sv. Peter. Pri istej príležitosti ho Pán "mučil" otázkami typu:"Máš ma rád,miluješ ma?"/Jn 21,15-19/. Ježiš Šimonovi Petrovi naznačil,že mu chce nastaviť "vyššie ukazovatele dokonalosti". Tie "bežné" stačiť nebudú. A Peter nie je hocikto. Dávno pred touto udalosťou,Boh zdvihol limity nenahraditeľnému Abrahámovi/Gn 22,9-18/. Abrahám bol najprv presvedčený,že musí "zdvihnúť ruku" na svojho syna Izáka. Až na priamy pokyn Boha od tohto zámeru upustil,a radšej "zdvihol zrak",ako ruku s nožom. Kto dvíha myseľ a oči  smerom k Bohu,len tak ľahko nezodvihne ruku na iného človeka. A kto dvíha ruku,ten nedvíha dušu k Bohu. Kňazi,ako Boží poslovia, nemajú učiť ľudí dvíhať ruku,ale vnútro. Sami sú formovaní s tým,že zdvihnutá duša k Bohu je tou najsilnejšou zbraňou,aká môže existovať. Názorne sa o tom presvedčil starozákonný Jób/Job 42,7-16/. V jeho knihe sa píše:"Pán zmenil Jóbov údel,keď sa modlil za svojich priateľov,a Pán dal Jóbovi dvojnásobne všetkého,čo predtým mal". A dodáva:"Pán požehnal koniec Jóbovho života  viac,ako jeho začiatok". Ohlasovateľ evanjelia musí toto zemetrasenie v duši ustáť a prijať jeho konzekvencie. Väčšinou zostáva pre služobníka oltára tá najväčšia odmena až vo večnosti...2,Až po tom,ako Peter viacnásobne potvrdil svoju lásku k Ježišovi,bol postavený pred výzvu:"Poď za mnou". To je to isté,ako keby povedal:nájdi si ma,objavuj ma ako cieľ,ale aj ako prostriedok. V bežnom živote sa nestáva,žeby prostriedky boli totožné s cieľom. Na ceste spásy áno. Kristus je našim prvoradým cieľom,ale jej prostriedkom. Cieľom je ako vzor brata a ako Pán života a smrti,ale je aj prostriedkom,lebo iba v sile jeho pokrmu Slova a Tela môžeme duchovne rásť a nasledovať ho. Kňazi majú veriacich formovať tak,aby uverili,že Ježiš je aj prostriedkom aj cieľom,ktorý je nemenný. Ježiš má v živote veriaceho obsadiť všetky dôležité posty. On potiera spoločensko-politické konvencie. Podľa nich,politicky silnejší berie skoro všetko,porazení iba omrvinky. Ježiš túži,aby mohol obsadiť všetky dôležité posty v našom živote. Jedine tak ho môžu ľudia plnohodnotne nasledovať. 3,Vrcholom Petrovej skúšky bolo ocenenie-pas moje ovce! Petrova "štátnica" pred Ježišom vyústila do tohto cerifikátu najvyššej kvality. Hocikto ho nedostane. Kňazi toto poverenie dostali. Ale s podmienkou,podľa ktorej musia všetko ostatné v živote podriadiť Pánovej službe. A,Pásť Ježišovo stádo znamená starať sa oň,všímať si ho,zabezpečovať mu všetky duchovné potreby,umožňovať mu neustály rast. B,Slovo :pas,môžeme pozmeniť na /s/pas. T.j.,pomôcť im ku spáse. Tak blízko sa dostávajú kňazi k Ježišovi,keď dostávajú poverenie iným pomáhať k spáse! Tak blízko sa nedostane nikto iný. C,Služobníci oltára musia však bdieť,aby /nepre/pás/li/ svoju príležitosť Božieho povolania pre dobro blížneho. Prepasú ju vtedy,keď budú pásť iba seba a nie stádo. Naplno ju využijú,ak potvrdia životom,že myšlienka Božieho kráľovstva je skrze nich prítomná v tomto svete. A túto myšlienku môžu rozvíjať stále viac a viac. Účinok ich pôsobenia je zrejmý:zemerasenia v dušiach tých,ktorý zanechali hriech a vykročili za svojou spásou.

Tajomstvo Trojjediného Boha

         Počas pozemského života sa stretávame s mnohými ľuďmi, s niektorými z nich vedieme aj vážne rozhovory. Tie sa týkajú práce alebo ide o odborné debaty. Pritom skúmame, ako daný človek premýšľa, podľa akej schémy uvažuje. Pýtame sa, o čo mu ide, aký má zámer, na čo sa chystá, aký má skutočný úmysel s nami.

      Ak toto platí o človeku, čo môžeme potom povedať o samotnom Bohu. O to viac, keď my, kresťania – katolíci, vyznávame vieru v Trojicu Osôb – v Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého. Tiež by sme chceli poznať Božie zámery. Vedieť, ako Boh rozmýšľa. O čo mu ide, aké má zámery, prečo dopúšťa to, čo dopúšťa... Takmer denne sa napĺňajú slová Sv. písma: „Aká hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a vedomosti! Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty! Veď kto poznal Pánovo zmýšľanie? Alebo kto bol jeho radcom? A kto mu dal niečo prvý, aby mu bolo treba vrátiť? Lebo od neho, skrze neho a pre neho je všetko. Jemu sláva naveky. Amen.“ (Rim 11, 33 – 36)

       Z týchto slov vyplýva nemožnosť pochopiť tajomstvo Trojjediného Boha tu, na zemi. Napriek tomu môžeme s istotou povedať niektoré vlastnosti Boha, ktoré sú blízke aj nášmu ľudskému chápaniu.

    1.) Boh je láska. (1 Jn 4, 16)

Čo to znamená? Žiť podľa lásky znamená držať sa zásad evanjelia. Podľa Jánovej náuky, ktorá hovorí, že Boh je láska, náš život má byť konkretizovaný podľa týchto zásad:

    a)   v živote sa niekoho ujímame

Spoločné modlitby, ktoré sa spievajú v liturgii Veľkého piatku, hovoria o Ježišovi: „...ujal sa utláčaných.“ Kresťan sa ujíma tých, ktorí sú rozmanitým spôsobom utláčaní a nie je im dopriate naplno rozvinúť svoj život.

    b)   sprevádzať iných na ceste životom

Toto sprevádzanie neznamená iba tzv. tieňovú spoluúčasť na osude iného človeka, ale odzrkadľuje udalosť súvisiacu s emauzskými učeníkmi počas ich putovania. Zmŕtvychvstalý Ježiš sa k nim pridáva a dôkladne ich poúča o diele spásy. Sami neskôr priznávajú, že im: „horelo srdce, keď im otváral písma.“ (Lk 24, 32)

Správnym spôsobom sa ujímame iných, keď sa snažíme dosiahnuť, aby im zahorelo srdce pre vyššie hodnoty než im ponúka pozemský život. Aj my môžeme zapaľovať srdcia iných pre vieru.

    c)   ochraňovať iných

Liturgia hodín večernej modlitby kladie kňazovi do úst tieto myšlienky: „Ochraňuj nás, Bože, keď bdieme, opatruj nás, keď spíme...“ Prakticky to znamená, že prosíme Boha o trvalú ochranu. Z toho vyplýva pre nás povinnosť nepretržite bdieť nad životom a vierou najmä našich najbližších.

Na svete je veľa nebezpečenstiev a osídel, ktoré si vyžadujú, aby sme ochraňovali a opatrovali svojich blízkych.

    2.) Boh je jednota

Vo svete sme svedkami javu, podľa ktorého sa ľudia zjednocujú z rôznych dôvodov. Ľudia sa zjednocujú na báze zištnosti, ziskuchtivosti, chamtivosti alebo rôznej formy prospechárstva. Prax ukazuje, že tieto formy jednoty nemajú dlhodobú trvácnosť. Chamtivosť jednej alebo viacerých strán spôsobí rozpad tzv. jednoty. Skutočná snaha o jednotu má obsahovať prvok vernosti. Vernosti druhému a vernosti zásadám, ktoré tieto zväzky budujú zvnútra.

V nasledujúcich dňoch otcovia biskupi vysvätia nových pracovníkov do vinice Pánovej. Cirkev prosí, aby celý život zostali verní tomu, čo pri obrade vysviacky sľubujú, t. j. vernosť poslaniu, ktoré im zveril Kristus. Vernosť je neodmysliteľnou súčasťou jednoty v celom cirkevnom spoločenstve.

    3.) Boh je večný život

Túto myšlienku si môžeme názorne predstaviť na biblickom príbehu putovania vyvoleného ľudu do zasľúbenej zeme. Zasľúbená zem vo večnosti je naším konečným cieľom.

Predstavme si situáciu, na základe ktorej sme po nejakej náročnej práci prišli domov a s hlbokým vzdychom povedali: „Tak a teraz sa odtiaľto nikam nepohnem.“ Tento povzdych znamená, že človek našiel odpočinok po svojich námahách.

Večný život je v tom, že už nikde neutekáme, že sa už nemusíme neustále pozerať na hodinky, že už nám je pri nejakej činnosti dlho, že musíme stihnúť ešte nejaké povinnosti.

Večný život spočíva v precitnutí človeka, ktorý povie: „Tu je moje miesto.“ Už nič nehľadám. Každý z nás môže byť predsieňou Božieho príbytku pre iného. Všetci hľadáme aspoň trochu pochopenia, úcty a otvorenosti v srdci iného človeka. Ak mu to poskytneme, v tom prípade našiel náznaky kontúry blízkosti Božieho kráľovstva.

Boh uvažuje v intenciách spásy. On nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil. On nie je Bohom mŕtvych, ale Bohom živých. Keďže všetky tieto skutočnosti sú nám blízke, zisťujeme, že Boh je nám blízky. Aj keď naše zmysly a schopnosti nie sú schopné vidieť do podstaty Božieho Slova, napriek tomu si môžeme byť istí, že má o nás záujem a že chce, aby sme boli aj my blízko jeho tajomstva nielen tu, na zemi, ale aj potom, vo večnosti.