Tajomstvo Trojjediného Boha

         Počas pozemského života sa stretávame s mnohými ľuďmi, s niektorými z nich vedieme aj vážne rozhovory. Tie sa týkajú práce alebo ide o odborné debaty. Pritom skúmame, ako daný človek premýšľa, podľa akej schémy uvažuje. Pýtame sa, o čo mu ide, aký má zámer, na čo sa chystá, aký má skutočný úmysel s nami.

      Ak toto platí o človeku, čo môžeme potom povedať o samotnom Bohu. O to viac, keď my, kresťania – katolíci, vyznávame vieru v Trojicu Osôb – v Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého. Tiež by sme chceli poznať Božie zámery. Vedieť, ako Boh rozmýšľa. O čo mu ide, aké má zámery, prečo dopúšťa to, čo dopúšťa... Takmer denne sa napĺňajú slová Sv. písma: „Aká hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a vedomosti! Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty! Veď kto poznal Pánovo zmýšľanie? Alebo kto bol jeho radcom? A kto mu dal niečo prvý, aby mu bolo treba vrátiť? Lebo od neho, skrze neho a pre neho je všetko. Jemu sláva naveky. Amen.“ (Rim 11, 33 – 36)

       Z týchto slov vyplýva nemožnosť pochopiť tajomstvo Trojjediného Boha tu, na zemi. Napriek tomu môžeme s istotou povedať niektoré vlastnosti Boha, ktoré sú blízke aj nášmu ľudskému chápaniu.

    1.) Boh je láska. (1 Jn 4, 16)

Čo to znamená? Žiť podľa lásky znamená držať sa zásad evanjelia. Podľa Jánovej náuky, ktorá hovorí, že Boh je láska, náš život má byť konkretizovaný podľa týchto zásad:

    a)   v živote sa niekoho ujímame

Spoločné modlitby, ktoré sa spievajú v liturgii Veľkého piatku, hovoria o Ježišovi: „...ujal sa utláčaných.“ Kresťan sa ujíma tých, ktorí sú rozmanitým spôsobom utláčaní a nie je im dopriate naplno rozvinúť svoj život.

    b)   sprevádzať iných na ceste životom

Toto sprevádzanie neznamená iba tzv. tieňovú spoluúčasť na osude iného človeka, ale odzrkadľuje udalosť súvisiacu s emauzskými učeníkmi počas ich putovania. Zmŕtvychvstalý Ježiš sa k nim pridáva a dôkladne ich poúča o diele spásy. Sami neskôr priznávajú, že im: „horelo srdce, keď im otváral písma.“ (Lk 24, 32)

Správnym spôsobom sa ujímame iných, keď sa snažíme dosiahnuť, aby im zahorelo srdce pre vyššie hodnoty než im ponúka pozemský život. Aj my môžeme zapaľovať srdcia iných pre vieru.

    c)   ochraňovať iných

Liturgia hodín večernej modlitby kladie kňazovi do úst tieto myšlienky: „Ochraňuj nás, Bože, keď bdieme, opatruj nás, keď spíme...“ Prakticky to znamená, že prosíme Boha o trvalú ochranu. Z toho vyplýva pre nás povinnosť nepretržite bdieť nad životom a vierou najmä našich najbližších.

Na svete je veľa nebezpečenstiev a osídel, ktoré si vyžadujú, aby sme ochraňovali a opatrovali svojich blízkych.

    2.) Boh je jednota

Vo svete sme svedkami javu, podľa ktorého sa ľudia zjednocujú z rôznych dôvodov. Ľudia sa zjednocujú na báze zištnosti, ziskuchtivosti, chamtivosti alebo rôznej formy prospechárstva. Prax ukazuje, že tieto formy jednoty nemajú dlhodobú trvácnosť. Chamtivosť jednej alebo viacerých strán spôsobí rozpad tzv. jednoty. Skutočná snaha o jednotu má obsahovať prvok vernosti. Vernosti druhému a vernosti zásadám, ktoré tieto zväzky budujú zvnútra.

V nasledujúcich dňoch otcovia biskupi vysvätia nových pracovníkov do vinice Pánovej. Cirkev prosí, aby celý život zostali verní tomu, čo pri obrade vysviacky sľubujú, t. j. vernosť poslaniu, ktoré im zveril Kristus. Vernosť je neodmysliteľnou súčasťou jednoty v celom cirkevnom spoločenstve.

    3.) Boh je večný život

Túto myšlienku si môžeme názorne predstaviť na biblickom príbehu putovania vyvoleného ľudu do zasľúbenej zeme. Zasľúbená zem vo večnosti je naším konečným cieľom.

Predstavme si situáciu, na základe ktorej sme po nejakej náročnej práci prišli domov a s hlbokým vzdychom povedali: „Tak a teraz sa odtiaľto nikam nepohnem.“ Tento povzdych znamená, že človek našiel odpočinok po svojich námahách.

Večný život je v tom, že už nikde neutekáme, že sa už nemusíme neustále pozerať na hodinky, že už nám je pri nejakej činnosti dlho, že musíme stihnúť ešte nejaké povinnosti.

Večný život spočíva v precitnutí človeka, ktorý povie: „Tu je moje miesto.“ Už nič nehľadám. Každý z nás môže byť predsieňou Božieho príbytku pre iného. Všetci hľadáme aspoň trochu pochopenia, úcty a otvorenosti v srdci iného človeka. Ak mu to poskytneme, v tom prípade našiel náznaky kontúry blízkosti Božieho kráľovstva.

Boh uvažuje v intenciách spásy. On nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil. On nie je Bohom mŕtvych, ale Bohom živých. Keďže všetky tieto skutočnosti sú nám blízke, zisťujeme, že Boh je nám blízky. Aj keď naše zmysly a schopnosti nie sú schopné vidieť do podstaty Božieho Slova, napriek tomu si môžeme byť istí, že má o nás záujem a že chce, aby sme boli aj my blízko jeho tajomstva nielen tu, na zemi, ale aj potom, vo večnosti.