Nedá sa ani spočítať, koľkokrát sme v živote povedali vetu:Už je veľa hodín! Kedy ju používame? Minimálne v dvoch prípadoch: keď už treba ísť domov, keď sa treba vrátiť odkiaľsi, alebo už je čas na odpočinok. Minimálne v týchto prípadoch si uvedomíme, že je veľa hodín, že dozrel čas pre niečo iné. V úryvku Matúšovho evanjelia nachádzame práve tento výraz /Mt 6,34-44/. V prenesenom slova zmysle tento výraz môžeme použiť aj v súvislosti s odchodom do večnosti. Nezáleží na tom, v akom veku človek zomrie. Každopádne je veľa hodín vtedy, keď ho Najvyšší povoláva k sebe. Akoby mu chcel povedať: dozrel čas, je najvyšší čas, aby si zanechal pozemský svet natrvalo. Prečo je dôležité, aby sme túžili po večnosti a vstúpili do atmosféry, v ktorej čas neexistuje? 1,Preto, lebo tento svet je pustý. Takto sa vyjadrili apoštoli, keď upozornili Pána Ježiša na skutočnosť, podľa ktorej je oblasť, v ktorej sa nachádzajú, pustá. Pustatina je oblasť, ktorá nie je kultivovaná. Je nechaná na samospád, je ponechaná sama na seba. Preto sa jej dáva prívlastok-divoká. Aj človek môže spustnúť, a to fyzicky i duchovne. Ak uveril v Krista, je predpoklad, že on ho bude kultivovať, aby nespustnul. Ak sme spoznali Ježiša, môžeme mať dôvod na radosť, lebo on sa o nás postará, aby sme nežili divoko, bez myšlienky. Boh nás chce kultivovať a vychovávať preto, aby sme boli pripravení pre večný život,ktorý pre nás pripravil. 2,Preto, lebo človek je málokedy spokojný a chce vždy viac, ako má. Keď už niečo nadobudne, veľmi sa z toho teší. Nedokáže však, udržať v duši pocit spokojnosti. Buď ho niečo unudí, prestane motivovať alebo po krátkom čase bude cítiť nutkanie, že všetko, čo má sa mu máli. Apoštoli nezabudli Ježišovi pripomenúť, že päť chlebov a dve ryby je naozaj málo na to, aby sa nasýtil niekoľko tisícový zástup. Pocit mála dokáže zahnať jedine Kristus. Medzi nami je živý Kristus. Vianočné sviatky nám priniesli práve tento veľký dar-živého Krista, ktorý sa narodil ako dieťa a vstúpil do ľudského spoločenstva. Viera v neho dáva človekovi primeraný pocit plnosti a spokojnosti. Vzťah ku Kristovi je zdrojom určitej spokojnosti človeka dovtedy, kým sa mu neotvoria brány večnosti. Odtiaľ už nebude dôvod odchádzať, lebo duša človeka bude naplnená až po okraj. 3,Preto, lebo človek si ťažko zvyká na odrobiny. Sv. Marek píše, že po spoločnom obede ešte nazbierali dvanásť košov odrobín. Málokto je spokojný s odrobinami. Tie sa zbierajú namáhavo. Radšej máme väčšie kúsky a sústa. Nimi skôr naplníme nádobu ako omrvinami. Tieto myšlienky nemožno vzťahovať iba na chlieb ako taký. Týkajú sa všetkého materiálneho. Kto by sa naťahoval s odrobinami?! Ak odrobinami na púšti naplnili dvanásť košov, tak potom je možné, aby sme odrobinami naplnili svoj život tak, aby sme mohli vstúpiť do večnosti. Koľko odrobín modlitieb nazbierame v priebehu života? Koľko drobných dobrých skutkov môže byť ozdobou našej duše? Koľkými drobnosťami dokážeme urobiť radosť blížnemu? Tieto odrobiny si nezaslúžia, aby spadli pod stôl a tam sa znehodnotili. Oni prináležia, čo sa týka dôležitosti, na stôl s inými, relatívne väčšími pokrmami a v ničom nezaostávajú s nimi v dôstojnosti. Boh, Pán života a smrti, je jediný, kto môže bezo zbytku vyzbierať a vyhodnotiť prínos odrobín dobra pre Božie kráľovstvo. Kým máme ešte čas, kým nie je ešte veľa hodín, nájdime motiváciu hľadať situácie, ktoré sú poznačené prítomnosťou odrobín obiet. Prosme Pána, aby sme nezatvárali oči pred možnosťami zbohatnutia pre večnosť. Odovzdajme ich Ježišovi, aby ich prijal, očistil, zdokonalil a vyzdobil nimi siene svojej slávy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára