Význam krstu

 

         Z bežnej praxe života poznáme výrazy: „trinásty plat“, „vianočný príspevok“ alebo „šesť dávok vakcíny namiesto piatich“. Všetky tieto výrazy hovoria o niečom, čo je navyše. Nie je to samozrejmosť. Ide o pridanú hodnotu pre človeka, pre jeho dobro, pre jeho život.

         Po svete chodia ľudia, ktorí sú pokrstení. Je ich veľa. Navonok to na nich nevidno. Nelíšia sa od ostatných, ktorí pokrstení nie sú. Napriek tomu, že ľudské zmysly neregistrujú nijaký optický rozdiel, napriek tomu majú pokrstení niečo navyše – v duši majú nezmazateľný znak, ktorý svedčí o tom, že raz a navždy patria Ježišovi Kristovi.

Toto „navyše“ chápu niektorí veľmi svojsky.

 1.)  Niektorí z ľudí, ktorí dali pokrstiť svoje deti, si myslia, že keď ich takto odovzdali Ježišovi Kristovi, už nemusia urobiť nič navyše.

Myslia si, že okamih vyslúženia sviatosti krstu urobí všetko ostatné. Je to mylné chápanie krstu.

Občas počujeme, že niekto si dal postaviť dom „na kľúč“. Tento výraz hovorí o tom, že firma postaví celý dom – od základu až po všetky detaily. Majiteľ zaplatí, vyzdvihne si kľúče, skolauduje a môže si užívať svoje súkromie.

 

Sú kresťania, ktorí majú takúto predstavu o pokrstení svojho dieťaťa, že Boh v úkone krstu urobí všetko „na kľúč“, že dieťa nepotrebujú vychovávať vo viere. Ide o mylné zmýšľanie. Pri krste vystupuje Boh do popredia a hovorí, že chce podať pomocnú ruku rodičom a príbuzným, aby mali dostatok síl a trpezlivosti pri výchove všeobecne – a hlavne, výchove vo viere.

Viera sa nebuduje „na kľúč“. Má svoju postupnosť. Od základov až po všetky detaily. Je to nikdy sa nekončiaci proces. Boh je ten, ktorý dáva rodičom a vychovávateľom plné priehrštie milostí, o ktoré však treba prosiť a žiadať.

 2.) Ďalší z mylných názorov o krste hovorí, že krst je iba súkromným obradom v kostole.

Ním sa údajne všetko končí. Áno, krst je liturgický obrad, ale zároveň je aj obratom, t. j. zmenou v živote a cestou za Ježišom Kristom.

V týchto dňoch vysiela verejnoprávna televízia nové naštudovanie románu V. Huga – Bedári. Jedna zo scén poukazuje na bývalého trestanca, Jeana Valjeana, ktorý sa dostal z galejí a začína nový život. Nevediac, kde ide, zaklope na dvere rezidencie katolíckeho biskupa. Ten sa o neho postará, dá mu jedlo, nocľah, ale ráno zistí, že nočný hosť odišiel a so sebou si zobral aj kompletný strieborný príbor. Po krátkom čase ho však chytia žandári a dovedú naspäť pred tvár biskupa. Ten dal Valjeanovi novú šancu. Pred políciou hovorí, že príbor Valjeanovi podaroval. Potom sa k nemu priblížil a povedal mu: „Jean Valjean, pamätaj, že si už iný človek. Pamätaj, že si už nový  človek, že patríš dobru, a nie zlu.“

Pokrstený človek má mať hlboko v srdci toto presvedčenie. Jeho život je nezlučiteľný so zlom, ktoré žiaľ, niekedy vo svete dominuje. Úlohou kresťana je postaviť sa proti mentalite zla, ktorá je síce lákavá, ale má pochybné cesty a zhubné účinky.  

 3.) V dnešnej dobe je preferovaným výrazom výraz: „kritická infraštruktúra“. 

Ide o moderný pojem, ktorý sa objavil iba nedávno, a to v súvislosti s pandémiou. V niektorých sférach života musia ľudia pracovať neustále. A to aj za cenu nebezpečenstva a rizika. Stále je potrebný človek, a to aj napriek tomu, že technika dospela ďaleko. Stále je potrebný človek, ktorý by vložil svoje sily a možno aj obetoval svoj život pre vyššie dobro.

V spoločenskom živote evidujeme rizikové oblasti. Kresťan vo svete predstavuje človeka, ktorý slúži takejto kritickej infraštruktúre. Nielen po stránke odbornej, ale aj po stránke hodnôt, ktoré vyznáva. Tým je jeho miesto v živote riskantné a do istej miery nebezpečné. Kresťan napriek tomu vie, že sa nemôže vzdialiť od zápasu o dobro, a to aj napriek tomu, že jeho život je mnohokrát spochybňovaný a napádaný jeho spôsob života.

V našej dobe stále častejšie počúvame zo strany zamestnávateľov vetu: „Nemáme ľudí, potrebujeme viac ľudí.“ Svet stále nemá dosť ľudí, ktorí by potvrdzovali, že sú božími synmi, a to aj napriek svojim slabostiam a svojej hriešnosti.

Evanjelium hovorí, že v okamihu krstu v rieke Jordán sa otvorilo nebo a zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ (Mk 1, 11) Boh chce neustále vysielať nových ľudí, ktorí budú hovoriť a konať v Božom mene. Boh nimi poukazuje na svoju slávu, na svoju veľkosť, na svoje plány, ktoré má s každým človekom.

 

Keď už je veľa hodín...

Nedá sa ani spočítať, koľkokrát sme v živote povedali vetu:Už je veľa hodín! Kedy ju používame? Minimálne v dvoch prípadoch: keď už treba ísť domov, keď sa treba vrátiť odkiaľsi, alebo už je čas na odpočinok. Minimálne v týchto prípadoch si uvedomíme, že je veľa hodín, že dozrel čas pre niečo iné. V úryvku Matúšovho evanjelia nachádzame práve tento výraz /Mt 6,34-44/. V prenesenom slova zmysle tento výraz môžeme použiť aj v súvislosti s odchodom do večnosti. Nezáleží na tom, v akom veku človek zomrie. Každopádne je veľa hodín vtedy, keď ho Najvyšší povoláva k sebe. Akoby mu chcel povedať: dozrel čas, je najvyšší čas, aby si zanechal pozemský svet natrvalo. Prečo je dôležité, aby sme túžili po večnosti a vstúpili do atmosféry, v ktorej čas neexistuje? 1,Preto, lebo tento svet je pustý. Takto sa vyjadrili apoštoli, keď upozornili Pána Ježiša na skutočnosť, podľa ktorej je oblasť, v ktorej sa nachádzajú, pustá. Pustatina je oblasť, ktorá nie je kultivovaná. Je nechaná na samospád, je ponechaná sama na seba. Preto sa jej dáva prívlastok-divoká. Aj človek môže spustnúť, a to fyzicky i duchovne. Ak uveril v Krista, je predpoklad, že on ho bude kultivovať, aby nespustnul. Ak sme spoznali Ježiša, môžeme mať dôvod na radosť, lebo on sa o nás postará, aby sme nežili divoko, bez myšlienky. Boh nás chce kultivovať a vychovávať preto, aby sme boli pripravení pre večný život,ktorý pre nás pripravil. 2,Preto, lebo človek je málokedy spokojný a chce vždy viac, ako má. Keď už niečo nadobudne, veľmi sa z toho teší. Nedokáže však, udržať v duši pocit spokojnosti. Buď ho niečo unudí, prestane motivovať alebo po krátkom čase bude cítiť nutkanie, že všetko, čo má sa mu máli. Apoštoli nezabudli Ježišovi pripomenúť, že päť chlebov a dve ryby je naozaj málo na to, aby sa nasýtil niekoľko tisícový zástup. Pocit mála dokáže zahnať jedine Kristus. Medzi nami je živý Kristus. Vianočné sviatky nám priniesli práve tento veľký dar-živého Krista, ktorý sa narodil ako dieťa a vstúpil do ľudského spoločenstva. Viera v neho dáva človekovi primeraný pocit plnosti a spokojnosti. Vzťah ku Kristovi je zdrojom určitej spokojnosti človeka dovtedy, kým sa mu neotvoria brány večnosti. Odtiaľ už nebude dôvod odchádzať, lebo duša človeka bude naplnená až po okraj. 3,Preto, lebo človek si ťažko zvyká na odrobiny. Sv. Marek píše, že po spoločnom obede ešte nazbierali dvanásť košov odrobín. Málokto je spokojný s odrobinami. Tie sa zbierajú namáhavo. Radšej máme väčšie kúsky a sústa. Nimi skôr naplníme nádobu ako omrvinami. Tieto myšlienky nemožno vzťahovať iba na chlieb ako taký. Týkajú sa všetkého materiálneho. Kto by sa naťahoval s odrobinami?! Ak odrobinami na púšti naplnili dvanásť košov, tak potom je možné, aby sme odrobinami naplnili svoj život tak, aby sme mohli vstúpiť do večnosti. Koľko odrobín modlitieb nazbierame v priebehu života? Koľko drobných dobrých skutkov môže byť ozdobou našej duše? Koľkými drobnosťami dokážeme urobiť radosť blížnemu? Tieto odrobiny si nezaslúžia, aby spadli pod stôl a tam sa znehodnotili. Oni prináležia, čo sa týka dôležitosti, na stôl s inými, relatívne väčšími pokrmami a v ničom nezaostávajú s nimi v dôstojnosti. Boh, Pán života a smrti, je jediný, kto môže bezo zbytku vyzbierať a vyhodnotiť prínos odrobín dobra pre Božie kráľovstvo. Kým máme ešte čas, kým nie je ešte veľa hodín, nájdime motiváciu hľadať situácie, ktoré sú poznačené prítomnosťou odrobín obiet. Prosme Pána, aby sme nezatvárali oči pred možnosťami zbohatnutia pre večnosť. Odovzdajme ich Ježišovi, aby ich prijal, očistil, zdokonalil a vyzdobil nimi siene svojej slávy.

Aby hviezdy nehasli...

 1,Sú Vianoce. Ľudia majú vo svojich príbytkoch rôzne ozdoby. Niektoré sú celkom vkusné, pestré a zaujímavé, iné mdlé a gýčovité. Vždy to tak bolo aj bude. Istá rodina malá v okne peknú kombináciu žiariacich hviezd. Vytvárali spolu pekný obrazec. Raz im ktosi zatelefonoval a v krátkosti oznámil:"Niektoré z vašich hviezd zhasli. Vymeňte si baterky". Ľudia prechádzajúci okolo postrehli, že obrazec svieti nepravidelne, lebo niektoré prvky prestali svietiť. Nemáte pocit, že tým vystihli aj životnú situáciu hocikoho z nás? Koľko našich hviezd zhaslo kvôli pandémii? Plány, predsavzatia, idoly ak nie zhasli, tak aspoň vybledli. Evidujeme zmenené plány, ktoré sa museli podriadiť nepredvídaným okolnostiam. Máme na mysli nedokončené veci, sklamania, pokazené plány a nenaplnené ambície. Boh to dopustil, aby sme na chvíľu zanechali tie svoje trblietavé hviezdy a uprednostnili hviezdu najžiarivejšiu, tú, ktorá žiari z betlehemských jasieľ. Táto je pre našu spásu dôležitejšia, ako všetky ostatné spolu. Táto myšlienka nás povzbudzuje, aby sme si vytvorili hierarchiu hviezd a svetiel t. j.hodnôt, ktoré zostávajú pre večný život. Vyhneme sa tak početným životným sklamaniam. Len jedna hviezda stojí za to, aby sme sa jej poklonili-tá betlehemská. Nech nám poslúži ako vzor  putovanie Troch mudrcov, ktorí videli Mesiášovu hviezdu na Východe a šli sa mu pokloniť. Svoje plány a hviezdy dali bokom,možno na istý čas, možno navždy. Poklona Mesiášovi vynahradí všetky hviezdy, ktoré opustíme a ktoré mali len zdanie skutočného tepla. 2,Evanjelium pripomína podobenstvo o desiatich pannách. Päť z nich bolo múdrych a päť nerozumných. Nerozumné zanedbali prípravu a nevzali si olej do nádob. Výsledkom ich konania bolo zvolanie:"Naše lampy hasnú"/Mt 25,8/. Ide o zvolanie s nadčasovým významom. Lampy a svetlá dobra, ktoré konáme, sú len tlmeným svetlom oproti Svetlu, ktoré vychádza z Betlehema. Ono prinútilo aj kráľa Herodesa, aby sa triasol od strachu. Bez Boha lampy nášho dobra hasnú, nedokážeme vytrvať v dobrom, sme náchylnejší na hriech. Povedané automobilovou terminológiou, naše životy bez Boha sú len tlmenými svetlami, oproti Svetlu, ktoré osvecuje každého človeka. Aj taký veľký človek, ako Ján Krstiteľ, mal jasno vo svojom poslaní a vedel, aké je jeho miesto v poriadku spásy. Raz, keď stál so svojimi učeníkmi, prechádzal Ježiš okolo. Prorok jeho príchod komentoval slovami:"Hľa, Baránok Boží". Vtedy sa jeho učeníci pripojili k Ježišovi. /Jn 1,35-42/. Pochopil, že hviezda jeho poslania a života zhasla. Splnil, čo sa od neho žiadalo a prenechal piedestál Baránkovi, ktorý sníma hriechy sveta. V tom spočíva aj zmysel nášho života-poslúžiť svojimi talentami dielu Božieho kráľovstva a odovzdať svetlo nášho života Tomu, ktorý nám ho zažal. Osvojme si pritom citát, ktorý sa vzťahuje na Jána Krstiteľa:"On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle"/Jn 1,1-18/. 3,Niektorí ľudia pozorujú hviezdy. Väčšinou ide o odborníkov, ale aj veľa amatérov sa venuje tejto činnosti. Z pozorovania hviezd sa ľudstvo môže dozvedieť veľa vecí o vesmíre. Iní ľudia sa chvália tým, že sa s hviezdami rozprávali. Máme na mysli ich stretnutia s populárnymi ľuďmi. Tie zanechajú v človekovi hlboké dojmy, krátkodobé alebo dlhodobé. No, niektorí sa hviezde poklonili. Boli to Traja mudrci, ktorí podnikli náročnú púť, aby tak učinili v Betleheme. Nestačí sledovanie, nestačí obdiv voči Hviezde, ktorá zostupuje z výsosti. Potrebná, ba nutná je poklona. Len vtedy hovorí Boh tak, že ho počujeme a rozumieme mu. Keď je človek na kolenách, vtedy je blízko pri Bohu. Mudrci z Východu nám ukázali cestu a potvrdili, že za touto Hviezdou sa oplatí putovať a nasledovať ju. 

Výdatnosť prameňa.

 Nedávno som stretol rodáka, ktorý má rád prírodu. V okolí obce pozná snáď každý kameň a každú trsť trávy. Reč sa zviezla na lesné zdroje vody-studienky. Vraví, že kedysi ich bolo relatívne dosť, teraz sa vytratili. A tie, čo zostali, majú nižšiu výdatnosť vody. Zrejme človek negatívne zasiahol do prírody a výsledkom je strata a zníženie počtu studienok. Na Vianoce oslavujeme narodenie Dieťaťa z Betlehema, ktoré je prísľúbeným Mesiášom. Niektorí sa špekulatívne pýtajú, či Boh neznížil "výdatnosť" prameňa milostí tým, že ľuďom poslal malé dieťa do jasieľ. Sv. Maxim Vyznávač píše:"Božie Slovo...stáva sa Dieťaťom a rastie úmerne s rozvojom ..čností. Zjavuje sa v takej miere , v akej je kto schopný prijať ho. Pritom nezužuje závistlivo a žiarlivo svoju nesmiernu veľkosť, len skúma, akým spôsobom  a do akej miery  sú schopní vidieť ho tí, čo po ňom túžia.../LH ,pondelok ,Vianočné obdobie, 2 týždeň/. Ešte jasnejšie  to vyjadril  Pán vtedy, keď sa od Jána odpojili dvaja učeníci a pobrali sa za ním. Spýtali sa kde býva a dostali odpoveď:"Poďte a uvidíte"/Jn 1,35-42/. Neuteká pred nimi, neschováva svoje pomery života pred verejnosťou. Naznačuje, že má dvere otvorené a aj srdce. Každý môže vojsť a čerpať z prameňa. Príchodom Dieťaťa sa prameň   nescvrkol, nevyschol a už vôbec sa nestratil. Je stále k dispozícii, jeho výdatnosť je nespochybniteľná. On nám dáva prúdy milostí, aby sme rástli v čnostiach. Dieťa neznamená "zúženie" prietoku Božích darov, ale symbolicky povzbudzuje, aby sme nestratili zo zreteľa svoj cieľ-rast v čnosti.

Naprojektovať si život.

 Pred niekoľkými dňami prebehla tlačou správa, ktorá oznamovala, že zomrel legendárny módny návrhár Pierre Cardin. Dožil sa úctyhodného veku-98 rokov. Pochovali ho v Paríži v štvrti Montmartre. Pozoruhodný na tejto udalosti je fakt, že umelec si ešte pred smrťou navrhol projekt svojej rakvy. Umelec sa nezaprie. Truhla má údajne podobu kombinácie nožníc, klbka nití a ihly. V konečnom dôsledku, v zmysle spásy, nie je dôležité, v čom človek leží, keď ho kladú do hrobu. Nech je jeho truhla akokoľvek dômyselne vypracovaná do dokonalosti, ešte to neznamená, že tak precízne je pripravená aj jeho duša pre večný život. Evanjelia hovoria o tom, ako si Pán Ježiš povoláva svojich učeníkov/Jn 1,43-51/. Jednému z nich, priamočiaremu Natanaelovi, hovorí:"Uvidíš väčšie veci ako toto". A dodáva:"Uvidíte otvorené nebo a Božích anjelov vystupovať a zostupovať na Syna človeka". Takto "projektuje" budúcim apoštolom budúcnosť. Tento projekt je trocha taký tajomný a málo konkrétny, preto ešte predtým nabáda svojich nasledovníkov slovami:"Poď a uvidíš". Projekt večnosti sa naplno otvorí až tomu, kto bude kráčať s Ježišom a zachovávať jeho slová. Čím viac sme s Ježišom, čím viac sme jeho učenlivými žiakmi, tým menej nám záleží na tvare a matérii, z ktorej je naša truhla vyrobená. Stále viac sa začneme zaujímať o svoju dušu a jej zameraní na projekt večného života. Boh je Projektant všetkých projektantov. Možno práve preto sa na väčšine všetkých truhiel objavuje obyčajný kríž. Boží projekt kríža Kalvárie a zmŕtvychvstania nebude nikdy prekonaný.

Výhody spojenia

 

         História ľudstva pamätá na také situácie, kedy sa jedna inštitúcia rozpadla a rozdelila sa na dve časti. Väčšina z nás má v živej pamäti rozpad Československa v r. 1993.

         Súčasťou tohto procesu boli aj otázky: Kto? Koľko? Čo získa zo spoločného štátu?

Na prvom mieste myslíme na ekonomické ukazovatele. Pred niekoľkými dňami sme sa cez médiá dozvedeli, že z EÚ sa odlúčila Veľká Británia, a to procesom, ktorého označili za Brexit.

         Rokovania boli dlhé a náročné. Aj tu sa riešilo, kto a koľko z odchodu získa. Každopádne, bude to ťažké pre obe strany. Teraz uvažujme nad opačným procesom. Ten nastáva vtedy, keď sa spoja alebo zastrešia dve alebo viaceré inštitúcie – napr. školy alebo firmy. Aj tu sa hľadajú riešenia a hľadá sa odpoveď na otázku: Kto a koľko získa?

         Vianočné sviatky nám prinášajú dôležitú myšlienku, ktorú zvykneme vyjadriť takto: „Slovo sa telom stalo.“ Oslavujeme spojenie božskej a ľudskej prirodzenosti v osobe Ježiša Krista. Možno by sa niekto našiel a spýtal sa, kto získa viac týmto spojením – Boh alebo človek.

         Odpoveď nachádzame v Listoch sv. biskupa Atanáza. Ten píše: „Ľudské telo získalo zo spoločenstva a zo spojenia so Slovom nesmierne bohatstvo: zo smrteľného sa stalo nesmrteľné, zo živočíšneho sa stalo duchovné a hoci bolo utvorené zo zeme, prešlo cez nebeskú bránu. Ale Trojica, aj keď si Slovo vzalo telo z Márie, je stále Trojicou, nepozná nijaký prírastok ani úbytok; je stále úplne dokonalá: Trojica, a pritom jeden Boh.“ (LH z 1.1., zo Slávnosti Bohorodičky)

         Čo spôsobilo toto požehnané spojenie božskej a ľudskej prirodzenosti?

 1.)  Spojenie božskej a ľudskej prirodzenosti dalo do pohybu človeka na ceste spásy (Lk 2, 16 -21)

V evanjeliu sa píše, že pastieri sa poponáhľali a našli....Dieťa. Aj v súčasnosti sa táto situácia opakuje. Sú to práve duchovní pastieri, ktorí nachádzajú cez svoje povolanie, cez svoju komunikáciu s Bohom tajomstvo Božieho Dieťaťa. Hovorí k nim Boh. Oni sú určení za autentických svedkov odovzdávania Božieho tajomstva.

         V ďalšej časti evanjelia sa dozvedáme, že pastieri vyrozprávali to, čo im bolo povedané o tomto Dieťati. Pastieri boli uznaní za hodnoverných pokračovateľov v diele ohlasovania.

         Aj v dnešnej dobe sa o to pastieri usilujú a s nimi celá cirkev. Ona zápasí o to, aby mala v sebe pečať vierohodnosti čo sa týka ohlasovania evanjelia. Pastieri majú v prvom rade vyjadriť životom, kým je pre nich Dieťa narodené v Betleheme a túto informáciu s veľkou horlivosťou a obetavosťou odovzdať vo svojom prostredí.

         Evanjelista nezabúda pripomenúť, že pastieri po skúsenosti v Betleheme chválili a oslavovali Boha za všetko, čo videli a počuli. Služba Slova má napĺňať pastierov spokojnosťou a radosťou. Všetky ostatné atribúty ich života a poslania môžu byť dôležité, ale to najposvätnejšie sa odohráva v ich duši a následne sa prejavuje v praxi pastoračného pôsobenia.

 2.) Spojenie božskej a ľudskej prirodzenosti vedie k tomu, aby sa kresťan dokázal priznať ku svojim koreňom.

Evanjelisti píšu, že za čias cisára Augusta sa odohral súpis ľudu. Všetci sa museli zapísať – každý do svojho mesta. Urobil tak aj Jozef so svojou manželkou Máriou. Istým spôsobom sa takto priznal k svojim koreňom, ktoré nikdy nezaprel. Tohto roku – na prelome februára a marca – sa bude konať ďalší súpis ľudu, a to v našej krajine.

         Súčasťou tohto procesu bude vyplnenie elektronického formulára. Ten prvý súpis, betlehemský, bol náročnejší. Vyžadoval si dlhodobé odlúčenie od miesta bydliska a namáhavé putovanie. Ten dnešný, súčasný, sa bude vybavovať z tepla domova. Aj tento súpis z roku 2021 bude dôležitý z hľadiska viery. Vyzve obyvateľov, aby označili okrem iných pomerov aj svoje vierovyznanie. Dostaneme možnosť, aby sme sa priznali k svojim koreňom viery.

         Veľkosťou človeka je o. i. aj to, že sa dokáže priznať k svojim koreňom hriešnosti a zároveň k myšlienke dôležitosti pokánia a neustáleho očisťovania. Kto má toto povedomie, určite s ľahkosťou označí svoj duchovný pôvod v svojej viere v Ježiša Krista.

         Presne k tomu nás nabáda KBS v ostatnom pastierskom liste, v ktorom pozýva všetkých zainteresovaných, aby neváhali a priznali sa k svojej Cirkvi.

 3.) Spojenie božskej a ľudskej prirodzenosti nastolilo otázku: „Máme ešte planúcu vieru?“

Pred niekoľkými dňami vysielala česká televízia program s titulom: „Jěště hořím?“ Tematicky sa dotýka prvých krokov mladých ľudí, ktorí boli označení ako talenty v rôznych umeleckých odboroch. Presne po roku sa s nimi stretli a položili im otázku: „Čo je s vami? Ešte horí váš talent? Ako ste s ním hospodárili,“

Prax ukázala, že niektoré talenty zhasli tak rýchlo, ako rýchlo vzbĺkli, iné sa neposunuli, ba ustrnuli a niektorí konštatovali, že ešte len teraz začínajú vážnejšie rozbiehať svoju kariéru.

         Vianoce nám dávajú otázky: „Akí sme vo viere? Ešte planie? Posúvame sa v nej? Neustrnuli sme? Máme odvahu po pádoch a neúspechoch začať znova?“ Nech nás nepribrzdí pandémia a iné nepriaznivé okolnosti. Práve dnešná doba sa pýta na stav našej viery. Doba nás preveruje a testuje, lebo bez nej nie sme schopní znášať úskalia života.

 

         So spojenia s Kristom má náš život veľké duchovné benefity. Bez Krista sme ničím. S ním môžeme všetko. Najmä statočne znášať životné kríže, povzbudzovať iných a nefalšovaným spôsobom prejavovať nádej vo večný život.

Sú Vianoce stereotypom?

 "Všetko,len nie stereotyp!", takto volala pracovníčka v supermarkete na zamestnankyne, ktoré je pracovne podliehali. Týmito slovami uviedla ich najbližšiu pracovnú náplň-premiestňovanie regálov. Občas sa to vo väčších predajniach  robieva. Premiestňuje sa tovar, striedajú sa jednotlivé sekcie tovaru a niekedy sa vymieňajú zamestnanci. Všetko sa robí preto, aby sa zabránilo stereotypom, ktoré môžu obchod, údajne, pochovať. Z tohto dôvodu sa vymýšľajú novinky, akcie a zmeny rôzneho druhu. Položme si otázku:Netrpia vianočné sviatky stereotypom? Každý rok slávime to isté, v rovnakom čase, tá istá výzdoba...Nezunuje to človeka, ktorý vidí v kostole stromčeky-umelé alebo živé, sviečky-pokojné alebo blikajúce, betlehemy-drevené, či kamenné a výzdoby od výmyslu sveta? Aj keď si myslím, že v poslednom čase, sa výzdoba v našich kostoloch stáva strohejšou a jednoduchšou, a to zdôvodu čo najjednoduchšej manipulácie pri výzdobe a potom pri jej odstraňovaní. Čo treba robiť, aby nás Vianoce nezunovali? 1, Naučiť sa zotrvať pri tajomstve. Starší manželský pár hovorieval na adresu svojho dospelého, už ženatého syna, toto:"Pribehne autom, chvíľku je tu/mysľou je inde/, neustále sa díva na hodinky a vzápätí uteká preč". Takto to prebieha už roky, cyklus sa pravidelne opakuje. Tento postoj, ktorý mnohí dobre poznáme, vyjadruje aj spôsob prežívania Vianoc v dnešnej dobe. Pribehnúť do kostola, k rodine a  vzápätí odbehnúť. Chýba najdôležitejší článok- zotrvať, sústrediť sa a ponoriť sa do tajomstva. Pribehnúť a odbehnúť, formálne si splniť určitú povinnosť, to nás dnešná doba naučila dôkladne. Zotrvať, meditovať, uvažovať pri životodarnom tajomstve, to nás učí Cirkev, ale v zápase s duchom doby, ktorý presadzuje rýchlosť a povrchnosť, má to veľmi ťažké. 2, Naučiť sa ako zvoliť správne svetlo do života. Koľko je ho všade okolo nás, najmä teraz cez Vianoce?! Najmä umelé. Napr. výklady, pútače, záhrady, ploty, domy, sa priam prehýbajú pod ťarchou osvetlenia. Škoda, že ich ľudia nenechávajú svietiť celý rok, lebo bežné pouličné osvetlenie niekedy iba sliepnia... Každopádne je tu veľa trblietavého svetla, ktoré akoby chcelo omámiť človeka, resp. jeho zmysly a odvrátiť ho od Svetla skutočného, ktoré je podstatou slávenia sviatkov Božieho narodenia. Je to Svetlo, o ktorom sv. Ján píše:"Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet"/Jn 1,1-18/. Paradoxne, toto svetlo nie je na nejakom vyvýšenom mieste. Ono je dole, leží v sene, v jasliach. Aby sme ho uvideli, musíme sklopiť zrak, prípadne si aj kľaknúť, len tak sa nám toto pravé Svetlo zjaví. V pokore, na kolenách, v jednoduchosti, skromnosti, čistote a láske sa stáva človek disponovaným, aby uvidel Boha a uveril. 3,Naučiť sa spoznávať narodeného Mesiáša. Ján sa takto prihovára svojim súčasníkom, ale i nám:"Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte"/Jn 1,19-28/. On je medzi nami. Nie je jedným z mnohých, ale jeden medzi ostatnými. Niekedy, poznačení negatívnymi skúsenosťami, povieme: Všetci sú rovnakí!" Myslíme na fakt, že niekedy je problém nájsť dobrého človeka. Samozrejme, že tento výrok je na diskusiu. Medzi všetkými z ľudského spoločenstva sa vyníma ten, "ktoréme nie sme hodní rozviazať remienok na obuvi". My musíme, medzi toľkou nespravodlivosťou, spoznať toho, ktorý je Spravodlivosť sama-medzi neúctou okolo, spoznať toho, ktorý slúžil a položil svoj život "ako výkupné za mnohých"-medzi brutalitou verbálnou i fyzickou, spoznať toho, ktorý je "nevinný Baránok"-medzi tými, ktorých život sa vyznačuje podvodmi, úskokmi, je ten, ktorý nám odporúča, aby sme boli "jednoduchí ako holubice a opatrní ako hady". Čím viac zla zažijeme, zároveň, však, čo i len nepatrné množstvo dobra, už to je dôvod na to, aby sme neprestávali hľadať Dieťa. Dieťa, ktoré sa dnes síce narodilo v maštali, ale všetkým ľuďom dobrej vôle prináša vytúžený pokoj v duši teraz, a v absolútnej miere vo večnosti.