Vyčleniť sa

Predstavme si situáciu, ktorá je typická pre chlapčenské dospievanie. Deti hrali na ulici futbal/dnes zjav ojedinelý/. Ako áno ako nie, lopta vyletela prudko hore, narazila do okna a rozbila ho. Mladí futbalisti v momente ufujazdili. Zostal iba vinník. Taký bol šokovaný tým, čo sa stalo, že stuhol na mieste. Kým sa spamätal, už ho spoza rozbitého okna identifikoval majiteľ bytu a primeranou gestikuláciou naznačoval, že sa nevidia posledný krát. Kamaráti sa zbavili zodpovednosti a radšej zdúchli.

  Človek má niekedy pocit, že sa potrebuje od niekoho vyčleniť. Dôvody sú rôzne: strach, zbabelosť, pocit výnimočnosti, nesúhlas s niekým, alebo niečim atď. 

    Dvaja z Ježišových učeníkov, Zebedejovi synovia Jakub a Ján, to cítili rovnako. Vyjavili svojmu Majstrovi túžbu vyčleniť sa od ostatných, lebo túžili sedieť v jeho sláve po pravici a po ľavici /Mk 10, 32-45/. Predpokladáme, že svoju ambíciu celkom nedomysleli. Ostatní z apoštolského zboru na to reagovali veľkou nevôľou a dali im to patrične pocítiť. Pán Ježiš im okamžite naznačil, v ktorej oblasti sa majú vyčleniť najprv-v oblasti služby. Pripomína im:"...kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vašim služobníkom". 

    Kresťan má dosť príležitosti v tomto svete, aby sa v istom zmysle od neho vyčlenil. Tá najdôležitejšia spočíva v tom, že sa vymedzí od hriechu, že dá na javo, že so zlobou  nechce mať nič spoločné. Dá na vedomie, že sa mu prieči nenávisť, pomstychtivosť, podvod, násilie, faloš...Toto je základ svedectva evanjelia-nemať účasť na projektoch zloby, ktoré sú namierené proti evanjeliu. 

Väčšia citlivosť

Pri nakupovaní stretneme občas aj priateľov, či známych. Je logické, že prehodíme pár slov. Pri nedávnom stretnutí tohto typu sa ktosi pochválil, že kúpil pre každého člena rodiny teplomer, ktorý meria telesnú teplotu. Poznamenal, že sú digitálne, lebo tie považuje za presnejšie, ako klasické. Myslí si, že sú citlivejsšie na telesnú teplotu. Druhý, ktorý sa k debate pripojil, mu oponoval s tým, že klasika je klasika. Tak vznikla polemika, ktorá dala aspoň závdavok preto, aby sa priatelia mohli porozprávať, ak už nevyriešila odborný problém.  Sú veci, ale aj osoby, ktoré sú  citlivejšie na niektoré skutočnosti, ako iní. Vernejšie, presnejšie, precíznejšie vyjadria danú situáciu, ako v prípade iných. 

    Evanjelium nám ponúka exemplárny príklad citlivosti Ježišových učeníkov. Pán stúpa do Jeruzalema, aby zavŕšil dielo vykúpenia /Mk 10, 32-45/. Učeníci stúpajú s ním, počúvajú katechézu o nutnosti tejto obety, ale v mysli sa trasú pred tým, čo Ježiša čaká. Evanjelista napísal, že :"...stŕpli a so strachom išli za ním". Medzitým sa v spoločenstve rieši iná kauza. Zebedejovci žiadajú od svojho Pána akési výsostnejšie postavenie po jeho boku. Keď to ostaní počuli,:"...začali sa mrzieť na Jakuba a Jána". Ide o dve spontánne reakcie na nové skutočnosti v súvislosti s Ježišom. Reakcie učeníkov sú citlivé, presné, nenaučené, také, aké by sa dali očakávať aj od každého z nás. Je vidieť u nich človečinu. 

    Boh nám necháva priestor na to, aby sme citlivo, ľudsky reagovali na vzniknuté situácie, najmä vtedy, keď im celkom nerozumieme. Pti Ježišovi sa stávame citlivejšími, ľudskejšími. Možno by niekto čakal, že budeme hneď citlivejšie posudzovať veci podľa Ježišovho pohľadu. K tomu musíme dospieť a dozrieť. Najprv reagujeme ako /pre/citliví ľudia, ale vplyvom viery postupne, ako Božie deti, ktoré za normu posudzovania považujú teplomer evanjelia.  

