Druhý pokus

 Pri niektorých športových odvetviach má športovec k dispozícii niekoľko pokusov. Napríklad v prípade ľahkoatletických disciplín. V skoku do diaľky, trojskoku, vrhačských disciplinách atď. Je to dobré, lebo často sa stáva, že pokus je neplatný a kto ho pokazí raz, môže sa spoliehať na reparát. 

    V evanjeliu čítame o uzdravení slepého/Mk 8,22-26/. Pán Ježiš ho uzdravil na dvakrát. Po prvom dotyku slepec zhodnotil svoj zdravotný stav takto:"Vidím ľudí, zdá sa mi, akoby stromy chodili". Je evidentné, že nevidel stopercentne. Po následnom druhom kontakte s Ježišom "...začal vidieť i celkom ozdravel a všetko videl zreteľne". Môžeme sa opýtať:zo strany Ježiša išlo o druhý pokus, keďže prvý bol neúspešný?

    Znamená to, že Ježiš niečo v prvej fáze podcenil, azda bol málo sústredený, alebo už nemal síl? Určite nie. Zvolil dvojfázové uzdravenie preto, aby naznačil fakt, podľa ktorého človek dozrieva vo viere postupne. Nikto z nás nemôže povedať, že už má dokonalú vieru. Ona rastie postupne, plynule, možno aj s našim pribúdajúcim vekom dozrieva. Sú situácie, v ktorých hovoríme, že nevidíme dobre do ľudí, súvislostí a vzťahov a ani do toho, aké plány má Boh s nami. Nemusíme žialiť. Boh nám postupne otvára väčší a väčší priestor tak, aby sme na ceste do večnosti pochopili viac. Je tu však dôležitá podmienka. Slepec z evanjelia bol nakoniec úplne uzdravený, lebo zostal v kontakte s Ježišom. Zostaňme v kontakte s Bohom, aj keď nedokážeme vždy dobre posúdiť situáciu, aj keď sa v niečom mýlime. Kontakt s ním nám zabezpečí, že sa dožijeme aj dokonalého videnia.

Pamätaj na budúcnosť

 Mnohé televízne reklamy prinášajú slogan tohto znenia:Pamätaj na budúcnosť! Nie je to také ľahké. Poznáme národy, etnické skupiny a jednotlivcov, ktorí tento pojem nepoznajú. Žijú iba pre dnešok, čo bude zajtra, to ich netrápi. Starí mnísi sa kedysi pozdravovali heslom v latinčine:Memento mori!-Pamätaj na smrť! To preto, aby nezabúdali, že sú smrteľní a že je to ich budúcnosť, budúcnosť každého z nás. Nie je ľahké naučiť dieťa, aby nezjedlo všetky sladkosti naraz, ale aby si nechalo niečo aj na zajtra. Ono ešte nemá vyprofilovanú predstavu budúcnosti. 

    Pán Ježiš naznačuje, aby sme budúcnosť nestrácali zo zreteľa. V blahoslavenstvách ho počujeme hovoriť:"Blahoslavení , ktorí teraz hladujete, lebo budete nasýtení" atď./Lk 6,17 20-26/. Hovorí stav-teraz a potom...Iste, ide aj o budúcnosť pozemskú, no tá je limitovaná dĺžkou nášho pozemského života. No, viac sa máme interesovať o budúcnosť, ktorá prekračuje hranice časnosti a večnosti. 

    Mosty majú problém, keď začínajú pretekať,t.j.keď sa do konštrukcie dostane voda. Tá zamrzne a nastáva devastačná činnosť, ktorá môže vyústiť až do štádia spadnutia mosta. Medzi našim-teraz a večnosťou by sme mali postaviť pomyselný, ale silný most. A dbať, aby sa do tejto konštrukcie nedostalo niečo, čo zdevastuje našu prístupovu cestu do večnosti. Môže to byť hriech, strata záujmu o sviatosti/teraz aktuálne/, alebo  akékoľvek zamietnutie komunikácie s Bohom. 

    Pojem aklimatizácie je nám známy. Nedávno som sledoval zaujímavý dokumentárny film o zlatom veku československého a zároveň i slovenského horolezectva. Hovoríme o osemdesiatkách mimulého storočia. Jeden z priekopníkov horolezectva hovorí, že na osemtisícovku vylezieš iba vtedy, keď sa tam aklimatizuješ,t.j.keď tam hore stráviš aspoň jednu noc. Organizmus si na klímu musí zvyknúť aspoň nieloľko hodín. Ak sa chceš v budúcnosti dostať k Bohu naplno, mal by si sa aklimatizovať v jeho "nadmorských výškach". Mal si s ním už teraz, stráviť dosť času na to, aby si si navykal na "vysokohorskú klímu" milosti. Inak tam hore nevystúpiš.

    F. Chopin. Je to vynikajúci hudobný skladateľ a klavirista. Žil v devätnástom storočí. Po otcovi Francúz, po matke Poliak. Pochovali ho tak, že srdce umiestnili v jednom kostole v Poľsku a telo vo Francúzsku. Maestro, hoci netušiac, zanechal nám príklad. Už počas pozemského života má byť časť z nás tu, ale aj vo večnosti. Naše srdce má biť pre večnosť, hoci náš život je situovaný v pozemskej atmosfére. Tento dualizmus života má najlepšie ovládať kresťan. Byť tu, ale žiť najmä pre večnosť a budúcnosť v Božom náručí. 

Kto je vinný?

 Už dlhšie sledujeme napätie medzi Ruskom a Ukrajinou. Situácia je hrozivá. Vojakov pribúda, na jednej i druhej strane. Lídri sa tvária, že rokujú, alebo skôr na seba zlovestne gánia, ako boxeri pred zápasom v ringu. Americkí i ruskí predstavitelia demonštrujú svoju vojenskú silu. Zatiaľ iba tak, tieňovo. Svet na to pozerá s obavami. Nikto nevie, či niektorý z týchto dvoch starých bláznov neurobí  nejaký neopatrný krok a nedá povel...Je tu otázka: kto je vinný, že sa situácia takto vyhrotila? Na strane koho je pravda a krivda? My, obyčajní ľudia sa môžeme na to iba dívať a modliť sa. 

    Kedysi som sa dozvedel o stretnutí dvoch obyčajných ľudí. Široká verejnosť o ňom veľmi nevie. Napriek tomu si myslím, že ich stretnutie má väčší dosah ako stretnutie súčasných svetových lídrov. Prečo? Stretli sa dáma menom Robi Damelinová-židovka a pán Bassam Aramin-palestínec. Medzi Izraelom a Palestínou pretrvávajú dlhotrvajúce rozpory. Tie si už vyžiadali množstvo obetí. Bassamovu desaťročnú dcérku zastrelil izraelský pohraničmík. Robinho syna Dávida zasa zabil palestínsky ostreľovač. Obidvaja znášajú toto jarmo. Prišli na to, že pomsta nie je riešením. Založili hnutie s názvom Projekt odpustenia. Obidvaja spolupracujú  a predstavujú myšlienku vzájomného odpustenia. Predpokladám, že sa nerodila ľahko. Ale niet účinnejšieho lieku ako odpustenie a spolupráca. 

    Nedávno v Českej televízii predstavovali nový titul rozprávky Tajomstvo starej bambitky 2. Hlavné slovo mal režisér, ktorý povedal zaujímavú myšlienku. Podľa neho sa život po covide zmenil. Citujem:" Zlo sa stalo ešte "zlejším" a zašlo do absolútnych rozmerov. My musíme pracovať na tom, aby sa dobro stalo ešte viac "dobrejším". Možno to neznie  štylisticky správne, ale na tom nezáleží. Podstatu pochopíme. Znamená to, že aj naša viera nemôže byť ďalej iba estetická, povrchová, fasádna. Treba hľadať hĺbku vo všetkom, čo robíme. A to vo veciach duchovných, ale aj ostatných. Inak nás zlo pohltí. Robi s Bassamom to pochopili. Svetoví lídri asi na to nemyslia. A čo my?

Multi

 V modernej dobe sa často používa výraz: multi. V akej súvislosti? Kúpime si džús, na ktorom je výrazný nápis-multi. Zájdeme do lekárne a tam nám ponúknu vitamíny /také, ktoré nám takmer zabezpečia nesmrteľnosť/ s nápisom :multi. Tí, ktorí sa zaujímajú o hudbu vedia, že niektorí umelci sú známi ako-multiinštrumentalisti. V minulosti existovali osobnosti, ktorým dávame titul-polyhistor /M.Bell/. Podstata je však rovnaká: v jednom je viac. Niekto alebo niečo snúbi v sebe viacero skutočností, ktoré sú na vysokej úrovni dokonalosti. 

    Za čias Pána Ježiša tento výraz nepoznali. Nebolo nijaké multi, hoci vzdelanci nechýbali. Sám Ježiš bol pre Židov génius. A keďže výraz-multi ešte nepoznali, vyjadrili jeho postoje, schopnosti a múdrosť takto:"Dobre robí všetko, aj hluchým dáva sluch aj nemým reč" /Mk 7,37/. 

    A čo my? Musíme ísť cestou multi? Myslím si, že nie. Zaujali ma slová britského herca Davida Sucheta. Vo svojich pamätiach píše, že keď má večer predstavenie v divadle, už niekoľko hodín pred tým cíti, že "z neho vystupuje postava, ktorú večer stvárňuje". Jednoducho povedané, už vtedy začína žiť ako postava v divadle. Inšpirovalo ma to k myšlienke, podľa ktorej by z nás mal vystupovať sám Kristus, ktorého chceme v živote stvárňovať. Má sa tak stať hneď, ako ráno vstaneme a vykročíme za povinnosťami. Keď sa priblíži pôstne obdobie, má z nás vystúpiť trpiaci Ježiš, keď sú na dosah sviatky zmŕtvychvstania, potom z nás vystúpi obnovený a premenený človek. Keď sa chystáme na sv.omšu, má z nás vystúpiť Kristus, ktorý zvoláva všetkých na hostinu s "vyberanými jedlami"/ Iz 25, 6/. Nechcime byť multi, chcime byť Kristom, ktorý koná obetu a my máme v tomto diele pokračovať. 

Rybolov

 

            Prednedávnom som po dlhom čase počul staré pedagogické pravidlo: „Dobrý učiteľ neučí predmet, ale učí deti.“ Prakticky to znamená, že okrem teórie prináša poznatky aj v oblasti praxe.

            Pán Ježiš vystupuje v evanjeliu ako ten najlepší učiteľ. Katechizuje, ale zároveň dáva apoštolom lekciu, podľa ktorej je on nielen Pán žatvy, Strážca vinice, ale aj Pán rybolovu.  (Lk 5, 1 – 11)

            On je viac ako storočiami overené techniky rybolovu. On je nad zaužívanou praxou rybolovu. Je nad všetkými neúspešnými či úspešnými pokusmi človeka, ktorý z mora vytiahol prázdne či plné siete.

            Čo tým chce apoštolov a nás naučiť?

1.) Moru treba dať šancu.

Ono si ju zaslúži. Nevydarený rybolov neznamená, že more je neplodné a že už vyčerpalo všetky zásoby. Boh neláme nad nami palicu, aj keď sme niekedy duchovne prázdni a málo vytrvalí v dobrom. Neznamená to, že Božie „zásoby“ milosti sa minuli a Božské Srdce prestalo byť najvýdatnejším prameňom Božích dobrodení.

            Od začiatku tohto roka sa objavuje v našich médiách reklama: „Nekrčíme, nezahadzujeme.“ Týka sa novej recyklačnej praxe. Plastové fľaše nekrčíme a neodhadzujeme do odpadu, ale celé, neporušené vrátime na vopred určených miestach.

            Boh náš život nekrčí a nezahadzuje – aj napriek našej nestálosti v dobrom. On nás chce vrátiť do života a dať novú príležitosť. Riskuje s nami ďalšie neúspešné rybolovy, ale vie, že raz preplnená loďka milosti, ktorú nám ponúka, sa ujme v našej duši a nasýti nás pre potreby večnosti.

 2.) Ježišova výzva – „Zatiahni na hlbinu!“

Pre život Cirkvi je veľmi dôležitá. Bohatý úlovok, ktorý vytiahli apoštoli na Ježišov pokyn, je síce unikátny, ale je len maličkosťou oproti rybolovu večnosti.

            V Pekingu začali ZOH. Pri tejto príležitosti niektorí naši umelci  - maliari  a rytci – vytvorili námet na poštové známky. Všetky sú s emblémom športovca. Jeden z umelcov povedal: „Medzi obrazom namaľovaným v štandardnej veľkosti a poštovou známkou nie je až taký veľký rozdiel. Jedno i druhé musí byť čitateľné a zrozumiteľné.“

            Je jedno, či rybolov Božích darov je vnímaný vo veľkom alebo malom formáte, je stále rovnako „čitateľný“. Za ním je Boh ako Darca, ktorý rozdeľuje a dáva, ako sám chce. Ďakujme aj za malé skutočnosti, ktoré zapadajú do rámca Božej starostlivosti o svet. Apoštoli sa rozlúčili s kariérou rybárov s bohatým úlovkom: „A keď pritiahli lode k brehu, opustili všetko a išli za ním.“

            Niektorí ľudia majú strach vykročiť za Kristom, lebo si myslia, že veľa z tohto sveta musia zanechať a opustiť a málo dostanú od Pána. Apoštoli svojím príkladom túto mienku narušili. Dali najavo, že ide o mylné presvedčenie. Nikto nemôže dať toľko, koľko dáva Pán, a to v malom i vo veľkom formáte.

 3.) Po zázračnom rybolove apoštoli zanechali zamestnanie rybárov a vykročili za Kristom.

Nemohli odolať Božiemu pozvaniu. Život a jeho smerovanie nemáme iba vo svojich rukách. Boh je ten, ktorý má posledné slovo.

            Pred nedávnom sme mali možnosť vidieť v TV film s názvom „Karel“. Ide o dokumentárne spracovanie posledných mesiacov života Karla Gotta. Film priniesol veľa materiálu na úvahu.

            V jednej scéne sa odohralo toto: Spevák sedí s manželkou u lekára, ktorý riadi jeho liečbu. Dozvedá sa, že experimentálna liečba, ktorej sa podrobil a na ktorú sa spoliehal, nezabrala. Na tvári mu vidno pohnutie a sklamanie. Vtedy profesor konštatuje: „Viete, majstre, nikto z nás nemá život vo vlastných rukách.“

            Nikto nemá takú moc, aby sa Bohu vzoprel a povedal: „Nejdem!“ Vo všetkom, čo zažijeme – či je to dobré alebo zlé – vykročme za Kristom. Tak, ako to urobili apoštoli. Oni sýti svojho bohatého úlovku na mori išli za Kristom. Takisto to urobili aj tí, ktorí sklamaní z tohto sveta a z neúspešných rybolovov videli v Ježišovi jedinú istotu a nádej. Za Kristom idú chudobní aj bohatí, zdraví i chorí. Idú za ním, lebo sa presvedčili, že najistejšia voľba spočíva v tom, keď človek spočinie v Pánových rukách.

          Všetci sa učíme od Ježiša, ktorý je najlepším učiteľom. Učí nás, že naše pozemské aktivity a činnosti – aj keď na prvý pohľad úspešné – nás nemusia napĺňať. Skutočný zmysel života majú tí, ktorí robia skutky nezištne a obetavo pre potreby večnosti.

            Apoštoli túto pravdu veľmi rýchlo pochopili. Zostali po nich iba opustené siete. Ježiš pozýva aj nás, aby sme sa zbavili prázdnych skutkov a začali konať pre potreby sietí nebeského kráľovstva.

Bezbolestná poloha

 Rôznymi bolesťami trpí veľa ľudí. Niektoré fyzické bolesti nedovolia človeku, aby si odpočinul. Napríklad ten, kto  práve teraz absolvoval operačný zákrok. Rany sa síce hoja, ale bezbolestné to nie je. Človek hľadá takú polohu tela, aby bolesť necítil, aby si mohol lepšie odpočinúť. Niekedy sa to podarí, inokedy nie. 

    Evanjelium hovorí o žene, ktorá "dvanásť rokov trpela na krvotok" /Mk 5, 21-43/. Veľa investovala do lekárov, ale nepomohlo to. Práve naopak, bolo jej ešte horšie. Takmer zúfalo hľadala bezbolestnú polohu tela. Kým nestretla Ježiša. 

    Jej počínanie je príbuzné počínaniu nás všetkých. Často hľadáme bezbolestnú podobu pozemského života. Týka sa to všetkých, bohatých aj chudobných, populárnych i neznámych, vysokopostavených i tých, ktorí na spoločenskom rebríku veľa neznamenajú. Každý jeden hľadá čosi iné, čo má teraz. Čím viac sa nasycuje materiálnym svetom, tým viac je hladný po iných hodnotách. Bezbolestná poloha života na tomto svete je nereálna. 

    Známy český herec a moderátor Jan Kraus sa vo svojom programe vyznal, že veľmi rád je. Vždy si pri tom povie:"Nepreháňaj to tak, veď za niekoľko hodín budeš jesť znova!". Aj keď sa nám v pozemskom svete neujde zažiť dosýta bezbolestných situácií, vždy si povedzme sami pre seba:"Neblázni, veď po istom čase budeš sýty a bez bolesti naplno!". Potvrdzuje to sám Ježiš:" Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť"/ Jn 6,35/. Hovorí tak na základe skutočnosti, podľa ktorej pretrpel tú najbolestnejšiu podobu svojho tela-na kríži. Ona je zdrojom našej nádeje, podľa ktorej nám Boží Syn pripravil sýtu a bezbolestnú budúcnosť.

Zobudiť sa

 Medzi najschopnejších panovníkov všetkých čias na našom území patrila Maria Terézia /1740-1780/. Každému, kto by sa chcel o jej vládnutí dozvedieť viac, odporúčam knihu: Mária Terézia od autora Jeana-Paula Bleda. Spisovateľ mapuje jej panovanie a to z viacerých pohľadov tak, aby čitateľ získal komplexný pohľad na dobu, v ktorej panovníčka pôsobila. Je známe, že prakticky nonstop viedla nejaké vojny. Taká bola doba. Mieru bolo málo. Najviac zápasov musela jej armáda vybojovať s pruským panovníkom Fridrichom II. Panovníčka hovorí, že porážky, ktoré rakúsko-uhorská armáda utrpela, súvisela s tým, že jej vojsko bolo "pomalé a zaspaté". Fridrich bol pružnejší a rýchlejší. 

    Evanjelium prináša správu o vzkriesení dcéry predstaveného synagógy Jaira /Mk 5, 21-43/. Ježiš, predtým, ako jej prinavrátil život, vyhlásil:"Dievča neumrelo, ale spí". 

    Každý z nás si rád vychutná spánok. Ale sú situácie, kedy je niekto zaspatý, lebo jeho duch je mľandravý. Na nejedného človeka pasuje charakteristika, podľa ktorej pôsobí spiacím dojmom. Všetci sme hriešnici. O tom niet pochýb. To, ale neznamená, že sme stratili schopnosť konať dobro. Potrebný je impulz, ktorý by nás pozdvihol. Náš vnútorný človek môže byť zaspatý, nie mŕtvy. Pusťme k sebe Ježiša, aby nás uzdraviť z pomalosti a zaspatosti na ceste za večnosťou.