Zabral

Sprievodným znakom súčasnej doby je pravidelné testovanie. Sme okolnosťami donútení nechať sa pravidelne testovať. Je isté, že nejaký čas, nie príliš krátky, to bude aktuálne. Počas testovaní si človek otestuje aj osobu toho, kto test vykonáva. Sú výtery, ktoré môžeme označiť za bezbolestné, takmer bezkontaktné. Robia ich tí zdravotnícki pracovníci, ktorí sa vyznačujú citlivosťou v rukách. Človek cíti iba silnejšie šteklenie a nič viac. Nedávno som absolvoval testovanie, ktoré „stálo za to“. Všimol som si tých, ktorí už odber absolvovali. Všetci do jedného sme plakali. Pod vplyvom nie príliš jemného dotyku paličky s vatou sa všetkým účastníkom, mimovoľne, objavili v očiach slzy. Zdravotnícky pracovník sa očividne dobre zabával. Všeobecný smiech vyvolala otázka z pléna na adresu novootestovaného jednotlivca, ktorého oči boli zaliate slzami: „Tak čo, zabral (zdravotník)?“ Veru zabral a poriadne do hĺbky.

Prežívame adventné obdobie. My, veriaci, máme túžbu, aby Advent so svojimi myšlienkami „zabral“ a vzbudil v nás ducha pokánia. Ak sa objavia v ľudských očiach slzy ako vonkajší prejav vnútorného rozpoloženia kajúcnika, môžeme s určitosťou povedať, že áno. Slzy však nie sú podmienkou. Podmienkou je, aby Božie slovo dopadlo a našlo naše citlivé miesta v duši. Pretože my sa často vyznačujeme necitlivosťou voči Božiemu slovu. Božie slovo v Advente je ako test, ktorý nás môže nie len poštekliť, ale aj bolestnejšie dotknúť. Nie s úmyslom zraniť, ale vzbudiť v človekovi ambíciu žiť život primeraný evanjeliu.

Prepočítavam

Počas svojho života sme zvyknutí prepočítavať. Napríklad: človek, ktorý cestuje do zahraničia musí prepočítať, či má dostatok finančných prostriedkov. Ak cestuje do krajiny, ktorá nemá zavedenú spoločnú menu euro, musí prepočítavať znova. Fenoménom dnešnej doby je systém, ktorý nás počas cesty autom dovedie priamo do cieľa. Nemusíme poznať cestu do detailu. Stačí, keď si zapneme GPS. Z prístroja sa nám ozve monotónny hlas, ktorý nás pravidelne naviguje. Keď sa systém dostane         do úzkych, hlas z útrob reproduktora nám oznámi: prepočítavam. Začne prepočítavať vzdialenosť a hľadá cestu do cieľa.

Žijeme v období pandémie. Ťažké to majú, napríklad, riaditelia škôl, ktorí musia prepočítavať. Vyučovanie, hodiny, učiteľov, žiakov a v ostatnom čase aj to, či majú dostatok prostriedkov               na pravidelné testovanie. Prepočítavanie sa stane prioritnou starosťou ich práce. Bokom nezostávajú ani kňazi, ktorí úzkostlivo sledujú opatrenia vynesené vládou na odporúčanie krízových štábov. Aj oni musia prepočítavať. Skúmajú, či si môžu dovoliť zaplniť celú kapacitu kostola, alebo iba časť.  Určite by sme vedeli spomenúť predstaviteľov iných profesií, ktorí vplyvom nepriaznivých životných podmienok musia denno-denne prepočítavať.

Už za čias Pána Ježiša niektorí ľudia prepočítavali, kedy nastane koniec sveta. Znepokojovali ich Ježišove slová týkajúce sa konca čias. Logicky nasledovali otázky: Učiteľ, kedy nastane ten čas?           Aj neskoršie v priebehu histórie ľudstva boli ľudia, ktorí podľa akýchsi zvláštnych kódov stanovovali koniec čias. Prepočítavali. Pán Ježiš nedáva konkrétnu odpoveď, takú, s ktorou by boli zvedavci spokojní. Ľudí povzbudzuje k tomu, aby v súvislosti s apokalyptickými časmi neprepočítavali storočia, roky a dni. Mohli by sa prepočítať. Radšej nech počítajú s tým, že ten čas príde. Adventná liturgia používa výrazy: „príde, meškať nebude.“ Pracujme radšej s touto axiómou. Druhý príchod Božieho Syna je istý a neodvratný. Taká nech je aj naša životná cesta za Kristom.

Význam adventného obdobia.

Pred zimnou sezónou si pravidelne pripravujeme aj zimnú garderóbu. Skúšame vetrovky a kabáty, roláky a rukavice, čiapky a čižmy. Overujeme si ich kvalitu, a zároveň tak robíme skúšku správnosti  pre obdobie mrazov a snehu. Presne tak to robili v istej rodine. Malý chlapec si obliekol hrubú vetrovku, ktorú dostal pred rokom na Vianoce.  Zistil však, že mu rukávy akosi poskočili vyššie... Jednoducho povedané: vetrovka mu je malá. S prekvapením prišiel k otcovi a povedal: "Oci, pozri sa, vyrástol som". 

Aké máme mať ambície v adventnom čase? Chceme podrásť. Tak, ako malý chlapec musel odložiť malú vetrovku, ktorá nebola súca na nosenie, aj my majme odvahu zanechať všetko, čo nevyhovuje duchu človeka, ktorý uveril v evanjelium. V prvom rade je to hriech. Dajme najavo, že hriech sa "nenosí", keď sme uverili Kristovi. Plášť hriechu a zloby je "nenositeľný" pre človeka, ktorý sa obnovil v Kristovi. Ako to dokázať? 

1. Viac sa ku Kristovi hlásiť a priznať sa k nemu. Istí ľudia si kúpili starší dom. Rozhodli sa ho rekonštruovať. V miestnosti, ktorú si vybrali ako spálňu, bol viditeľný starý drevený krov. Miestnosť tým nadobúdala charakter starobylosti, ktorá je dnes opäť v kurze. Zvažovali, čo s tým, no nakoniec sa dohodli, že starý krov "priznajú". Riešenie sa ukázalo ako správne. Bolo efektné, a zároveň vtlačilo do miestnosti pečať už spomínanej starobylosti.

My, kresťania, priznajme v živote prítomnosť Ježišovho kríža. Nejde o to, aby náš život nadobudol patinu starobylých čias, ale o myšlienku podľa ktorej je "trám" a "krov" kríža jediným zdrojom spásy. Nemusíme hľadieť na efektnosť Božieho projektu spásy z pozemského hľadiska, ale na jeho spásonosné účinky. Priznajme v živote, že drevo kríža nepatrí len do spálne, alebo hociktorej inej miestnosti ako poukaz na staré dobré časy, ale patrí do nášho života ako symbol novosti, ktorého nositeľom je Kristus.  

2. Prežívaním Adventu dávame najavo, že predmetom nášho záujmu nie je "niečo", ale "Niekto"! Liturgia Božieho slova nám pripomína, že ľudia v posledných časoch budú "zmierať od strachu z toho, čo má prísť". My, veriaci, sa veľmi nezaoberáme tým, čo má prísť, ale Tým, ktorý má prísť... Pekne to vyznieva v adventnej liturgickej piesni: Príď že nás milý Spasiteľ... Náš záujem sa orientuje                 na privítania Božieho Syna. On nie je "niečo", ale "Niekto". On je ten, ktorý znova prináša plán spásy  a chce nám ho znova predostrieť. Vyzýva nás, aby sme sa naučili bedliť, a to formou modlitby               a prehodnocovaním užívania si tohto sveta. Jedine tak sa stane Boží plán spásy pre nás čitateľný, zrozumiteľný a konkrétne zameraný pre prax nášho života. 

3. Do Adventu vkladáme nádeje, podľa ktorých sa chceme premeniť v iných ľudí. Jasne to vidíme na udalosti povolania prvých apoštolov (Mt 4, 18-22). Ježiš sa prihovára svojim prvým učeníkom: "Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí." Oni idú, lebo vytušia, že pod vplyvom Ježišovho pôsobenia sa    z nich stanú iní ľudia - rybári ľudí. Hoci ešte všetky detaily Ježišovho plánu nepoznajú. 

Raz vstúpil do holičstva muž v strednom veku. Bol zarastený a vlasy mu splývali až na chrbát. Ako povedal, bol členom akejsi expedície a vrátil sa až po niekoľkých mesiacoch. Jeho prvá cesta, celkom logicky, smerovala k holičovi. Keď si sadol na stoličku povedal: "Urobte zo mňa znova človeka." 

Aj my, kresťania, si máme v Advente častejšie sadnúť pred Pána a povedať mu to isté: "Pane, urob znova zo mňa človeka." Ale nie hocijakého. Takého, ktorý bude vnímavejší na Boží hlas, na jeho požiadavky a na potreby blížneho. Ježiš nás vypočuje a "pristrihne nás" do takej podoby, aby sme vnútorne i navonok zodpovedali fazóne evanjelia. K dispozícii máme, relatívne, dosť času. Nájdime     v sebe silu "odtrhnúť sa" od zakonzervovaných činností a projektov pozemského života. Nechajme sa osloviť myšlienkou, ktorá prichádza zhora, aby nás Svetlo zhora vtiahlo do cieľavedomej činnosti        na ceste do Božieho kráľovstva. 

Rýchlosť a rovnosť.

 Počas života strávime dosť času pri vybavovaní rôznych úradných záležitostí. Vždy ide o dobrodružstvo. Nevieme,ako a čo a či vôbec niečo vybavíme. Každopádne,najviac si ceníme dve skutočnosti:rýchlosť vybavovania,plynulosť a určitú rovnosť,kde sa nikto neuprednostňuje. Aj s tým máme skúsenosti,nie vždy pozitívne. Rýchlosť. Pred nedávnom som viedol rozhovor s mladým inžinierom. Spomínal,kde bol do teraz zamestnaný. Vravel,že na predchádzajúcom pracovisku došlo k zmene vedenia. Do firmy prišiel nový šéf. Zaviedol zvláštnu prax. Nazval to-päťminútovka. Rád prepúšťal zamestnancov,pričom do päť minút museli opustiť pracovisko za "asistencie" esbeeskára. Bez udania dôvodu vyzval ľudí,aby opustili pracovisko,lebo s nimi rozviazal pracovný pomer. K niektorým bol zhovievavejší a dal im hodinu...Nezaujímalo ho,že dotyčný má rodinu,že je jej živiteľom...Tieto kritéria ho nezaujímali. Bol rýchly. Nazvali ho-päťminutovkár. Rovnosť. Pred niekoľkými dňami uviedli v správach,že na území mesta Pompeje/20 000 obyv./,kde sa v r.79 po Kristovi vylial Vezuv,našli ďalšie dve telá. Tak,ako predchádzajúce aj tieto zasypal horúci popol/hrúbka popola-4-6m!/ a v momente ich usmrtil. Mŕtve telá vytvorili akoby formu,lebo ich našli v takej polohe,v akej sa nachádzali tesne pred smrťou. Odborníci zistili,že jedno telo patrilo bohatému a vysokopostavenému človeku a druhé jeho otrokovi,lebo kosti boli poznačené tvrdou prácou. Nakoniec ležali mŕtvi,jeden vedľa druhého. Spoločenské postavenie pri prechode do večnosti,nebolo vôbec určujúce a nehralo nijakú rolu. To,čo nás zaujíma pri druhom Ježišovom príchode,je o.i. rýchlosť a rovnosť. V evanjeliu čítame:"Dávajte si pozor,aby  vaše srdcia neoťaželi obžerstvom,opilstvom a starosťami o tento život,aby vás onen deň neprekvapil. Lebo príde ako osídlo na všetkých,čo bývajú na povrchu celej zeme"/Lk 21,34/. Z týchto slov sa dá vydedukovať,že príchod Sudcu bude rýchly/nebude pozorovateľný voľným okom ani ďalekohľadom,na spôsob  dlhodobého vedeckého monitorovania/. Bude sa vyznačovať aj rovnosťou/nijaké vedľajšie,či špeciálne vchody pre prominentov/. S tým sa naozaj nedá nič nerobiť,všetko je v réžii Sudcu. Ale veľa môžeme urobiť pre to,aby naše srdcia neboli zaťažené zbytočnosťami a škodlivými aktivitami...Vstúpme do adventného obdobia s týmito myšlienkami.

Strach spojený s nádejou.

 Môže sa zhodovať strach s nádejou? Na prvý pohľad by sme povedali,že nie. Zdá sa nám to nereálne,ale keď danú skutočnosť premeníme na drobné,dopracujeme sa k zaujímavému zisteniu. Strach a nádej môžu žiť v akejsi symbióze. Predstavme si človeka,ktorému oznámia,že musí isť na operáciu. Povedia mu,že operačný zákrok je nutný na prežitie. Človek cíti strach/ako každý pred operáciou/,ale zároveň preňho svitla nádej,že sa potom vráti do normálneho života. Možno toto prirovnanie nám pomôže,aby sme si ľahšie predstavili okolnosti druhého príchodu Božieho Syna na konci vekov. Sväté Písmo nám najprv naženie strach:"Budú znamenia na slnku a  mesiaci i na hviezdach a na zemi budú národy plné úzkosti a zmätku z hukotu mora a vlnobitia. Ľudia budú zmierať od strachu a očakávania toho,čo príde na svet,lebo nebeské mocnosti sa budú chvieť"/Lk 21,20-28/. Túto skutočnosť si ani len nevieme predstaviť bez vnútornej úzkosti a ťažoby. Jednoducho povedané:z týchto slov ide strach. Vzápätí,však,Ježiš dopĺňa:"Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou". Týmto myšlienkam nechýba nádej. Ide o nádej,ktorá je balzamom pre dušu veriaceho človeka. Máme sa báť alebo radovať sa v nádeji? Nenahovárajme si:žijeme v strachu a obavách. Trápi nás pandémia,obavy zo straty zamestnania,možnosť politických nepokojov,ktoré bežne vo svete vyúsťujú do vojnových konfliktov atď. Pridružme k strachu nádej. Nech je to však nádej evanjelia. Nie taká,ktorá dúfa v raj na zemi,ale taká,ktorú zrealizuje Sudca pri svojom druhom príchode. V atmosfére pozemských dôvodov strachu,žime radostnú nádej,krorú môže priniesť iba Ten,ktorý nás definitívne zbaví akejkoľvek zloby a ťažoby.

Od obleku k teplákom.

 Pred niekoľkými dňami som sledoval v televízii program z prostredia textilnej továrne kdesi v Taliansku. Vyrábajú tam pánske vlnené obleky. Jeden z manažérov vyhlásil,že v poslednom čase,výroba oblekov poklesla. Dôvodom je to,že dnes ,v období koronakrízy,veľké množstvo ľudí pracuje v režime home office,teda doma. A doma málokto sedí v obleku a kravate. Ľudia si radšej dajú domáce oblečenie alebo tepláky. Z tohto dôvodu názov reportáže bol: Od obleku k teplákom. Ktosi z mojich známych spomenul nedávnu osobnú skúsenosť. V rámci home office vybehol len tak,v teplákoch do obchodu. Stretol sa s priateľmi,ktorým sa musel prihovoriť,lebo doteraz ho vídavali stále v obleku. Domáce,ležérne oblečenie ich zmiatlo. Preto konštatovali: Ani si nevieme spomenúť,kedy sme ťa takto,v teplákoch,videli. Po prechode krízy,dúfajme sa všetko zmení. Aj keď je nosiť domáce oblečenie príjemné,v rámci konsolidácie pomerov,budeme registrovať opačný trend:od teplákov k obleku. Evanjelium nám prináša začudovanú otázku,ktorú položia na konci čias niektorí ľudia Sudcovi :"Pane,kedy sme ťa videli...?"/Mt 25,31-46/. Táto otázka je nadčasová,môžeme si ju položiť aj každý deň. 1,Pane,kedy sme ťa videli...?" Otázka smeruje k tomu,či sme svoj životný priestor a vymedzený čas na pozemský život využili ako ideálnu príležitosť stretnúť sa s Bohom. Lebo v tom je zmysel života. Aký by to bol život,keby sa človek neusiloval o stretnutie s Bohom,so svojim Stvoriteľom a Vykupiteľom? On predsa dáva o sebe vedieť. Včera večer v správach priniesli informáciu o tom,že odborníci zkonštruovali satelit s názvom Poseidon. Má za úlohu monitorovať oceány. Keďže sa hladina oceánu každý rok zvyšuje o niekoľko milimetrov,čo je vyrovný signál,prístroj bude roky merať aktivity oceánu a tieto výsledky vyhodnocovať. Boh nám dal zmysel,aby sme postrehli aktivity Boha a tieto potom vyhodnocovali,lebo on nás svojim dielom dvíha nad úroveň pozemského života. Začudovanie v otázke:Pane,kedy sme ťa videli?,nemá teda  opodstatnenie. 2,Pane,kedy sme ťa videli hladného a smädného?" Akoby sa pýtali,kedy sme ťa stretli za bežných tzv. normálnych podmienok života. Lebo každý je niekedy hladný alebo smädný. Na tom nie je nič výnimočné. No,na druhej strane,tzv. bežné okolnosti života vedú človeka k priemernosti až ľahostajnosti. Človeka môžu uspať na jeho ceste viery. Každému z nás treba precitnúťa vzbudiť v sebe  postoj vďačnosti za všetky dobrodenia a prosiť o schopnosť žasnúť nad tvorivou Božou mocou. 3,Pane,kedy sme ťa videli nahého,vo väzení alebo chorého?" Táto rozšírená otázka smeruje hlbšie do ľudského vnútra. Nezostáva v rovine bežného života,ale ide viac do hĺbky a do extrémnych situácií. Aj tie môžu spôsobiť duchovné ochrnutie na ceste k Bohu. Práve vtedy,keď je nám ťažko,máme sa učiť intenzívne prežívať s Kristom také situácie,lebo on ich dôverne pozná. Výnimkou je iba hriech,ale on vie pochopiť a podchytiť hriešnika,aby sa vrátil na správnu cestu. On hriech nikdy nespáchal,ale židovská vrchnosť z neho urobila hriešnika exemplárneho. Ťažisko hodnotenia nášho života pre večnosť spočíva v tom,či sa dokážeme ujať ľudí v rôznych krajnostiach života. Sú ľudia,ktorí potrebujú pri výkone svojich povinností oblek. Potrebujú byť oblečení na úrovni. Podstatnejšie je to,aby sme svoje vnútro udržali na úrovni človeka hľadajúceho  a milujúceho Boha. Smerujeme k adventu-nech aj naše myšlienky smerujú k tomu,aby sme išli nielen od teplákov k k obleku,ale hlavne od hriechu k milosti.t.j.aby sme vyzliekli starého človeka a obliekli si nového t.j. takého,ktorý uveril v novosť evanjelia.

Obeta,ako trvalá súčasť života.

 Vzťahy medzi ľuďmi sa zvyknú vyvíjať. Nachádzame tam viaceré stupne,ktoré sú výrazom miery komunikácie medzi ľuďmi. Na prvom mieste sa objaví obdiv. Jeden druhého obdivujeme pre  schopnosti a nadanie. Neskoršie sa môže stupeň obdivu zmeniť na pozíciu známosti.V živote môžeme mať veľa známych. Na jednej strane nie sú to úplne neznámi ľudia,no zároveň ešte to nemusia byť nositelia dôvernosti. Vrcholom vzťahov môže byť priateľstvo. Ide o vzťah,ktoré je už preverený skúškami a rôznymi otrasmi. Ak vzťah medzi mužom a ženou dospeje do manželského zväzku,môže sa ešte posúvať ďalej? Medzi najdokonalejšie výzvy v manželstve patrí obeta. Prečo je to tak? 1,Obeta je najdokonalejšia forma sebadarovania. Pravým znakom obety je to,že je nezlučiteľná s vypočítavosťou. Vypočítavosť obetu znehodnocuje. Ak má obeta udržiavať svoju fazónu a kondíciu,musí čerpať z čistej obety,ktorá sa odohrala na Kalvárii a my ju nekrvavým spôsobom slávime na oltároch Cirkvi. 2,Obeta zbavuje človeka sebectva. Už samotné rozdelenie slova sebectvo,niečo pripomína. Je tam prvá časť s významom -sebe,všetko iba pre seba,vidím iba seba...Pravá obeta nás zo sebectva vymaňuje,oslobodzuje. Svätý pápež Ján Pavol II., keď rozjíma nad biblickým príbehom Ábela a Kaina,hovorí,že Kain na svoju obhajobu použil zlý argument. Stalo sa to vtedy,keď odpovedal Bohu:"Vari,som ja strážcom svojho brata?..."Ľudia sa majú stávať strážcami života svojho blížneho. Majú strážiť život toho,kto im je zverený. Platí to najmä o manželstve. Tam má jeden druhého strážiť pred akýmkoľvek zlom a nebezpečenstvom. 3,Obeta spôsobuje,že život vo sviatostnom manželstve sa stáva živnou pôdou pre milosti. Obeta manželského života predstavuje najvýhodnejšie podmienky,aby sa milosti rozmnožovali. V dnešnej dobe sme svedkami situácie,kedy sa zvykne za lepšími podmienkami /materiálnymi/vycestovať. Obetu,ako základ pre nadobudnutie Božej milosti,máme naporúdzi vždy. Život v manželstve ponúka dostatok príležitostí,ako prakticky realizovať obetu. Obeta je výkladnou skriňou medzi hodnotami manželského spolunažívania.

.