Mentalita zdania

Počas pozemského života sa nemôžeme vyvarovať istých zákonitostí. Napríklad konštatovania typu: zdalo sa mi...Sú situácie, v ktorých sme presvedčení o nejakej skutočnosti takmer na sto percent , no po čase musíme sebakriticky priznať, že sme sa pomýlili. Na svoju obhajobu povieme: zdalo sa mi, že je to tak a tak...Preto sme zvyknutí na to, že si dôležité veci preverujeme, aby sme nekomunikovali so zdaním, ale so skutočnosťou.

    Je učením Katolíckej Cirkvi, že Pán Ježiš na štyridsiaty deň po svojom zmŕtvychvstaní, vystúpil do neba /Mk 16, 15-20/. Stalo sa pred očami učeníkov. Tí potom, túto pravdu ohlasovali po celom svete. Môžeme si byť istí, že sa našli oponenti, ktorí im odvrávali slovami:...a nezdalo sa vám to...? Chceli, aby fakt Ježišovho zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia, bol presunutý do oblasti zdania, nie reality. Napokon, toto spochybňovanie trvá dodnes. 

    V súvislosti s tým si nemôžeme nevšimnúť mentalitu zdania aj v iných oblastiach. Tie majú súvis s Pánovým veľkonočným dielom, ba priam z neho vyplývajú. Ide o výšku a hĺbku života. Aj v týchto dôležitých sférach života sa stretávame s akýmsi nátlakom, aby svet uveril, že hĺbka a výška života sa dá nahradiť iba zdaním...Mnohým ľuďom stačí, keď sa stretnú s imitáciou hĺbky a výšky života. 

    1.,Výška života. Citujme slová apoštola:"Ak ste s Kristom vstali z mŕtvych, myslite na to, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Hľadajte, čo je hore, nie to, čo je na zemi!" / Kol 3, 1-2/. Nedávno smo čítal výpoveď mladej ženy, ktorá uprostred skvelej športovej kariéry/venovala sa behu/ ukončila svoje profesionálne ťaženie. Mnohých to prekvapilo, lebo v športe mohla ešte veľa dosiahnuť. Svoju výpoveď začala výrokom:" Bežala som do vrchu, ale môj osobný život išiel dole kopcom". Svojou výpoveďou zastrešila tých, ktorí si myslia, že napredujú napr. v športe alebo inej oblasti života, že stúpajú hore, ale pritom /ne/zbadajú, že ich osobný život sa kdesi prepadáva. Stúpajúci výkon nejde vždy ruka v ruke s ľudským a duchovným rastom. Mladá športovkyňa tento trend vo svojom živote vybadala. Nechcela hazardovať so svojou psychikou a duchovnou úrovňou života, preto povedala: dosť! Zostúpila z pomyselného vrcholu športového snaženia, začala športovať iba pre svoje potešenie a čo je hlavné, venuje sa svojej rodine. Použime výrok z Jánovho evanjelia:" Nik, nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka, ktorý je v nebi" /Jn 3,13/. Dovoľme si ho parafrazovať do takejto podoby:" Nik, nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil...". Iba ten stúpa po rebríku večných hodnôt, kto zostúpi zo sebazničujúcej mentality úspechu a slávy za každú cenu, aj na úkor zdravia a ohrozenia cesty spásy. 

    2.,Zdanie hĺbky. Pred časom som bol svedkom zaujímavej situácie. Stalo sa to pri obede v reštaurácii. Do gastrozariadenia /nový výraz, objavený počas korony😀/ vstúpila skupina turistov. Hneď si objednali jedlo. O pár minút im čašníčka priniesla misu s pariacou sa polievkou. Prvý zo skupiny sa chopil varešky. Zobral ju a načrel hlboko do útrob misy. Varešku potom zdvihol vyššie, nad úroveň okraja misy, a zatváril sa čudne. Pokus zopakoval. Vareška spodnou časťou putovala až na dno misy, pričom bol počuť hlasný zvuk, svedčiaci o tom, že narazila na samé dno misy. Vzápätí ju hosť zdvihol takmer pred oči, ale na tvári mu zostal výraz sklamania. Ostatní sa mu začali posmievať a hovoriť:"Darmo načieraš tak hlboko, tá polievka je riedka!". Väčšina z nás to tak robieva. Intuitívne cítime, že tam kdesi v hĺbke polievkovej misy nájdeme niečo hustejšie, napr. cestoviny, kúsky mäsa, prípadne zhluk varenej zeleniny. Ak to nenájdeme, zostávame sklamaní. 

    Nerobievame tak aj v praxi našich vzťahov? U ľudí očakávame istú hlbku života a charakteru. Niekedy sa nám žiada načrieť do hĺbky vnútra blížneho a pomôcť si v živote aj jeho duchovnými darmi. Často potrebujeme radu, povzbudenie, múdre slovo, rozvážne rozriešenie nejakej situácie,  podnet ku konaniu, ale aj niečo zdravo vtipné, lebo cítime deficit týchto skutočností. Niekedy zostávame sklamaní, lebo v človekovi nachádzame iba niečo na spôsob riedkej polievky...

    Pán Ježiš sa pred svojim nanebovstúpením stretol s apoštolmi a prikázal im, "aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby očakávali Otcovo prisľúbenie/ dar Ducha /...Sk 1, 1-11/. Takto ich upozornil na to, že ich život a pôsobenie nadobudne novú dimenziu a hĺbku. Iba pri komunikácii s Bohom môže človek získavať primeranú hĺbku života. Inak jeho vnútro bude zívať prázdnotou...Nedostatok hĺbky sa nedá dlhodobo zakrývať. Aj sám človek cíti, že ľudia od neho  niečo požadujú a on má v srdci prázdnotu...Pánov Duch je ten, ktorý napĺňa zemekruh a aj ľudské srdcia, aby hrdo a štedro rozdávali z plnosti života. 

Mať nos na dobré veci.

 Medzi nami žijú ľudia, ktorí majú nos na správne veci. O niektorých športovcoch sa zvykne hovoriť, že majú nos na góly. Iní majú zmysel pre voľbu ľudí do kolektívu. Ďalší dokážu intuitívne predvídať vývoj udalostí na rôznych úrovniach života. Niektorí dokážu správne voliť slová, aby úspešne sformulovali žiadosť o niečo atď. 

    O tejto schopnosti človeka hovorí aj Božie slovo. Keď si Pán Ježiš povoláva učeníkov, nezabudne im a celému svetu pripomenúť ich pôvodnú profesiu. Hovorí:" Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí"/Mt 4,19/. Naznačuje, že ich rybárske schopnosti sa im zídu aj v službe ohlasovania evanjelia. Táto služba zúročí fakt, že majú "nos" na motivovanie ľudí tak, aby prijali radostnú blahozvesť do života.

     Nezabudnime ani na takého úctyhodného muža Cirkvi, akým je apoštol Pavol. Poznáme ho ešte ako Šavla, ktorý "...dychtil po hrozbách a zabíjaní Pánových učeníkov" /Sk 9,1/. Inými slovami: mal nos na miesta, kde sa nachádzajú kresťania, aby ich postupne likvidoval. 

    O čosi neskoršie, už ako Pavol t.j.,človek, ktorý zažil obrátenie, prichádza so svojim sprievodom do Filíp /Sk 16, 11-15/. Svätopisec uvádza:" V sobotu sme vyšli za bránu k rieke, lebo sme predpokladali, že sa tam modlia". Pavol mal schopnosť objaviť ľudí, ktorí príjmu Ježišovo posolstvo. Tak, ako kedysi túto schopnosť zneužíval na likvidáciu všetkého kresťanského, teraz ju požehnaným spôsobom využíva, aby oslovil adeptov evanjelia a získal ich pre spásu. Vie presne, kam má ísť. Možno pri tejto činnosti zúžitkoval vedomosti a poznatky z predchádzajúcej etapy života. 

    Boh nám, pokrsteným, dáva zvláštny zmysel.Máme schopnosť objaviť Krista už v tomto živote. Máme na to "nos", aby sme ho stretli tam, kde iní nenachádzajú nič. Máme možnosť využívať aj iné tzv. civilné schopnosti na to, aby sme dary, ktoré sme od Pána dostali, využili na ciele Božieho kráľovstva. Máme dar objaviť Krista pre obohatenie svojej viery, ale aj pre dobro spoločenstva, ktoré chce vykročiť za atmosférou večnosti. 

...aj ja som len/slabý/ človek...

Človek sa dnes chváli, čo všetko dokáže. Vskutku, podáva heroické výkony na poli techniky, športu a kultúry a pod. Rád hovorí o tom, čo dosiahol a o tom, aké má ešte ambície. Je schopný zájsť ďaleko. Naopak, keď sa mu niečo nevydarí, má poruke zdôvodnenie: som len/slabý/ človek. Hovorí sa mu to ťažko, ale potrebuje nejako ospravedlniť slabšiu fázu života. 

    Skutky apoštolov hovoria o stretnutí Petra s Kornéliom. Stretnutie sa odohralo v Cézarey/Sk 10,25/. Kornélius z úcty si pred prvým pápežom kľakol, no ten ho dvíhol a hovoril:"Vstaň, aj ja som len človek". V ktorých životných situáciách sa táto fráza používa najčastejšie?

    1.,Vtedy, keď je človek zvyknutý víťaziť a zrazu príde prehra.Tá ho síce zaskočí, ale on potrebuje uviesť a zverejniť odôvodnenie. Šavol, bol človek, ktorý bol zvyknutý víťaziť. V židovskej obci mal vysoké postavenie. Dostával právomoci od veľkňazov, aby zatýkal kresťanov a zatváral ich do väzenia. Dosť dlho bol v tom úspešný. No potom prišiel ťažký úder, z ktorého sa spamätával ťažko. Udalosti pri Damasku spôsobili, že sa z prenasledovateľa stal verný svedok Ježiša Krista. V Liste Efezanom napísal:"Bratia, prosím vás ja, väzeň v Pánovi..."/Ef 4,1/. Z človeka s vysokým postavením sa stal potupený väzeň...Možno sa našli niektorí, čo sa z neho vysmievali a hovorili:pozrite sa, ako dopadol...Z víťaza sa stal porazený. No status porazeného pre svedectvo evanjeliu je viac, ako stav elity vládnej moci, ktorá Ježiša odmietla. Sme síce, v mnohom ohľade iba/slabí/ ľudia, ale v Kristovi máme všetko...

    2.,Vtedy, keď sme zvyknutí zvládnuť veľa povinností, ale zrazu príde moment, keď zistíme, že niečo je nad naše sily. Možno sa aj zahanbíme pred ostatnými, ktorí o nás uvažujú iba v superlatívoch. Vtedy musíme s farbou von a musíme povedať, že už toľko nezvládneme, ako kedysi...Vek, či chatrnejšie zdravie robia svoje. Ale, môže sa to stať aj mladému. Spomeňme si na bohatého mládenca, ktorý Ježiša presviedčal, že so zachovávaním Desatora nemal problém, ba žiadalo sa mu dosiahnuť ešte viac /Lk 18,22/. Keď mu Pán položil latku dokonalosti vyššie, a to v oblasti, ktorú nečakal/rozdať celý majetok/, odišiel sťaby  pokorený. Odišiel ako ten, ktorý musel priznať, že zatiaľ všetko nezvládne. Mali by sme ďakovať za každú drobnosť, za každú samozrejmosť v tomto živote. Ak by sme si začali namýšľať, že zvládneme viac, môže prísť vytriezvenie a následné konštatovanie:som len/slabý/ človek. Nezabudnime si pripomínať slová apoštola:"Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje" /Flp 4,13/. Vyťaženosť je témou dnešných čias. Nielen fyzická, ale hlavne psychická. O to viac inklinujme ku Kristovi, lebo jeho vyťaženosť krížom našich hriechov je bezprecedentnou školou dokonalosti.

    3.,Vtedy, keď nás premôže hriech. Na túto skutočnosť doplatili miektorí Židia, ktorí chceli kameňovať ženu pristihnutú pri cudzoložstve a nútili Ježiša, aby im toto počínanie odobril /Jn 8, 1-11/. Učiteľ použil formulu, ktorá ich prinútila zanechať vražedný zámer:"Kto z vás je bez hriechu...". Tým, že kamene pozahadzovali potvrdili, že sú "len slabí ľudia". Aj ich nie raz premohol hriech. Aj každého z nás. No, malo to výborný efekt, lebo sme v pokore museli pustiť z ruky nástroje zloby a chopiť sa nástrojov spásy. Kamene nahradili skutky pokánia a obety. Sme síce len slabí ľudia, ale k dispozícii máme silné prostriedky očistenia, ktoré majú cenu Ježišovej krvi.

Živiť sa Kristom

 

       V mnohých rodinách sa stáva, že deti, ktoré sa dostanú na prah dospelosti, odchádzajú do sveta. Idú za štúdiom, prácou i za dobrodružstvom. Svoj plán zvyknú predniesť príslušným autoritám, napríklad rodičom. Prvá otázka, ktorá sa objaví zo strany rodičov je: „Z čoho budeš žiť?“ Rodičia tým myslia, aký bude zdroj obživy, z čoho budú platiť ubytovanie a vôbec – z čoho budú platiť účty.

         Tieto skutočnosti sú nadčasové.  V menšej či väčšej miere sa budú objavovať v našich rodinách.

         Z Ježišovho prebodnutého boku sa zrodila Cirkev. Vieme, že ju brány pekelné nepremôžu, že bude trvať večne a že bude zhromažďovať tých, ktorí uveria v Krista, dajú sa pokrstiť a pôjdu cestou spásy skrze evanjelium.

         Z týchto definícií môže vzísť otázka: „Z čoho bude Cirkev žiť, keď jej Prozreteľnosť praje žiť na večné veky?“  Cirkev bude žiť z Ježiša Krista. Presviedča nás o tom aj liturgia, ktorá na prvý piatok mesiaca v spoločných modlitbách veriacich prosí: „Pane Ježišu, pomáhaj Cirkvi žiť z tvojej svätosti, múdrosti a lásky.“

         K tejto výzve môžeme ešte pridať úryvok z Knihy Zjavenia, kde sa píše: „A Duch i Nevesta volajú: Príď! Aj ten, čo počúva, nech volá: Príď! Kto je smädný, nech príde, a kto chce, nech si naberie zadarmo vody života.“ (Zjv 22, 17)

         Pán nás týmto pozýva, aby sme neopovrhli jeho duchovným pokrmom. Akým spôsobom máme komunikovať s Kristom tak, aby sa stal pre  nás vyživujúcim prvkom?

 

    1.) Božie slovo nám odporúča, aby sme sa obliekli v Krista: „ale oblečte si Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí.“ (Rim 13, 14)

Bežne v živote sa stáva, že počujeme, ako nás niekto nabáda zvoliť si teplejšie oblečenie. Niekto zazvoní a naša reakcia je rozbehnúť sa k dverám. Stáva sa to aj v zimnom období. Práve vtedy niekto z domácich nás zastaví a povie: „Nechoď tak naľahko, daj si na seba niečo teplé.“ Takúto výzvu treba poslúchnuť, lebo v hre je naše telesné zdravie.

Každý, kto by chcel „len – tak naľahko vybehnúť do sveta“, sa môže dostať do ťažkých situácií. To „naľahko“ znamená bez Krista. Ide o životný štýl, ktorý vyplýva z evanjelia, ktorý si podľa slov svätopisca „oblečieme na seba“. Ochráni nás pred zimou odporu, pomôže nám v chlade neprajnosti a osvedčí sa v nečase ignorancie a nezáujmu. S tým musí kresťan počítať. Vybavený Ježišovým životným štýlom podľa evanjelia obstojí v rôznych protivenstvách tohto sveta. Toto myslí apoštol, keď nám odporúča, aby sme sa obliekli v Krista a nežili len – tak naľahko v tomto svete.

 

     2.)  Božie slovo nám odporúča „zobliecť si starého človeka“: „odložiť starého človeka s predošlým spôsobom života, ktorý sa ženie za klamnými žiadosťami do skazy.“
(Ef 4, 22)

Bežne sa stáva, že niekto z domácich poukáže na starší odev, ktorý máme doma na sebe. Povie: „Už to nenos, už je to staré.“ My odpovieme: „Ale ja sa v tom cítim dobre.“

     Pán Ježiš svojím veľkonočným dielom nám ukázal možnosti nového života. Sú však nezlučiteľné s tzv. starým odevom, ktorým je hriech. Preto nás apoštol povzbudzuje, aby sme si zobliekli starého, t. j. hriešneho človeka. Nie je to jednoduché. Mnohí zisťujú, že žiť v starom odeve hriechu je pre nich pohodlné. Necítia potrebu sa tohto odevu zbaviť. Milosti Ježišovho zmŕtvychvstania predpokladajú, že vynaložíme maximum síl na to, aby nás už nelákal starý šat hriechu, ale inšpiroval odev milosti, ktorú pre nás získal Kristus na Kalvárii.

 

     3.) Pán Ježiš hovorí o sebe, že je bránou k ovciam a k pastve: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu.“
(Jn 10, 9)

Čo to znamená? Iba s Božou pomocou môžeme vchádzať do tajomstva Božieho slova i eucharistie. Toto tajomstvo sa učíme celý život odhaľovať a prijímať ho na spôsob pokrmu pre večný život. S týmto tajomstvom potom vstupujeme do života, do všetkých životných zápasov a krížov, ktoré lemujú náš život. Posilnení touto nebeskou pastvou dokážeme v týchto zápasoch obstáť.

         Rovnako môžeme konštatovať, že posilnení týmto pokrmom aj vychádzame z tohto bodu pri riešení rôznych životných situácií. Vystupujeme po rebríku kríža a spoznávame stále viac a viac z toho, čo nám Boh pripravil vo večnosti. Celý náš život obsahuje vstupovanie a vystupovanie k hodnotám, ktoré máme na pozemskej púti objavovať. Iba cez Krista môžeme objaviť hodnotnú a trvácu pastvu pre svoje duše. Bez Krista ju neobjavíme a bez výživnej pastvy nemôžeme napredovať po ceste spásy.

 

         Každý z nás robí v živote dôležité rozhodnutia. Meníme bydlisko, pracovisko, ale vždy sa pýtame, z čoho budeme žiť. Táto otázka musí byť zodpovedaná. Súčasne s ňou je vždy aktuálna aj iná. Z čoho budeme ako členovia Cirkvi žiť po stránke duchovnej? Opäť sa nám ponúka Kristus ako hlava, ktorá nás vedie a živí. Núdzou trpieť nebudeme ak zostaneme s ním v trvalom kontakte. On nám zabezpečí všetko, čo je potrebné, aby náš život mal zmysel, hĺbku a aby vygradoval do večnosti.

 

Boh dáva inak

V sobotu bol deň pracovného pokoja. Pre väčšinu z nášho národa to z namená jedno jediné-obchody a rôzne atrakcie budú zatvorené!. Na druhý deň sme boli svedkami hotového exodu. Desiatky, ba stovky áut brázdili mesto a sledovali jeden cieľ-najbližší supermarket. Ľuďom neprekážalo, že je nedeľa, že by sa mali radšej ísť prejsť, rozhodli sa pre starú "dobrú" alternatívu, ktorá nikdy nesklame. Zvolili si cestu autom za "nutnými" nákupmi. Takto dáva svet! Rozdáva sa s otvorenou náručou, pričom kritérium užitočnosti nemá vôbec naprogramované. Hlavné je, že  sa ľudia za ponukou hrnú a neskúmajú to, či by nemali prežiť čas osožnejšie. Svet dáva inak a lákavejšie, ako ponúka Kristus a Cirkev. 

    Na trhu je veľa firiem. Konkurujú si a priam sa pretekajú v získavaní zákazníkov, čo je logické. Pri kontakte s potencionálnymi klientmi svoje služby vychvaľujú, ale sa aj vyčleňujú od aktivít firiem podobného typu. Hovorievajú:"Oni /konkurenti/ to robia takto, ale my to robíme inak, napr. ekologickejšie, úspornejšie, rýchlejšie atď". Jednoducho, robia to inak, ako ostatní.

    Boh dáva inak, ako dáva svet. Sám Ježiš hovorí:"Ale ja vám nedávam, ako svet dáva"/Jn 14,27/. Boh dáva plným priehrštím, ale v prvom rade zohľadňuje myšlienku spásy. Nejde mu iba o to, aby hneď teraz a naplno vyhovel ľudskej poživačnosti, ale aby dal človekovi to, čo mu pomôže objaviť Božie spásonosné pastviny, alebo na nich zotrvať. Boh sa nebude riadiť trhovým mechanizmom, ktorý si ľudské spoločenstvo nastavilo. Pôjde svojou cestou a bude neustále rozsievať semienka, t.j. zárodky Božieho kráľovstva. Ten, kto ich nájde a vyzbiera, bude požívať pokrm, ktorý nikdy nepominie.

     

Zázemie

Zvykli sme si na to, že tlačové konferencie sa konajú za prítomnosti médii. Média majú možnosti všetko zaujímavé ihneď rozhlásiť do sveta. V poslednom čase sme svedkami zaujímavého javu. Ten, kto má na tlačovke hlavné slovo, nie je sám. Do objektívu kamery sa zmestia aj ľudia, ktorí stoja za ním.  Ľudia, ktorí stoja za rečníkom, nestoja za ním iba fyzicky, ale demonštrujú myšlienku, podľa ktorej stoja za ním aj názorovo. Má sa tak ukázať, že predkladaná myšlienka má svojich zástancov a nie iba jedného človeka-hlavného rečníka, že má solídne zázemie. Verejnosti sa tak predstavuje  sila tímu alebo spoločenstva. 

    Dôležitosť takéhoto zázemia pocítil aj sv. Pavol apoštol. Prvýkrát sa tak stalo pri udalosti jeho obrátenia /Sk 9, 1-20/. Keď ho pri Damasku zalialo svetlo z neba, padol na zem, oslepol a zostal dezorientovaný. Z Božieho pokynu sa ho ujal učeník Ananiáš aj s ostatnými bratmi. Keď ho obklopili, t.j., po tom, čo sa ho ujali, pookrial, vrátil sa mu zrak , dal sa pokrstiť, prijal pokrm a zosilnel. Mnohí pocítili takúto silu spoločenstva. Prostredníctvom neho nadobudli duchovnú i telesnú silu, obrátili sa, uverili v Krista, prijali eucharistický pokrm a zosilneli. Mnohí po celý život ďakujú konkrétnemu spoločenstvu za to, že sa zoznámili s pravými hodnotami večnosti. Pavol sa stal stredobodom aj inej situácie, v ktorej ocenil silu spoločenstva /Sk 14, 19-28/. Pri ohlasovaní evanjelia ho kameňovali. Mysleli si, že je už mŕtvy a tak ho vyvliekli za mesto. Ale, "keď ho obstúpili bratia, vstal a vošiel do mesta". Určite to bolo zázračné uzdravenie, keď po brutálnom ataku kameňmi, precitol a bol schopný vrátiť sa do služby. Nezabudnime na to, že ho "obstúpili bratia". 

    Každý jeden z nás si v duši nosí do kostola problém, ťažkosť nejakého blízkeho človeka. A nerobí to náhodne, ale s vedomím, že toho človeka "obklopia" bratia a sestry, ktorí sa v kostole modlia. Sila spoločnej modlitby je neoceniteľná. Kto z veriaceho spoločenstva by po takomto "obklopení bratmi" netúžil?! Spoločenstvo má vnútornú silu na to, aby pomohlo núdznemu človeku povstať z neistoty, akejkoľvek biedy a usmerniť ho na cestu za Kristom. 

    

Boh je tu večne

V istej firme sa konala pracovná porada. Riešili sa dôležité okolnosti v súvislosti so zabezpečením chodu firmy. Diskusia sa vyhrotila.  Niektorí z tímu vstali a konštatovali:"My sme tu od začiatku, my máme v prvom rade právo hodnotiť!". V niektorých situáciách je stálosť, vernosť a dlhovekosť kritérium pravdivosti. Nie, síce, v každej situácii, ale v niektorých sa tento fakt chápe ako dôležité kritérium. Tí, ktorí sa do procesu zapoja neskoršie, majú rešpektovať názor tých, ktorí tam pracujú od zrodu ustanovizne. 

    Evanjelium spomína dialóg Pána Ježiša s Filipom. Pamätné sú najmä tieto Ježišove slová:"Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?!/Jn 14, 6-14/. Akoby chcel povedať:Boh je tu večne!. Predstavme  si opačnú situáciu. Pán Ježiš volá so sebou pred svojim umučením niektorých z apoštolov a vedie ich do Getsemanskej záhrady. Povzbudzuje ich, aby s ním bdeli a modlili sa. Keď ich nájde spať, vyčíta im:"To ste nemohli ani hodinu bdieť so mnou?"/ Mt 26,40/. Aký paradox! Boh je tu s nami stále, ale my nie sme s ním stráviť ani chvíľku svojho života...

    Náš život má zmysel preto, lebo je tu Boh. Všetko dobro, ktoré užívame, užívame preto, lebo je tu večný a nekonečný Boh. Aj naše smerovanie do večnosti zdôvodňujeme tým, že nás k sebe volá Boh, ktorému patrí všetka vláda a moc naveky.