Duch Svätý nie je legenda

 

      V niektorých odvetviach spoločenského života, napr. v športe, v kultúre a pod. sa stretávame s pojmom „legenda“. Ide o ľudí, ktorí sa nachádzali v minulosti na vysokom stupni dokonalosti v určitej činnosti. Vtedy boli všeobecne známi a populárni. Zároveň s tým požívali aj primeraný honor a výsady. Postupom času z dôvodu vyššieho veku alebo zdravotných obmedzení sa ich vrcholové obdobie skončilo. Považujeme ich za legendy. Za osobnosti, ktoré kedysi niečo znamenali a dodnes požívajú určitú úctu a vážnosť, ale pre obmedzenia života sa už do plnej formy nikdy nevrátia.

         Na Turíce zostúpil Duch Svätý na Ježišových učeníkov. Táto udalosť je stará približne 2000 rokov. Ten istý Boží Duch, ktorý zostúpil na apoštolov, pôsobí doteraz v Cirkvi. Nič nestratil na intenzite svojho pôsobenia. Je stále rovnaký, účinný a aktuálny. Aj napriek tomu, že od udalosti Turíc uplynulo veľa času, Duch Svätý nestratil nič na svojej dokonalosti a na svojom lesku. Nie je ani primerané, aby sme mu dali prívlastok „legenda“ v tom zmysle, ako sme to vysvetlili v úvode. Boží Duch nezostarol ani necíti vo svojom pôsobení nijaké ochabnutie, nijaký útlm. Cirkev sa stále honosí dokonalosťou pôsobenia Božieho Ducha.

         V čom je jeho prínos?

1.) Duch Svätý dopĺňa to, čo chýba.

        Známy herec, Dávid Suchet (predstaviteľ Herculesa Poirota), vo svojej autobiografii píše, že predtým ako vystúpi na divadelné dosky, si celý scenár divadelnej hry podrobne preštuduje. Najprv celý, potom tak, že vynechá repliky postavy, ktorú má stvárniť. Potom text číta tak, že sa pýta, čo môže on ako postava vložiť do diania scenára. Hovorí, že táto prax sa mu veľmi osvedčila nielen vo filme, ale aj v divadle.

         Aj Duch Svätý „číta“ scenár nášho života a to, čo chýba, vkladá do nášho pôsobenia, do našej mysle, do našich aktivít. My, slabí hriešni ľudia, nie sme schopní na všetko myslieť a na všetko dohliadnuť. Je tu Duch Svätý, ktorý prichádza na pomoc našej slabosti a dopĺňa najmä to, čo chýba nášmu životnému smerovaniu na dosiahnutie večného života.

2.) Duch Svätý chce objať všetkých.

Sv. biskup, Bazil Veľký, píše: „Duch Svätý sa tak rozdeľuje, že sám tým netrpí.“ (LH II. s. 954)

Je to niečo iné ako poznáme zo svojho života. Tu, na zemi, žijeme tak, že keď vykonávame veľa činností naraz, tak tým trpíme. Pri svojich činnostiach sme nútení doslova sa rozpoltiť. Venujeme sa viacerým ľuďom, robíme viaceré aktivity, rozdeľujeme svoje fyzické i psychické sily do viacerých oblastí. Ľudský organizmus tým trpí. Naopak, z Ducha Svätého neubúda. On neslabne, nemení sa. Je stále rovnako činný pri všetkých aktivitách. Zostáva ten istý, hoci sa rozdeľuje na všetky smery. Jeho aktivita tým netrpí, ani neklesá jeho božské pôsobenie.

         Niektoré firmy, napr. operátori, ponúkajú na svojich webových stránkach tzv. „mapu pokrytia signálom“. Nachádza sa tam mapa Slovenska, na ktorej sú zvýraznené aktivity a miesta činností spomenutých firiem. Na prvý pohľad to vyzerá tak, že dosah ich činností obsiahne celú krajinu. Je to však relatívny pohľad. Vo svojej činnosti musia zápasiť s konkurenciou a niekedy sa s ňou aj podeliť o miesto pôsobenia. Ich dosah teda nie je absolútny. Keby existovala mapa znázorňujúca siločiary pôsobenia Božieho Ducha, tak by sme si potvrdili to biblické, že: „Boh je všetko vo všetkom“. Boží Duch všetko obsiahne, nemá nijakú konkurenciu  ani nijakého rivala.  Dosah jeho pôsobenia je do hĺbky srdca každého človeka a obsiahne všetky kontinenty, celý stvorený svet. Z bohatosti tohto daru môžeme prijať aj my.

3.) Výdatnosť a hojnosť darov Ducha Svätého.

KKC v bode 747 hovorí, že Kristus rozlieva Ducha Svätého do všetkých svojich údov. Výraz „rozlieva“ hovorí o výdatnosti tohto zdroja.

         Pred niekoľkými dňami česká televízia vysielala reportáž z Brna. Odborníci odkrývali v meste poklopy a skúmali staré vrty, ktoré sa už dnes nepoužívajú. Skúmali výdatnosť vodného prameňa. Ak sa ukáže, že výdatnosť zdroja spĺňa súčasné kritériá, tak sa potom daný vrt obnoví a bude sa používať ďalej.

         Zem prahne po vode, potrebuje dážď. Je dobré, keď je ten dážď výdatný. Slabé pokropenie pôdy pomôže málokedy. To, čo všetko zveľadí, je výdatný dážď.

         Duch Svätý je najvýdatnejší zdroj milostí. Ľudstvo ho už 2000 rokov skúma a presviedča sa o dôležitosti tohto nebeského zdroja. O výdatnosti darov Ducha Svätého hovoríme nielen vtedy, keď sa dejú okolo nás zázračné veci, ľudsky ťažko vysvetliteľné. Výdatnosť darov Božieho Ducha je najmä tam, kde sa dôkladným spôsobom konajú činnosti každodenného života. Zodpovednosť, dôkladnosť, precíznosť, vernosť, obeta – to sú základy, na ktorých Boží Duch stavia svoje pôsobenie. V mnohých ľudských srdciach objavujeme nevysychajúci zdroj výdatnosti pôsobenia Božieho Ducha. Aj každý jeden z nás môže byť na Boží podnet hodným zdrojom darov pre našich blížnych.

Pár slov o jednote

Mnohí máme  ešte v pamäti revolučné novembrové dni roku 1989. Bolo jedna veľká eufória, ktorú človek nezažije každý deň.  Po čase sme zistili, že iba z eufórie sa vyžiť nedá. A tak forma jednoty a zomknutosti, ktorá sa vtedy na uliciach vytvorila, mala trvanie dočasné. Mysleli sme si, že nám  vydrží, ale prišla realita života a s ňou vytriezvenie. Mnohí si pamätajú rok 2002. Vtedy sa Slovensko stalo majstrom sveta v hokeji. Aj vtedy sme zažili eufóriu a zomknutosť, ktorá mala neopakovateľné parametre. Je príjemné zažiť takúto atmosféru, no eufória nie je jediným pilierom jednoty. Nevyniká  stabilitou, rýchlo vyprcháva. 

    Pán Ježiš sa vo svojej veľkňazskej modlitbe prihovára nebeskému Otcovi a prosí za našu jednotu /Jn 17, 20-26/. Hovorí:"...nech sú...dokonale jedno...".S touto jednotou nemá eufória veľa spoločného. Tá jednota, Kristom ohlasovaná, má mať mimoriadne parametre. 

    Skutky apoštolov potvrdzujú, že zdrojom jednoty medzi Židmi sa mohol stať Pavol a to prostredníctvom náuky Ježiša Krista. Mohol sa stať, keby ho jeho súkmeňovci prijali. O čo išlo? Veliteľ pevnosti Antonia , chcel poznať Pavlovu slabosť, preto ho dal predviesť pred akúsi židovskú  teologickú komisiu, aby s ním viedla debatu /Sk 22, 30 ,23, 6-11/.  Zistil, že Pavol slabosť nemá, ale že ju majú Židia. Tou slabosťou je nejednota. O zviditeľnenie tejto nejednoty sa postaral sám Pavol. Dokázal, že príslušníci jeho národa sa nedokážu zjednotiť  vo vieroučných otázkach, najmä v otázke zmŕtvychvstania. Tak, ako Pavol poľahky našiel slabé miesto Židov v nejednote, tak jedine on mohol byť strojcom jednoty, ale v Kristovi, ak by ho prijali. Iba Kristus môže byť byť pilierom jednoty. Iba v ňom sa môže všetko spájať a zjednocovať do dokonalosti. Bez Ježiša nemožno hovoriť o plnohodnotnej jednote, iba o eufórii a z nej vyplývajúceho náznaku zjednocovania. On musí stáť pri nás, keď chceme zjednotiť myseľ a skutky. On musí zoslať svoju milosť, aby sme mohli popracovať na diele jednoty v rodine. On je ten, ktorý svojou pečaťou Ducha posilňuje tých, ktorí sa obetujú pre dobro a jednotu v Cirkvi i spoločnosti.

Ruky

Meno Vlasta Burián /1891-1962/ pozná každý fanúšik filmového umenia, najmä na území bývalého Československa. Poznáme ho ako Kráľa komikov. Dodnes sa jeho filmy premietajú s veľkým úspechom. Je pochovaný na Vyšehradskom cintoríne v Prahe. Na hrobe má výjav z kameňa. Bola tam,údajne,  aj jeho busta, no tú niekto ukradol. Čo je však dôležité, zostali tam jeho dlane s prstami. Tie dlane, ktoré boli neodmysliteľnou súčasťou jeho hereckej geniality, tie dlane, ktoré tvorili základ jeho kreativity komika a ktoré predstavovali neopakovateľný druh gestikulácie. Kto videl niektoré z jeho filmov vie, že aj na tom postavil svoje umelecké kreácie. 

    Skutky apoštolov hovoria o tom, ako sa Pavol lúči s veriacimi v Efeze/Sk 20, 28-38/. Prihovára sa im takto:" Netúžil som po ničom striebre ani zlate ani odeve. Sami viete, že tieto ruky vyslúžili všetko, čo som potreboval ja  a títo tu so mnou". Pavlove ruky boli vzácne nie kvôli hereckým, či iným kreáciám, ale preto, že si nimi zadovážil všetko pre živobytie a hlavne preto, že sú svedectvom jeho krvavého zápasu o svedectvo Ježišovmu evanjeliu. Jeho ruky reprezentujú všetky aktivity a obete, ktorými je život apoštola popretkávaný. 

    Koľkým rukám sme vďační za dary, ktoré nám od Boha sprostredkovali?! Určite máme na mysli  najmä tie najbližšie-rodičovské. Nezabúdajme ani na ruky dobrodincov, ktorých sme v živote stretli viac ako dosť. Dali nám všetko. Pre danú chvíľu nám dali všetko, čo sme aktuálne potrebovali. Zvýraznime aj ruky kňazov, ktorí nám odovzdali všetky milosti   potrebné k spáse. Položme dôraz na to, aby aj tie naše boli zdrojom všeobecných dobier, ktoré ľudia z nášho okolia od nás právom očakávajú.

Ako žiť vo svete

V chodbe pred dverami istej inštitúcie sa ťahal dlhý rad ľudí, ktorí čakali na vybavenie svojich záležitostí. Tempo vybavovania bolo pomerne solídne.  Tento stav trval do vtedy, kým dnu nevošiel starší pán. Zdržal sa tam hodnú chvíľu. Keď po čase vyšiel, bolo vidno, že veľa toho nevybavil. Bol rozčúlený. Plesol  dverami a kričal:"Ako keby som hovoril s marťanmi!. Ako keby sme pochádzali z rozdielnych svetov!". Vyjadril tým situáciu, ktorú v živote dôverne poznáme. Niekedy máme pocit, že kompetentní nerozumejú našej situácii. A naozaj tá miera vzájomného neporozumenia je porovnateľná  s komunikáciou s mimozemšťanmi. Dvaja ľudia môžu niekedy tvoriť dva svety, ktoré sú od seba na míle vzdialené. 

    V evanjeliu sa dozvedáme, ako hodnotí situáciu svojich verných Pán Ježiš. Modlí sa k nebeskému Otcovi a pritom hovorí:"Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel , lebo nie sú zo sveta, ako ani je nie som zo sveta"/Jn 17, 11-19/. Tým potvrdzuje, že ten, ktorý uveril v Krista, sa nemôže na tomto svete cítiť celkom konformne. Sú situácie, kedy vzniká dojem, podľa ktorého si svet veriacich nerozumie s nevercami. Akoby to boli dva svety, ktoré si nemajú čo povedať. Ako sa má kresťan v tomto svete zachovať?

    1.,Prežiť život s dôrazom. Učiteľka dala žiakom na hodine slovenského jazyka úlohu. Mali napísať slohovú prácu na rovnakú tému. Všetci mali napísať prácu na rovnakú tému, s tým, že každý študent mal vo svojej úlohe položiť dôraz na inú myšlienku. Ak by to študenti zachovali, ani jedna práca by nemala byť totožná s inou. Dôraz je dôležitá vlastnosť v rôznych oblastiach života. Napr. v športe, ale aj pri plnení pracovných povinností. Pozemský život je pre nás všetkých akoby spoločná slohová práca. Ide len o to, na čo kto kladie dôraz. My, ktorí sme uverili v Krista máme klásť dôraz na svedomie. A to preto, lebo vo svedomí, ktoré je správne formované, sa ozýva Boží hlas, ktorý človeka naviguje a vychováva. Dnes sa prestáva klásť dôraz na súlad svedomia so životom. Miestami máme pocit, že svedomie absentuje u mnohých ľudí, ktorí sa pohybujú v blízkosti nášho života. 

    2.,Máme sa usilovať o to, aby sme dostali minulosť pod kontrolu. Včera vystúpil v správach slovenský premiér, ktorý ďakoval občanom, že dodržiavajú protipandemické opatrenia. Okrem iného povedal aj túto vetu:"Minulosť musíme mať pod kontrolou". Tým chcel povedať, že sa nesmieme  vrátiť do situácií, v ktorých sme podcenili situáciu ohrozenia vírusom. Musíme sa z nedávnej minulosti poučiť. V obci Veličná včera robili unikátnu operáciu. Staré historické drevenice, ktoré sa nachádzali na periférii obce, premiestňovali žeriavom do stredu obce. Tak budú mať minulosť neustále na očiach. Minulosť vlastného života, ktorá bolo ovplyvnená hriechom a neprítomnosťou Boha, by sme mali mať stále na očiach. Mala by nám poslúžiť ako memento na situácie, ku ktorým sa nechceme vrátiť. Takto chceme mať hriešnu minulosť pod kontrolou, čo znamená, že s Bohom znova nadviažeme dialóg a budeme ho udržiavať aj za cenu obetí. 

    3.,Máme pracovať na tom, aby spomedzi nás vyrástli nový ohlasovatelia evanjelia, ktorí budú s Božím slovom ochotní vstúpiť do tohto sveta. Skutky apoštolov nám prinášajú správu o voľbe náhradníka za zradcu Judáša /Sk 1, 15-26/. Rozhodujúce slovo má Peter. Prihovára sa grémiu, ktoré má nového apoštola zvoliť. Vo svojom príhovore kladie dôraz na to, že nový apoštol vzíde spomedzi tých, ktorí boli spolu a zdržiavali sa v blízkosti Pána Ježiša. Bol hrdý na to, že nový kandidát vzíde spomedzi nich, ktorí môžu potvrdiť fakt Ježišovho zmŕtvychvstania. Kresťanské spoločenstvo má žiť a pôsobiť tak, aby spomedzi jej členov vzišli takí, ktorí pôjdu do sveta. Pôjdu tam, aby  vniesli vrámci služby oltára, do sveta myšlienky evanjelia, aj napriek tomu, že svet ich neprijme za svojich. Podstané však je to, že ich sám Kristus prijal za svojich a vyzbrojil mocou, ktorú dostávajú vysvätení služobníci. Má to byť hrdosťou a prvou povinnosťou spoločenstva pripravovať pôdu pre tých, ktorí budú ochotní pokračovať v diele apoštolov. Modlime sa za to, aby takí vzišli aj spomedzi nás, z našej farnosti, mesta, či obce. Duchovnou ozdobou farnosti sú najmä povolania. Nezabudnime na to vo svojich modlitbách najmä teraz, keď o niekoľko týždňov vstúpia do Pánovej vinice noví pracovníci. 

Vystúpenie

Niet človeka, ktorý by neobdivoval diela výtvarného umenia. Zvykneme povedať, že si necháme oči na obraze, lebo veľmi silno zachytil naše zmysly. Niekedy máme, pri pohľade na skvelé dielo, dojem, akoby postava z obrazu chcela z rámu vystúpiť a zapojiť sa do našej životnej situácie. Takto máme zafixované v očiach a srdci najmä svojich blízkych, ktorí odišli do večnosti. Priali by sme si, aby z rámov fotografii a rodinných obrazov vystúpili a vrátili sa späť do nášho života. Oni už z rámca pozemského života vystúpili a vstúpili do rámca večnosti, do ktorého my ešte prístup nemáme. 

     Liturgicky sa nachádzame v okruhu sviatku Nanebovstúpenia Pána. V mysli sa nám premietajú rôzne významy slova vystúpiť. Najčastejšie sa nám vybaví myšlienka vystúpenia k Bohu, čo predpokladá vystúpiť z rámca telesného uvažovania a prijať mentalitu uvažovania podľa evanjelia. Pripomeňme si niektoré významy slova vystúpiť. 

    1.,Vystúpiť z tieňa. Z tieňa sa vystupuje na svetlo. Z tieňa vystupuje ten, kto doteraz iba splýval s prostredím, kto sa ešte neosamostatnil, kto ešte o sebe nedal výraznejšie vedieť. Človek, ktorý skončil pozemskú púť, vystúpil z tieňa, lebo pozemský život je iba tieň vo vzťahu k hodnotám večnosti. Vzťah pozemského života a večnosti je ako vzťah tieňa a svetla. Kto vystúpil z tieňa pozemských bolestí a starostí, má dôvod na absolútnu radosť, lebo našiel pravé svetlo-Boha. My, ktorí sme uverili v Krista, môžeme už tu na zemi inklinovať k Svetlu, ktoré prežiaruje temnoty nášho sveta. Hľadajme ho tak, aby aj napriek temnotám tohto sveta, bolo viditeľné naše smerovanie k večnosti. 

    2.,Vystúpiť ku hviezdam. Táto veta vyjadruje dávnu túžbu človeka objaviť nepoznané vesmírne tajomstvá. No tento výraz znamená ambíciu človeka podobať sa hviezdam, t.j. populárnym ľuďom, ktorí ovplyvňujú životný štýl najmä mladých ľudí. Dnes však, chceme poukázať na vystúpenie k inej hviezde. K tej, ktorú objavili mudrci a kráčali za ňou do Betlehema /Mt 2, 1-12/. Viera v Boha nám umožňuje objaviť už tu na zemi prostriedky, ktoré nás navigujú k večným hodnotám. Cesta za takou hviezdou jednoduchá nie je. Obsahuje namáhavé putovanie, odriekanie a odčerpávanie síl. Lenže takéto obety sú základom pre objavenie Betlehema, t.j. Mesiáša, ktorý prichádza ako náš Spasiteľ a Vykupiteľ. Ďakujme Bohu, ak sme mali v živote možnosť stretnúť človeka, ktorý priamo či nepriamo nás k tejto méte doviedol. Poslúžme aj ľuďom z nášho okolia, aby si uvedomili, že takéto putovanie životom je zmyslom našej pozemskej existencie. 

    3.,Vystúpenie s niečim. Napríklad vystúpenie s prejavom, nejakým programom, či príspevkom. Takýmto vystúpením je napr. svedectvo viery. Od veriaceho sa očakáva, že s týmto svedectvom vystúpi. Vždy, keď v médiách oznamujú nejakú akciu a jej program, povedia, že sa "očakáva zásadné vystúpenie toho a toho človeka". Vždy sa očakáva, že v takom projekte, akým je pozemský život, vystúpia tí, ktorí uverili v Ježišovo posolstvo. Svet to očakáva, no nie vždy s dobrým úmyslom. Boh bohato odmieňa tých, ktorí sa na takéto vedomé a dobrovoľné vystúpenie podujali. Vystúpiť so svedectvom evanjelia je vrcholom nášho pozemského putovania. 

    Každý deň sa usilujme vystúpiť k Bohu. A to aj napriek našim chybám a slabostiam. Vystúpme k Bohu, aby sme naznačili, že len on je pre nás hlavnou motiváciou k obetiam. Pravidelne sa cvičme vo vystúpeniach k Bohu. Z priemernosti a plytkosti života vystúpme k Tomu, ktorý nám ponúkne skutočnú hĺbku života. Len vtedy bude naša duša pokojná a pripravená vystúpiť z rámca pozemského diania do atmosféry večnej radosti.