Kde je Kristus a kde sú učeníci?

 V našom prostredí Cirkvi existujú viaceré neoficiálne pomenovania. Jedným z nich je:seniorský trojboj. V čom spočíva? Táto situácia nastáva vtedy, keď  niektorý senior vycestuje z vidieka do mesta. Má pred sebou väčšinou tieto tri ciele: nakúpiť, predpísať lieky u lekára a vyspovedať sa. Mnohým sa to darilo a ešte aj darí. A vrcholom je, keď všetko stihnú do obeda a poludňajším autobusom sa vrátia domov s pocitom maximálnej spokojnosti.

     Keby ste sa takéhoto človeka spýtali:kde je Kristus, bez rozmýšľania by ukázal na kostol. A nemýlil by sa. Ak sa ho spýtate, kde by mali byť Ježišovi učeníci, bez váhania ukáže znova na kostol a na ľudí, ktorí tam sedia počas bohoslužieb. Opäť by sa nemýlil. Otázka:kde je Kristus a jeho učeníci, ale mimo sakrálny objekt, možno by ho to trocha zaskočila...Kristus a jeho učeníci majú byť viditeľní nielen v chráme, ale aj mimo neho. Jánovo evanjelium prináša zaujímavú a trocha smutnú udalosť. Zástupy hľadajú Ježiša, ale prichádzajú vtedy, keď je už preč. Ján napísal:"...zástup zbadal, že tam nie je ani Ježiš ani jeho učeníci" /Jn 6,22-29/. Aký musí byť svet pustý bez tohto prvku?  Svet si to neuvedomuje, ale hľadá Ježiša, ale aj spoločenstvo, ktoré sa živí jeho milosťami. Navonok to odmieta a bojuje proti Cirkvi, ale vnútorne cíti, že bez tohto božského prvku život ostáva bez nádeje. 

    Dnes je pre veriacich v Krista situácia ťažšia. Svet hľadá a hlavne potrebuje dva v jednom. Potrebuje v jednom človekovi objaviť Krista i učeníka. Potrebuje nájsť Cieľ, ale aj cestu.  Cieľ je v Kristovi nespochybniteľný, ale na ceste učeníka potrebujeme trpezlivo a obetavo popracovať.

Postpandemická reč

Sú ľudia, ktorí si radi prečítajú alebo pozrú v televízii cestopisný program. Zaujímajú sa o cudzie kultúry, spoznávajú zmýšľanie ľudí, ktorí žijú tisícky kilometrov ďaleko. Niektoré dokumenty prinášajú správu o takých ľuďoch, ku ktorým ešte civilizácia nedošla. A pritom vieme,  že civilizácia v našom ponímaní obsahuje aj veľa negatívnych prvkov. Aj na adresu človeka, ktorý sa správa nedôstojne povieme, že k nemu civilizácia ešte nenašla cestu. 

    Evanjelium nachádza apoštolov, ako veslujú proti silnému vetru /Jn 6, 16-21/. More bolo rozbúrené a oni veslovali sami, bez prítomnosti Ježiša. Svätopisec uviedol, že:"...už sa zotmelo a Ježiš k nim ešte neprišiel". Mnohí si myslíme, že všade okolo nás sa, obrazne povedané, zotmelo a Pán a jeho civilizácia a priazeň k nám neprichádza. Na inom mieste evanjelia sa píše o Zmŕtvychvstalom Pánovi, ktorý navštívil svojich učeníkov. Je logické, že sa vyľakali. Ježiš, ako víťaz, k nim ešte nedorazil, ešte sa nedostal do ich povedomia ako ten, ktorému je všetko podrobené /Lk 24, 35-48/. Je Pán pri nás, aj napriek tme pandémie? 

    1, Reč kostola. Aj kostol hovorí. My, kňazi môžeme porovnať reč kostola počas pandémie s tou, ktorá je zrozumiteľná, keď je kostol obsadený ľuďmi. Reč tzv. pandemického/prázdneho/ kostola sa rovná jasnej, zvučnej a rozliehajúcej sa ozvene. Na druhej strane, keď sú v kostole ľudia, reč kostola je akási plnšia, menej zvučná, skôr tlmená a menej efektná. Prečo je to tak? Počas pandémie sa zvuk odráža od stien prázdneho chrámu, ale keď sú tam ľudia, tak zvuk a ozvena akoby vstúpili do človeka. Veríme, že nielen zvuk ako taký, ale aj myšlienka, Slovo-sám Boh vstúpi do ľudského srdca. Práve vtedy vstupuje civilizácia evanjelia do vnútra človeka. Nenechajme sa oklamať zvukom, dôležitejší je moment prijatia Božieho podnetu do srdca. Aj preto je lepšie, keď sú v ňom ľudia, akoby bol prázdny. 

  2,  Reč človeka. Ako nás ovplyvnila pandémia? Istý lekár zo špičkového pracoviska dostal túto otázku. Odpovedal zo zameraním na svoje pracovisko takto:" Lížeme si rany, počítame škody, skúmame, ako nás postihla pandémia materiálne a ľudsky". A ako na nás zapôsobila duchovne? Pravdepodobne dvojako.

    a, V Zjavení čítame:" Si vytrvalý, veľa si zniesol pre moje meno a neochabol si"/Zjv 2,1 -11/. Mnohí museli veľa zniesť, trpeli s Kristom umučeným a ukrižovaným. Poslúžili tým, Božiemu dielu vykúpenia ako trpiaci-jednotlivci, rodiny,mestá. Mnohí zažili veľa utrpenia. 

    b, Sv Ján v Zjavení pokračuje takto:" Mám však proti tebe to, že si zanechal svoju prvotnú lásku. Preto si spomeň, odkiaľ si padol, rob pokánie a konaj ako prv". Na mnohých sú viditeľné stopy zľahostajnenia vo viere. Mnohí spohodlneli a venujú veľa času sebaospravedlňovaniu. Práve pre nich platí schéma: spomeň si-rob pokánie-konaj ako na začiatku. 

    3,Reč Zmŕtvychvstalého. U sv. Lukáša čítame:"Vtedy im otvoril myseľ"/Lk 24, 35-48/. Spomeňme dva pojmy, ktoré sú podobné so slovom myseľ-úmysel a zmysel. Apoštoli mali úmysel sa s Ježišom stretnúť, nájsť ho, nanovo ho spoznať, vyhľadať ho. Len vtedy, by ich život nadobudol zmysel. Človek má vtedy správny zmysel život, ak má úmysel, a robí všetko pre to, aby Ježiša našiel. A úmysel, podopretý úsilím, vedie ku Kristovi, ako ku zmyslu života. Vtedy Boh otvára zatvorené mysle ľudí, vtedy vzniká príležitosť prijať do srdca civilizáciu zmŕtvychvstania. A tá v hrobe nezostáva, tlačí sa von, do praxe života. 

Ľudský život treba zavŕšiť

Niektorí ľudia poznajú prácu umelcov, napríklad sochárov, či maliarov. Namaľovať obraz alebo vymodelovať sochu je dlhodobá záležitosť. Raz sa pýtali istého maliara ako je ďaleko s obrazom, povedal:"Už som skoro hotový, už len dopracovať, dotvoriť niektoré veci a dielo bude hotové". Ono sa to povie, že dotvoriť, dopracovať a zavŕšiť....možno práve táto fáza je najnáročnejšia. 

    Evanjelium nám prináša správu o tom, ako Pán Ježiš zázračným spôsobom nasýtil niekoľkotisícový zástup /Jn 6, 1-15/. Pri pohľade na početný zástup sa Ježiš pýta Filipa:"Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?". Celý deň bol úspešný, pokojný, chýba už len dôstojné zavŕšenie deja a to je hostina, pokrm. Treba už len "dopracovať" dielo tak, aby sa všetci zúčastnení nasýtili. Toto dotvorenie, zavŕšenie diela bolo pre apoštolov neriešiteľným problémom. Pre Ježiša nie. Pri tejto príležitosti sa môžeme spýtať, akým spôsobom má byť zavŕšený a dotvorený život človeka tak, aby sme mohli povedať, že bol vydarený a je pripravený pre večnosť? 

    1,Ľudský život treba dotvoriť utrpením. Tak to chce Boh. Z jeho pohľadu ide o pripodobenie sa Ježišovej obeti na kríži. Nedávno mi ktosi spomínal, že kúpil v pekárni chlieb. Keď ho zaplatil a prevzal, obsluha mu povedala:"A doma si ho dopečte!". Na spýtavý a nechápavý pohľad zákazníka doplnil:"Nestačíme dopekať, musíte to urobiť doma". 

    Sv. Gaudencius Bresciský napísal:"Chlieb sa pripravuje vodou z mnohých pšeničných zŕn rozomletých na múku a musí sa dotvoriť ohňom"/LH II ,s.642/. Život človeka je ako chlieb, ale aby bol pripravený pre večnosť, musí byť dotvorený ohňom utrpenia a kríža. Každý človek prizná, že jeho život obsahoval fázy, ktoré boli alebo sú blízko Pánovho kíža. Nik nepovažuje hotové cesto za chlieb, lebo to nie je pokrm, nikto by ho nekonzumoval. Cesto musí byť dotvorené v peci, aby sme mohli hovoriť o pokrme chleba. Aj ľudský život musí prejsť ohňom rôznych skúšok, aby bol hotový a pripravený pre Božiu slávu. 

    2,Ľudský život treba zavŕšiť úkonom odovzdania sa Bohu. Evanjelium hovorí, že po Ježišovej výzve:"usaďte ľudí", si vyše päťtisícový zástup sadol a dal sa k dispozícii Učiteľovi z Nazareta. Odovzdal sa do jeho božských rúk. Čo znamená-zveriť sa Bohu? 

    a,dôverovať mu, aj keď sa dejú s nami a okolo nás nepriaznivé veci. Napriek všetkému, čo vidíme alebo počujeme, treba vidieť a počúvať Ježiša. 

    b,otvoriť Bohu svoje najhlbšie vnútro. Odstrániť uzavretosť pred Božou láskou, vyznať svoje hriechy, oľutovať ich a tak sa oslobodiť od všetkého ťaživého.

    c,nechať sa viesť Božími pokynmi. Kým je človek relatívne mladý, tak si verí. Rokmi na tejto sebaistote stráca, lebo cíti, že mu odchádzajú sily. Vtedy hľadá druhú fázu-zveriť sa. Od: veriť si, prechádza do: zveriť sa. Ako starší sme niekedy nútení zveriť sa do rúk iného človeka, ale najmä do Božieho náručia milosrdenstva. Všetkých nás táto situácia čaká. 

    3,Ľudský život treba dotvoriť sebareflexiou. Po tom, čo sa zástupy nasýtili, vydal Ježiš nariadenie:"Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!". Treba sa nám učiť, že sa máme vysporiadať vnútorne nielen s veľkými vecami, ale aj s odrobinami. Od Boha sme prijali nielen veľké sústa dobier, ale aj drobnosti, ktoré sa stali rovnako súčasťou plánu Pánovej štedrosti. Voči Bohu sme sa previnili nielen veľkými,  takmer kapitálnymi previneniami, ale všimnime si aj odrobiny, ktoré mohli zanášať, zavíriť naše vnútro,prípadne život blížneho. Ľudia sa zvyknú chváliť tým, že dosiahli veľké veci. My, chváľme Pána, že sme od neho dostali do daru jednu veľkú vec:schopnosť objaviť a stráviťodrobiny. Majme úmysel mať okolo seba i v sebe čisto. Všetko spracujme a odovzdajme Pánovi života a smrti. Dajme si tú námahu, aby sme vyzbierali aj odrobiny možností konať skutky lásky. 

    

Všetko sa otvára

 O istom človekovi išiel chýr, že má veľa známostí. Poznal ľudí na každom stupni spoločenského života a vždy vedel, na koho sa má obrátiť. Ktosi ho charakterizoval takto:"Pred ním sa otvoria všetky dvere". Od pondelka sa uvoľňujú niektoré protipandemické opatrenia. Ľudia sa tešia, hoci vedia, že táto radosť ešte nemôže byť jasavá. Určité opatrenia zostanú stále v platnosti. Aj napriek tomu je radosť medzi ľuďmi veľká. Ktosi povedal:"Všetky dvere sa dnes otvárajú..." Iste , nie všetky. Ale keď bol človek dlhodobejšie v akejsi izolácii, každá úľava z tejto normy mu pripadá ako otvorenie dverí dokorán. Tí, ktorí systematicky počúvajú Božie slovo Veľkonočnej oktávy, prídu k podobnej myšlienke. Svätopisci hovoria, že po Ježišovom zmŕtvychvstaní sa všetko otvára, všetky prekážky, brány, dvere atď. Ako sa to prejavuje?

    1,Otvorený hrob. /Mk 16, 1-8/. K Ježišovmu hrobu prichádzajú ženy s úmyslom pomazať jeho mŕtve telo. Na prekvapenie, ba až zdesenie ho nachádzajú prázdny. Veľký kameň je preč. Vidno iba zlovestný civejúci otvor. Človek má pocit, že ho chce pohltiť. Hrob síce získal vzácnu korisť-Ježiša Božieho Syna, ale iba na krátko. Teraz už hrob nechápeme tak, že chce niekoho pohltiť, ale skôr tak, že vydal najvzácnejší plod-zmŕtvychvstalého Pána, ktorý je prvotinou aj nášho vzkriesenia. Niektorí ľudia zostávajú v pasci hrobu. Nepochopili, že "zem vydala svoj plod" /Ž 67/. Sú v pasci zívajúcej prázdnoty, lebo nie sú ochotní zdvihnúť svoj zrak podľa výroku sv. Pavla:"...hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha!" /Kol 3,1-4/. Život v suteréne morálky je nekompatibilný s aurou Ježišovho víťazstva. 

    2,Otvorené dvere väzenia. /Sk 5,17-26/. Píše sa tu o uväznení apoštolov, lebo smelo ohlasovali Ježiša Krista. Veľkňaz, ktorý o všetkom vedel, vydal rozkaz zatvoriť ich do väzenia. V noci sa  zázračne otvorili dvere väzenia a oni sa znova ocitli v chráme, aby v katechéze pokračovali. Ani mreže väzenia neoslabili svedectvo ohlasovania vykúpenia.  Vedomie slabosti limituje človeka pri ohlasovaní blahozvesti. Väzenie, ako také, odčerpáva životnú energiu. A platí to aj o určitej "samoväzbe", do ktorej sa človek dostáva, keď rezignuje na posolstvo Kristovho kríža. Napriek našej hriešnosti Boh s nami počíta. Ťahá nás do arény zápasu o hodnoty večnosti. Neuväznime sami seba, veď máme skvelú možnosť, aby sme zvestovali Ježiša, ktorý zomrel a vstal zmŕtvych pre náš blažený život. 

    3,Otvorená myseľ a srdce. /Lk 24, 13-35/. Príbeh o emauzských mučeníkoch pozná takmer každý. Opúšťajú Jeruzelem, lebo sa dožili trpkého sklamania. Ich milovaný Učiteľ z Nazareta bol popravený. Smutní a frustrovaní putujú na vidiek. Pridáva sa k nim sám Ježiš a všetko im vysvetľuje. Až vtedy pochopili, že sa tak stalo pri príležitosti Božieho plánu spásy. Otvoril im myseľ a srdce. Prijali fakt, že Ježiš musel prejsť cestou utrpenia. Na to nadväzuje sv. Gaudencius Bresciský. Píše:"Takto máme mať aj my kňazi aj všetok veriaci ľud každodenne pred očami živý obraz Kristovho utrpenia, ba dotýkať sa ho rukami a prijímať ústami i srdcom, aby sme si zachovali nezničiteľnú pamiatku svojho vykúpenia" /LH II, s.642/. Emauzskí učeníci sú príkladom toho, že ľudia sú "dimenzovaní" tak, aby radostnú blahozvesť nielen prijali, ale ju aj odovzdávali ďalej a že súčasťou tohto procesu je naša účasť na Ježišovej krížovej ceste. 

Život ako útulňa

Pri sledovaní včerajších večerných správ som sa dozvedel, že na Slovensku je asi 200 útulní. Nejde o útulok pre bezdomovcov, ale o zariadenie pre turistov. Útulňa je drevený zrub, ktorý slúži na prenocovanie v prírode alebo na poskytnutie prístrešia pred nepriaznivým počasím. Nedávno vznikla iniciatíva staré útulne opraviť a postaviť nové. K projektu bol prizvaný architekt, ktorý má určiť, v akom štýle majú byť postavené, aby ladili s prírodou a nepôsobili rušivo. Turisti to určite ocenia.

    Život človeka je ako útulňa. Miestami sa tu cítime útulne, lepšie povedané, chceme sa tak cítiť. Sme však, len pútnici, ktorí majú namierené ďalej. Chceme ladiť s prostredím tohto sveta, no ako veriaci v Krista, pôsobíme dosť rušivo, lebo vyznávame, že pozemský svet nie je našim domovom. A to preto, lebo celú svoju nádej vkladáme do večnosti. Ako veľmi má byť náš život na zemi útulný? Pomôžme si Božím slovom zo Skutkov apoštolov/Sk 4, 32-35/. 

    1,Pre prvých kresťanov platilo, že "mali jedno srdce a jednu dušu". Srdce človeka vždy pre niekoho bije. Tým sa naznačuje oddanosť, vernosť a obetovanie sa pre niečo alebo pre niekoho. Ide o povzbudivú skutočnosť, ak vieme, že srdce človeka bilo pre Krista a pre Cirkev. Ak sme ho stretávali na bohoslužbách, je predpoklad, že jeho srdce bolo zamerané na to kráľovstvo, ktoré pre nás získal Ježiš Kristus. Sú ľudia, ktorých srdcia bijú pre Ježiša, lebo veria, že práve jeho srdce bilo až do konca pre našu spásu. Za svojho pozemského života počujú tlkot Ježišovho srdca zreteľne, lebo sú vnútorne tak nastavení. Ani hukot pozemského štýlu života im neprekáža v tom, aby počuli Boží hlas, ktorý ich sprevádza. 

    2,Prví kresťania oplývali vzácnou vlastnosťou podľa ktorej "...nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho...". Ide o vzácnu čnosť, podľa ktorej sme sa naučili, že všetko, čo máme, je Božie. Sú vzácni takí ľudia, ktorí veria, že budú skladať účty Najvyššiemu, že všetko, čo nadobudli, vrátia. Všetko patrí Bohu. Všetky talenty, schopnosti, dobrá, ocenenia, výhody, všetko sa vráti k Darcovi. Takýto náhľad na život je obdivuhodný, lebo vychádza z toho, že všetko máme v prenájme, že za všetko treba byť vďačný a všetko obetovať Bohu, ktorý je Pánom života a smrti.

    3,V spoločenstve prvých kresťanov "nebolo núdzneho". Núdza je široký pojem. Netýka sa iba stránky materiálnej. S núdzou v živote počítame. Niekedy nám chýba dobro vzťahu, milé slovo, uznanie a vďaka. Vždy, keď ideme niekoho navštíviť, napríklad v nemocnici, spýtame sa ho:"Nepotrebuješ niečo?". Touto otázkou reprezentujeme presvedčenie našej viery, podľa ktorého stav plnej spokojnosti nastane až vo večnosti. Ťažko sa lúčime s ľuďmi, o ktorých platí, že zmysel života videli v snahe urobiť všetko pre to, aby iní neboli v núdzi. Prinajmenšom, aby neboli ochudobnení o vľúdnosť, prijatie, schopnosť vypočuť a o  skutky lásky, ktoré majú svoju motiváciu v evanjeliu. Vďaka ich postoju k životu, nikto v ich blízkosti netrpel fatálnou núdzou. 

    Naša reakcia na takto prežitý život, má mať podobu zvolania apoštola Tomáša:"Pán môj a Boh môj!"/Jn 20, 19-31/. Toto nech je ďakovnou rečou za životom blízkeho človeka, ktorý sa prezentoval snahou o  čnostný život. Vtedy skonštatujeme, že Boh bol viditeľný v jeho živote. A vďaka takémuto životu, mnohí pookriali a pocítili útulnú Božiu náruč už počas pozemského putovania.

Účasť na Kristovom tajomstve

 

         Ľudia, ktorí sa zúčastňujú nejakého podujatia, musia platiť tzv. „účastnícky poplatok“. Rozpočíta sa podľa počtu účastníkov a poslúži ako časť sumy na pokrytie celého podujatia. Každý, kto sa prihlási na podujatie, si je vedomí, že bez tohto poplatku sa na stretnutie nedostane.

         Sv. Peter apoštol, hlava apoštolského kolégia, mal veľkú a hlbokú účasť na Kristovom vykupiteľskom diele. V čom spočíval jeho tzv. „účastnícky poplatok“ na tomto diele spásy? On sám o tom píše: „Starších, čo sú medzi vami, prosím ako spolustarší a svedok Kristových utrpení, ale aj účastník jeho slávy, ktorá sa má v budúcnosti zjaviť...“ (LH II, s. 592)

         Tieto myšlienky svedčia o jeho spoluúčasti. Nejde o spoluúčasť iba formálnu, ale hlbokú, ktorá prechádza do hlbín duše.

         Kto ďalší si môže zabezpečiť účasť na Ježišovom diele vykúpenia? Je to ten, kto spoznáva Pána Ježiša, aj keď on vystupuje inkognito.

1.) Božie slovo hovorí, že niektorí ho spoznali ako záhradníka

            (Jn 20, 11 – 18)

            Mária Magdaléna prichádza hneď zrána k miestu Ježišovho pochovania. Dáva sa do reči s neznámym človekom, ktorého považuje za záhradníka. Nakoniec zisťuje, že to nie je záhradník, ale samotný Ježiš. Záhradník je človek, ktorého aj vtedy považovali za takého, ktorého činnosť sa zameriava na skrášľovanie vonkajšieho prostredia. Niet sa čo čudovať, že Mária Magdaléna ho považovala za akéhosi udržiavateľa vonkajšieho prostredia. V prenesenom slova zmysle sa nemýlila. Ježiš je akoby záhradník, ktorý sa stará o naše vnútro. Vonkajšok je vyjadrením vnútra človeka. Medzi vnútrom a vonkajškom by mal byť súlad. Autor Jeruzalemských katechéz píše: „Kiež ti čisté svedomie vyrovnáva tvár...“

         Čistota vnútra sa  premieta do čistoty praxe života. To je jeden z viacerých darov zmŕtvychvstalého Pána. Zvlášť dnešná doba potrebuje takýchto svedkov. Takých, ktorí sa zameriavajú na vnútro, aby navonok boli hodnovernými svedkami Ježišovej lásky.

2.)Ježiš vystupuje ako neinformovaný pútnik. (Lk 24, 13 – 35)

        Text evanjelia hovorí o emauzských učeníkoch, ktorí plní sklamania z Ježišovho tragického konca odchádzajú na vidiek.

        Ježiš sa k nim pridáva ako neinformovaný spolupútnik. Predstavuje človeka, ktorý len prechádza. Dianiu na území, ktorým prechádza, venuje iba okrajový záujem. Zdá sa, akoby ho motivoval cieľ cesty. Napriek tomu sa stavia do pozície tak, že sa chce dá poučiť.

        V Jeruzalemských katechézach čítame: „Viera ťa poučuje a uisťuje, že to, čo vyzerá ako chlieb, chlebom nie je, aj keď má takú chuť, ale je to Kristovo telo. A čo vyzerá ako víno, vínom nie je, aj keď má takú chuť, ale je to Kristova krv.“ (LH II, s. 594)

Tento výrok znamená dve veci:

a)                 Máme sa učiť selektovať. Máme nadobúdať schopnosť rozlíšiť nepodstatné veci od hodnotných. Nepodstatných sa zbaviť, podstatným sa venovať.

b)               Viera nás poúča, že nie všetko, čo nejako vyzerá, je hodnotnou skutočnosťou. Viera má schopnosť rozlíšiť a vôľa potvrdiť, čo má zostať  v mysli a v duši.

 

    Celý život sme pútnikmi, ktorí kráčajú za svojím cieľom a pozemským skutočnostiam okolo nás venujú iba takú pozornosť, nakoľko im pomáhajú záverečný cieľ dosiahnuť.

3.) Ježiš je považovaný za ducha. (Lk 24, 35 – 48)

         Táto udalosť z evanjelia hovorí o tom, ako sa Zmŕtvychvstalý zjavil v spoločenstve ustráchaných učeníkov. Niet sa čo čudovať, že ho považovali za prízrak, za ducha.

         Dnes je tendencia, podľa ktorej sa chcú ľudia dostať za hranicu svojho vnímania. Chcú spoznať neviditeľný svet, pre ktorý ešte nie sú disponovaní. Chcú komunikovať s duchmi miesto toho, aby vnášali ducha evanjelia do pozemského života. Našou úlohou nie je skúmať teraz duchovný svet, lebo ten je za hranicami pozemského sveta. Je však potrebné skúmať hĺbku ducha evanjelia.

         Slovo evanjelium prekladáme ako radostnú zvesť a tá sa má prejaviť v radostnom štýle života. Svedčia o tom Jeruzalemské katechézy, kde sa píše: „Posilňuj si srdce tým, že budeš prijímať tento chlieb ako duchovný pokrm a rozjasňuj si tvár duše.“ (LH II, s. 595) Okrem pokrmu eucharistie treba prijímať pokrm slova, aby sme žili radostne, čo je v dnešnom svete takmer hrdinské. Božie slovo má aj taký rozmer, že napriek ťažkosti života môže udeliť veriacemu dar pravej radosti.

 

         V evanjeliu sa píše, že Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní sa na druhý pokus stretol s Tomášom. (Jn 20, 19 – 31) Pri stretnutí Pán povzbudzuje Tomáša takto: „...vlož prst...vlož ruku do môjho boku.“ Povzbudzuje ho takto, aby sa celý postupne zahĺbil do Božieho tajomstva. Vedie ho pomaly, postupne, krok za krokom. Najprv prst, potom ruka, a nakoniec celý človek. Takto sa všetci pretvárame do podoby vhodného kandidáta pre Božie kráľovstvo a presne takto nadobúdame aj účasť na Ježišovom živote, ktorá vyústi do definitívneho spoločenstva s Bohom vo večnosti.

Jediný a jedinečný

 Evanjelium nám prináša zaujímavé putovanie dvoch emauzských mučeníkov. Volajú sa tak preto, lebo opustili Jeruzalem a sklamaní z Ježišovho konca, putujú do Emauz /Lk 24, 13-35/. Ježiš sa k nim pripája a takto spolu debatujúc, pokračujú v ceste. Ježiš zahral úlohu málo informovaného človeka výborne. Emauzským učeníkom to bolo čudné, preto mu vyčítavo hovoria:" Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?". 

    Určite to tak doslovne nemysleli. Chceli povedať, že je len veľmi málo Židov, ktorí o Ježišovi z Nazareta nepočuli. Zdalo sa im to čudné, lebo si mysleli, že chýr o Rabbim sa preniesol ponad všetky chotáre. Preto použili výraz-jediný. 

    Blízko je slovo jedinečný. Pri písanom prejave sa môže človek pomýliť a ľahko zmeniť:jediný na jedinečný...V praxi života je to však omnoho zložitejšie. Jediný sa vždy obsahovo nekryje s jedinečným.Napríklad, keď existuje na nejakú funkciu jediný kandidát, neznamená to, že je jedinečný, skvelý... Paradoxne-Ježiš bol jediný, ktorý na začiatku vedel, o čo ide v súvislosti s jeho kauzou. Ostatní, aj apoštoli, len ťažko chápali, že  musí zomrieťpotupnou smrťou na kríži za celý svet. Až potom, neskoršie sa im otvoril zmysel pre vieru, ktorý na začietku ešte nebol rozvinutý. V prípade Pána Ježiša bolo potrebné prejsť od:jediný až k jedinečný...On je jediný syn Matky, ktorá ho dala svetu, aby vykonal dielo vykúpenia a on je jediný, neopakovateľný, originálny v tom zmysle, že je pravým Mesiášom, na ktorého čakali celé generácie. Aj cesta človeka, ktorý ho chce nasledovať, je originálna a neopakovateľná..Je to cesta primeraná každému z nás.