utorok 23. marca 2021

Džungľa versus civilizácia.

 Mnohí sme, nie raz, videli film Misia/1986/. Film má skvelé herecké obsadenie a nádhernú Morriconeho hudbu. Získal rôzne ocenenia. Prináša pútavý príbeh o jezuitskej misii v Južnej Amerike. Na pozadí príbehu sa ukazujú mocenské ambície Španielska a Portugalska. Pápež posiela svojho legáta, aby situáciu prešetril a rozhodol. Kardinál je nadšený atmosférou v misii. Je uchvátený,tým, keď vidí, aké majú domorodci talenty a ako presvedčivo prijali evanjelium. Napriek tomu rozhoduje tak, že jezuiti majú odísť a domorodci sa majú vrátiť naspäť do džungle, kde sa stanú ľahkou korisťou otrokárov. I rehoľníci i domorodci sa vzoprú a volia radšej smrť, ako návrat do džungle.

            V evanjeliu u sv. Jána čítame Ježišove slová:“...ja hovorím svetu to, čo som počul od neho/Otca/“ /Jn 8,26/. Boh hovorí. To je podstatné. Svet má možnosť počuť Božie slovo. Ježiš je sprostredkovateľ Otcových myšlienok. Bez nich by bol svet prázdny a hluchý. Koho sa dotkla civilizácia evanjelia, ten už nevolí návrat do džungle. Džungľa je svet blúdenia, nástrah a nebezpečenstva. Kto by sa chcel tam vrátiť, keď už spoznal život v slobode Božích detí?! Skúsili to Izraeliti, keď sa im putovanie z otroctva zdalo únavné. Sťažovali sa Mojžišovi:“ Prečo ste nás vyviedli z Egypta? Aby sme umreli na púšti? Niet chleba, niet vody! A tento biedny pokrm sa nám už protiví“/ Nm 21,4-9/.

            Boh nás volá k slobode. On nás vyviedol z džungle hriechu. Urobil to vtedy, keď za nás na kríži vylial svoju krv. Nebanujme za jarmom hriechu, keď sme nadobudli výhody Božieho kráľovstva. Ak sa vrátime svojim životom do džungle hriechu, staneme sa korisťou Zlého. Ak zostaneme s Kristom, on nás ochráni pred zlom a dožičí nám slasti civilzácie lásky.













nedeľa 21. marca 2021

Časy hrdinov

 

Boli časy, keď sme ako mladí obdivovali americké filmy. Ich hlavnou myšlienkou bola tzv. záchrana sveta. Vždy sa našiel hlavný hrdina alebo niekoľko jednotlivcov, ktorí odvrátili nejakú hrozbu. Niekedy zachránili mesto, krajinu, ba dokonca celý svet. Dnes na to spomíname s miernou iróniou a nadhľadom. Ježiš Kristus prišiel ako Záchranca, prišiel, aby vykúpil všetkých ľudí. V Liste Hebrejom čítame, že sa stal:“...pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú“ /Hebr 5,9/. On prichádza ako Záchranca celého sveta. Ako na to reagujú ľudia? Prijímajú ho ako hrdinu z amerických filmov? On takým nechce byť. Nemá k dispozícii zbrane, ani iné prostriedky násilia. Jeho prostriedkami spásy sú:utrpenie, kríž, smrť a zmŕtvychvstanie. Ježiš nikdy nebude na spôsob filmových hrdinov. Aký je postoj ľudí voči Božej ponuke spásy? 1,Niektorí sa pred ním uzavrú do svojho sveta. Takými boli najmä poprední Židia, farizeji a zákonníci. Nemali záujem, aby sa bližšie zoznámili s Ježišovou náukou. Vytýka im to jeden z nich, Nikodém, keď hovorí:“Odsúdi náš zákon človeka prv, ako by ho vypočul a zistil čo urobil?“ /Jn 7, 52-3/. Vo svete existujú ľudia, ktorí žijú v pralesoch. Nedotklo sa ich nič z našej civilizácie a ani o nej nič nevedia. Sú chránení pred vonkajším svetom. Čítal som o tom článok, ktorý začínal slovami:“Tu zastal predhistorický čas. Vôbec sa nepohol“. Aj farizejom zastal čas. Vôbec sa nepohli, keď odmietli Ježišovu náuku. Každý zastane na mieste, ak odmietne Ježiša. Civilizácia lásky sa ho vôbec nedotkne v plnej miere, k akej ho Pán pozýva. 2, Iní si síce strážia svoj svet, ale pootvorili okno na znak akejsi otvorenosti voči náuke evanjelia. Príkladom takéhoto postoja je Nikodém. Prišiel na to, že stará náuka je neudržateľná, lebo evanjelium predstavuje plnosť dokonalosti na ceste k spáse. Pred niekoľkými dňami sa objavila v správach informácia, podľa ktorej sú obyvatelia Islandu v strehu. Asi kilometer pod povrchom zeme prebiehajú v ich krajine zvláštne procesy. Bublá tam horúca láva, ktorá si hľadá cestu na povrch.Ľudia sa údajne znepokojení, lebo nevedia, cez ktorý pozemský otvor sa dostane von a spôsobí škody. Takýchto otvorov je na Islande mnoho.  Nikdy nevieme, cez ktoré otvorené okienko života sa k nám môže dostať Pánova milosť. Sú takí, ktorí sa toho obávajú, aby nemuseli meniť štýl života. Boh hľadá naše pootvorené okienka, aby sa dostal do srdca. Niekedy je to vedomie viny, bolesť, utrpenie. Inokedy moment nevydareného podujatia, sklamanie zo vzťahov a pod. V pôstnom období pootvorme okno svojej duše, aby Pánovo slovo preniklo do útrob mysle a ovplyvnilo konanie. Božia milosť akoby „bublala“ pod povrchom a naznačovala, že je určená pre človeka, aby spoznal svojho Spasiteľa. 3,Niektorí ľudia otvorili Bohu vstup do svojho sveta. Otvorili akoby vchodové dvere naplno. Urobili to bez obáv, vedomí si rizík a dôsledkov. Medzi prvými uvádzame  napr.Zacheja, ktorý zanechal mýtnicu a prijal Učiteľa ako hosťa. Ide najmä o kajúcnikov, ktorí oplakali svoje hriechy. Na portáli Postoj som čítal zaujímavý článok, ktorej autorkou je p. Eva Čobejová. Píše, že v posledných dňoch sa výraz-kajúcnik , sprofanizoval a vyprázdnil. V médiach sa používa vo vzťahu k ľuďom, ktorí sú teraz vyšetrovaní za rôzne zločiny. Tí, ktorí sa rozhodli s políciou spolupracovať, dostali titul-kajúcnik. Škoda, lebo so skutočným pokáním nemusia mať nič spoločné. Súhlasím s autorkou článku, že kajúcnik je človek, ktorý v horkých slzách oplakáva svoje zlé skutky. Ktovie koľkí z medializovaných kajúcnikov  tieto podmienky splňajú? Skutočný kajúcnik otvorí dvere Bohu naplno. Otvorí ich dokorán, lebo už chce žiť iba podľa Božích zásad. Snažme si zaslúžiť si status kajúcnika. Ide o dôstojné pomenovanie človeka, ktorí síce blúdil, no teraz sa teší, že je opäť v Božej priazni.

piatok 19. marca 2021

K úcte sv. Jozefa.

 

Životné prostredie okolo nás sa mení. Vedci nás upozorňujú na niektoré negatívne javy, ktoré sa ukazujú v prírode. Napríklad proces otepľovania Zeme. Teplota Zeme stúpa, topia sa ľadovce, dvíha sa hladina morí a tento fakt môže zmeniť životnú situáciu ľudí aj zvierat. Nedávno uverejnili správu, podľa ktorej sa zistilo, že nočná obloha už nie je taká tmavá, ako predtým. Jednoducho povedané, v noci už nie je taká tma, akoby sa patrilo. Je to výsledok trvalého pôsobenia umelého osvetlenia, ktoré má negatívny vplyv na zdravie človeka, na jeho psychiku. Určite by sme mohli v tomto výpočte pokračovať ďalej. Človek cíti, že teraz nie je ako bolo, že všade okolo sa dejú určité zmeny, ktoré môžu zmeniť spôsob jeho života. Svätý Jozef cítil, že okolo neho sa niečo deje. Hneď potom, ako si zaumienil,že pannna z Nazareta Mária sa stane jeho manželkou, začali sa diať okolo neho zvláštne veci. Zistil,že jeho život sa bude vyvíjať inak,ako do teraz.Život sa mu od základu zmenil. Apoštolská Penitenciaria nedávno organizovala kurz pre spovedníkov. Sv. Otec František v homílii, pri sv. omši účastníkom kurzu zdôraznil myšlienku, ktorá bola primeraná osobnosti ženícha Panny Márie. Povedal, že človek sa má 1,oddať Božej láske, 2,má sa nechať pod jej vplyvom zmeniť a 3, má na prejav Božej lásky primerane odpovedať. Ako sa to prejavilo v živote Jozefa, pestúna Božieho Syna? 1,Oddať sa Božej láske. Jozef sa venoval Božiemu plánu spásy naplno. Jeho osobné plány a ambície ustúpili. Uvedomil si, že to, čo chce od neho Boh teraz, je vrcholom jeho života. Tejto myšlienke podriadil všetko. Ak sa človek neoddá Božej láske, tak sa oddá svetu a môže to mať fatálne dôsledky pre jeho život. Ak sa oddá svetu, svet si z neho urobí otroka, neslobodného človeka. Urobí si z neho akéhosi obetného baránka, prostredníctvom ktorého bude vnášať do sveta odpor voči Bohu. Na druhej strane, kto sa oddá Ježišovi Kristovi, ktorý je najnevinnejší Boží Baránok, stane sa slobodným človekom a bude od neho dostávať blahodarný pokrm Slova a Tela. Oddanie sa Bohu znamená žiť v slobode a požívať dobrá, ktoré nás privedú do večnosti. 2,Je potrebné, aby sme sa v blízkosti Božej lásky vnútorne premenili. Rôzni jednotlivci, ale aj spoločenstvá hovoria, že chcú zmeniť svet. Hovoria, že je potrebné zmeniť celé okolie, ale nepovedia, že prvým krokom k zmene k lepšiemu, je zmena seba samého. Je zlé, ak si je človek tak sebaistý, že nevidí dôvod na približovanie sa k ideálu, ktorý nachádza v Kristovi. Jozef musel zmeniť spôsob uvažovania. Naučil sa Božiemu vedeniu, naučil sa započúvať do Božieho hlasu a nebrať ho na ľahkú váhu. Jeho život sa zmenil a on duchovne vyrástol. Rastie ten človek, ktorý sa chce meniť podľa vzoru evanjelia. Ani si neuvedomuje ako duchovne silnie a vyzrieva pre Boží plán spásy. 3,Premenený človek má odpovedať na Božiu lásku, ktorá ho premieňa. Jeho život má korešpondovať s Pánovou láskou. Jozef oddane miloval Máriu, svoju manželku a Ježiša, ktorého mu odovzdal Otec do opatery. Jozefova výchovná láska bola výsledkom odpovede na to, že Boh v jeho živote konal veľké diela. Po slávnych ľuďoch zostáva korešpodencia. Tá sa skúma, aby sa zistilo, aký bol ten významný človek. Korešpondovať znamená odovzdávať si správy, informácie a tajomstvá,odovzdávať ich a prijímať. Niet vznešenejšej korešpodencie, ako komunikovať s Bohom. Odpoveď na Božiu lásku sa má prejaviť najmä v komunikácii so svetom. Raz po nás zostanú spôsoby vzájomnej interakcie so svetom. Boh bude skúmať, či bola pre nás východiskovým bodom láska, ktorú nás on sám naučil. Východiskovým i konečným bodom nášho života a pôsobenia má byťtá láska, ktorú sme okúsili od Pána. Je to láska odpúšťajúca, pokorná, trpiaca, ale aj odvážna, taká, ktorá chce bojovať proti zvrhlostiam doby, teda proti hriechu. 

štvrtok 18. marca 2021

Čo môže spôsobiť neprítomnosť autority?

 Predstavme si situáciu z bežného života. Matka je doma s tromi deťmi. Zrazu zazvoní telefón a ona musí odísť niečo vybaviť. Najstaršie dieťa má už šesť-sedem rokov. Matka si ho zoberie bokom a povie:"Ja musím na chvíľu odísť. Ty si už veľký, daj pozor na svojoch súrodencov, kým sa nevrátim". Ani s tým, však, nemusí byť spokojná. Zavolá ešte susedke a povie, aby na deti dohliadla. Chce mať čo najväčšiu istotu, že všetko bude tak, ako má byť. V knihe Exodus čítame o tom, ako Mojžiš komunikuje s Bohom na Sinaji. Je dlho preč/štyridsať dní a štyridsať nocí/. Nemá koho by poslal, či je všetko v poriadku. Napokon, prečo by to robil, keď v tábore sú aj iné autority, ktoré by mali zabezpečiť poriadok/Áron/. Nestalo sa tak. Počas Mojžišovej neprítomnosti sa v tábore strhla vzbura. Pán na to Mojžiša upozorňuje a posiela ho domov, aby znovunastolil poriadok/Ex 32,7-14/.1, Židovský vodca sa dozvedá, že jeho súkmeňovci sa skazili. Prakticky to znamená, že zanechali dobro a nechali sa opantať zlom. Keď človek objaví dobro, hovoríme, že sa ním nechal preniknúť. Na druhej strane, keď ho premôže zlo, hovoríme, že sa ním nechal opantať. Dobro človeka preniká, zlo ho opantáva. Židia sa dostali do ošiaľu slobody, opantalo ich zlo. Len čo Mojžiš zatvoril za sebou dvere a odišiel k Pánovi, prepukli v tábore vášne falošnej predstavy slobody. Je zle, keď nemá človek autoritu, ktorá by ho viedla istou cestou. Preto, vzhliadame na Ježiša, ako na exkluzívneho vodcu, aby nás doviedol k brehom večnosti. Stáva sa aj to, že keďnejaká ľudská  autorita odíde k Pánovi/navždy/, ostatní, pozostalí, zostanú zmätení a často zanechajú cestu spásy. 2,Mojžiš a jeho ľud predstavujú názorný príklad. Židia počas Ježišovej neprítomnosti odbočili z cesty. Odbočiť, môže znamenať-zblúdiť. Ľudia konajú takto vo vedomí, že hľadajú tzv. vlastnú cestu. Povedia, že chcú ísť vlastnou cestou. Dá sa to, keď myslíme na nejakú odbornosť,alebo samostatné bývanie atď. Ale, keď máme na zreteli spásu, tam nemožno improvizovať a blúdiť mimo cesty evanjelia. Blúdiaci vo viere narobí starosti sebe, ale aj iným, ktorí sa modlia za jeho návrat. A návrat je väčšinou dlhodobou záležitosťou a žiada si svoje obete.3, Kniha Exodus hovorí, že Židia si urobili liate teľa. Správnu ideu Boha zamenili za modlu, t.j. za svoju predstavu Boha. Táto tendencia sa nesie dejinamu ľudstva až po dnes. Skutočný Boh, akoby ľuďom nevyhovoval. Chcú Boha svojich chúťok a často zvrhlých predstáv. Liate teľa bolo zo zlata. Áron nariadil, aby si vzbúrenci "postŕhali zlaté náušnice" a z nich dal urobiť modlu/Ex 32, 1-20/. Poprední židovskí predstavotelia zas mali vo zvyku postŕhať zo seba šaty. Urobil tak veľkňaz pri procese s Ježišom/ Mk 14,63/. Dal tak všetkým na javo, že sú svedkami najvyššieho stupňa rúhania, lebo Ježiš vyznal svoje božstvo verejne. Stŕhnutie náušníc bolo predpokladom pre modloslužbu a rituálne roztŕhnutie šiat predstavovalo zasa prázdne gesto horlivosti za čistotu viery. To, čo bolo potrebné urobiť v prvom rade, bolo "stŕhnutie" hriechov.  Prorok Joel naznačuje dôležitosť tohto úkonu. Pripomína, aby si ľudia "roztrhli srdcia a nie rúcha"/Joel 2,12/. Ten, kto strhne, odstráni hriechy, očisťuje svoj duchovný zrak a Kristus sa stáva preňho všetkým. 

streda 17. marca 2021

Ťažkosti s dosiahnutím cieľa.

 Pred nejakým časom som sa rozprával s človekom, ktorý sa po rokoch zmieril s bratom. Nešlo to ľahko. Priznal sa, že dom, v ktorom brat býval, obišiel možno stokrát. Obchádzal ho do okola a nie a nie nájsť odvahu zazvoniť, pozdraviť a nadviazať rozhovor. Až po dlhom čase sa mu to nakoniec podarilo. Výsledok bol nad očakávanie. Bratia sa zmierili. Mám ešte jednu, podobnú skúsenosť. Raz k nám zazvonil istý pán, aby vybavil  administratívne záležitosti. Keď odchádzal, ukázal na kostol a povedal:"Ani si neviete predstaviť, akú mám ťažkosťotvoriť dvere a vojsť". Povedal som mu, že kvôli korone sa to ani nedá. On pokrútil hlavou a povedal, že toto nemal na mysli. Naznačil, že už dlho obchádza kostoly na okolí, dávno pred pandémiu, a nenašiel odvahu vstúpiť. Po rokoch duchovnej abstinencie nie je jednoduché len tak vojsť do vnútra. Cíti, že po prežitých rokoch potrebuje znova, raz a navždy, získať prax sviatostnej milosti. Iný príklad zo života. Istý pán raz ukázal na kostol a povedal, že kedysi, keď ešte športoval, na tomto mieste bol cieľ pretekov. Kostol vtedy ešte nestál. Na tom mieste, kde teraz stojí chrám, bol cieľ bežeckých pretekov. A poznamenal, že ani teraz sa nič nezmenilo. Stojí tu teraz kostol a oltár je presne tam ,kde on kedysi pretrhával cieľovú pásku. Toto miesto zostalo jeho cieľom a ambíciou. Hľadá po rokoch cestu do kostola a k sviatostnému životu. Židia putovali dlhé roky, kým došli do cieľa, do svojej vlasti. Do zasľúbenej zeme mohli vojsť iba premenení ľudia. Niektorí museli zomrieť, iní sa narodiť.  Boh naznačil, že do cieľa sa dostanú iba noví ľudia. Noví vnútorne. Často skúšame niečo dosiahnúť. Túžime po dokonalosti z pozície čností. Urobíme aj nejaké tie kroky. Chýba im však istota a stálosť. Nebýva zriedkavosťou, že sa cieľa zľakneme a ustúpime, poľavíme. Nezabudnime, že musíme byť vnútorne premenení. V tomto čase nemôžeme byť svedkami sviatostného premenenia pri sv. omši ako aktívni účastníci. No pokúsme sa o svoje osobné premenenie. Bude mať charakter svedectva pre naše okolie. Iba premenení ľudia dokážu zabojovať o svoje ciele-časné, ale najmä o ten večný.

utorok 16. marca 2021

Čakáreň.

 Čakáreň. Čo sa nám vybaví pri tomto slove? Najmä miestnosť, ktorá predchádza vstupu do miestnosti, v ktorej ordinuje lekár. Čakáreň môže byť miestnosť ponurého ticha, alebo tichej debaty, prípadne aj hlasitého komentovania diania v živote. Kto sa nachádza v čakárni, má vysoký stupeň istoty, že mu bude poslúžené, že jeho záležitosť vybavia. Ale, nemusí to byť pravidlom. Sú situácie, kedy čakáreň opúšťame bez toho, žeby sme sa dostali do atmosféry vyšetrenia. V posledných dňoch sa stretávame u nás s týmto pojmom. Začína byť preferovaný. Čakáreň je virtuálny priestor, v ktorom sa nachádzajú prihlásení kandidáti na očkovanie proti covidu. Vláda garantuje/ak tá súčasná, ešte niečo také dokáže/, že tí, ktorí sú v čakárni prihlásení, neodídu na prázdno. Že budú priebežne pozývaní na konkrétne miesto a hodinu, aby dostali svoj podiel očkovacej látky. Evanjelium hovorí o rybníku pri Ovčej bráne, ktorý sa volal Betsata/Jn 5,1-3, 5-16/. Mal liečivé účinky. Nečudo, že priľahlé priestory boli vždy maximálne obsadené chorými ľuďmi. Pán Ježiš zameriava svoj pohľad na jedného z nich, ktorý bol chorý tridsaťosem rokov. Dlho sa usiloval o miesto v liečivej vode, ale vždy mu v tom zabránili isté okolnosti typu:nemám človeka...iný ma predíde atď. Bolo to tam asi dosť kruté. Chýbala tam, povedané dnešnou rečou, infraštruktúra, medzičlánok medzi umiestnením v jednom z piatich stĺporadí a uvedením do víriacej sa vody, ktorá mohla priniesť úľavu, ba až uzdravenie. Chábala tam "čakáreň" t.j. miesto, ktoré by garantovalo kandidátom, že sú v poradí a že nebudú vo svojej požiadavke ignorovaní. Nemohlo by sa tak stať, že by hrdina z evanjelia čakal na zákrok dlhých tridsaťosem rokov...V blízkosti nášho života je tiež čakáreň. V nej sa nachádzajú ľudia, ktorí už istý čas čakajú od nás nejakú službu, nejaké dielo, či aktivitu. Pôstne obdobie je obdobím otvárania čakární...Myslíme skôr tých virtuálnych, aj keď ani tie skutočné nemôžeme odpisovať. Možno tam čaká niekto kvôli zmiereniu, či odpusteniu, prípadne na to, že mu vrátime nejakú dlžobu, či už hmotnú alebo ľudskú, na ktorú sme v zhone života /ne/vedome pozabudli. 

pondelok 15. marca 2021

Ježiš-náš život.

 Pri istej príležitosti vystúpil jeden pán s prednáškou. Bol považovaný za naslovovzatého odborníka v danej oblasti. Asi po polhodine sa jeden z poslucháčov naklonil k susedovi a potichu mu položil rečnícku otázku:"Neviete, ako to súvisí so životom?" Naznačil, že obsah prednášky sa mu nepáči a že nie je v súlade s témou. My, kresťania dávame do súvisu život s Ježišom Kristom. Presvedčil sa o tom kráľovský úradník, ktorý Ježiša vyhľadal v súvoslosti so zlým zdravotným stavom svojho syna/Jn 4, 43-54/. Dostalo sa mu vypočutia, ale aj vyslyšania. Učiteľ ho poslal domov so slovami:"Choď, tvoj syn žije!". Spomeňme ešte jeden dôležitý biblický príbeh.  Týka sa dobrodružného a následného kajúceho správania mladého muža. Vzal svoj podiel dedičstva a utekal do sveta užívať si. Keď sa dostal na mizinu, kajúcne sa vrátil/Lk 15,11-32/. Otec, ktorý syna- kajúcnika privítal, konštatoval:"...lebo, tento...bol mŕtvy a ožil...".  Sv. Pavol nás učí, že :"Boh bohatý na milosrdenstvo....oživil nás s Kristom..."/Ef 2,4/. V súvislosti s pôstnym obdobím sa nám predstavujú dva pojmy: živiť a oživiť. Živiť znamená dlhodobo sa o niekoho starať. Týka sa to stránky telesnej aj duchovnej. Nie nadarmo pri speve pápežskej hymny vyznávame:Živ, Bože Otca svätého....Rovnako pri liturgii sv.omše často vyznávame, že Pán nás živý svojim Slovom a Telom. Duša človeka potrebuje pravidelnú starostlivosťa opateru. V súvislosti s chorým človekom hovoríme, že potrebuje pravidelnú opateru. Vráťme sa k takémuto postoju voči svojej duši. Preukáže nám výborné služby. Nezanedbávajme možnosti zušľachťovania daru, ktorý sme od Stvoriteľa dostali a ktorý je nesmrteľný. Počúvajme ju, lebo má svoje požiadavky a potreby. Nič materiálne nechce. To, čo je určené k nesmrteľnosti, nepotrebuje materiálnu záťaž. Potrebuje duchovný pokrm, ktorý jej máme umožniť a sprístupniť. Tým sa aj sami vychovávame a duchovne dorastáme na úroveň večného života. Pojem-oživiť znamená prebudiť k životu to, čo je akoby duchovne mŕtve. Tu sa musí ísť do hĺbky. Pred časom som sledoval dokument venovaný archeologickým prácam v starobylom meste Petra. Mesto postavili Nabatejci. A postavili ho tak dôkladne a dômyselne, že aj po dvoch tisícročiach nám to vyráža dych. Archeológ konštatoval, že keď prišli prvýkrát robiť prieskum, všade vôkol bol iba piesok, iba niekde trčalo z neho pár kameňov. Keď však odkryli určitú vstvu dún, ukázali sa im stavebné skvosty, ktoré teraz odhaľujú svoje tajomstvá a vôbec históriu. Duša potrebuje uživenie podobného charakteru. Potrebujeme poznať  a odhaliťhistóriu svojej duchovnej biedy. Odkryť ju tak, aby sme objavili inú históriu-históriu milujúcej a odpúšťajúcej Božej lásky. A to je možné len vtedy, keď sa dáme na cestu pokánia.