Predstavme si situáciu z bežného života. Matka je doma s tromi deťmi. Zrazu zazvoní telefón a ona musí odísť niečo vybaviť. Najstaršie dieťa má už šesť-sedem rokov. Matka si ho zoberie bokom a povie:"Ja musím na chvíľu odísť. Ty si už veľký, daj pozor na svojoch súrodencov, kým sa nevrátim". Ani s tým, však, nemusí byť spokojná. Zavolá ešte susedke a povie, aby na deti dohliadla. Chce mať čo najväčšiu istotu, že všetko bude tak, ako má byť. V knihe Exodus čítame o tom, ako Mojžiš komunikuje s Bohom na Sinaji. Je dlho preč/štyridsať dní a štyridsať nocí/. Nemá koho by poslal, či je všetko v poriadku. Napokon, prečo by to robil, keď v tábore sú aj iné autority, ktoré by mali zabezpečiť poriadok/Áron/. Nestalo sa tak. Počas Mojžišovej neprítomnosti sa v tábore strhla vzbura. Pán na to Mojžiša upozorňuje a posiela ho domov, aby znovunastolil poriadok/Ex 32,7-14/.1, Židovský vodca sa dozvedá, že jeho súkmeňovci sa skazili. Prakticky to znamená, že zanechali dobro a nechali sa opantať zlom. Keď človek objaví dobro, hovoríme, že sa ním nechal preniknúť. Na druhej strane, keď ho premôže zlo, hovoríme, že sa ním nechal opantať. Dobro človeka preniká, zlo ho opantáva. Židia sa dostali do ošiaľu slobody, opantalo ich zlo. Len čo Mojžiš zatvoril za sebou dvere a odišiel k Pánovi, prepukli v tábore vášne falošnej predstavy slobody. Je zle, keď nemá človek autoritu, ktorá by ho viedla istou cestou. Preto, vzhliadame na Ježiša, ako na exkluzívneho vodcu, aby nás doviedol k brehom večnosti. Stáva sa aj to, že keďnejaká ľudská autorita odíde k Pánovi/navždy/, ostatní, pozostalí, zostanú zmätení a často zanechajú cestu spásy. 2,Mojžiš a jeho ľud predstavujú názorný príklad. Židia počas Ježišovej neprítomnosti odbočili z cesty. Odbočiť, môže znamenať-zblúdiť. Ľudia konajú takto vo vedomí, že hľadajú tzv. vlastnú cestu. Povedia, že chcú ísť vlastnou cestou. Dá sa to, keď myslíme na nejakú odbornosť,alebo samostatné bývanie atď. Ale, keď máme na zreteli spásu, tam nemožno improvizovať a blúdiť mimo cesty evanjelia. Blúdiaci vo viere narobí starosti sebe, ale aj iným, ktorí sa modlia za jeho návrat. A návrat je väčšinou dlhodobou záležitosťou a žiada si svoje obete.3, Kniha Exodus hovorí, že Židia si urobili liate teľa. Správnu ideu Boha zamenili za modlu, t.j. za svoju predstavu Boha. Táto tendencia sa nesie dejinamu ľudstva až po dnes. Skutočný Boh, akoby ľuďom nevyhovoval. Chcú Boha svojich chúťok a často zvrhlých predstáv. Liate teľa bolo zo zlata. Áron nariadil, aby si vzbúrenci "postŕhali zlaté náušnice" a z nich dal urobiť modlu/Ex 32, 1-20/. Poprední židovskí predstavotelia zas mali vo zvyku postŕhať zo seba šaty. Urobil tak veľkňaz pri procese s Ježišom/ Mk 14,63/. Dal tak všetkým na javo, že sú svedkami najvyššieho stupňa rúhania, lebo Ježiš vyznal svoje božstvo verejne. Stŕhnutie náušníc bolo predpokladom pre modloslužbu a rituálne roztŕhnutie šiat predstavovalo zasa prázdne gesto horlivosti za čistotu viery. To, čo bolo potrebné urobiť v prvom rade, bolo "stŕhnutie" hriechov. Prorok Joel naznačuje dôležitosť tohto úkonu. Pripomína, aby si ľudia "roztrhli srdcia a nie rúcha"/Joel 2,12/. Ten, kto strhne, odstráni hriechy, očisťuje svoj duchovný zrak a Kristus sa stáva preňho všetkým.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára