Účastníci svetovej konferencie o životnom prostredí a klimatických zmenách v Glasgowe/nov.2021/ sa dožili prekvapenia. Aktivisti im transportovali pred okná niekoľkotonový kváder ľadovca z Grónska. Tento útvar sa bude postupne topiť, až kým úplne nezmizne. Je to symbolika. Aktivisti chcú upozorniť svetových lídrov na to, že ak budú príliš otáľať s konkrétnymi riešeniami vo vzťahu k zhoršujúcej sa klíme, náš život bude miznúť, bude sa roztápať, bude z neho postupne ubúdať, ako ubúda z prineseného ľadovca. Ide o zaujímavý a podnetný príklad.
Božie slovo nám pripomína, ako sa scvrkol a zminimalizoval život určitých biblických postáv. Najprv spomeňme vdovu zo Sarepty /1 Kr 17, 10-16/. Z textu vyplýva, že nemá" ani kúsok chleba, iba priehrštie múky, trocha oleja a zopár kúskov chleba". A navyše k nej prichádza Boží posol prorok Eliáš a vyzýva ju, aby z toho mála najprv pripravila chlieb preňho. V podobnej situácii sa nachádza chudobná vdova z evanjelia /Mk 12,38-44/. Božie slovo ju zachytilo vtedy, keď dávala svoj príspevok na chrám. Vhodila dve mince, čo predstavovalo jej celý majetok. Obe ženy sa ocitli v situácii, keď sa ich život scvrkol na minimum. Ľadovec ich života sa skoro úplne roztopil. Prečo to Boh dopustil a čo chce tým povedať?
1.,Niekedy sa stáva, že človek nútene alebo dobrovoľne zmenšuje, minimalizuje svoj životný priestor. Vždy som obdivoval starších ľudí, ktorí sa stiahli, čo sa týka bývania, do jednej, či dvoch izieb, aby umožnili rozšíriť sa svojim deťom. Hovorili takto:"My viac nepotrebujeme". Napriek tomu, že svet ich života sa zmenšil, napriek tomu objali modlitbou celý svet svojich detí, vnúčat, prípadne svet, ako taký. Čím viac stratili na fyzickom priestore, tým viac nadobudli v duši priestor pre potreby blížnych a celého sveta. Nasledovali tak príklad Pána Ježiša, ktorému sa zmenšil a vmestil životný priestor do rozmerov kríža na Kalvárii. Ale práve vtedy, ako ukrižovaný, rozpäl ruky a objal v láske a modlitbe celý svet. Čím viac nám svet z niečoho hmotného uberá, tým viac a účinnejšie, môžeme získať pre duchovné potreby svojich blížnych.
2.,Človek môže minimalizovať z toho, čo si dať na seba, čo si obliecť. Čím viac minimalizujeme tieto podmienky a uspokojíme sa so štandardom, tým viac získavame možností pre čnosti. Znova je nám príkladom Ježiš. Väznitelia ho obrali o vlastné šaty a posmešne mu obliekli purpurový plášť a nasadili tŕňovú korunu. Potom ho predviedli a zvolali pred Židmi:"Hľa, človek!" /Jn 19,5/.Zbavili ho šiat, aby vynikli jeho čnosti pokory. Niekedy je potrebné pozbavovať sa určitých vecí, alebo vzťahov, aby sa nám otvorili možnosti pestovania čností. Až keď je človek od nich slobodný, stáva sa disponovaným pre vyššie veci. Táto ambícia nám mnohým chýba. Nechce sa nám veľmi ťahať v tomto svete za kratší koniec. V ničom nechceme byť pozadu, najmä nie v materiálnych veciach. Nechceme ukázať pred svetom určitú slabosť, či odstup od skutočností, ktoré pozemský svet glorifikuje. Chýba nám odvaha dôverovať Bohu, že naše tzv. straty pred svetom , vynahradí najmä duchovnými prvkami, ktoré sú cenené pre Božie kráľovstvo.
3.,Minimum pokrmu. Vdova zo Sarepty vyslovila nadčasovú vetu:"Keď to zjeme, môžeme umrieť". Tým naznačila, že sa práve chystá so svojim synom skonzumovať poslednú časť, beztak biedneho pokrmu. Zažila dno sociálnej biedy. Prišla do bodu, kedy nevedela, čo bude zajtra. Keď dáme tejto myšlienke eucharistický šat, zistíme, v čom spočíva nadčasovosť jej zvolania. Keď prijímame euch., môžeme byť pripravení aj zomrieť, lebo ona predstavuje vrcholné duchovné dobro pozemského sveta. Kresťan, ktorý takto prijíma vrcholný duchovný pokrm, môže byť pripravený a tešiť sa na dokonalé stretnutie s Pánom vo večnosti. Keď ho prijmeme, môžeme v duchu adorovať jeho prítomnosť a povedať ako poďakovanie slová starca Simeona :"Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji, lebo moje oči uvideli tvoju spásu..." /Lk 2,29-30/. Na druhý svet by sme mali ísť nasýtení Pánovým pokrmom Slova a Tela. Malý kúsok hostie nás dostatočne pripraví pre celú večnosť. Iba Boh môže pripraviť takýto dokonalý scénar.
Z toho vyplýva, že sa netreba veľmi obávať minimalizovania nárokov na tento svet. Vekom zistíme, že mu nechceme patriť, a že naše túžby smerujú vyššie. Roztápajúci sa kváder ľadu v Glasgowe nech nás ešte viac utvrdí v hľadaní Božieho kráľovstva, ktoré sa nikdy nescvrkne. Tak, ako sa nemôžu umenšiť naše túžby po Bohu, ktorý je absolútnym dobrom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára