Zdá sa, že niektoré otázky zaznievajú počas života častejšie. Napríklad: "Máš už miesto?" Otázka sa týka absolventa školy, ktorý by sa mal zapojiť do pracovného procesu. Týka sa aj účastníkov nejakého podujatia/športového, kultúrneho, spoločenského i náboženského/. Stretnú sa tam ľudia, ktorí sa poznajú a položia si vzájomne túto otázku.
Takáto otázka je častá a príznačná aj pre dušičkovú atmosféru. Pri stretnutí na cintoríne si ju vymenia najmä starší ľudia. Mnohí totiž majú pripravené hrobové miesto už za života na zemi. Je to príznačné a typické tiež pre človeka, ktorý ešte neopustil pozemské "slzavé údolie". Neustále hľadá svoje miesto a nie je si ním istý. Neustále sme čímsi vedení, aby sme si jednotlivé miesta v živote potvrdzovali.
Atmosféra Dušičiek nás privádza k otázke, či máme miesto tam "hore" isté. Isté ho nemáme. Či sa nám to páči alebo nie, Pán Ježiš nás poúča: "Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva" /Mt 7,21/. Na druhej strane nás uisťuje, že si praje, aby sme miesto v nebi mali: "Nechcem smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil" /Ez 33,11/. Túto atmosféru nám tak trochu pripomína staršia pieseň skupiny Team slovami:"...držím ti miesto, nie je to gesto.."
Pán teda s nami počíta, ale súvisí to aj s tým, či sme:
1., dali Pánovi dostatok miesta v pozemskom živote, aby sa nám prihovoril;
2., či sme dali šancu blížnemu /niekedy aj druhú/, aby sa dostal do nášho ,ak nie do srdca, tak aspoň povedomia úcty;
3., či sme si dožičili dostatok pokánia, aby sme sa aspoň sporadicky ocitli na Božom výslní.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára