Ako sa dostať k Bohu?

Počas života mnokrát konštatujeme:Našiel som cestu. Čo tým myslíme? Napríklad to, že sme našli riešenie nejakej situácie,ktorá sa nám zdala problematická. Našli sme optimálny postup pri dosiahnutí nejakého cieľa. Takú istú formuláciu používame vtedy, keď sme našli rovnováhu v živote alebo dokonca zmysel života alebo životné povolanie. Každý veriaci človek musí priznať, že celý život hľadá cestu k Bohu. Ba aj vtedy,keď už uveril, hľadá ešte dokonalejšiu cestu k Bohu. Je to prirodzená vec a do života patrí. Predstavme si znova situáciu, ktorú vykresľuje evanjelium/Lk 5,17-26/. Nejakí ľudia nesú na nosidlách ochrnutého človeka. Majú jediný cieľ-dostať sa k Ježišovi. Všetko ostatné je pre nich druhoradé. Podstatné je dostať sa do kontaktu s Ježišom, od ktorého očakávajú zázrak. Ich snaha bola korunovaná úspechom. Čo si odnesieme z tohto evanjeliového príbehu? 1,Ochrnutý človek bol fyzicky limitovaný. Bol odkázaný na pomoc iných. Povedali by sme, že nemá šancu niečo dosiahnuť, ani základné pohyby a úkony nedokáže vykonávať, nieto ešte, aby sa  dostal sa k známemu Učiteľovi z Nazareta. Všetci sme v živote akoby limitovaní vlastnou slabosťou, a to nielen fyzickou. Sú chvíle, v ktorých si uvedomujeme, že nie sme schopní dlhodobejšie udržať hladinu čnosti. Ale, to vôbec neznemená, že Boha strácame. V bežnom živote sa stáva,že ak je človek označený ako málo pružný a výkonný, ak sa prejavia na ňom nejaké limity, môže prísť aj o svoje zamestnanie. Na ceste k Bohu to neplatí. Ježiš Kristus prišiel práve preto, aby sa ujal limitovaných, slabých a biednych. Čím viac si uvedomujeme svoje slabosti a biedy, tým viac sa nám Boh ukazuje a volá nás k sebe. Prežívame adventné obdobie. Boh chce, aby sme vedeli, že sa chystá na púť k nám, do ľudského spoločenstva. Hľadanie a nachádzanie Boha je zmyslom nášho života. Buďme pokojní a spokojní, ak niekto z nášho spoločenstva cestu k Bohu nájde tak, že sa už nemusí obávať, že ju stratí. 2, Ochrnutý mal pomocníkov. Bez nich by si neporadil. Nešlo o náhodných pomocníkov ani o dobre platených nosičov. Boli to ľudia, ktorí si zaslúžili Ježišovu pochvalu:"Keď videl ich vieru..."...Boli to ľudia viery. Iba ľudia s vierou nám môžu pomôcť dostať sa na cestu k Bohu. Niekedy ich oceníme až vtedy, keď ich stratíme. Hľadajme zmysel života aj v tom, že chceme iným napomôcť k vyšším hodnotám, nielen materiálnym. Raz, pri prvopiatočnej návšteve som našiel starších manželov, ako sedia na dvore na lavičke a vyhrievajú sa jarnom slnku. Zrazu pán vstal, presadol si a manželke povedal, aby si sadla na jeho miesto. Povedal:"Je tam viac slnka". Dopriať inému viac slnka milosti je záslužné. Pomôcť ľuďom k spáse je užitočné. Aj pre našu spásu. 3, Nosiči,keďže sa nemohli dostať k Ježišovi oficiálnou cestou t. j. cez dvere, museli improvizovať. Hlavný vchod bol obsadený poslucháčmi. Odkryli teda strechu a spustili chorého priamo Ježišovi k nohám. Táto improvizácia sa ukázala ako spásonosné riešenie. Naskytol sa im pohľad zhora. Ten  oficiálny, zo zeme, je niekedy skľučujúci akoby bezobsažný. Pohľad zhora človeka nadchýna. Každý z nás už nie raz vystúpil na nejaký kopec a obdivoval prírodnú scenériu. Pohľad zo zeme taký hlboký nie je. Je dobré,ak sa  naučíme za života pozrieť sa na svet akoby zhora-z perspektívy Božieho pohľadu. Vtedy sa presvedčíme, že plytké a prízemné hodnotenia života nás robia takými istými. Naopak, ten, kto sa učí vnímať veci z Božej perspektívy, učí sa veľkodušnosti, nadhľadu, pokore a čo je hlavné-rýchlo napreduje na ceste poznávania Boha. K Božiemu pohľadu potrebujeme odhodlanie a presvedčenie, že chceme svoj život zosynchronizovať s Ježišovým posolstvom. Pohľad z Božej perspektívy tu na zemi, je našou prípravou na to, aby sme raz vystúpili do sféry, ktorá v láske nepozná žiadne limity a obmedzenia. 

Dokonalosť v diele

Človek je schopný vytvoriť veľkolepé dielo. Mnohé veci dotiahne do dokonalosti. Osoh z toho majú potom celé generácie. Stáva sa však, že aj najdokonalejšie dielo stroskotá na nejakej maličkosti. Jednoducho, prihodí sa niečo také, s čím nikto nepočíta. Efektom môže byť, že celé dielo stroskotá a zanikne. Uvedieme niekoľko príkladov.

Svojho času bol veľmi populárny americký kriminálny seriál v ktorom hlavnú postavu stvárnil Peter Falck. Seriál mal názov Colombo. Hlavná postava – poručík Colombo, rieši samé spletité prípady. Ako to už býva, nakoniec sa mu podarí všetky vyriešiť. V jednej časti odhalí vraha na základe jedného zahryznutia      do syra. Usvedčený vrah, inak mimoriadne inteligentný človek, viackrát opakuje vetu: „Jedno hlúpe zahryznutie! Jedno hlúpe zahryznutie!“ Myslel si, že zrealizoval dômyselný zločin,        no usvedčila ho maličkosť: zahryznutie do syra...

V roku 1912 havaroval najdokonalejší a najluxusnejší zaoceánsky parník Titanic. Bol navrhnutý a skonštruovaný tak, aby nikdy nezlyhal. No, stalo sa. Pri svojej prvej plavbe narazil na kus ľadovca. Vznikla trhlina, do lode vnikla voda a za niekoľko hodín zahynulo 1450 cestujúcich. Jeden hlúpy stret s ľadovcom! Na parníku bolo málo záchranných člnov, preto také veľké množstvo ľudí zahynulo.

Pýchou letectva boli lietadla AIR FRANCE s názvom Concord. Preslávili sa v 60-tych a 70-tych rokoch minulého storočia. Boli to jediné dopravné lietadlá, ktoré mali nadzvukový charakter. Definitívny koniec ich éry nastal v roku 2000. Vtedy, pár minút po štarte, z letiska v Paríži havaroval Concord       so stovkou pasažierov na palube. Príčinou havárie bola banalita. Pár minút pred Concordom vzlietlo iné lietadlo. Tomu sa odlomil asi štyridsaťcentimetrový pás z titanu a zostal ležať na dráhe. Concord vo vysokej rýchlosti „zachytil“ pneumatikou tento kus kovu. Pneumatika sa roztrhla a jedna časť prerazila palivovú nádrž pod krídlom. Stroj začal horieť a asi po dvoch minútach havaroval, pričom zahynuli všetci pasažieri spolu s posádkou lietadla. Concord bol súbehom technickej dokonalosti a luxusu. Stačila však malá nepozornosť, malý predmet na dráhe a všetko sa skončilo. Malicherné, drobné veci dokážu urobiť koniec veľkým a dokonalým projektom.

Veľkým Božím dielom je dielo vykúpenia a spásy. Súčasťou tohto veľkolepého diela je druhý príchod Božieho Syna v sláve. Toto Božie dielo nikdy nestroskotá, a to aj napriek tomu, že mu cestu pripravoval človek – Ján Krstiteľ. T.j. tvor z mäsa a kostí. Tento najväčší z prorokov vôbec nepredstavoval slabé miesto v Božom pláne spásy. Niet sa čo obávať, žeby človek – tvor z mäsa a kostí zlyhal a spôsobil vážny otras Božiemu plánu spásy.

V tejto súvislosti pripomína svätý Gregor Naziánzsky (LH 1, s. 33) dôležitú úlohu proroka od Jordánu v porovnaní s Kristom, ktorému on pripravoval cestu.

1.      Ján Krstiteľ bol lampou, Ježiš jasným svetlom. Lampa predstavuje núdzové riešenie. Kto ju používa, používa ju s úmyslom dočasne si poslúžiť pri vykonávaní nejakej činnosti. Lampy,    čo ako dokonalé, sa môžu pokaziť, prípadne zlyhať. (Naše lampy hasnú. – Nerozumné panny). Súčasný svet technológií prináša veľké pokroky aj v možnostiach umelého osvetlenia. Aj tu sa všetko vyvíja a zdokonaľuje. Napriek tomu, ostane lampe navždy prívlastok – náhradné riešenie. Človek vždy bude túžiť po jasnom, prirodzenom svetle. Je  to preto, lebo je stvorený tak, aby jeho nádeje boli zakotvené vo večnom Svetle.

Pre život človeka je mimoriadne dôležité jasné, prirodzené svetlo. V čase, keď ho máme k dispozícii robíme najviac aktivít, a tým pádom aj najviac dobra. Jasné svetlo sa spája s úmyslom človeka urobiť hodnotné a ušľachtilé veci. Jasné, prirodzené svetlo nemá plnohodnotnú náhradu. Je jedinečné a originálne. Nič sa mu nemôže rovnať. Nepotrebuje zdokonaľovanie. V rámci pozemského života nepozná konkurenciu. Žiadna technika ho neprekoná a nevytlačí z najvyššieho piedestálu.

2.      Ján Krstiteľ je hlas a Ježiš je slovo. Medzi Krstiteľom a Ježišom je taký rozdiel, aký je medzi hlasom a slovom. Kedy oceníme ľudský hlas? Ľuďom, ktorí sú dlhodobo mimo civilizácie, dobre padne, keď počujú ľudský hlas. Veľmi sa potešia. Nestačí im akýkoľvek zvuk. Prečo? Lebo hlas znamená život. Hlas je znamením, že niekde blízko je život. Hlas, ako taký, rozlúštiť nedokážeme a z veľkej diaľky ho nerozmeníme na drobné. No práve cez hlas sa dostávame do spoločenstva ľudí. Hlas nás vábi, aby sme vykročili za človekom. Hlas je dôležitý v istom štádiu života, ale má tendenciu zaniknúť.

Ježiš ako slovo. Sú situácie, kedy je hlas ako prostriedok komunikácie nedostatočný. Máli sa nám. Slovo človeka má svoj význam: pozýva, varuje a upozorňuje. Slovo pomenúva a definuje rôzne situácie. My sa musíme na slovo sústrediť a napnúť sluch, aby nám bolo užitočné. Prostredníctvom slova sa dorozumievame. Slovo na rozdiel od hlasu nezaniká ale ostáva v mysli a v srdci. Kristus, ako pravé Slovo, zostáva v ľudskej duši trvalým spôsobom a vedie človeka po ceste spásy.

3.      Svätý Gregor dáva Krstiteľovi prívlastok družba a Ježišovi Ženích. Prečo je to tak? Družba je v službách ženícha. Je jeho predĺženou rukou. Teší sa, že bol poctený týmto titulom. V mene ženícha pozýva na svadobnú hostinu. Počas nej je hosťom k dispozícii a rozdáva dobrú náladu. Aj po skončení hostiny, t. j. v ďalšom živote, zostáva v priazni ženícha. Musí byť pripravený riešiť rôzne situácie. Ženích mu dôveruje. Skrze družbu si uctíme ženícha. Družba nemá úmysel ženícha zatieniť.

Ženích počas hostiny družbu zatieňuje. Družba je na hostine potrebný, ale ženích je žiadaný. Musí byť v centre pozornosti. Družba je diskrétny, nezatieňuje ženícha. Ženích dáva všetky kompetencie družbovi, dôveruje mu. Družba nezávidí ženíchovi ani vtedy, keď on požíva úctu a prijíma dary. Odmenou pre družbu je spokojnosť hostí a samotného ženícha.

Z textu vyplýva, že lampa, hlas a družba nie sú prvoradé. Prioritou je jasné svetlo, slovo a ženích. Napriek tomu sa javí lampa, hlas a družba ako dôležité premostenie k najvyššej úrovni. Bez týchto prvkov by sme ťažko hľadali cestu k Bohu. Buďme vďační, že sa nám v tomto reťazci našlo primerané miesto a úloha. V adventom období popracujme tak, aby svetlo našej viery svietilo jasnejšie; aby náš hlas modlitby zaletel až k Pánovi, a aby sme svoje „družbovské“ povinnosti plnili zodpovedne až dovtedy, kým definitívne nepríde Ženích a príjme nás do spoločenstva vo svojom kráľovstve.

Zmeniť mapu.

 V oblasti skúmania vesmíru vedci urobili ďalší krok. Inštalovali súpravu nových teleskopov na území Austrálie. Pri dokonalejšom skúmaní objavili asi milión nových galaxií. Jeden z odborníkov konštatoval, že sa bude meniť "mapa vesmíru". Tieto slová vyjadrujú nadšenie vo vedeckej obci, lebo ide o objav veľkej hodnoty. Zmena máp sa realizuje najmä vtedy, keď sa menia územia a to pod vplyvom politických zápasov. Čo zistíme, keď sa pozrieme na starú mapu a porovnáme ju s novým členením?  Najprv to, že sa zmenili hranice určitého územia, že sa neprekrývajú a následne nás prekvapí skutočnosť, podľa ktorej niektorí sídla stratili svoje postavenie a význam. A naopak, objavili sa nové, predtým nepoznané alebo nedocenené. Adventné evanjelium nám prináša postavu nevšedného proroka Jána Krstiteľa/Mk 1,1-8/. Jeho vplyv na obyvateľov Júdska a zvlášť Jeruzalema bol úchvatný. Ján hlásal krst na odpustenie hriechov a následne začali k nemu prúdiť davy ľudí, ktorí sa dávali krstiť na znak pokánia. Mnohí ľudia tým začali prepisovať "mapu svojho života". Určite nebolo jednoduché prísť a verejne sa dať Jánovi pokrstiť a tým dať najavo svoju hriešnosť...Mapy mnohých ľudských osudov sa začali meniť. Dôvod spočíval v tom, že ľudia chceli meniť svoje životy a viac hľadať Boha. Mapy ľudského vnútra sa menia tak, že sa menia hranice konania. Človek si uvedomuje, že nemôže robiť všetko, čo sa mu zachce a naopak, v niektorých momentoch by mal posunúť ďalej hranice hľadania Boha, svojich obiet a praktickej lásky. Advent je obdobím posúvania hraníc nášho zmýšľania a konania. Územie obrazu nášho života zo včera sa nemusí prekrývať s územím, ktoré okupujeme dnes. Posúvame sa a rastieme. Možno pomaly, ale predsa. Treba zdôrazniť, že pri zmenách máp ľudského vnútra dochádza k ďalšiemu významnému javu. Prvky, ktoré sme kedysi omylom považovali za nosné, prestali túto úlohu v našom živote spĺňať. Na obzore sa objavili nové, doteraz zaznávané, či nepovšimnuté. V Božom Slove objavujeme vždy nové a nové skutočnosti, ktoré nás oslovujú a povzbudzujú, aby sme podľa nich orientovali svoj život. Ani teraz ešte nemusí byť mapa nášho života konečná. Stále máme naviac. Sv. Otec František navrhol adventný projekt, ktorý má poslúžiť za účelom rozšírenia nášho srdca /KN 49, s.7/. Odporúča nám, aby sme dali väčšiu príležitosť takým skutočnostiam, ako sú: striedmosť, diskrétnosť a úctivá pozornosť voči blížnemu. V našej úvahe obráťme pozornosť na nasledujúce možnosti. Striedmosť v užívaní lákadiel tohto sveta, diskrétnosť vo veci poznania, ktoré máme o inom človekovi, namiesto hanebného prehrabávania sa v súkromí a úctivá pozornosť, ktorá má vystriedať  zištné upozorňovanie na seba. Pokúsme sa v tohtoročnom adventnom období posunúť na mape svojho života práve týmto smerom. S týmto projektom neskončme účasťou na vianočnej omši. Advent, ako celoživotná príprava na stretnutie s Pánom pokračuje ďalej.

Terminológia pri zatknutí

Už mesiace nás média informujú o tom, že príslušníci NAKA zatýkajú a predvolávajú na výsluch mnohých politických a spoločenských činiteľov. Zvykli sme si, že hĺbka ľudskej morálnej biedy je u nás nedozierna. Takmer denne vyplávajú na povrch informácie, nie vždy potvrdené, ktoré by mali usvedčovať určitých ľudí, napríklad z korupcie, prania špinavých peňazí, brania úplatkov atď. Ľudia si všímajú, že jednotlivé zásahy elitného komanda majú biblicko-teologické názvy. Napríklad: Božie mlyny, Očistec, Judáš, a napokon aj často používaný výraz – kajúcnici.  Tak nazývame ľudí ktorí sú zatknutí a v rámci výsluchu prejavujú ľútosť nad svojím počínaním a poukážu na iných zločincov. Ten, kto dáva jednotlivým zásahom tituly, je zrejme dobre teologický podkutý. Názvy nie sú iba také všeobecné a náhodné, ale majú svoj význam a čosi naznačujú. Všade sú ľudia, pre ktorých je biblická, ba dokonca aj teologická terminológia blízka.

Adventné obdobie nás upozorňuje, že očakávame narodenie Emanuela (Boh s nami). Naše prežívanie Adventu a jeho premostenie do Vianoc môže mať tento operatívny titul – Boh s nami. Ak už hovoríme o zatýkaných zločincoch, aj im venujme modlitbu v tom zmysle, aby bol Boh s nimi.         Aby svojou milosťou v nich vzbudil pravé pokánie, ktoré ich očistí a vráti do života s čistými úmyslami.

Ešte pred pár rokmi sme boli u nás svedkami situácie, kedy mali zločinci vo všetkom voľné ruky. Teraz je čas, kedy majú voľné ruky predstavitelia zákona.

Doprajme Bohu, ktorý je Emanuel, aby mal „voľné ruky“ a žehnal naše úprimné kroky na ceste pokánia a zmierenia.

Zabral

Sprievodným znakom súčasnej doby je pravidelné testovanie. Sme okolnosťami donútení nechať sa pravidelne testovať. Je isté, že nejaký čas, nie príliš krátky, to bude aktuálne. Počas testovaní si človek otestuje aj osobu toho, kto test vykonáva. Sú výtery, ktoré môžeme označiť za bezbolestné, takmer bezkontaktné. Robia ich tí zdravotnícki pracovníci, ktorí sa vyznačujú citlivosťou v rukách. Človek cíti iba silnejšie šteklenie a nič viac. Nedávno som absolvoval testovanie, ktoré „stálo za to“. Všimol som si tých, ktorí už odber absolvovali. Všetci do jedného sme plakali. Pod vplyvom nie príliš jemného dotyku paličky s vatou sa všetkým účastníkom, mimovoľne, objavili v očiach slzy. Zdravotnícky pracovník sa očividne dobre zabával. Všeobecný smiech vyvolala otázka z pléna na adresu novootestovaného jednotlivca, ktorého oči boli zaliate slzami: „Tak čo, zabral (zdravotník)?“ Veru zabral a poriadne do hĺbky.

Prežívame adventné obdobie. My, veriaci, máme túžbu, aby Advent so svojimi myšlienkami „zabral“ a vzbudil v nás ducha pokánia. Ak sa objavia v ľudských očiach slzy ako vonkajší prejav vnútorného rozpoloženia kajúcnika, môžeme s určitosťou povedať, že áno. Slzy však nie sú podmienkou. Podmienkou je, aby Božie slovo dopadlo a našlo naše citlivé miesta v duši. Pretože my sa často vyznačujeme necitlivosťou voči Božiemu slovu. Božie slovo v Advente je ako test, ktorý nás môže nie len poštekliť, ale aj bolestnejšie dotknúť. Nie s úmyslom zraniť, ale vzbudiť v človekovi ambíciu žiť život primeraný evanjeliu.

Prepočítavam

Počas svojho života sme zvyknutí prepočítavať. Napríklad: človek, ktorý cestuje do zahraničia musí prepočítať, či má dostatok finančných prostriedkov. Ak cestuje do krajiny, ktorá nemá zavedenú spoločnú menu euro, musí prepočítavať znova. Fenoménom dnešnej doby je systém, ktorý nás počas cesty autom dovedie priamo do cieľa. Nemusíme poznať cestu do detailu. Stačí, keď si zapneme GPS. Z prístroja sa nám ozve monotónny hlas, ktorý nás pravidelne naviguje. Keď sa systém dostane         do úzkych, hlas z útrob reproduktora nám oznámi: prepočítavam. Začne prepočítavať vzdialenosť a hľadá cestu do cieľa.

Žijeme v období pandémie. Ťažké to majú, napríklad, riaditelia škôl, ktorí musia prepočítavať. Vyučovanie, hodiny, učiteľov, žiakov a v ostatnom čase aj to, či majú dostatok prostriedkov               na pravidelné testovanie. Prepočítavanie sa stane prioritnou starosťou ich práce. Bokom nezostávajú ani kňazi, ktorí úzkostlivo sledujú opatrenia vynesené vládou na odporúčanie krízových štábov. Aj oni musia prepočítavať. Skúmajú, či si môžu dovoliť zaplniť celú kapacitu kostola, alebo iba časť.  Určite by sme vedeli spomenúť predstaviteľov iných profesií, ktorí vplyvom nepriaznivých životných podmienok musia denno-denne prepočítavať.

Už za čias Pána Ježiša niektorí ľudia prepočítavali, kedy nastane koniec sveta. Znepokojovali ich Ježišove slová týkajúce sa konca čias. Logicky nasledovali otázky: Učiteľ, kedy nastane ten čas?           Aj neskoršie v priebehu histórie ľudstva boli ľudia, ktorí podľa akýchsi zvláštnych kódov stanovovali koniec čias. Prepočítavali. Pán Ježiš nedáva konkrétnu odpoveď, takú, s ktorou by boli zvedavci spokojní. Ľudí povzbudzuje k tomu, aby v súvislosti s apokalyptickými časmi neprepočítavali storočia, roky a dni. Mohli by sa prepočítať. Radšej nech počítajú s tým, že ten čas príde. Adventná liturgia používa výrazy: „príde, meškať nebude.“ Pracujme radšej s touto axiómou. Druhý príchod Božieho Syna je istý a neodvratný. Taká nech je aj naša životná cesta za Kristom.

Význam adventného obdobia.

Pred zimnou sezónou si pravidelne pripravujeme aj zimnú garderóbu. Skúšame vetrovky a kabáty, roláky a rukavice, čiapky a čižmy. Overujeme si ich kvalitu, a zároveň tak robíme skúšku správnosti  pre obdobie mrazov a snehu. Presne tak to robili v istej rodine. Malý chlapec si obliekol hrubú vetrovku, ktorú dostal pred rokom na Vianoce.  Zistil však, že mu rukávy akosi poskočili vyššie... Jednoducho povedané: vetrovka mu je malá. S prekvapením prišiel k otcovi a povedal: "Oci, pozri sa, vyrástol som". 

Aké máme mať ambície v adventnom čase? Chceme podrásť. Tak, ako malý chlapec musel odložiť malú vetrovku, ktorá nebola súca na nosenie, aj my majme odvahu zanechať všetko, čo nevyhovuje duchu človeka, ktorý uveril v evanjelium. V prvom rade je to hriech. Dajme najavo, že hriech sa "nenosí", keď sme uverili Kristovi. Plášť hriechu a zloby je "nenositeľný" pre človeka, ktorý sa obnovil v Kristovi. Ako to dokázať? 

1. Viac sa ku Kristovi hlásiť a priznať sa k nemu. Istí ľudia si kúpili starší dom. Rozhodli sa ho rekonštruovať. V miestnosti, ktorú si vybrali ako spálňu, bol viditeľný starý drevený krov. Miestnosť tým nadobúdala charakter starobylosti, ktorá je dnes opäť v kurze. Zvažovali, čo s tým, no nakoniec sa dohodli, že starý krov "priznajú". Riešenie sa ukázalo ako správne. Bolo efektné, a zároveň vtlačilo do miestnosti pečať už spomínanej starobylosti.

My, kresťania, priznajme v živote prítomnosť Ježišovho kríža. Nejde o to, aby náš život nadobudol patinu starobylých čias, ale o myšlienku podľa ktorej je "trám" a "krov" kríža jediným zdrojom spásy. Nemusíme hľadieť na efektnosť Božieho projektu spásy z pozemského hľadiska, ale na jeho spásonosné účinky. Priznajme v živote, že drevo kríža nepatrí len do spálne, alebo hociktorej inej miestnosti ako poukaz na staré dobré časy, ale patrí do nášho života ako symbol novosti, ktorého nositeľom je Kristus.  

2. Prežívaním Adventu dávame najavo, že predmetom nášho záujmu nie je "niečo", ale "Niekto"! Liturgia Božieho slova nám pripomína, že ľudia v posledných časoch budú "zmierať od strachu z toho, čo má prísť". My, veriaci, sa veľmi nezaoberáme tým, čo má prísť, ale Tým, ktorý má prísť... Pekne to vyznieva v adventnej liturgickej piesni: Príď že nás milý Spasiteľ... Náš záujem sa orientuje                 na privítania Božieho Syna. On nie je "niečo", ale "Niekto". On je ten, ktorý znova prináša plán spásy  a chce nám ho znova predostrieť. Vyzýva nás, aby sme sa naučili bedliť, a to formou modlitby               a prehodnocovaním užívania si tohto sveta. Jedine tak sa stane Boží plán spásy pre nás čitateľný, zrozumiteľný a konkrétne zameraný pre prax nášho života. 

3. Do Adventu vkladáme nádeje, podľa ktorých sa chceme premeniť v iných ľudí. Jasne to vidíme na udalosti povolania prvých apoštolov (Mt 4, 18-22). Ježiš sa prihovára svojim prvým učeníkom: "Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí." Oni idú, lebo vytušia, že pod vplyvom Ježišovho pôsobenia sa    z nich stanú iní ľudia - rybári ľudí. Hoci ešte všetky detaily Ježišovho plánu nepoznajú. 

Raz vstúpil do holičstva muž v strednom veku. Bol zarastený a vlasy mu splývali až na chrbát. Ako povedal, bol členom akejsi expedície a vrátil sa až po niekoľkých mesiacoch. Jeho prvá cesta, celkom logicky, smerovala k holičovi. Keď si sadol na stoličku povedal: "Urobte zo mňa znova človeka." 

Aj my, kresťania, si máme v Advente častejšie sadnúť pred Pána a povedať mu to isté: "Pane, urob znova zo mňa človeka." Ale nie hocijakého. Takého, ktorý bude vnímavejší na Boží hlas, na jeho požiadavky a na potreby blížneho. Ježiš nás vypočuje a "pristrihne nás" do takej podoby, aby sme vnútorne i navonok zodpovedali fazóne evanjelia. K dispozícii máme, relatívne, dosť času. Nájdime     v sebe silu "odtrhnúť sa" od zakonzervovaných činností a projektov pozemského života. Nechajme sa osloviť myšlienkou, ktorá prichádza zhora, aby nás Svetlo zhora vtiahlo do cieľavedomej činnosti        na ceste do Božieho kráľovstva.