Pred zimnou sezónou si pravidelne pripravujeme aj zimnú garderóbu. Skúšame vetrovky a kabáty, roláky a rukavice, čiapky a čižmy. Overujeme si ich kvalitu, a zároveň tak robíme skúšku správnosti pre obdobie mrazov a snehu. Presne tak to robili v istej rodine. Malý chlapec si obliekol hrubú vetrovku, ktorú dostal pred rokom na Vianoce. Zistil však, že mu rukávy akosi poskočili vyššie... Jednoducho povedané: vetrovka mu je malá. S prekvapením prišiel k otcovi a povedal: "Oci, pozri sa, vyrástol som".
Aké máme mať ambície v adventnom čase? Chceme podrásť. Tak, ako malý chlapec musel odložiť malú vetrovku, ktorá nebola súca na nosenie, aj my majme odvahu zanechať všetko, čo nevyhovuje duchu človeka, ktorý uveril v evanjelium. V prvom rade je to hriech. Dajme najavo, že hriech sa "nenosí", keď sme uverili Kristovi. Plášť hriechu a zloby je "nenositeľný" pre človeka, ktorý sa obnovil v Kristovi. Ako to dokázať?
1. Viac sa ku Kristovi hlásiť a priznať sa k nemu. Istí ľudia si kúpili starší dom. Rozhodli sa ho rekonštruovať. V miestnosti, ktorú si vybrali ako spálňu, bol viditeľný starý drevený krov. Miestnosť tým nadobúdala charakter starobylosti, ktorá je dnes opäť v kurze. Zvažovali, čo s tým, no nakoniec sa dohodli, že starý krov "priznajú". Riešenie sa ukázalo ako správne. Bolo efektné, a zároveň vtlačilo do miestnosti pečať už spomínanej starobylosti.
My, kresťania, priznajme v živote prítomnosť Ježišovho kríža. Nejde o to, aby náš život nadobudol patinu starobylých čias, ale o myšlienku podľa ktorej je "trám" a "krov" kríža jediným zdrojom spásy. Nemusíme hľadieť na efektnosť Božieho projektu spásy z pozemského hľadiska, ale na jeho spásonosné účinky. Priznajme v živote, že drevo kríža nepatrí len do spálne, alebo hociktorej inej miestnosti ako poukaz na staré dobré časy, ale patrí do nášho života ako symbol novosti, ktorého nositeľom je Kristus.
2. Prežívaním Adventu dávame najavo, že predmetom nášho záujmu nie je "niečo", ale "Niekto"! Liturgia Božieho slova nám pripomína, že ľudia v posledných časoch budú "zmierať od strachu z toho, čo má prísť". My, veriaci, sa veľmi nezaoberáme tým, čo má prísť, ale Tým, ktorý má prísť... Pekne to vyznieva v adventnej liturgickej piesni: Príď že nás milý Spasiteľ... Náš záujem sa orientuje na privítania Božieho Syna. On nie je "niečo", ale "Niekto". On je ten, ktorý znova prináša plán spásy a chce nám ho znova predostrieť. Vyzýva nás, aby sme sa naučili bedliť, a to formou modlitby a prehodnocovaním užívania si tohto sveta. Jedine tak sa stane Boží plán spásy pre nás čitateľný, zrozumiteľný a konkrétne zameraný pre prax nášho života.
3. Do Adventu vkladáme nádeje, podľa ktorých sa chceme premeniť v iných ľudí. Jasne to vidíme na udalosti povolania prvých apoštolov (Mt 4, 18-22). Ježiš sa prihovára svojim prvým učeníkom: "Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí." Oni idú, lebo vytušia, že pod vplyvom Ježišovho pôsobenia sa z nich stanú iní ľudia - rybári ľudí. Hoci ešte všetky detaily Ježišovho plánu nepoznajú.
Raz vstúpil do holičstva muž v strednom veku. Bol zarastený a vlasy mu splývali až na chrbát. Ako povedal, bol členom akejsi expedície a vrátil sa až po niekoľkých mesiacoch. Jeho prvá cesta, celkom logicky, smerovala k holičovi. Keď si sadol na stoličku povedal: "Urobte zo mňa znova človeka."
Aj my, kresťania, si máme v Advente častejšie sadnúť pred Pána a povedať mu to isté: "Pane, urob znova zo mňa človeka." Ale nie hocijakého. Takého, ktorý bude vnímavejší na Boží hlas, na jeho požiadavky a na potreby blížneho. Ježiš nás vypočuje a "pristrihne nás" do takej podoby, aby sme vnútorne i navonok zodpovedali fazóne evanjelia. K dispozícii máme, relatívne, dosť času. Nájdime v sebe silu "odtrhnúť sa" od zakonzervovaných činností a projektov pozemského života. Nechajme sa osloviť myšlienkou, ktorá prichádza zhora, aby nás Svetlo zhora vtiahlo do cieľavedomej činnosti na ceste do Božieho kráľovstva.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára