RADOSŤ Z PÁNOVHO PRÍCHODU

         V bežnej praxi života sa stretávame aj s takouto vetou: „Nič tomu nenasvedčuje.“ V akej súvislosti?

         Napríklad vtedy, keď sa má niečo stať, ale človek nevidí vo svojom prostredí ani zárodky prítomnosti tohto javu.

         Uvedieme niektoré príklady. Napr. rodina sa chystá na celodenný výlet. Ráno všetci vstanú a chystajú si veci. Niekto z rodiny povie: „Dnes nám to vyjde, lebo má byť pekné počasie.“ Iný člen rodiny otvorí okno, vyzrie von a povie: „Zatiaľ nič tomu nenasvedčuje.“ Po slnečnom počasí ani chýru ani slychu.

         Alebo iný príklad: na adresu nejakého talentovaného žiaka niekto povie: „Raz z neho bude známy človek.“ Nájdu sa však oponenti, ktorí povedia: „Zatiaľ nič tomu nenasvedčuje.“

         Príklad do tretice: veriaci ľudia často hovoria: „Aj tak má všetko v rukách Boh.“ Iní oponujú so slovami: „Zatiaľ tomu nič nenasvedčuje“. Narážajú na množstvo krívd a nespravodlivostí vo svete.

         Prorok Izaiáš napísal: „Radosťou jasám v Pánovi, duša mi plesá v mojom Bohu, pretože ma poslal hlásať radostnú zvesť chudobným, uzdraviť skrúšených srdcom, oznámiť zajatým slobodu, väzneným prepustenie, ohlásiť rok milosti Pána.“ (Iz 61, 1 – 2)

         Niektorí by nad týmto výrokom radi polemizovali. Pýtali by sa: „Naozaj je dôvod na radosť, o ktorej píše prorok?“ „Naozaj majú všetci postihnutí, biedni, prenasledovaní dôvod na nádej?“ Pokračovali by: „Lebo zatiaľ nič tomu nenasvedčuje.“ Čo je potrebné, aby sa Izaiášove myšlienky aktualizovali aj v tomto čase?

 

     1.)  Je potrebné pestovať väzby s Kristom.

Vždy, keď hľadajú a vypočúvajú zločincov (ako sa to deje teraz na Slovensku), skúma sa aj možnosť väzieb obvinených s rôznymi vplyvnými ľuďmi. Pýtajú sa, na koho mal väzby, s kým bol prepojený, kam až siaha reťazec zla.

         Je dôležité, aby sme pestovali väzby na Krista. V histórii ľudstva boli etapy, kedy sa toto považovalo za zločin. Aj v dnešnej dobe sa toto na niektorých miestach sveta deje.

         Pred nedávnom sme si pripomenuli tzv. „Červenú stredu“. V tento deň boli načerveno vysvietené niektoré objekty v celej Európe na znak solidarity s prenasledovanými kresťanmi. Vo vzťahu ku konkrétnemu režimu v tej - ktorej krajine aj dnes kresťania trpia a sú súdení za svoje životné väzby na Ježiša Krista a jeho Cirkev.

         Ježiš prijal s pokorou pozíciu najväčšieho zločinca a zomrel na kríži. Vo večnosti však budú väzby na Krista našou ozdobou. Okovy, kríže a iné muky – či už vo vlastnom alebo prenesenom slova zmysle sa stanú dôvodom na oslavu v nebi. Tieto vavríny viery sa snažíme udržať aj v súčasnej národnej dobe.

   

    2.)  Je potrebné, aby sme sa my, kresťania, stávali živým príkladom toho, čo priniesol Pán Ježiš ako posolstvo spásy.

Mali by sme dokumentovať, že vstúpil s hojnými milosťami do života. Zdôraznime, že máme byť živým príkladom, nie umŕtveným alebo nebodaj mŕtvym.

         Istá rodina mi rozprávala o udalosti úmrtia v rodine. Zomrel im otec. Bol vážne chorý a ležal v nemocnici. Nadránom zavolali z nemocnice: „Váš otec zomrel.“ Rodina sa pozbierala a dopoludnia navštívila nemocnicu. Keď sa domáhali vidieť naposledy svojho otca, hoci aj mŕtveho, bolo im povedané, že ho už neuvidia, lebo je v márnici. Ešte tak možno v deň pohrebu.

         Viera niektorých ľudí ostala v márnici a v nej pretrváva. Viera niektorých ľudí je umŕtvená alebo paralyzovaná. Jedine Kristus má tú moc, že môže zbaviť paralyzovaného vo viere, ale aj mŕtveho zbaviť nehybnosti a priviesť ho k životu.

         Tento adventný čas je časom prebudenia. Je časom odpútania sa od svetských vecí a príklonu k Bohu. Duchovná cesta „z márnice viery“ do života nemusí byť až taká ďaleká. Javí sa nám, akoby sme vieru niektorých ľudí už nemali nikdy uzrieť. Ich blízki hovoria, že je mŕtva.

         Modlime sa v tomto čase aj za tých, ktorí zastali vo svojej viere na bode márnice.

  3.)  My, kresťania, sme svedkami toho, že Kristus je s nami aj v zdanlivo neriešiteľných situáciách.

Dôkazom toho sú slová proroka Izaiáša: „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa drží za ruku a hovorí ti: „Neboj sa, ja ti pomôžem!“ (Iz 41, 13)

         Vzápätí sa prihovára sám Ježiš, ktorý hovorí: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ (Mt 11, 28)

         Kresťania neraz ukázali, že viera v Krista ich oslobodila a pomohla aj v najzložitejších situáciách.

         Pred niekoľkými dňami mi moji priatelia oznámili, že takmer vyhoreli. Cez mesto, v ktorom bývajú, sa prechádzajú po večeroch mladí výtržníci, ktorí hádžu petardy a delobuchy. Jeden z nich hodili do plastovej nádoby na odpad. Obsah nádoby okamžite vzbĺkol a o niekoľko minút sa roztavila aj plastová nádoba. Plamene boli také silné, že ponad cestu siahali do dvora mojich známych. Už „olizovali“ drevo do krbu, ktoré bolo poukladané na dvore. Ešte pár minút a bol by vzbĺkol aj obytný priestor. Našťastie prišli o pár minút hasiči.

         Boh niekedy dopúšťa také skúšky, prostredníctvom ktorých rozmanitá zloba „olizuje“ aj to najdrahšie a najvzácnejšie. Boh skúma, či sa dokážeme niektorých vecí zrieknuť kvôli vyšším hodnotám. Nedopustí, aby skutočne veriaci a dúfajúci človek „vyhorel“ vo svojej viere.

         Človek je schopný vzchopiť sa a zregenerovať aj po požiari, ktorý zničí materiálne veci. Ale zregenerovať sily po zničení viery jednoduché nie je.

         Aj keď sa nám zdá, že nič nenasvedčuje Kristovmu pôsobeniu v tomto svete, nestrácame nádej. Božie kráľovstvo, ktoré určite rastie, nie je vždy viditeľné svetskými očami a povrchným pohľadom. Naopak, oči viery sú schopné vidieť dynamiku Božej prítomnosti. My sami, každý jeden z nás, môže o tom vydať svedectvo.