Chlieb z neba

Zvykli sme si na to, že cez mestá a obce prechádzajú pojazdné predajne. Výnimkou nie je ani predajňa s chlebom a pečivom. V priebehu niekoľkých minút sa zbehne početný zástup záujemcov o pečivo a vyberá si tovar. Istý starší pán spomedzi kupujúcich má povesť človeka, ktorý pri nakupovaní špekuluje a zdržiava ostatných. Tí iba bezmocne prešľapujú z nohy na nohu a hundrú. Táto jeho prax je zameraná najmä na výber a kúpu chleba. Jeden druh sa mu nepozdáva, leba má také a také vlastnosti...Keď predavač ponúkne iný druh, zákazník znova na ňom niečo nachádza, čo mu prekáža v kúpe...atď. Ľudia, ktorí netrpezlivo čakajú, kým odíde, pološepky hundrú a hovoria:" Zdržiava. Prečo nekúpi chlieb, aký je v ponuke. Veď chlieb je ako chlieb".

    Pán Ježiš počas svojho účinkovania hlásal, že "on je chlieb, ktorý zostúpil z neba" /Jn 6,41/. Židia spozorneli. Hovorili si:akýže on môže byť chlieb z neba, keď vyrastal medzi nami! A okrem toho-chlieb ako chlieb. Pýtali sa:Hovorí o inom chlebe, aký bežne denne pripravujeme? Ani netušili, akú správnu otázku, nadčasovú, nastolili! V čom je iný tento eucharistický chlieb, o ktorom Pán hovorí, že je jeho  telom? Pomôžme si úryvkom z Prvej knihy Kráľov, v ktorom sa hovorí o prorokovi Eliášovi / 1Kr 19,4-8/.

    1.,Eliáš sa Bohu ponosuje a hovorí:"Pane, už nevládzem!". Človek, ktorý nevládze je vysilený. Potrebuje dodať silu, potrebuje posilu. Týka sa to úbytku telesných aj duševných síl. Eucharista dáva všetkým ľuďom, ktorí sú vysilení, tú primeranú posilu, aby vládali niesť svoj kríž. Žiaľ, niekedy sa pripravujú o silu tým, že nechávajú svetu možnosti, aby ich o drahocenné sily okradol. Najmä pôžitkársky spôsob života vedie k tomuto bezútešnému stavu. Euch. dáva ľuďom silu, aby tento trend zastavili. Biskup Anastáz Sinajský v kázni na sviatok Premenenia Pána hovorí:" Opusť telo, zanechaj stvorenia a obráť sa k Stvoriteľovi..." /Liturgia hodín IV. s.1302/. Týmto nám zanechal  hodnotné svedectvo, zmyslom ktorého je doplnenie duchovných síl, za pomoci prijatia euch. milostí. Nie je dobré nechať sa vysíliť pôžitkami sveta, je lepšie unaviť sa pri obeti a konaní spravodlivosti.

    2.,Prorok Eliáš je k sebe sebakritický. Hovorí Bohu:"Pane, veď ja nie som lepší ako moji otcovia". Pane, veď ja nie som lepší...Koho by nehnevalo, že sa nestáva lepším a dokonalejším človekom i kresťanom?! Väčšina z ľudí má v sebe tieto pohnútky, ale bývajú sklamaní zo svojich slabostí. Hovoria si, že chcú byť lepší, urobia pre to aj zopár krokov, ale nie sú vytrvalí a znova padnú. 

    Niekoľko týždňov sme sledovali LOH v Tokiu. Najmä v ľahkoatletických disciplínach sme často počúvali výraz-lepší čas, potrebujeme lepší čas, keby som mal lepší čas...Pozemský život je dobrým časom na získanie večného života. Iný, lepší už nebude. Máme ho využiť tak, aby sme sa stávali lepšími. Euch. nám dáva silu, aby sme sa pri "stávaní sa lepším", neunavili a nerezignovali. Každý, kto sa čo i len trocha pokúsil o stupeň vyrásť v konkrétnej čnosti, ocení pomoc z Pánovho oltára. Bez Chleba z oltára, bez Chleba z neba nie sme schopní stávať sa lepšími.

    3.,Prorok Eliáš sa od Pána dozvedá, že  sa musí posilniť, lebo má pred sebou ešte "veľkú cestu". Bežne sa hovorí, že niekto má pred sebou dlhú, alebo ťažkú cestu. Eliáš má však pred sebou "veľkú cestu". Môžeme ju charakterizovať aj ako významnú a podstatnú cestu. Cestu do večnosti ani inak nazvať nemôžeme.

    Mnohé historické postavy si získali titul-veľký. Získali ho najmä tým, že dobývali cudzie územia, rozširovali svoje panstvo. Po čase aj tak o všetko prišli. Boh nám chce ukázať skutočnosť, že cesta do večnosti je veľkou cestou, ktorá nemá konkurenciu. A človek, ktorý chce na nej vytrvať, má sa stať veľkým. Nie tým, že dobýva cudzie, ale že chce "dobývať" Ježišovo srdce a získať si jeho priazeň. Keby sa dali prepisovať dejiny, možno by sme niektorým postavám odobrali titul-veľký a navrhli ho iným. Tým, ktorí mali záujem patriť do okruhu Božích priateľov a robili v živote pokánie. Euch. je vhodný, ideálny a dokonalý prostriedok, aby sme sa stali veľkými pred Pánom. Pán nás postavil na veľkú cestu a pripravil pre nás veľké veci. Podľa vzoru Eliáša vstaňme, posilňujme sa Chlebom z neba a zatúžme po večnom spoločenstve s Bohom.

 

Odísť tam, kde chodí málokto

 Pred niekoľkými dňami ma zaujala istá reklama v TV. Bola to reklama na dovolenku doma. Najprv kamera zachytila dlhý rad nervóznych ľudí, ktorí postávali pri vstupe do akejsi jaskyne. Tempo bolo liknavé, ľudia očividne rozladení. Potom prišiel strih do kopcovitého terénu a na hrebeni vrchu bolo vidieť iba dvojicu lezcov, ktorí pomaličky ukrajovali zo slušnej nadmorskej výšky. K tomu prišiel komentár:"Choďte tam, kam ide málokto".

    Podľa svedectva evanjelia vzal Pán Ježiš so sebou troch učeníkov tam, kam chodil iba málokto. A hlavne nikto s tým úmyslom, žeby videl to, čo videl a zažil Peter, Jakub a Ján /Mk 9,2-10/. Oni sa stali svedkami Pánovho premenenia. Tí ľudia, ktorí prijímajú sviatosti, vidia a zažívajú veľké dobrodružstvo s Bohom. On im umožňuje nazrieť z duchovnej výšky do hĺbky života. Traja z Ježišových učeníkov by túto myšlienku mohli len potvrdiť. Ako a na základe čoho?

    1.,Evanjelista napísal, že Ježišovo rúcho zažiarilo extrémnym leskom a nevídanou belobou. Taký lesk a belobu ešte nevideli. Tí, ktorí prijímajú sviatosti, vidia svojim duchovným zrakom lesk a belobu Božej dokonalosti a po nej zatúžia. Božia beloba ich motivuje, aby kráčali po ceste dokonalosti. Boh im ukazuje, že jeho beloba je síce nedosiahnuteľná, ale zároveň im naznačuje, že v hľadaní  a nasledovaní tejto beloby nájdu zmysel svojho života. Vidieť Boží lesk a belobu priamo, vo večnosti, je pre nás výzvou a motívom pre nasledovanie Ježiša Krista na tomto svete. 

    2.,Svedectvo evanjelia sa zameriava na skutočný rozhovor medzi Ježišom, Mojžišom a Eliášom. Ježiš je strebod dejín, Eliáš je ten, kto predpovedal a pripomínal Mesiášov príchod a Mojžiš je človek, ktorý ukázal, ako treba za ním putovať. Boh prichádza do ľudského spoločenstva aj dnes. Tí, ktorí ho sviatostne prijímajú, stávajú sa prorokmi, ktorí demonštrujú na svojom živote Pánov príchod. Ide o príchod aktuálny, ale aj o príchod na konci čias. Zároveň sa stávajú na spôsob Mojžiša pútnikmi, ktorí na ceste za Božím poznaním zdolávajú všetky prekážky a pritom neľutujú námahu.

    3.,Svedkovia udalostí na Hore premenenia svedčia, že počuli  hlas z nebies. Ten im oznámil, že "Ježiš je milovaný Boží Syn". Ten hlas bol jasný, zvučný a reč zrozumiteľná. Boh prehovoril tak, aby mu ľudia rozumeli, Boh prehovoril rečou človeka. Boh človeku rozumie. Stvoril ho, dal mu reč a schopnosť dorozumievať sa. Božia reč je nespochybniteľná. Tí, ktorí prijímajú sviatostnú milosť, získavajú dar komunikovať s ním a započúvať sa do jeho slov. Napriek hluchote tohto sveta, ktorý hovorí, že Boh mlčí, že ho nepočuť, sú tu takí, ktorí svedčia, že Boh nikdy nemlčal a že sa nám prihovára stále. Táto pravda by mala byť viditeľná najmä v praxi života tých, ktorí pestujú duchovný život, opierajúc sa pritom najmä o sviatosti.

    Boh nás k sebe pozýva, tak ako zavolal Petra, Jakuba a Jána. Svedkami Ježišovho premenenia nebolo veľa ľudí. Boh sa stará o to, aby aj minimálne počty svedkov ovplyvnili život mnohých. Možno že na duchovný vrch kontaktu s Pánom veľa ľudí nechodí, ale tí, čo to robia, stávajú sa Božími poslami. A prijímanie sviatostí Cirkvi takýmto kontaktom zostane navždy. 

Skala

 Istá rodina si kúpila dom. Nebol nový, mal zopár rokov, ale rekonštrukcia potrebná nebola. Asi po roku sa rozhodli, že si pri dome urobia záhradku na zeleninu. Keď začali kopať, narazili na kameň. Nič iné, iba kameň. Trvalo dosť dlho, kým sa cezeň dostali. Vtedy ktosi z rodiny konštatoval:"Tam, kde je kameň, tam nevyrastie nič. Tam, kde je kameň, nemôže existovať život!". Toto vyjadrenie vychádzalo viac z bezmocnosti, ako zo skutočnosti. Kameň pokorili a záhradka zarodila.

    Sväté Písmo hovorí, že Mojžiš bol postavený pred ťažkú úlohu. Boh mu nariadil, aby udrel po skale a vytryskne prúd vody /Nm 20,1-13/. Nikto by nechcel byť v koži židovského vodcu! Kto by kedy uveril, že skala dá vodu?! Je to proti ľudskej skúsenosti, že treba udrieť na skalu na správnom mieste a hneď vytryskne životodarná tekutina. Mnohí Židia si možno vtedy významne klepali prstom po čele a ukazovali na Mojžiša, že sa pomiatol. Aj napriek ľudskej skúsenosti, ktorá hovorí, že tam, kde je kameň, nemôže byť život, aj napriek tomu Mojžiš splnil Pánovu výzvu. Bez pochybností nebol ani on, lebo na skalu udrel dvakrát. Pre istotu, čo sa Bohu nepáčilo. Boh chce niekedy vidieť takú vieru, ktorá je porovnateľná s vierou, podľa ktorej je aj v kameni život.

    Aj Božie slovo evanjelia hovorí o skale, ktorá dáva život. Peter-on je tou Skalou, ktorá má byť základom Cirkvi /Mt 16, 13-23/. Nejde o hocijakú skalu zo židovskej púšte. Ide o Skalu, ktorá produkuje prúdy Božej milosti. Vidno to z Pánových slov:"...čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi". Pánova Skala je plná vody. Každý pápež, ktorý nastúpil na stolec, túto pravdu potvrdil.

    Aj z tvrdosti života vytryskujú pramene milosti. Možno, najmä z nej. Z tvrdosti kríža sa rodí Božia priazeň. Zo životného osudu, ktorý je ako kremeň, sa rodia Božie veci. Ľudské srdce je niekedy tvrdšie ako kameň. Práve preto čítame v spisoch Balduina Canterburského toto nádherné vyznanie:"Odstráň zo mňa, Pane, srdce kamenné, odstráň srdce stvrdnuté, odstráň srdce neobrezané. Daj mi nové srdce, srdce z mäsa, srdce čisté! Ty, ktorý očisťuješ srdce a čisté srdce miluješ, zmocni sa môjho srdca a bývaj v ňom, udržuj ho a naplňaj..." /Liturgia hodín IV. s.34/.

Niečo nové

 Do budovy knižnice vstúpila žena. Pobrala sa k oddeleniu, ktoré bolo zamerané na konkrétnu oblasť. Pristúpila k policiam a vyberala publikácie. Do každej nazrela, prelistovala, čo to prečítala a vzápätí knihu položila naspäť. Po niekoľkých, na prvý pohľad neúspešných pokusoch, sa obrátila na pracovníčku knižnice a spýtala sa:"Niečo novšie nemáte?"

    Keď sa zjavil na scéne náboženského a spoločenského života Pán Ježiš, ľudia spozorneli. Zistili, že prišiel niekto nový. A niektorí zašli ešte ďalej a nadobudli presvedčenie, že už nič novšie nepríde, že novosť života dosiahla svoj vrchol v tomto učiteľovi z Nazareta. Ježiš bol novou autoritou, ktorá sa výrazne líšila od autorít oficiálnych-farizejov a zákonníkov. Ako sa to prejavovalo? Hovorí o tom napr. úryvok Matúšovho evanjelia /Mt 14, 22-36/.

    1.,Apoštoli pristihli Ježiša ako sa osamote modlí. Existuje výraz-solitér. Znamená to, že nejaká skutočnosť sa vyskytuje individuálne, mimo celku. Ale predstavuje aj prívesok s veľmi drahým kameňom. Ježiš sa predstavil ako "Boží solitér". ktorý inšpiruje apoštolov, aby občas zanechali celok-zástup a šli do samoty pred Boha. Ježiš tu vystupuje ako najdrahší "Boží solitér", ako najvzácnejší kameň, ktorý síce "stavitelia zavrhli", ale lesku jeho modlitby a obety sa nevyrovná nič.

    Na druhej strane sú farizeji, ktorí sa radi dlho, naoko, modlievali, mysliac si, že skutočný solitér je iba ten. ktorý je  viditeľný. No chýba mu hodnota a lesk. 

    2.,Byť s niekým na jednej lodi. Ide o frázu, ktorá predstavuje vážnu myšlienku, no my sme jej obsah rozriedili. Evanjelium hovorí, že Ježiš bol počas búrky s apoštolmi na jednej lodi. Skutočne i obrazne. Apoštoli neboli nejakou exkluzívnou spoločenskou vrstvou. Ježiš ich však pripravoval a formoval tak, aby boli schopní ohlasovať evanjelium.

    Farizeji toto odmietali. Zazlievali učeníkom, že ich Učiteľ "jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi"/Mk 2,16/. Oni túto prax zavrhovali. Očividne neboli s ľuďmi na jednej lodi, najmä vtedy nie, keď sa ľud zmietal v morálne búrkovom prostredí života.

    3.,Spasiteľný syndróm. Ide o správanie človeka, ktorý si myslí, že je povolaný zachraňovať iných za každú cenu. Peter, keď kráčajúc po mori, zakričal:"Pane, zachráňa ma!". Jeho reakcia bola nadčasová. Farizeji nepredstavovali nijaký progres. Týka sa to najmä záchrany človeka pre večný život. Peter si uvedomil, že jediným skutočným záchrancom človeka je Pán. Odvtedy mnohí ľudia takýmto alebo podobným spôsobom/Pane, zachráň ma!/ získali milosť pokánia a tým aj večný život. Farizeji, ako záchrancovia človeka, totálne prepadli. Nevstúpili totiž osobne do ľudskej biedy a neangažovali sa v prospech neľahkého osudu vtedajšieho človeka. Odmietli sa "zašpiniť/ vstupom do oblasti odstraňovania fyzickej i duchovnej biedy. Ježiš na ten úmysel obetoval svoj život. 

Chlieb v kombinácii s niečím

 

         Pred rokmi som častejšie stoloval s kolegom, spolubratom, ktorý prišiel zo zahraničia. Pri obede mal vo zvyku vyžiadať si dva krajce chleba. Keď som ho pozoroval, zistil som, že si v priebehu stolovania odlomí vždy kúsok z neho. Po čase si všimol môj spýtavý pohľad. Vysvetlil mi, že to už robí roky, že je to jeho zvyk od detstva. Svoje vysvetlenie zakončil vetou: „Chlieb môžem skombinovať s čímkoľvek.“

         Iste, o ojedinelú prax. Možnože nie je veľa ľudí, ktorí by s ním súhlasili, ale aj v duchovnom slova zmysle je to tak. Chlieb ako pokrm od Boha môžeme skombinovať s čímkoľvek. Napríklad:

 1.) Chlieb a voda

Prežiť o chlebe a vode znamená žiť síce triezvo, ale prežiť. Svedectvo v Knihe Exodus nám pripomenulo, že židia počas putovania púšťou natrafili na niečo drobné. Išlo o  drobné žiariace kryštáliky, ktoré zdobili pôdu ich života. Nikdy predtým sa s tým nestretli, preto sa pýtali: „Čo je to?“ (Ex 16,  2 – 4. 12 – 15)

         Pri inej príležitosti Mojžiš ako vodca počúvajúc Božie nariadenie udrel na tvrdú skalu a vytryskla voda. (Nm 20, 1 – 12) Z toho vyplýva, že Boží pokrm treba hľadať. Nachádza sa akoby  pod našimi nohami na našej ceste života. Treba sa len dívať.

a)    Dávaj pozor kde stúpaš! Viacerí si toto upozornenie pamätáme ešte z detských čias. Rodičia zvyknú takto napomenúť svoje potkýnajúce sa dieťa. Dávajme teda pozor, po čom kráčame. Dávajme pozor, aby sme nepošliapali Boží pokrm slova, ktorým Boh stelie našu cestu. Niekedy ho máme priamo pred sebou.

b)   Hlavu hore! Tento výrok si pamätám z dokumentárneho filmu. Ponúkal zábery z tréningu malých detí – hokejistov. Malý hokejista viedol puk po klzisku a tréner ho krikom upozorňoval, že pri tejto aktivite musí mať hlavu hore.

Boží pokrm máva charakter vznešenosti a určitého vzletu. Je dôležité, aby sme zdvihli svoju dušu k Pánovi, lebo tam, vysoko od pozemských starostí, môžeme objaviť pokrm Božieho slova. Musíme sa naučiť dvihnúť myseľ oťaženú pozemským životom k vyšším hodnotám.

c)    Máme mať periférne videnie. Tí, ktorí sa učia viesť motorové vozidlo, sa tiež  učia tejto schopnosti. Keď je to možné, je potrebné sledovať zároveň cestu vpredu, ale aj zboku.

Pred nami stojí dôležitá úloha – všímať si svet okolo. V tomto uhle pohľadu nájdeme náznaky duchovnej posily pre náš každodenný život. Aj svet nám môže ponúknuť isté impulzy, ktoré na základe Božej milosti môžeme premeniť na spôsob obety.

Mojžiš udrel po skale a vytryskol prúd vody. To Božie môžeme nájsť aj v tvrdosti života. Tam, kde sa stretávame s utrpením a krížom. Vytrysknutie živej vody viery môžeme zachytiť aj v horách. Mnohí potvrdzujú, že aj pobyt v horách vo forme výletu, túry alebo výstupu môže vytvoriť priaznivé podmienky na objavenie Božieho tajomstva.

 

2. 2.) Chlieb a víno

„Keď prišla hodina (Ježiš) zasadol za stôl a apoštoli s ním...potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku.“ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: „Tento kalich je nová zmluva mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.“ (Lk 22, 14. 19 – 20)

Pred časom mi istý človek povedal: „Ako starnem, stále viac a častejšie robím veci, ktoré robil môj otec.“ Zistil to sám, ale všimli si to aj jeho príbuzní. Túto myšlienku môžeme parafrázovať aj  v duchovnej oblasti takto: ako dospievame a zrejeme fyzicky i vo viere, stále viac a častejšie máme túžiť po tom, čo nám zanechal Ježiš Kristus. On nám v eucharistii zanechal pokrm na cestu do večnosti. Toto sa prejavuje v živote mnohých ľudí. S pribúdajúcim vekom zatúžia po častejšom stretnutí s Pánom v eucharistii. Aby sme po takomto chlebe zatúžili, potrebujeme:

a) vyvarovať sa starých chýb, viac nepochybiť, ale nechýbať na liturgii Cirkvi;

b) odolávať pozemským chúťkam, ale založiť si „chuť“ na Božský pokrm;

c) umŕtvovať v sebe fyzické  pôžitky, a tým oživovať myšlienky na večnosť.

 3.) Chlieb a slovo

„Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“ (Mt 4, 4)

Pred rokmi som bol svedkom istej dramatickej situácie, ktorá sa odohrala na benzínovej čerpacej stanici. Prišiel vodič, natankoval a chcel zaplatiť. Po čase si uvedomil, že nemá pri sebe ani platobnú kartu ani finančnú hotovosť. Snažil sa pracovníka čerpacej stanice presvedčiť, že býva v neďalekej obci a že si skočí po peniaze a vráti sa a dodal: „Máte moje slovo.“ Na to mu pracovník povedal: „Vážený pane, dnes slovo neznamená nič.“ Tým naznačil, že ľudské slovo sa vyprázdňuje. Naša generácia spôsobila svojím štýlom života, že vzniká nedôvera voči tomu, čo povie človek. Týka sa to najmä života a pôsobenia najvyšších spoločenských štruktúr. Tento postoj prázdnoty slova sa potom premieta aj do bežných vzťahov. Mali by sme sa vrátiť k dôvere voči slovu človeka. K tomu dospejeme len vtedy, keď dokážeme znovu postaviť svoj život na slove Boha. Bez Božieho slova nie je možné vrátiť dôveryhodnosť do ľudskej komunikácie.

         Prednedávnom som si vypočul názor istého odborníka, ktorý sa zaoberá klimatickými zmenami. Vyjadril názor, že o niekoľko rokov môže vzniknúť kategória klimatických migrantov. Pôjde o ľudí, pre ktorých sa životné podmienky vplyvom veľkého tepla zhoršia na maximum. Autor predpovedá, že sa môžu pohnúť naprieč Európou, príp. celým svetom a hľadať prijateľnejšie podmienky pre život.

         Hľadajme Božie slovo ako východisko z núdze. Niektoré životné podmienky, nie klimatické, pripomínajú extrém. Mnoho ľudí sa sťažuje na zlý prístup, zlé zaobchádzanie na pracoviskách alebo v spoločenstvách. Božie slovo nám môže pomôcť nájsť dôstojný život a dôstojné podmienky na to, aby sa vrátil život.

         Človek dnešných čias pripomínajúci migranta musí objaviť v Božom slove vrchol duchovného blaha a občerstvenia.

 

Tabule svedectva

V rodinách, v ktorých vychovávajú dospievajúcich, sa stáva aktuálnou otázka povolania. V niektorých rodinách rodičia skonštatujú: musíš mať  niečo v rukách!. Nemyslia to doslovne, ale obrazne. Znamená to vyučiť sa nejakému remeslu.

    V Knihe Exodus sa píše o tom, ako Mojžiš vystúpil na vrch Sinaj a v ruke držal dve tabule svedectva/Ex 34,29/. Vieme, že ide o Desatoro, ktoré mu Boh zveril. Každý, kto je účastný na sv. omši, akoby vystúpil na vrch Sinaj a v rukách drží dve tabule svedectva. Jedna z nich obsahuje Božiu vôľu, ktorú nám Pán zanechal a z ktorej máme pravidelne čerpať. Druhá tabuľa svedectva obsahuje povzbudenie k tomu, aby sme sa nebáli byť svedectvom prítomnosti Boha v tomto svete. Prvú tabuľu čítame, študujeme, učíme sa z nej. Druhú pravidelne popisujeme svojimi skutkami. Obidve patria k sebe. Prvá má význam vtedy, keď existuje druhá. A druhá môže vzniknúť len vtedy, keď sa zaoberáme prvou. Duchovný vrch Sinaj nikdy neopúšťame s prázdnymi rukami. Od Pána sa naprázdno neodchádza.

Odrobiny

Kedysi odsúdili istého človeka na dlhé roky väzenia.  Spreneveril veľké peniaze. Keď sa pýtali na motívy jeho konania odpovedal:"Nechcel som odrobiny. Mal som záujem o poriadné sústo". Tým naznačil, že život priemerného Slováka s priemerným platom ho nebavil. Chcel viac. Bežný život v systéme:"od výplaty po výplatu" ho  prestal zaujímať.

    Evanjelium hovorí, že po Ježišovom zázračnom rozmnožení chleba, naplnili ešte dvanásť košov. Z odrobín sa stal životodarný pokrm./Jn 6,1-15/. Židia odrobiny neodmietli ani v minulosti. Počas putovania púšťou im Boh poslal mannu. /Ex 16,14-15/. Na povrchu púšte sa ukázalo niečo drobné, zrnité, čo Izraeliti doteraz nepoznali. Boli to akési odrobiny, ktorými sa však živili dlhý čas. Aj tu platí, že odrobinami nepohrdli, najmä preto, lebo zistili, že tento pokrm ich udrží pri živote. V súvislosti s odrobinami nám môžu napadnúť niektoré dôležité pojmy.

    1.,Podrobiť sa. Celý život sa učíme podrobiť sa Božej jednoduchosti, ktorá však skrýva veľa duchovného bohatstva. Betlehemskí pastieri objavili v prostote jaskyne jednoduché dieťa, ktoré sa narodilo v biednych pomeroch. Mnohí, ktorí neskoršie chceli Ježiša nasledovať, sa dozvedeli, že on "nemá, kde hlavu skloniť". A zasa pri inej príležitosti sám Ježiš blahoslaví svojho Otca za to, že:"skryl tieto veci pred múdrymi a obozretnými a zjavil ich maličkým". Nehovoriac o tom, že vždy, keď prekračujeme prach kostola, zbadáme na oltári jednoduchosť v podobe kúska bielej hostie. Vo všetkých týchto prípadoch nás zaujme Božia jednoduchosť, ktorá však obsahuje nesmierne bohatstvo potrebné ku spáse. Vždy, keď vstúpime do supermarketu, upúta nás honosnosť, trblietanie, dostatok, ktoré priam kričia na človeka a vyžadujú si pozornosť zmyslov. Keď sa stretávame s Pánom v jeho bohatej jednoduchosti, naša duša cíti, že Boh nás k sebe volá nehlučným spôsobom. Kým rôzne podniky si platia dizajnérov a manažérov, aby dokázali zaujaťa kontaktovať zákazníka, Boh to nepotrebuje. Jeho volanie v sile bohatej jednoduchosti je aj tak neodolateľné.

    2.,Odrobiť si. Nie raz počujeme z úst človeka vetu:"Ja som si to musel poctivo odrobiť". Chce tým povedať, že to nemal ľahké v živote, alebo v nejakom konkrétnom zamestnaní. Musel vynaložiť veľa síl, aby sa vypracoval na nejaké miesto. Pred niekoľkými dňami som čítal zaujímavý výrok. Jeho autorom je horolezec a horský vodca. Znie takto:"Lezenie, ktoré mi spôsobuje námahu a bolesť, ma v živote nesmierne obohacuje". Všetci si potrebujeme "odrobiť" svoju cestu k sláve vo večnosti.Máme skúsenosti, podľa ktorých, neexistuje život bez námahy, utrpenia a kríža. Keby sme len dokázali pochopiť, ako nás to obohacuje?! Ľuské utrpenie je kráľovskou cestou na vrchol. Ježiš je ten, ktorý nás nenecháva samotných, ale vystupuje s nami. 

    3.,Kto si všíma  odrobiny? Najmä tí, ktorí sú poriadkumilovní. Chcú mať čistý stôl, preto omrviny odstránia. A potom tí, ktorí sa potrebujú nasýtiť a aj odrobiny sú pre nich vítaným pokrmom. Práve toto spôsobujú "odrobiny" Božieho slova. Niekedy jedno slovo, veta, či myšlienka, spôsobí obrátenie človeka. Božie slovo im očistí dušu a nasýti vyprahnuté srdce. Všetci poriadkumilovní a duchovne hladujúci nájdu v Božom slove to, čo ich privedie k obráteniu. Na sviatok sv. Márie Magdalény sa číta evenjelium, v ktorom sa dočítame o tom, ako M.Magdaléna hľadá Ježiša, lebo zistí, že hrob je prázdny./Jn 20,1-18/. Ježiš ju oslovil vlastným menom a ona sa "obrátila a zvolala Rabbuni-Učiteľ"/. Boh  volá  ľudí po mene. Mnohí sa na to zvolanie obrátia, a uvidia v Ježišovi Učiteľa, ktorý ich volá na cestu evanjelia. Úlomky Božieho slova stačia na to, aby sa človek obrátil a žil. 

    V evanjeliu odznela otázka, ktorá apoštolov znepokojila:"Kde nakúpime toľko chleba, aby sa títo najedli?". Ak Ježiš nasýtil niekoľkotisícový zástup z piatich chlebov a dvoch rýb, tak potom nepochybujme, že môže aj dnes nasýtiť  hladujúcich, unavených, sklamaných a vyprahnutých tak, aby pookriali a objavili pravú nádej v Kristovi.