V dôsledku pretrvávajúcej pandémie museli mnohé inštitúcie urobiť prísne opatrenia. Prednedávnom som čakal pred dverami takejto ustanovizne. Bol som prvý. Medzitým už prišli ľudia prvého kontaktu a pripravovali sa na to, že otvoria načas a nebudú meškať. Vypočul som si útržky ich dialógu. Boli dvaja. Prvý, dobre naladený, optimistický. Druhý, poznačený skúsenosťami a hundrajúci. Prvý zavelil: "Tak čo, ideme na to?" Druhý obrátil k nemu frustrovanú tvár a povedal: "Aj tak ich mám všetkých na háku!". Medzitým sa počet čakajúcich rozrástol. Keď si to vypočuli, zamrvili sa. Prvý oponoval: "Vari to nebude také zlé...". Druhý nečakal dlho s odpoveďou: "Ba, veru, hej, všetkých mám na háku!". Snažil som sa ho pochopiť. Slúži už dlho. Odoláva pandémii sám, ale aj zástupom ľudí, ktorí sú na každom kroku obmedzovaní kvôli rôznym opatreniam. A pritom sme všetci naučení slobodne sa pohybovať...
Nezávidím nikomu, kto je dnes v pozícii prvého kontaktu a čelí polorozhnevaným a podráždeným masám. Na druhej strane je pravdou, že ešte nikdy sme nemali k dispozícii taký manévrovací priestor, ktorý by bol taký bohatý na preukázanie skutkov lásky...Upozorňuje nás na to sv. Pavol: "Bratia, nebuďte nikomu nič dlžní okrem toho, aby ste sa navzájom milovali: veď kto miluje blížneho, vyplnil zákon"/Rim 13,8/.
Je celkom príjemné zistiť, že ešte stále je dosť ľudí, ktorí sa tejto zásady držia. Dávajú najavo, že nás ostatných na háku nemajú. Aspoň na tom mäsiarskom určite nie...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára