Čakáreň.

 Čakáreň. Čo sa nám vybaví pri tomto slove? Najmä miestnosť, ktorá predchádza vstupu do miestnosti, v ktorej ordinuje lekár. Čakáreň môže byť miestnosť ponurého ticha, alebo tichej debaty, prípadne aj hlasitého komentovania diania v živote. Kto sa nachádza v čakárni, má vysoký stupeň istoty, že mu bude poslúžené, že jeho záležitosť vybavia. Ale, nemusí to byť pravidlom. Sú situácie, kedy čakáreň opúšťame bez toho, žeby sme sa dostali do atmosféry vyšetrenia. V posledných dňoch sa stretávame u nás s týmto pojmom. Začína byť preferovaný. Čakáreň je virtuálny priestor, v ktorom sa nachádzajú prihlásení kandidáti na očkovanie proti covidu. Vláda garantuje/ak tá súčasná, ešte niečo také dokáže/, že tí, ktorí sú v čakárni prihlásení, neodídu na prázdno. Že budú priebežne pozývaní na konkrétne miesto a hodinu, aby dostali svoj podiel očkovacej látky. Evanjelium hovorí o rybníku pri Ovčej bráne, ktorý sa volal Betsata/Jn 5,1-3, 5-16/. Mal liečivé účinky. Nečudo, že priľahlé priestory boli vždy maximálne obsadené chorými ľuďmi. Pán Ježiš zameriava svoj pohľad na jedného z nich, ktorý bol chorý tridsaťosem rokov. Dlho sa usiloval o miesto v liečivej vode, ale vždy mu v tom zabránili isté okolnosti typu:nemám človeka...iný ma predíde atď. Bolo to tam asi dosť kruté. Chýbala tam, povedané dnešnou rečou, infraštruktúra, medzičlánok medzi umiestnením v jednom z piatich stĺporadí a uvedením do víriacej sa vody, ktorá mohla priniesť úľavu, ba až uzdravenie. Chábala tam "čakáreň" t.j. miesto, ktoré by garantovalo kandidátom, že sú v poradí a že nebudú vo svojej požiadavke ignorovaní. Nemohlo by sa tak stať, že by hrdina z evanjelia čakal na zákrok dlhých tridsaťosem rokov...V blízkosti nášho života je tiež čakáreň. V nej sa nachádzajú ľudia, ktorí už istý čas čakajú od nás nejakú službu, nejaké dielo, či aktivitu. Pôstne obdobie je obdobím otvárania čakární...Myslíme skôr tých virtuálnych, aj keď ani tie skutočné nemôžeme odpisovať. Možno tam čaká niekto kvôli zmiereniu, či odpusteniu, prípadne na to, že mu vrátime nejakú dlžobu, či už hmotnú alebo ľudskú, na ktorú sme v zhone života /ne/vedome pozabudli.