Nájsť to,čo je absolútne a zostať mu verný.

 Vždy som obdivoval predavačov, ktorí sa takmer dokonale vyznajú v spleti maličkostí. Napríklad v železiarstve je veľa rôznych skrutiek, ventilov, matíc, svoriek  a podobného materiálu. Kto sa v tom vyzná? Je tam veľa regálov, v nich ešte viac miniregálikov, krabíc a šuplíkov a toto všetko je zaplnené rozmanitým materiálom. Obdivuhodní sú ľudia, ktorí majú skvelú pamäť, vyznajú sa a hlavne vedia, kde sa čo nachádza. Bežný človek,až na výnimky, by sa tu stratil. Kým by našiel tú správnu súčiastku, musel by všetko prehrabať, všetko  porozhadzovať a ani to by nebola garancia, že nájde to, čo hľadá. Prečítajme si úvod Matúšovho evanjelia/ Mt 1, 1-17/. Nájdeme tam spŕšku a plejádu rôznych mien. Kto sa v nich vyzná, okrem odborníkov-biblistov ? Je to tak, ako keby ste chceli v železiarstve všetko prehrabať a nájsť tú súčiastku, ktorú práve potrebujete. V rodokmeni Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho, sa musíme zorientovať tak, že hľadáme to, čo vedie k spáse, ba viac, my hľadáme Spasiteľa, ktorý je našou jedinou spásou...Všetky ostatné mená sú "len" cestou k spáse, ba dokonca aj také, ktoré sa nevyznačujú optimálnym morálnym profilom. Teraz si predstavme inú situáciu. V parlamente sa niekto predstaví s dobrým návrhom zákona. Dobrým, po všetkých stránkach. Hodnota a priorita je daná. je zrejmá. Teraz ide o to, aby sa k tejto hodnote našli a priradili ľudia, ktorí zaň zahlasujú. Potrebuje si získať hlasy t. j ľudí, ktorí si zákon osvoja a zdvihnú ruky na znak súhlasu. Toto už vôbec nie je ľahké. Väčšinou je to o kompromisoch, lebo tak to v politike chodí. Absolútnou hodnotou je Mesiáš, ktoréha narodenie slávime na Vianoce. Jozef, jeho pastún, vie o tom svoje. Počas zjavenia sa dozvedel, že to malé dieťa, ktoré Mária privedie na svet, bude to, "ktoré vyslobodí svoj ľud z hriechov"/ Mt 1, 18-24/. Teraz ide o to, že už sa nemusíme "prehrabávať" v rôznych arzenáloch a obchodoch s primeraným sortimentom. Nepotrebujeme takmer zúfalo hľadať ihlu v kope sena. Mesiáš je Dar, ku ktoréme sa nedá priradiť, ba ani priblížiť nič také, čo by sa s ním mohlo porovnávať. On je Svetlo, ktoré zbadajú iba tí, ktorí sú duchovne pripravení. On sám k sebe priradzuje a povoláva tých, ktorých sám chce. Získava takých, ktorí nielen dvihnú ruku s tým, že im jeho náuka neprekáža, ale chce takých, ktorí ho budú aj nasledovať. V zmätku a plejáde všetkého, čo okolo seba vidíme, nájdime aj to, čo je hodnotné. V železiarstve stojí za to, aby sme pehrabali celý regál so súčiastkami, lebo získanie jedinej-tej pravej, stojí za to. A stojí za to, aby sme obetovali svoj život a prinášali aj drobné obety za Toho, ktorý je Absolútnom. Priradenie nášho života k nemu, vypočutie výzvy:poď za mnou!, nám pomôže získať účasť na božskom živote naveky.

Boh sa nám zjavuje.

 Na istom pracovisku bola pomerne veľká kancelária. Bolo tam asi šesť stolov a za každým sedela úradníčka. Z miestnosti viedli ešte jedny dvere do kancelárie, ktorá patrila šéfke. Tá raz populudní vošla do veľkej miestnosti a kolegyniam povedala:"Pre nikoho tu nie som", a zatvorila sa do svojej kancelárie. Asi o pol hodiny ktosi zaklopal, vošiel a pýtal sa na šéfku. Jedna z pracovníčok našla odvahu a zaklopala na dvere šéfky. Tá, keď sa dozvedela, kto prišiel, vstala od stola a s úsmevom hosťa privítala. Nebola pravda, že pre nikoho tu nie je. Pre niekoho tu predsa len bola. Boh sa nám zjavuje. Hovorí nám, že je tu pre nás. Nie tak,ako to chceme my, ale kedy chce, komu chce a ako chce on. Potvrdzuje to samotný Ježiš, ktorý posiela Jánovi po jeho učeníkoch odkaz:"Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli". Boh sa zjavuje, nechce byť neprístupným Bohom. Chce, aby ho bolo vidieť a počuť. Kedy ho vlastne uvidíme a počujeme? Vtedy, keď sa dokážeme stíšiť, keď dokážeme spomaliť a keď dokážeme skromnejšie užívať pozemské pôžitky.

Zlatá vianočná výzdoba.

 Ako pristupujeme k vianočnej výzdobe? Platí zásada: koľko ľudí, toľko chutí. Niekto sa zmôže na to, že úchytkom nájde nejakú vetvu staršieho dáta a zabodne ju do vázy na stole a na tento výtvor zavesí preborenú vianočnú guľu.  Buď na viac nemá/kreatívne/, alebo si povie, že menej je niekedy viac. Iní sa pri výzdobe realizujú tak, že tento sviatočný úkon povýšia na obrad, ktorému zasvätia pol dňa. Až potom sú spokojní. Nezabudnime ani na vianočných "fajnšmekrov", ktorí si potrpia nielen na vianočný stromec, ale aj na iné dekoratívne prvky v domácnosti. Jedna z vianočných štúdií nám pripomína, že dominantná farba Vianoc je zlatá. Píše sa v nej, že zlatá farba je farba bohatstva a pompéznosti. Sama o sebe príliš nevynikne, ale má byť zladená s prostredím. Niektorí by namietali, že teraz, v období pandémie sa pompéznosť príliš nehodí. Opačnú myšlienku nájdeme vo Svätom Písme. Chudobná nazaretská rodina prijíma nielen poklonu Troch kráľov, ale aj-zlatú tehličku od jedného z nich/Mt 2,11/. Zlatá je v kurze stále. Tým skutočným zlatom,ktoré všetci oceníme je narodenie Mesiáša. Toto zlato sa musí tiež "zladiť" s prostredím. Preto sa necháva počuť Izaiáš:" Hlas volajúceho: Pripravte cestu Pánovi na púšti, vyrovnajte chodníky nášmu Bohu na pustatine! Každá dolina nech sa zdvihne a každý vrch i kopec zníži. Čo je krivé, nech je rovinou, a čo hrboľaté nížinou"/ Iz 40, 1-5. 9-11/. Sám Mesiáš vidí tento súlad takto:"Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium"/ Lk 7,19-23/. Vianočné Zlato/Mesiáš/ žiada od nás súlad s jeho tajomstvom spásy, ktoré prináša. Zúčastnime sa teda na vianočnej výzdobe nášho vnútra. Pozdvihnime svoj život k Bohu viac, ako sme to robili doteraz. vydajme svedectvo o tom, že vidíme, že chodíme vzpriamene, že nekrívame, že sa neustále očisťujeme, že počujeme, že vstávame z hriechov a že sme tak jednoduchí v pokore, že evanjelium je pre nás Slovom života.

Plná hlava Krista.

 Za obdobie posledných mesiacov sme si zvykli na to, že sa všade, najmä v uzavretých priestoroch vyžaduje dezinfekcia rúk. Len čo prekročíme prah nejakej inštitúcie, už sa obraciame za známou nádobou, či zariadením, ktoré servíruje dezinfekčný prostriedok. Starší pán vstupoval do budovy, v ktorej malo sídlo niekoľko inštitúcií. Ešte vonku, pred vchodom stál kovový popolník na podstavci. Pán automaticky zamieril k nemu a otrčil pred neho ruky. Krútil nimi dookola, otáčil ich a nič...Všimli si to ľudia a povedali mu, že to nie je nádoba na dezinfekciu, ale popolník na cigaretový popol. Ktosi pritom konštatoval:"Máme plnú hlavu dezinfekcie". Adventné evanjelia spomínajú veľkého proroka Jána Krstiteľa/ Jn 1 6-8. 19-28/. Keď o ňom čítame, máme pocit, že mal plnú hlavu Ježiša, nič iné ho nezaujímalo tak, ako Učiteľ z Nazareta. Jeho život bol naplnený Ježišom. Všetko ostatné bolo preňho stratou času. Ktoré body jeho prežívania  poslania môžeme vyzdvihnúť? 1, Medzi vami stojí ten...."Nepoužíva výraz-s vami je ten, ale -medzi vami. V roku 1989 sa odohrala v bývalom Československu revolúcia. My,starší si pamätáme, že na tribúnach boli rečníci a námestiach davy ľudí. Rečníci často zdôrazňovali:S nami je ten a ten, alebo tí a tí...Ľuďom to dávalo veľké sebavedomie. Boli to výrazy primerané revolúcii t.j. proti niekomu, napr. proti zločinnému režimu. Krstiteľ zámerne nepoužíval výraz-s vami je ten Ježiš, lebo Učiteľ nechcel revolúciu proti režimu. On chcel byť s ľuďmi. A tu obstojí výraz-medzi vami. Tým naznačil, že Ježiš splynul s ľuďmi, do istej miery sa s nimi zjednotil, len nikdy nezhrešil. Chcel povedať:som tu, medzi vami, či už ste dobrí alebo zlí. Prišiel som, aby som vám všetkým ponúkol chlieb večného života. 2,Ján pokračuje:"...ktorého  nepoznáte". Geniálny hudobný skladateľ Beethoven raz povedal:"Neustále nosím v hlave veľa hudby. Musím sa jej zbaviť a dať ju na papier". Keby tak nikdy neurobil, nikto by ho nespoznal. No, keďže dal noty na papier, vytvoril neprekonateľné dielo. Pred rokmi, v kostole, v ktorom sa pravidelne celebroval, som stretával istú pani. Bola to operná speváčka. Prichádzala najmä v lete, keď mala dovolenku. Sedela pokorne medzi veriacimi v lavici. Na prvý pohľad sa v ničom od ostatných nelíšila. Ale, keď sa pridala do spevu, všetci vedeli, kto prišiel. Keby nevydala zo seba hlas, nik by ju nespoznal. Kresťan by zostal anonymný, keby nepovedal, že nesúhlasí s hriechom a zlobou. Lícoval by s davmi, ktoré dnes hovoria, že hriech neexistuje. Ale, keď vyjadrí svoj nesúhlas s hriechom, stáva sa poznaným aj s hodnotami, ktoré vyznáva. 3, Ján Krstiteľ sa stáva osobnejším. Hovorí:"Ja nie som hoden..."Doteraz hovoril-vy, medzi vami, teraz prechádza do intimity svojho presvedčenia. Akoby chcel povedať:neviem,ako sa zachováte vy, ale ja hovorím toto: nie som hoden...Povedal to vo vzťahu k Ježišovi. Ján tu ide s kožou na trh, ide do veľkého rizika. O synovi tesára hovorí:ja nie som hoden...Odporúča nám, aby sme sa nebáli ísť na kolená pred Ježiša. Fyzicky, ale aj vo vnútri. V Advente sa pokúšame znova a znova o tento postoj. Pristane nám, lebo sme hriešnici a potrebujeme Pánovo odpustenie. Ten, kto ide pred Bohom na kolená, ide do rizika. Do rizika takého, že sa mu "zapáčia" čnosti a zoškliví hriech. Neradi podstupujeme takéto riziko. Nastal čas vyprázdniť hlavu a srdce od zbytočností a naplniť ich poznaním cesty, ktorá nás ku Kristovi dovedie.

RADOSŤ Z PÁNOVHO PRÍCHODU

         V bežnej praxi života sa stretávame aj s takouto vetou: „Nič tomu nenasvedčuje.“ V akej súvislosti?

         Napríklad vtedy, keď sa má niečo stať, ale človek nevidí vo svojom prostredí ani zárodky prítomnosti tohto javu.

         Uvedieme niektoré príklady. Napr. rodina sa chystá na celodenný výlet. Ráno všetci vstanú a chystajú si veci. Niekto z rodiny povie: „Dnes nám to vyjde, lebo má byť pekné počasie.“ Iný člen rodiny otvorí okno, vyzrie von a povie: „Zatiaľ nič tomu nenasvedčuje.“ Po slnečnom počasí ani chýru ani slychu.

         Alebo iný príklad: na adresu nejakého talentovaného žiaka niekto povie: „Raz z neho bude známy človek.“ Nájdu sa však oponenti, ktorí povedia: „Zatiaľ nič tomu nenasvedčuje.“

         Príklad do tretice: veriaci ľudia často hovoria: „Aj tak má všetko v rukách Boh.“ Iní oponujú so slovami: „Zatiaľ tomu nič nenasvedčuje“. Narážajú na množstvo krívd a nespravodlivostí vo svete.

         Prorok Izaiáš napísal: „Radosťou jasám v Pánovi, duša mi plesá v mojom Bohu, pretože ma poslal hlásať radostnú zvesť chudobným, uzdraviť skrúšených srdcom, oznámiť zajatým slobodu, väzneným prepustenie, ohlásiť rok milosti Pána.“ (Iz 61, 1 – 2)

         Niektorí by nad týmto výrokom radi polemizovali. Pýtali by sa: „Naozaj je dôvod na radosť, o ktorej píše prorok?“ „Naozaj majú všetci postihnutí, biedni, prenasledovaní dôvod na nádej?“ Pokračovali by: „Lebo zatiaľ nič tomu nenasvedčuje.“ Čo je potrebné, aby sa Izaiášove myšlienky aktualizovali aj v tomto čase?

 

     1.)  Je potrebné pestovať väzby s Kristom.

Vždy, keď hľadajú a vypočúvajú zločincov (ako sa to deje teraz na Slovensku), skúma sa aj možnosť väzieb obvinených s rôznymi vplyvnými ľuďmi. Pýtajú sa, na koho mal väzby, s kým bol prepojený, kam až siaha reťazec zla.

         Je dôležité, aby sme pestovali väzby na Krista. V histórii ľudstva boli etapy, kedy sa toto považovalo za zločin. Aj v dnešnej dobe sa toto na niektorých miestach sveta deje.

         Pred nedávnom sme si pripomenuli tzv. „Červenú stredu“. V tento deň boli načerveno vysvietené niektoré objekty v celej Európe na znak solidarity s prenasledovanými kresťanmi. Vo vzťahu ku konkrétnemu režimu v tej - ktorej krajine aj dnes kresťania trpia a sú súdení za svoje životné väzby na Ježiša Krista a jeho Cirkev.

         Ježiš prijal s pokorou pozíciu najväčšieho zločinca a zomrel na kríži. Vo večnosti však budú väzby na Krista našou ozdobou. Okovy, kríže a iné muky – či už vo vlastnom alebo prenesenom slova zmysle sa stanú dôvodom na oslavu v nebi. Tieto vavríny viery sa snažíme udržať aj v súčasnej národnej dobe.

   

    2.)  Je potrebné, aby sme sa my, kresťania, stávali živým príkladom toho, čo priniesol Pán Ježiš ako posolstvo spásy.

Mali by sme dokumentovať, že vstúpil s hojnými milosťami do života. Zdôraznime, že máme byť živým príkladom, nie umŕtveným alebo nebodaj mŕtvym.

         Istá rodina mi rozprávala o udalosti úmrtia v rodine. Zomrel im otec. Bol vážne chorý a ležal v nemocnici. Nadránom zavolali z nemocnice: „Váš otec zomrel.“ Rodina sa pozbierala a dopoludnia navštívila nemocnicu. Keď sa domáhali vidieť naposledy svojho otca, hoci aj mŕtveho, bolo im povedané, že ho už neuvidia, lebo je v márnici. Ešte tak možno v deň pohrebu.

         Viera niektorých ľudí ostala v márnici a v nej pretrváva. Viera niektorých ľudí je umŕtvená alebo paralyzovaná. Jedine Kristus má tú moc, že môže zbaviť paralyzovaného vo viere, ale aj mŕtveho zbaviť nehybnosti a priviesť ho k životu.

         Tento adventný čas je časom prebudenia. Je časom odpútania sa od svetských vecí a príklonu k Bohu. Duchovná cesta „z márnice viery“ do života nemusí byť až taká ďaleká. Javí sa nám, akoby sme vieru niektorých ľudí už nemali nikdy uzrieť. Ich blízki hovoria, že je mŕtva.

         Modlime sa v tomto čase aj za tých, ktorí zastali vo svojej viere na bode márnice.

  3.)  My, kresťania, sme svedkami toho, že Kristus je s nami aj v zdanlivo neriešiteľných situáciách.

Dôkazom toho sú slová proroka Izaiáša: „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa drží za ruku a hovorí ti: „Neboj sa, ja ti pomôžem!“ (Iz 41, 13)

         Vzápätí sa prihovára sám Ježiš, ktorý hovorí: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ (Mt 11, 28)

         Kresťania neraz ukázali, že viera v Krista ich oslobodila a pomohla aj v najzložitejších situáciách.

         Pred niekoľkými dňami mi moji priatelia oznámili, že takmer vyhoreli. Cez mesto, v ktorom bývajú, sa prechádzajú po večeroch mladí výtržníci, ktorí hádžu petardy a delobuchy. Jeden z nich hodili do plastovej nádoby na odpad. Obsah nádoby okamžite vzbĺkol a o niekoľko minút sa roztavila aj plastová nádoba. Plamene boli také silné, že ponad cestu siahali do dvora mojich známych. Už „olizovali“ drevo do krbu, ktoré bolo poukladané na dvore. Ešte pár minút a bol by vzbĺkol aj obytný priestor. Našťastie prišli o pár minút hasiči.

         Boh niekedy dopúšťa také skúšky, prostredníctvom ktorých rozmanitá zloba „olizuje“ aj to najdrahšie a najvzácnejšie. Boh skúma, či sa dokážeme niektorých vecí zrieknuť kvôli vyšším hodnotám. Nedopustí, aby skutočne veriaci a dúfajúci človek „vyhorel“ vo svojej viere.

         Človek je schopný vzchopiť sa a zregenerovať aj po požiari, ktorý zničí materiálne veci. Ale zregenerovať sily po zničení viery jednoduché nie je.

         Aj keď sa nám zdá, že nič nenasvedčuje Kristovmu pôsobeniu v tomto svete, nestrácame nádej. Božie kráľovstvo, ktoré určite rastie, nie je vždy viditeľné svetskými očami a povrchným pohľadom. Naopak, oči viery sú schopné vidieť dynamiku Božej prítomnosti. My sami, každý jeden z nás, môže o tom vydať svedectvo.

Hviezda.

 Pred niekoľkými dňami som si prečítal nadpis jedného článku. Jeho autorom je známy slovenský spevák, ktorý začínal ako účastník súťaže Superstar. Článok začínal slovami:"Vždy som túžil dotknúť sa hviezd. Keď som sa ich dotkol, zostal som sklamaný". Väčšina ľudí má svoje idoly. Túžia sa s nimi stretnúť a priam sa ich dotknúť. Bol by to pre nich životný zážitok. Často sa stáva, že keď sa dostanú do ich blízkosti, zažijú sklamanie. Idoly t. j hviezdy sú nedostupné, arogantné, povýšenecké a všetkými dookola pohŕdajú/nie všetky!/ Dotyk s hviezdami môžeme  byťaj studený, zabolí a človeka môže presvedčiť,aby precitol a vrátil sa do reality. Ježiš je Hviezdou-stálicou. Nesúťaží však v rebríčkoch popularity. Nešíri okolo seba falošné fluidum. Napriek tomu sa dovoláva pozornosti človeka slovami:"Poďte ku mne všetci...."/ Mt 11,28-30/. Nebude dotyk s ním príliš studený? Nebudeme sklamaní, keď sa ho dotkneme, keď ho bližšie spoznáme? /Bohatý mladík z evanjelia by prikývol😒/. Traja mudrci od Východu by povedali, že betlehemská hviezda ich uchvátila. Navigovala ich správne,hoci na svojej púti museli zdolať nejednú prekážku. Dotyk s Hviezdou-Mesiášom sa im vyplatil. Vôbec nebol studený ani drsný. Práve naopak. Potvrdzuje to aj svätý biskup Peter Chryzológ:"Keď Boh vidí, ako sa svet chveje strachom, hneď začína konať a láskavo ho volá k sebe: milosťou pozýva, láskou pridŕža a citom pripútava"/LH I.,s.106/. Hviezda pravého Mesiáša prinútila Mudrcov vstať a vydať sa na cestu. Na životnú cestu. Ak sa dotkneme Mesiáša, pocítime prinajmenšom to, že sa máme vydať ns cestu. Vstať z vlastnej biedy a vykročiť za dokonalejším životom. Nebudeme mu môcť odolať, lebo jeho láska je neopakovateľná. Pocítime, že nás volá, pridrží pri zdroji milostí a navždy pripúta, lebo zaujme celé naše srdce. 

Mária-/ne/všedná osobnosť.

 Človek niekedy zvykne porovnávať svoj život so životom iného jednotlivca. Výsledkom takéhoto porovnávania je veta:Tomu je hej! Alebo: Tá sa má! Alebo:Tým sa žije!. Málokedy ide o objektívne posúdenie situácie. My,vidíme,len čiastočnú záležitosť,nie komplexnú. Vidíme to, čo chceme vidieť. Niekedy nie sme schopní zaujať objektívny postoj. Cirkev nám ponúka obraz Panny Márie. Vieme o nej, že je Bohom vyvolená na poslanie, ktoré úzko súvisí s vykupiteľským dielom Ježiša Krista. Evanjelium hovorí, že ju z Božieho poverenia navštívil archanjel Gabriel a odovzdal posolstvo, podľa ktorého sa má stať Božou matkou/Lk 1,26-38/. Niekto by mohol skonštatovať:Tej sa bude žiť! Tá sa vedela narodiť! Tej nič nechýba!. Áno, z poriadku milosti jej nič nechýba, lebo ju poznáme ako "plnú milosti". No, z hľadiska bežného života nebola ušetrená od rôznych ťažkostí. 1,Niekto by jej mohol závidieť a povedať, že jej život bude bez starostí. Pomýlil by sa. Už pri anjelovom zvestovaní ju počujeme hovoriť plnú starostí:"Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?". V Máriinom živote sa odohrala jedna vzácna vec. Ona v praxi dokázala pojem starosť nahradiť pojmom starostlivosť. Keď necháme starosť preniknúť obetavosťou 

, dostaneme výsledok-starostlivosť. Mária bola starostlivá matka, manželka, ale aj starostlivá vo vzťahu k apoštolom a prvotnej Cirkvi. Tu ju môžeme nasledovať. K rôznym starostiam o veci okolo seba pridajme prvok obety a staneme sa starostlivými o vec Božieho kráľovstva. Starosť človeka umára, starostlivosť posväcuje. 2, Niekto by mohol povedať, že Mária bude mať bezbolestný priebeh života. Autora tejto myšlienky by sme umlčali citátom starca Simeona:"Tvoju vlastnú dušu prenikne meč". Určite nejde o meč s krvou na ostrí. Ide o bolesť vnútornú. Niekedy sa od lekárov dozvedáme, že nám niečo tlačí na sval, na šľachy, na kosť a výsledkom je bolesť. Často sa definitívne odstrániť nedá, musíme ju znášať. Najviac, však, dokáže tlačiť kríž. Tlačí nielen na jednu konkrétnu oblasť ľudského tela, ale na celého človeka. Jediný spôsob, ako stlmiť vnútornú bolesť je kríž prijať. Ak by sme kríž neprijali ako liek, ako spôsob dokonalej očisty a prípravy na Božie kráľovstvo, neuniesli by sme život. Mária stále nesie životy svojich ctiteľov do Synovho kráľovstva. Ona prijala kríž ako plnohodnotnú cestu do večnosti. 3, Niekto by mohol mylne konštatovať, že ak nie je život bezstarostný a bezbolestný, tak potom musí byť bezútešný. Mária bez útechy nebola. Potvrdil to anjel slovami:"Neboj sa Mária, našla si milosť u Boha". Tam, kde je kríž, tam je blízko útecha. Ide o vnútorné povzbudenie, ktoré spôsobuje, že nerezignujeme, že sa nevzdávame, že začíname nanovo svoj život. Mária nanovo začínala, lebo musela chrániť svoj život a životy svojich blízkych pred Herodesom. K dispozícii máme  prísľub Božieho Ducha, ktorý je zdrojom nových síl. Panna Mária nás učí, že tam, kde nie je bezstarostnosť ani bezbolestnosť pre Krista, tam je na blízku útecha od Pána. Tá spôsobuje, že život človeka sa môže vyznačovať duchovnou plodnosťou. Táto schéma nech je pre nás povzbudením k tomu, aby sme Božiu Matku nasledovali bez akýchkoľvek pochybností.