O cene človeka

Nedávno som sa stretol s kňazom-misionárom. Hovorili sme o misiách, o službe v týchto podmienkach a o skutočnostiach, ktoré majú pre nás exotický nádych. Rozhovoril sa aj o sobášoch. Vôbec nie je jednoduché oženiť sa. Nevestu si treba kúpiť. Svokrovi treba darovať zopár kráv. A možno dohodiť ešte nejakú tú sliepku navyše. Pre našu kultúru je to komické a nedôstojné. No, pre domorodcov v Afrike majú kravy cenu života a preto sa nevesta naceňuje v týchto jednotkách. 

    Zalistujme v Knihe proroka Daniela. Kráľ Baltazár usporiadal veľkú hostinu. Jej priebeh narušila nevysvetliteľná udalosť. Na stene paláca sa ukázali ľudské prsty, ktoré napísali známy text:Mane, tekel, ufarsin. Kráľ , veľmoži a poradcovia kráľa si nevedeli rady. Zavolali Daniela, aby nápis prečítal a vysvetlil. Kráľ mu dokonca prisľúbil odmenu:"...budeš sa obliekať do purpuru, zlatú reťaz budeš nosiť na krku a budeš tretím kniežaťom v mojom kráľovstve" /Dan 5, 1-2, 5-9, 13-17, 25-6,1-Liturgia hodín IV,s.484-5/. Cena, zdá sa, bola vysoká. Daniel však pocty odmietol a záhadu vysvetlil zadarmo. Pochopil, že  nie je všetko zlato, čo sa blyští.

    1.,Purpur. Ide o látku červenej, výraznej farby. Nosievali ju významní činitelia svetského i náboženského života. Pripomenulo mi to súčasnosť. Prostredníctvom médii sa odkrývajú mnohé biedy, prešľapy, ba aj zločiny vrcholných predstaviteľov spoločnosti. Zahaľujú sa akoby do krikľavých farieb, aby tí, ktorí zlo páchajú boli označení, viditeľní a potrestaní. V poslednom čase vyšlo u nás na povrch veľa zla. Je dobre, že tí, ktorí porušujú zákony, sa musia zodpovedať. Nie každý je však stotožnený so starou zásadou Cirkvi, že hriech treba nenávidieť, ale hriešnikovi pomôcť k obráteniu. Všetko sa zahaľuje do krikľava,aj zlé skutky, ale aj zločinec-hriešnik. Purpur je dnes v móde opäť. Netreba zabúdať na to, že vo svete je toľko biedy, že ju treba priodiať nie purpurovým plášťom, ale prikrývkou súcitu, obetavosti a služby pre tých, ktorí sa nemajú  ako revanšovať. Popri vykričaných purpurových plášťoch nezabúdajme ani na tieto...

    2.,Reťaz. Tieto insígnie nosia hodnostári, svetskí i náboženskí. Nosia ich príležitostne, väčšinou pri nejakých slávnostiach. Iba biskupi majú reťaz, ktorej súčasťou je kovový kríž. Insígnie niekedy veľmi ťažia. Po skončení slávnosti si ich osobnosti ihneď dávajú dole. Kedysi som po dlhšom čase stretol jedného z biskupov, ktorého poznám roky. Po pozdrave a mojej otázke ako sa má, ukázal na reťaz, ktorú mal na krku a zvlášť na kríž a povedal:"Pozri sa, teraz nosím na krku toto!". Nehovoril o pocte a výsade, ale o ťarche kríža, ktorú mu so sebou priniesol biskupský úrad. Preto vídame na prsiach biskupa takúto reťaz, doplnenú o podobu Ukrižovaného. Akékoľvek insígnie, ktoré človek nosí, majú znamenať to, že ide o zodpovednosť, ktorá siaha do večnosti.

    3.,Tretie miesto. A sme pri poradí. V Brazílii je najpopulárnejším športom futbal. Ak reprezentačné mužstvo nevyhrá turnaj, na ktorom sa zúčastní, je to považované za hanbu. Druhé alebo tretie miesto pre Brazílčana znamená nič. Daniel mal možnosť zaujať tretie miesto v krajine. Nie zle! On mal však záujem o prvé. Ale nie v hierarchii Baltazára. Viac si cenil výsadu pre večnosť. Pozemské rebríčky sú klamlivé a nie vždy spravodlivé. Rozhodujúca nech je pre nás hierachia Božieho kráľovstva. 

Koná Boh aj formou: z ničoho nič?

Prišiel mi na myseľ jeden bradatý vtip. Školák príde domov zo školy a hovorí: "Dostal som päťku". Otec zdvihne hlavu s otázkou:"Z čoho?" Syn odpovie:"Z ničoho nič". Niekedy máme pocit, že práve takýmto spôsobom sa dejú veci okolo nás:z ničoho nič.  

    V roku 1912 sa potopil parník Titanic. Bola to luxusná a dokonalá loď, ktorá pojala cca 2500 cestujúcich a cca 900 členov posádky. Išlo o pýchu a vrchol geniality vtedajšej techniky. Napriek tomu sa za pár hodín potopila po zrážke s ľadovcom. Čítal som, že za dôvod tragédie môže: "súhra viacerých okolností". Mne to pripadá ako-z ničoho nič...Titanic nie je jediným dielom ľudských rúk, ktoré zmizlo z povrchu zeme. Človek si myslí, že všetko dôkladne premyslí a zabezpečí, no ani to nemusí stačiť, aby dielo prežilo. 

    Pripomína mi to videnie, ktoré mal kráľ Nabuchodonozor. Mladík Daniel sa podujal na to, že mu ho vysvetlí /Dan 2, 26-47/. Kráľ videl sochu, veľkú a nádhernú. Jej zjav vzbudzoval hrôzu. Hlava sochy bola zo zlata, hruď a ramená zo striebra. Brucho a bedrá z bronzu, stehná zo železa, nohy sčasti zo železa  a sčasti z hliny. A tu, "bez prispenia ľudskej ruky", sa odtrhol kameň, zasiahol sochu do nôh a rozdrúzgal ju. Rozdrvilo sa všetko:železo, hlina, bronz, striebro a zlato. Odkiaľ sa vzal ten kameň? Stavitelia sochy s takým niečim nepočítali. Stalo sa to formou-z ničoho nič? 

    Musíme sa učiť pokore. Občas sa dávajú do pohybu také veci, ktoré človek vysvetliť nevie, ba nemá na ne nijaký vplyv. Ľudská ruka sa toho nedotkne a stanú sa...Nezabúdajme, že existuje Božia ruka. Pre človeka je neviditeľná, akoby ani neexistujúca. Ale, v pravom čase ukáže svoju silu. Nemusí ísť vždy o ľudskú tragédiu, ale ona môže napomôcť aj dobrým veciam. Nezabúdajme, že Boh aj cez tragédie chce poukázať na nejaké dobro. Zverme Božej ruke všetky svoje diela. Nenechávajme ich na náhodu. Z ničoho nič sa veci nedejú. Ani zlé, ani tie dobré...

O očkovaní

 V súvislosti s očkovaním proti covidu ponúkam niekoľko myšlienok. Rozšírili sa očkovacie tímy. Rozšírili sa o policajtov a vojakov. Tí majú dozerať na bezpečnosť zdravotníkov. Len tak "po očku" budú sledovať, či sa medzi záujemcami o očkovanie neobjavia provokatéri. A je to správne. Rozšírili sa očkovacie miestnosti. Rozšírili sa o sakrálne priestory-kostoly. Cirkev ponúkla  na očkovanie najposvätnejšie priestory. Vraví sa, že život je posvätný, lebo je to dar od Boha. Okrem toho, že ponúka sviatostné prostriedky na duchovné zdravie, podáva pomocnú ruku aj teraz, keď treba viac ako inokedy, myslieť na zdravie telesné. Len tak "po očku" budeme sledovať, či to sakrálne prenikne do človeka rovnako, ako obsah séra proti covidu. Rozšírili sa možnosti účasti na sv.omši. Sú dovolené pre očkovaných, s počtom sto ľudí. Len tak "po očku" sa ľudia na omšiach sledujú. V duchu sa pýtajú:prečo je tu tento, keď viem s určitosťou, že očkovaný nie je? Alebo opačne: prečo  sú tu očkovaní a zaberajú miesto ostatným? Takto alebo podobne prebiehajú v chrámoch tiché vnútorné monológy, ktoré počuje iba Boh. V mnohých prípadoch sú tieto otázky na mieste. Evanjelium hovorí, že sa rozšíril počet uzdravených Ježišom z Nazareta. Ide konkrétne o desať malomocných mužov, ktorých Učiteľ uzdravil na ceste medzi Samáriou a Galileou /Lk 17,11-19/. Len tak "po očku" niektorí zistili, že kvôli poďakovaniu sa unúval iba jeden z nich-pohan Samaritán. Mnohí si túto záležitosť ani nevšimli, no niektorí "po očku" videli aj tieto prvky. Popri rôznych pnutiach, hádkach a aj násilnostiach v spoločnosti, len tak "po očku" sa dá vidieť ušľachtilosť a obetavosť mnohých, ktorí nasadili život, aby zachraňovali postihnutých covidom. Kiežby nám Pán udelil túto schopnosť, aby sme, hoc aj "po očku", vnímali neutíchajúcu Božiu lásku, ktorá sa stále rozlieva v mnohých z nás.

Z minima maximum

Účastníci svetovej konferencie o životnom prostredí a klimatických zmenách v Glasgowe/nov.2021/ sa dožili prekvapenia. Aktivisti im transportovali pred okná niekoľkotonový kváder ľadovca z Grónska. Tento útvar sa bude postupne topiť, až kým úplne nezmizne. Je to symbolika. Aktivisti chcú upozorniť svetových lídrov na to, že ak budú príliš otáľať s konkrétnymi riešeniami vo vzťahu k zhoršujúcej sa klíme, náš život bude miznúť, bude sa roztápať, bude z neho postupne ubúdať, ako ubúda z prineseného ľadovca. Ide o zaujímavý a podnetný príklad. 

    Božie slovo nám pripomína, ako sa scvrkol a zminimalizoval život určitých biblických postáv. Najprv spomeňme vdovu zo Sarepty /1 Kr 17, 10-16/. Z textu vyplýva, že nemá" ani kúsok chleba, iba priehrštie múky, trocha oleja a zopár kúskov chleba". A navyše k nej prichádza Boží posol prorok Eliáš a vyzýva ju, aby z toho mála najprv pripravila chlieb preňho. V podobnej situácii sa nachádza chudobná vdova z evanjelia /Mk 12,38-44/. Božie slovo ju zachytilo vtedy, keď dávala svoj príspevok na chrám. Vhodila dve mince, čo predstavovalo jej celý majetok. Obe ženy sa ocitli v situácii, keď sa ich život scvrkol na minimum. Ľadovec ich života sa skoro úplne roztopil. Prečo to Boh dopustil a čo chce tým povedať? 

    1.,Niekedy sa stáva, že človek nútene alebo dobrovoľne zmenšuje, minimalizuje svoj životný priestor. Vždy som obdivoval starších ľudí, ktorí sa stiahli, čo sa týka bývania, do jednej, či dvoch izieb, aby umožnili rozšíriť sa svojim deťom. Hovorili takto:"My viac nepotrebujeme". Napriek tomu, že svet ich života sa zmenšil, napriek tomu objali modlitbou celý svet svojich detí, vnúčat, prípadne svet, ako taký. Čím viac stratili na fyzickom priestore, tým viac nadobudli v duši priestor pre potreby blížnych a celého sveta. Nasledovali tak príklad Pána Ježiša, ktorému sa zmenšil a vmestil životný priestor do rozmerov kríža na Kalvárii. Ale práve vtedy, ako ukrižovaný, rozpäl ruky a objal v láske a modlitbe celý svet. Čím viac nám svet z niečoho  hmotného uberá, tým viac a účinnejšie, môžeme získať pre duchovné potreby svojich blížnych. 

    2.,Človek môže minimalizovať z toho, čo si dať na seba, čo si obliecť. Čím viac minimalizujeme tieto podmienky a uspokojíme sa so štandardom, tým viac získavame možností pre čnosti. Znova je nám príkladom Ježiš. Väznitelia ho obrali o vlastné šaty a posmešne mu obliekli purpurový plášť a nasadili tŕňovú korunu. Potom ho predviedli a zvolali pred Židmi:"Hľa, človek!" /Jn 19,5/.Zbavili ho šiat, aby vynikli jeho čnosti pokory. Niekedy je potrebné pozbavovať sa určitých vecí, alebo vzťahov, aby sa nám otvorili možnosti pestovania čností. Až keď je človek od nich slobodný, stáva sa disponovaným pre vyššie veci. Táto ambícia nám mnohým chýba. Nechce sa nám veľmi ťahať v tomto svete za kratší koniec. V ničom nechceme byť pozadu, najmä nie v materiálnych veciach. Nechceme ukázať pred svetom určitú slabosť, či odstup od skutočností, ktoré pozemský svet glorifikuje. Chýba nám odvaha dôverovať Bohu, že naše tzv. straty pred svetom , vynahradí najmä duchovnými prvkami, ktoré sú cenené pre Božie kráľovstvo. 

    3.,Minimum pokrmu. Vdova zo Sarepty vyslovila nadčasovú vetu:"Keď to zjeme, môžeme umrieť". Tým naznačila, že sa práve chystá so svojim synom skonzumovať poslednú časť, beztak biedneho pokrmu. Zažila dno sociálnej biedy. Prišla do bodu, kedy nevedela, čo bude zajtra.  Keď dáme tejto myšlienke eucharistický šat, zistíme, v čom spočíva nadčasovosť jej zvolania. Keď prijímame euch., môžeme byť pripravení aj zomrieť, lebo ona predstavuje vrcholné duchovné dobro pozemského sveta. Kresťan, ktorý takto prijíma vrcholný duchovný pokrm, môže byť pripravený a tešiť sa na dokonalé stretnutie s Pánom vo večnosti. Keď ho prijmeme, môžeme v duchu adorovať jeho prítomnosť a povedať ako poďakovanie slová starca Simeona :"Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji, lebo moje oči uvideli tvoju spásu..." /Lk 2,29-30/. Na druhý svet by sme mali ísť nasýtení Pánovým pokrmom Slova a Tela. Malý kúsok hostie nás dostatočne pripraví pre celú večnosť. Iba Boh môže pripraviť takýto dokonalý scénar. 

    Z toho vyplýva, že sa netreba veľmi obávať  minimalizovania  nárokov na tento svet. Vekom zistíme, že mu nechceme patriť, a že naše túžby smerujú vyššie. Roztápajúci sa kváder ľadu v Glasgowe nech nás ešte viac utvrdí v hľadaní Božieho kráľovstva, ktoré sa nikdy nescvrkne. Tak, ako sa nemôžu umenšiť naše túžby po Bohu, ktorý je absolútnym dobrom.  

MÁŠ UŽ MIESTO?

     Zdá sa, že niektoré otázky zaznievajú počas života častejšie. Napríklad: "Máš už miesto?" Otázka sa týka absolventa školy, ktorý by sa mal zapojiť do pracovného procesu. Týka sa aj účastníkov nejakého podujatia/športového, kultúrneho, spoločenského i náboženského/. Stretnú sa tam ľudia, ktorí sa poznajú a položia si vzájomne túto otázku. 

    Takáto otázka je častá a príznačná aj pre dušičkovú atmosféru. Pri stretnutí na cintoríne si ju vymenia najmä starší ľudia. Mnohí  totiž majú pripravené hrobové miesto už za života na zemi. Je to príznačné a typické tiež pre človeka, ktorý ešte neopustil pozemské "slzavé údolie". Neustále hľadá svoje miesto a nie je si ním istý. Neustále sme čímsi vedení, aby sme si jednotlivé miesta v živote potvrdzovali.
        Atmosféra Dušičiek nás privádza k otázke, či máme miesto tam "hore" isté. Isté ho nemáme. Či sa nám to páči alebo nie, Pán Ježiš nás poúča: "Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva" /Mt 7,21/. Na druhej strane nás uisťuje, že si praje, aby sme miesto v nebi mali: "Nechcem smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil" /Ez 33,11/. Túto atmosféru nám tak trochu pripomína staršia pieseň skupiny Team slovami:"...držím ti miesto, nie je to gesto.." 

    Pán teda s nami počíta, ale súvisí to aj s tým, či sme:

 1., dali Pánovi dostatok miesta v pozemskom živote, aby sa nám prihovoril;

2., či sme dali šancu blížnemu /niekedy aj druhú/, aby sa dostal do nášho ,ak nie do srdca, tak aspoň povedomia úcty;

3., či sme si dožičili dostatok pokánia, aby sme sa aspoň sporadicky ocitli na Božom výslní. 

NEMAŤ "NA HÁKU"...

      V dôsledku pretrvávajúcej pandémie museli mnohé inštitúcie urobiť prísne opatrenia. Prednedávnom som čakal pred dverami takejto ustanovizne. Bol som prvý. Medzitým už prišli ľudia prvého kontaktu a pripravovali sa na to, že otvoria načas a nebudú meškať. Vypočul som si útržky ich dialógu. Boli dvaja. Prvý, dobre naladený, optimistický. Druhý, poznačený skúsenosťami a hundrajúci. Prvý zavelil: "Tak čo, ideme na to?" Druhý obrátil k nemu frustrovanú tvár a povedal: "Aj tak ich mám všetkých na háku!". Medzitým sa počet čakajúcich rozrástol. Keď si to vypočuli, zamrvili sa. Prvý oponoval: "Vari to nebude také zlé...". Druhý nečakal dlho s odpoveďou: "Ba, veru, hej, všetkých mám na háku!". Snažil som sa ho pochopiť. Slúži už dlho. Odoláva pandémii sám, ale aj zástupom ľudí, ktorí sú na každom kroku obmedzovaní kvôli rôznym opatreniam. A pritom sme všetci naučení  slobodne sa pohybovať...

    Nezávidím nikomu, kto je dnes v pozícii prvého kontaktu a čelí polorozhnevaným a podráždeným masám. Na druhej strane je pravdou, že ešte nikdy sme nemali k dispozícii taký manévrovací priestor, ktorý by bol taký bohatý na preukázanie skutkov lásky...Upozorňuje nás na to sv. Pavol: "Bratia, nebuďte nikomu nič dlžní okrem toho, aby ste sa navzájom milovali: veď kto miluje blížneho, vyplnil zákon"/Rim 13,8/. 

    Je celkom príjemné zistiť, že ešte stále je dosť ľudí, ktorí sa tejto zásady držia. Dávajú najavo, že  nás ostatných na háku nemajú. Aspoň na tom mäsiarskom určite nie...

Pár slov o nádeji.

Predstavme si situáciu, ktorá môže nastať v nemocnici. Na chodbe sa rozprávajú niekoľkí ľudia. Je to človek v bielej rovnošate-lekár a okolo neho skupina ľudí, ktorí sa prišli informovať o zdravotnom stave príbuzného. Zaznela otázka:"Má ešte nádej?". Takto alebo podobne sa môžeme pýtať aj pri iných príležitostiach. Všetci v niečo dúfame. Je dôležité, aby sme mali nádej. Toto je nádej pozemská. Sú situácie, kedy nám nestačí mať nádej iba pre tento svet. Potrebujeme hlbšiu nádej. Keď už niet nádeje pre svet pozemský, vtedy hľadáme  hlbšie. Máme nádej, že keď sa pominie svet hmotný, existuje taký, ktorý nikdy nepominie. Kto nám ho sprostredkuje? Kto nám dá nádej pre večnosť? 

    Evanjelia hovoria o tom, ako sa Mária Magdaléna vybrala k Ježišovmu hrobu. Urobila to hneď na úsvite nového týždňa, pričom niesla so sebou oleje na pomazanie Ježišovho tela. Cestou hútala kto jej odvalí od hrobu kameň, kto otvorí hrob?  Bola prekvapená, keď zistila, že kameň je už od hrobu odvalený /Mk 16, 1-8/. Prorok Ezechiel napísal:" Toto hovorí Pán Boh: Ľud môj, ja otvorím vaše hroby..."/ Ez 17,12/. Boh je ten, ktorý nám dáva nádej pre večný život. Je to práve Boží Syn, ktorý sa pre nás obetoval na kríži, on "otvorí naše hroby", t.j. otvorí brány večnosti. Ako nám to dáva najavo? 

    1.,Uvoľni miesto tomuto/Lk 14, 7-11/. Je nám jasné, že tento svet musíme opustiť a že so sebou si nič nezoberieme. Niečo však po nás zostane. Niečo tu zanecháme pre tých, ktorí ešte na čas zostávajú. Mentalita veriaceho človeka hovorí, že máme tu zanechať veľa dobrého, a to v podobe obetavosti, nezištnosti a v príklade nesenia životného kríža. Na tieto skutočnosti máme položiť dôraz, každý vo svojom prostredí života. Toto nám Boh započíta pre Božie kráľovstvo. 

    2.,"Postúp vyššie". Dá sa ísť ešte vyššie. Skupina turistov oslovila nosiča, ktorý oddychoval pri chate. Spýtali sa ho:"Ako sa dá vyjsť ešte vyššie? Kadiaľ vedie cesta, aby sme sa dostali vyššie?" Kresťana má zaujímať cesta vyššie. Pozemský svet nepredstavuje vrchol, pozemské pocty sú iba tieňom toho, čo je odmenou vo večnosti. Cesta vyššie vedie cez postoj služby, pokory a neustálej sebareflexie pred Bohom.

    3.,Menenie miesta. "Uvoľni miesto" a "Postúp vyššie", to sú výrazy, ktoré vyjadrujú nestálosť pozemskej hierarchie hodnôt. Nemusí to znamenať dehonestáciu, ak sa  niekedy ocitneme v spodnej časti krivky pozemskej spokojnosti a musíme zniesť údel pokory. Boh nás popresúva tak, aby sme sa ocitli v rôznych situáciách, nie vždy jednoduchých a na pocit príjemných. Nerobí to však tak, aby tieto situácie mali devastačný dopad. Koná tak, aby sme sa naučili vkladať doňho väčšie nádeje ako do istôt tohto sveta. 

    Súčasné obdobie Dušičiek nás utvrdzuje v nádeji na večný život. Boh znova prehovoril a potvrdil, že hrob je síce záverečná inštancia pre telo, ale duša má nesmierny rozlet. Pre Ježišovo zmŕtvychvstanie máme nádej, že naši zosnulí v Kristovi nájdu trvalý pokoj a zadosťučinenie.