Pohnúť sa

 Svojho času vysielali v televízii reklamu, v ktorej účinkoval známy český herec Bolek Polívka. Išlo o reklamu na istú nátierku. Sloganom reklamy bolo:"Bohuš, pohni sa!". Sú ľudia, ktorým trvá dlhšie, kým sa odhodlajú k nejakému kroku. Možno to majú v povahe, možno sú predstaviteľmi "pohodlnejšieho" typu. Vždy ich treba povzbudzovať, nabádať k aktivite, popohnať...Platí to o deťoch, ale aj mnohí dospelí patria do tejto kategórie.    

Sväté písmo hovorí, že "Jozue pohol táborom" /Jozue 3,1/. Bol to vodca, ktorý kráčal v Mojžišových šľapajach. Dôležité je to, že vtedajšie vnímanie viery bolo založené na  určitom strachu z Boha. Kňazi z levitov niesli archu, ale ľud nesmel prísť bližšie ako bola vzdialenosť dvetisíc lakťov, pričom Boh zdôraznil:"...chráňte sa k nej priblížiť...". Boh pohol táborom aj za takúto cenu, že sa ho Židia budú báť. U Židov zohrávali vzdialenosti, kroky, miery, pravidlá vždy veľký význam. Možno až príliš.   

Prišiel Ježiš-pravý Mesiáš. Aj on pohol táborom. Táborom ľudských sŕdc. Nešlo mu o metre, vzdialenosti, či rôzne druhy disciplíny, hoci sám sa židovskému zákonu neraz podriadil. Išlo o niečo dôležitejšie. Pohnúť srdcom človeka tak, aby sa dal na pokánie, je ťažšie ako pohnúť židovským táborom, hoci aj toto patrí do scenára Božej originality. Ježiš napomínal a pohýnal na základe princípu lásky a nie na báze strachu. Prihovára sa nám takto:"Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním /Mt 11,28/.

Boh nám už neraz naznačil:pohni sa! Pohol našimi zmyslami, veď nie sme všetci hluchí a slepí. Ale pohol aj našim vnútrom? Zmenili sme na Boží popud niečo vo svojom živote?  Umožnili sme mu, aby pohol dobre opevneným táborom nášho srdca?

Duch Svätý – nositeľ zmeny

 

 

       Všetci sa zhodneme na tom, že zmeny patria do života. Chtiac-nechtiac sa s niektorými musíme vyrovnať. Predstavme si len situáciu na pracovisku. Počujeme, ako niekto povie: „Budú zmeny.“ Môžu byť personálne alebo aj iného charakteru.

            V istom americkom filme bola scéna, v ktorej vystupoval väzeň. Bol odsúdený za svoje zločiny na dlhé roky. Po čase dostal možnosť skrátenia trestu. Predstúpil pred komisiu, ktorá mala jeho situáciu posúdiť. Okrem iných dostal aj takúto otázku: „Myslíte si, že ste sa zmenili, že sa z Vás stal iný človek?“

            Niektoré zmeny v živote človeka sú potrebné. Napríklad pre jeho telesné i duševné zdravie. Sú však aj zmeny, ktoré urobí človek na základe mylného posúdenia situácie.

            V istej rodine nastala dramatická situácia. Otec nechal manželku a svoje deti a odišiel. Keď sa ho niekto spýtal, prečo to urobil, odpovedal: „Potreboval som zmenu.“ Takáto forma zmeny vychádza z nesprávneho princípu. Namiesto toho, aby urobil zmenu vo svojom vnútri, chcel realizovať zmenu okolo seba. O zmenách v živote by sa dalo ešte veľa povedať.

            Liturgia nám pripomína myšlienku príchodu Božieho Ducha. Väčšine z nás príde na myseľ takáto myšlienka – Duch Svätý prináša zmenu. Od jeho pôsobenia očakávame zmenu vo svojom živote. Túto myšlienku vyjadril sv. biskup Cyril Alexandrijský týmito slovami: „Bolo však naskrze potrebné, ....aby sme sa zriekli svojho života, zmenili ho na iný a začali žiť novým, nábožným životom. A to nebolo možné inak, ako účasťou na Svätom Duchu.“ (LH)

            Aké sú najdôležitejšie zmeny, ktoré môže Boží Duch priniesť?

1.)  Cyril Alexandrijský píše: „Veď on (Duch Svätý) ľahko prenáša od záujmu o pozemské veci k pohľadu na to, čo je v nebesiach.“ (LH)

Istá rodina bývala v jednom byte dlhé roky. Po čase sa rozhodli presťahovať. Ocitli sa na druhom konci mesta. Známi sa ich pýtali, či pociťujú nejakú zmenu. Odpoveď bola prozaická. V starom byte mali monotónny výhľad. Z každého okna videli iba tmavú sivú múrov susedných bytových domov. Nič iné, iba tento obmedzujúci pohľad. Teraz, keď sú v novom, vidia slobodnejší svet. Ide o pohľad do prírody, do lesa, teda pohľad slobody, voľnosti.

             Mnohí ľudia robia chybu v tom, že majú jeden jediný pohľad, a to pohľad na materiálny svet. Nič iné nevidia, iba stereotyp zháňania sa za hmotnými dobrami. Tak veľmi im chýba pohľad slobody. Veľkú výhodu majú veriaci, ktorí vstupujú do chrámu a naskytne sa im iný pohľad. Pohľad slobody a lásky. Ide o pohľad na trpiaceho Krista, ktorý sa obetoval za všetkých ľudí. Ovocím jeho obety je naše vykúpenie. Pokrm jeho Tela Slova, ktorý spočinul na oltári, je prejavom jeho neustálej prítomnosti v našom živote. Nedokážeme celkom doceniť tento vyvažujúci pohľad, ktorý odvracia našu pozornosť od otrockého nazerania na materiálne hodnoty a privádza nás k pohľadu k hodnotám, ktoré vedú do večnosti.

2.)  Boží Duch, povedané slovami Cyrila Alexandrijského, nás prenáša: „...od zbabelej ustrašenosti k odvážnej a ušľachtilej sile ducha.“ (LH)

Potvrdzujú to aj slová evanjelia. Ježišovi učeníci boli najprv: „...zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami...“ (Jn 20, 19) Po zoslaní Ducha Svätého striasli zo seba akýkoľvek strach a stali sa odvážnymi hlásateľmi evanjelia.

Z histórie vieme, že v minulosti mali niektoré národy, resp. kultúry, pripravené rôzne testy odvahy pre svojich príslušníkov. Niektoré z nich boli aj drastické, pri ktorých išlo o prežitie. Naším cieľom nie je ich nasledovanie. Najdôležitejším testom odvahy je schopnosť pozrieť sa Bohu do tváre aj napriek tomu, že náš život je plný hriešnosti. Je veľa ľudí, ktorí toto nedokážu. Rôznym spôsobom pred Bohom uhýbajú, schovávajú sa, utekajú. Počas rokov svojho života nedokážu nájsť odvahu. Tí, ktorí sa k tomuto kroku odhodlajú a majú úmysel vysporiadať sa s Bohom, neprídu o potechu, ktorú im Boh poskytne.

Človek, ktorý nájde odvahu vysporiadať sa s hriechom pred Bohom, dostáva zvláštne dary Ducha, ktoré mu dodajú odvahu vyznávať vieru pred ľuďmi. Môžeme konštatovať, že medzi nami je dosť odvážnych ľudí, ktorí hriech zavrhujú napriek tomu, že svet ho bagatelizuje, zosmiešňuje, ba priam neutralizuje.

3.)  Boží Duch spôsobuje dôležitú zmenu; od čias jeho zoslania všetci ľudia dobrej vôle Bohu porozumeli.

Spoznali Boží jazyk. Podstatná zmena spočíva v tom, že v minulosti sa Boh prihováral ako keby iba jednému národu – vyvolenému židovskému. Od čias Turíc nastáva zmena, ktorá sa dá vyjadriť týmito slovami: „My, Parti, Médi, Elámčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kappadócie, Pontu a Ázie....počujeme ich (apoštolov) vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.“ (Sk 2, 1 – 11)

            Celý svet má dnes možnosť porozumieť Božiemu jazyku. Existuje viacero dôvodov, prečo si ľudia nerozumejú. Napríklad preto, že niekto nerozpráva jazykom iného človeka, príp. preto, že reč jedného je ťažká a nezrozumiteľná. Je to i preto, že každý rozpráva iba zo svojho uhla pohľadu. Božia reč je od čias Turíc zrozumiteľná a spočíva v tomto podstatnom posolstve. Boh miluje človeka, má pripravený preňho večný život a Ježiš Kristus je jediný Mesiáš, ktorý nám môže sprostredkovať milosti tohto večného života.

            Človek nemusí detailne rozumieť všetkým pravdám viery, aj keď je povinný sa v nich vzdelávať. Dôležité však je, aby pochopil Boží zámer spásy. Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení. Boh nám rozumie, ale aj my sa môžeme pochváliť tým, že sme jeho spásonosnému posolstvu porozumeli a chceme podľa neho žiť.

 

            Duch Svätý môže naozaj v nás spôsobiť veľké zmeny. Niekedy si mylne myslíme, že bude konať ráznym, revolučným spôsobom. Nezabúdajme, že mu musíme ísť v ústrety; že musíme byť sami presvedčení, o potrebe zmeny, ktorá nás urobí lepšími. Lepšími nielen v štruktúrach tohto sveta, ale dokonalejšími v zmysle Kristovho evanjelia. Boží Duch očakáva našu otvorenosť a spoluprácu. Len vtedy sa môžeme dočkať takých zmien, ktoré nás vyslobodia z otrockého spôsobu života a pripravia nás na dokonalosť Kristovho posolstva.

Vlastnosti viery

 

 

         Pred niekoľkými týždňami vysielali v televízii dokumentárny film, ktorý sa zaoberal skúmaním vrakov lodí. Na morskom dne sa ich nachádza množstvo. Dnes existujú veľké odborné tímy, ktoré majú k dispozícii najnovšiu techniku. Na základe historických informácií sa dozvedia, kde, kedy a ako sa potopili niektoré lode. S pomocou finančných sponzorov sú odborníci v tejto oblasti dobre platení.

         Pred nedávnom objavili vrak lode, ktorá bola stará
asi 400 – 500 rokov. Na dne oceánu sa vedľa vraku našla aj kotva dlhá približne 2 metre. Samozrejme, má už na seba nánosy živých morských organizmov. Odborníci kotvu očistia a podrobne preskúmajú. Výsledky povedia o danej lodi skoro všetko.

         Každý človek potrebuje o niečo svoj život zakotviť. Najistejšou kotvou je viera. Ona povie o človeku najviac. Skúmajme svoju vieru, očisťujme ju, aby sa z nej stala hodnoverná výpoveď o našom živote. Zakotviť život o niečo znamená zvoliť si hodnoty, o ktoré sa v živote chceme opierať. Pre nás, veriacich, je viera nenahraditeľnou skutočnosťou. Hovorí o tom aj Božie slovo. V Evanjeliu sv. Jána čítame: „...aby uverili, že si ma ty poslal!“ (Jn 17, 20 – 26)

         V Skutkoch apoštolov zasa čítame o prvom mučeníkovi,
sv. Štefanovi: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.“ (Sk 7, 55 – 60) Môžeme sa opýtať: „Kto vtedy sv. Štefanovi uveril, že naozaj vidí to, čo tak podrobne opísal?“ Viera je najväčší Boží dar. Aké má mať viera vlastnosti?

1.)Štefana kameňovali a on sa modlil.

Na prvý pohľad ťažko dosiahnuteľná skutočnosť. Kamene sú vždy poruke, sú všade, na každom mieste. Používame ich v stavebníctve, na okrasu v exteriéroch, ba dokonca aj v interiéroch. Možno nimi
aj ublížiť. Sv. Štefan nepoužíval kamene ako zbraň podľa vzoru Dávida, ktorý bojoval proti Goliášovi. Jeho obranným prostriedkom bola modlitba a Božie slovo. Ono je stavebným prvkom viery, ono skrášľuje svet, je výzdobou vnútra človeka, a zároveň predstavuje nebezpečenstvo, ale iba pre diabla. Ten, kto chce ublížiť, siahne aj po kameni. Nevyberá prostriedky ublíženia. Kameň pomsty či presadenia nadvlády dokáže krvavo ublížiť. Kresťan kameň ako násilný prostriedok odmieta. On použije aj Božie slovo, ktoré ho chráni, ktoré vyráža z rúk protivníkov. V konečnom dôsledku má Božie slovo väčšiu váhu ako všetky prostriedky násilia dohromady. Ide o také Božie slovo, ktoré sluch zachytí, srdce spracuje a život potvrdí.

2.)Pavol a Sílas ako hlásatelia evanjelia boli zbičovaní a následne uväznení.

Napriek tomu, že prešli takouto tortúrou, spievali v noci vo väzení Bohu chválospevy. (Sk 16, 22 – 34) Ich viera musela byť obdivuhodná. Bola taká silná, že sa nepýtali Boha a nevyčítali mu: „Prečo si to dopustil? Kde si bol, keď sme toľko trpeli?“ Viera má mať zvláštnu schopnosť, a tou je – znášať. Má znášať nedokonalosť, neprajnosť a ublíženie. Ide o test viery, ktorý dostane nevyhnutne každý veriaci. Preto platia slová starého spisovateľa Didyma Alexandrijského: „Ľudská nádoba je hlinená. Preto ju treba najprv vodou očistiť, a potom spevniť a zdokonaliť duchovných ohňom = Duchom Svätým.“ (LH II., s. 855)

3.)Viera neuhýba len preto, aby sa stala populárnou.

Podstatou viery nie je popularita, ale obsah, ktorý vedie k spáse.
Sv. písmo hovorí o tom, ako Pavol reční v Aténach na aeropágu.
O. i. hovorí aj o Ježišovom zmŕtvychvstaní. Keď ho obyvatelia Atén počúvali, niektorí zvolali: „Vypočujeme si ťa inokedy.“ (Sk 17 - 18) Tým naznačili, že téma Ježišovho zmŕtvychvstania je pre nich uzavretá a že ju považujú za bájku.

         Apoštol Pavol nehľadal iba tzv. vedľajšie témy, bezbolestné,
ale hovoril o tom najdôležitejšom – o Ježišovej smrti a o jeho zmŕtvychvstaní. Kresťanskú náuku nevystavil selekcii, ale ju podával celú. My, ľudia, radi selektujeme.

         Kedysi som si vypočul úryvok rozhovoru manželov, ktorí išli
na návštevu. Tesne pred vchodom sa zastavili a žena povedala:
„O tom radšej nehovorme.“

         Len nedávno prebehli na stredných školách maturitné skúšky. Jeden z maturantov sa v klbku spolužiakov vyjadril: „Keby som si mohol vybrať...“ 

         Predstavme si, že doma otvoríme dezert. Niektoré z nich sú také, že obsahujú rôzne druhy bonbónov, iné sú jednodruhové. Ten, kto má možnosť, si vyberie. Ostatní si berú z toho, čo zostalo. Takýmto, aj iným spôsobom naznačujeme, že si radi vyberáme.

         Svet má poznať celú pravdu o Kristovi. Má si uvedomiť, že my, kresťania, veríme v Ježiša Krista ako jediného Vykupiteľa, ktorý je vyvoleným Mesiášom a Božím Synom. Dnes je doba, kedy musíme zvlášť hlásať a podporovať celú náuku evanjelia. Existujú totiž rôzne hnutia a smery, ktoré vyberajú iba niečo, iba tzv. sladšie bonbóny, ktoré by nemali provokovať alebo vyvolať konfrontáciu. Hlásanie evanjelia sa takouto cestou uberať nemôže. Tým by ohlasovanie stratilo na pravdivosti a dôveryhodnosti.

 

         Po skončení pozemského života zostane v určitých ľuďoch
na nás spomienka. Nebude dlho trvať. Prejde niekoľko desiatok rokov a už si na nás málokto spomenie. Svedectvo života však zostane. Boh bude skúmať, v akých hodnotách sme zakotvili svoj život. Aj určití ľudia potvrdia túto našu ambíciu, že sme chceli žiť podľa zásad evanjelia. Vysloboďme kotvu svojej viery od všetkých pozemských balastov! Postarajme sa o to, aby bola čistá, priezračná, účinná a aby poskytla svetlo ďalším generáciám.

Podobnosť s Ježišom

 Gény nezatajíme, ľudia sa na seba podobajú. V prvom rade deti na svojich rodičov. Dokonca pamätníci/starší ľudia/ hovoria, že ten a ten sa podobá ani nie tak na rodiča, ako na starého, či prastarého rodiča. Kresťan má ambíciu podobať sa Kristovi. Duchovné gény sú nezastaviteľné. Aj s odstupom dvetisíc rokov sa pokrstení ľudia usilujú podobať sa na toho, ktorý je náš Spasiteľ a Vykupiteľ. Mnohým sa to podarilo. Jeden z nich sa vyjadril takto:"Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus"/Gal 2,20/. Dosiahol maximálnu hranicu podobnosti s Kristom. Aj Skutky apoštolov hovoria o Pavlovej podobnosti s Ježišom Kristom/Sk 14,19-28/: 1.,Poprední Židia naviedli zástupy, aby Pavla kameňovali. Poprední Židia naviedli zástupy, aby vykrikovali na adresu Ježiša:"Ukrižuj ho!". 2.,Pavla kameňovali, Ježiša ukrižovali. 3.,Pavla po kameňovaní vyvliekli za mesto. S Ježišom tak urobili ešte pred ukrižovaním. 4.,Pavla vyvliekli von v domnení, že je už mŕtvy. Ježišovi prebodli bok, lebo už bol fyzicky mŕtvy. 5., Pavla obstúpil po kameňovaní zástup učeníkov a on vstal. Ježiš je Boží Syn, preto na tretí deň vstal zmŕtvych. 

    A čo naša podobnosť s Kristom? Máme ambíciu sa mu podobať? Ak už nechceme hovoriť o podobnosti skrze utrpenie a kríže života, tak potom obdivujme jeho postoj k ľuďom počas verejného účinkovania.  Nahliadnime do evanjelií. Tam nájdeme veľa podnetov, ktoré nás privedú k myšlienka Ježiša nasledovaťa podobať sa mu.

Služba ohlasovania slova

 

         Pred časom som navštívil svojho známeho v sídle jeho pracoviska. Hneď, ako som sa posadil, zbadal som na stene zarámovaný diplom. Veľkým písmom bolo napísané – „Predajca roka“. V rozhovore som mu položil zopár otázok na túto tému. Dozvedel som sa, že pred nedávnom predal istý počet výrobkov a na základe tohto výsledku mu firma udelila vyššie uvedený titul.

         Pri rozhovore čo – to porozprával o svojej stratégii komunikácie so zákazníkmi.  Povedal: „Položím zákazníkovi niekoľko otázok a viem, koho mám pred sebou.  Či je ten človek bohatší alebo je menej majetný – podľa toho pripravím pre neho ponuku. Dôležité je, aby si vedel, s kým hovoríš, koho máš pred sebou.“

         Božie slovo spomína dvoch významných mužov, ktorí sa preslávili pri ohlasovaní evanjelia. Píše sa o tom v Skutkoch apoštolov. Jeden z nich je apoštol Filip (Sk 8, 26 – 40) a druhý je učeník Ananiáš (Sk 9, 1 – 20). Obidvaja dosiahli na poli evanjelia veľký úspech. Filip bol v kontakte s vysokým predstaviteľom etiópskej kráľovnej a Ananiáš so samotným Šavlom, ktorý zažil obrátenie. Obidvaja – Filip i Ananiáš – vedeli, koho majú pred sebou. Z Božieho vnuknutia sa dozvedeli, aká je ich situácia a čo Boh chce cez ich životy ukázať. Čo nám ukáže rýchly prieskum situácií etiópskeho veľmoža a prenasledovateľa kresťanov, Šavla?

1.)  Filip sa ocitol na ceste medzi Jeruzalemom a Gazou.

a)    Svätopisec uviedol, že táto cesta je pustá. Skutočné oživenie v živote človeka sa dosahuje vierou. Tam, kde je pusto, najúčinnejším prostriedkom oživenia je viera v Krista. Spýtajte sa starších ľudí, čo sa zmení, keď ich navštívia deti s vnúčatami. Obyčajne odpovedia: „Prišli vnúčatá, ožili sme.“ Všade tam, kde je kresťan so svojím svedectvom života, všetko ožije. Nemusí to byť z večera na ráno, lebo dobrý príklad života treba zasiať ako semeno do pôdy. Semeno treba potom polievať, starať sa a pestovať. Po čase vzíde úroda. Kresťan je človek, ktorý zaseje semeno viery aj v najpustejších ľudských dušiach.

b)   Na druhej strane je Ananiáš, ktorý sa ocitol na inej ceste. Na tej, ktorá je medzi Jeruzalemom a Damaskom. Ona je omnoho živšia ako cesta do Gazy, ktorá bola pustá. Je živá až príliš. Je bujará a extrémne neviazaná. Prečo? Na nej sa pohybuje vojenská posádka na čele so Šavlom. Určite sa pohybovali rýchlo, lebo Šavol bol nenásytný. Z toho vyplýva, že pozemská radosť musí mať svoje limity. Ak ju preženieme do bujarosti a dychtivosti, môžeme na to trpko doplatiť. Životu musíme dať rámec a základ. Mali by sme sa naučiť, že do slovníka kresťana sa majú dostať výrazy: „Stačí!“ „Dosť!“ „Ďalej už nie!“ Len za týchto okolností bude v nás prúdiť pravý život, nie neviazanosť, ale skutočný život radosti a nádeje.

2.)  a) Filip bol poslaný k Etiópčanovi, veľmožovi a hodnostárovi tamojšej kráľovnej.

Počas cesty ho Filip katechizoval a vzápätí aj pokrstil. Etiópsky hodnostár sa dal pokrstiť a stal sa vo svojej kultúre viditeľným. Určite sa s touto skutočnosťou doma pochválil. Bol hrdý na to, že ho Filip pokrstil. Ide o opak toho, čo zažívame dnes. Mnohí rodičia síce dávajú svoje deti pokrstiť, ale potom spolu s nimi zapadnú do anonymity a priemeru. Malo by to byť opačne. Majú sa ako rodina zviditeľniť a dať najavo, že chcú byť živými členmi farského spoločenstva. Určite by sa mali priučiť nadšeniu od novopokrsteného etiópskeho hodnostára.

b) Ananiáš zasa pracuje na Šavlovi, a to úspešne. Boh ho posiela, aby sa mu venoval, ukázal mu cestu povolania a pokrstil ho. Zo Šavla sa tiež stane hodnostár. Nie však taký, ktorý sa pohybuje na kráľovských dvoroch. V súvislosti so slovom hodnostár dávame do povedomia slovo „hodnota“. Šavol sa stal hodnostárom preto, lebo priniesol najvyššiu hodnotu, t. j. obetoval celý zvyšok svojho života ohlasovaniu evanjelia. Nestal sa takým hodnostárom, ako to chápeme dnes, ale takým, ktorý obetuje pre Krista a jeho náuku všetko  - aj svoj život. Ochota obetovať sa dáva nášmu životu to, čo nazývame „pridaná hodnota“.

3.) a) Filip Etiópčana pokrstil, a ten pokračoval na ceste domov.

Sv. písmo spomína, že cestoval plný radosti. Vôbec nič nemusel na svojom živote meniť – len to, aby išiel radostne v ústrety svojmu životu. Len Boží pokrm spôsobuje plnosť pozemskej radosti. Radosti bývajú všelijaké. Skutočná pozemská plnosť radosti sa dosahuje tým, že človek pravidelne prijíma pokrm slova a eucharistie.

Ako prirovnanie môžeme použiť bežný príklad z oblasti gastronómie. Každý, kto doma varí a chystá slávnostný obed, absolvuje záverečnú skúšku. Zoberie lyžicu, načrie a ochutná. Možno si povie: „Je to dobré, ale niečo tomu ešte chýba.“ Vzápätí to doplní.

Človek počas života môže prežívať rôzne formy radosti. Nemusí ho to však napĺňať. Povie si: „Niečo tej mojej radosti chýba.“ Zistí, že do plnosti pozemskej radosti potrebuje ingredienciu Božieho slova a eucharistie, a to čím častejšie.

b) Šavol už vo svojej začatej ceste nepokračoval. Zrazu stratil chuť a záujem prenasledovať kresťanov. Sv. písmo hovorí, že istý čas zostal s Ananiášom a ostatnými učeníkmi. Šavol sa už ako Pavol zapojil do služby ohlasovania. Nebolo to preňho ľahké. Musel podstatne zmeniť svoj život. Prakticky – zvečera na ráno – sa stal akoby novým človekom a vyrástol v zrelého ohlasovateľa Božieho slova.

Pred nejakým časom som sa rozprával s jednou matkou. Povedala mi, že chodí k lekárom so svojím dospievajúcim synom. Keď som sa spýtal, o čo ide, povedala: „Veľmi rýchlo vyrástol a s tým sú spojené zdravotné komplikácie."

Aj o Šavlovi by mohol niekto povedať, že duchovne veľmi rýchlo vyrástol a že to môže mať na neho negatívne dôsledky. Nič také sa však neudialo. Šavol mal totiž hlboký duchovný základ vo svojom židovstve a do tejto pôdy radostne prijal semienko Kristovej blahozvesti. Preto vyrástol v oporný stĺp prvotnej Cirkvi.

4.) a) Etiópčan mal pri sebe literatúru. Počas cesty čítal proroka Izaiáša. Čítal texty spásy. Zaoberal sa tým, čo k spáse pomáha.

Aj našou úlohou je venovať sa tomu, čo je spásonosné. Máme vykonávať svoje činnosti tak, že ich obetujeme na oltári spásy. Nemá nám ísť iba o pozemské ciele, ale máme vnímať aj hľadisko večnosti. Tento úmysel máme nosiť so sebou. Tak ako etiópsky veľmož texty Starého zákona.

b) Na druhej strane Šavol na ceste do Damasku mal pri sebe istý druh literatúry, či skôr písomností. Boli to odporúčajúce listy pre synagógu v Damasku, aby tam mohol pôsobiť a zatýkať kresťanov. Na rozdiel od Etiópčana mal texty, ktoré mali zabíjať. Mal pri sebe i v sebe to, čo spôsobuje zlo. Vzniká dôležitá otázka, či nerobíme niečo, čo iného duchovne zabíja alebo mu škodí či ho zneisťuje na ceste spásy.

         Šavol po svojom obrátení určite tieto sprievodné listiny spálil. Do rúk dostal literatúru života – Kristovu blahozvesť a už ju nikdy nepustil z rúk. Zaoberajme sa takými činnosťami a v takej miere, aby sme v iných podporovali život – nielen ten pozemský, ale hlavne taký, ktorý pripravuje na večné hodnoty.

         Božie slovo je adresované všetkým. Ježiš Kristus vie veľmi dobre, koho má pred sebou, kto sa v akej situácii nachádza. On vie, či je niekto bohatý alebo chudobný. Vidí, či je v človeku zloba alebo otvorenosť na prijatie Božích tajomstiev. Každému posiela slovo spásy v primeranej forme a miere. Posiela nám do života rôznych ľudí – aj takých, akými boli Filip a Ananiáš. Nehovoriac o tom, že takými sa máme stať aj my.  Naša cesta medzi narodením a smrťou je cestou stretania sa s Pánom. Toto nech je pre nás motívom, aby sme prežili život v službe prijatia a ohlasovania Ježišovej blahozvesti.

Zrozumiteľná reč Boha

 Predstavme si nejakého verejného činiteľa, ktorý navštívi našu krajinu. Určite prednesie nejaký prejav. Za bonus z jeho strany sa považuje fakt, ak povie aspoň jednu vetu v našej reči. Všade vo svete si to vážia a považujú za prejav úcty. 

    Pán Ježiš sa prihováral svojim súčasníkom zrozumiteľnou rečou. Nemyslím teraz  iba jazyk, štylistiku, vyjadrovacie prostriedky, ale hlavne obsah. Používal také  prostrieky, ktoré boli blízke ich kultúre. V podobenstvách nájdeme výrazy: ovčinec, pastier, ovce, pastva /Jn 10,1-10/. Týmto výrazom museli rozumieť, lebo úzko súviseli s náplňou ich pozemského života. Napriek tomu evanjelista konštatuje:"Ježiš im to povedal takto obrazne, ale oni nepochopili, čo im to chcel povedať". 

    Boh hľadá prostriedky, ktorými sa môže priblížiť nášmu srdcu. My dnes už vieme viac, ako Židia, ktorých oslovil Kristus ako prvých so svojou náukou.  Napriek tomu sa tvárime, že nevieme, čo od nás chce. Židia mu nerozumeli, my sa tvárime, že nevieme, o čo mu ide. Aj keby sa nám, deťom modernej doby, vzdialili pojmy súvisiace s pasienkami a poľnohospodárstvom, Boh sa nám ozve vo svedomí inak. Dá nám najavo, čo robíme dobre a čo je v nesúlade s vôľou Stvoriteľa. Pripomeňme si slová žalmu:"Nie sú to slová, nie je to reč, ktorá by sa nedala počuť" /Ž 19/. To najdôležitejšie, to, čo súvisí so spásou, nám Boh hovorí nadčasovou, vždy a všade zrozumiteľnou rečou.

OHLASOVANIE EVANJELIA – NEUSTÁLA VÝZVA PRE CIRKEV

            Každý človek sa stretáva s rôznymi ťažkosťami a problémami. Niekedy máme pocit, že sa stupňujú a že dosahujú vysoký stupeň náročnosti. Myslíme si, že je to už nad naše sily. V určitých kruhoch sa táto situácia charakterizuje nie ako problém alebo ťažkosť, ale ako výzva. Prečo je to tak? Uprostred skúšky, ktorou človek prechádza, sa môžu ukázať jeho schopnosti a talenty,
ako sa vysporiadať s náročnou situáciou. Až životné skúšky ukážu, čo sa v človeku nachádza. Často sa stáva, že skúška odhalí v človeku jeho najhlbšie schopnosti. Človek sa ukáže ako autorita a silná osobnosť. Preto to niektorí považujú
za výzvu.

            Cirkev považuje ohlasovanie evanjelia za jednu zo svojich prvoradých povinností. Nikdy to nemala ľahké pri ohlasovaní evanjelia. Svoje poslanie chápala ako výzvu, ktorá vzišla od samotného Ježiša. Pri ohlasovaní Slova vždy odhalila svoje schopnosti a talenty. S ohlasovaním evanjelia sa bude takto vyrovnávať do konca čias.

            4. veľkonočná nedeľa je nedeľou modlitieb za kňazské a duchovné povolania. Zároveň si uvedomujeme, že od kvality duchovných povolaní
okrem Božej milosti závisí aj vierohodné a plnohodnotné ohlasovanie evanjelia.

            Aké sú výzvy pri ohlasovaní evanjelia pre Cirkev dneška? Pomôžme si životným príkladom sv. Pavla, apoštola národov.

1.) Pavol ešte ako Šavol ochotne zatýkal prvých kresťanov

Skutky apoštolov píšu, že: „Stále dychtil po hrozbách a zabíjaní Pánových učeníkov.“ (Sk 9, 1) Evanjelium je dnes adresované aj tým, ktorí dychtia
po tomto svete. Hovoria o sebe, že sa hlásia ku Kristovi a Cirkvi, ale zároveň dychtia a túžia po materiálnom svete. K Cirkvi a k jej hodnotám sa hlásia,
ale po svete dychtia. Hlásiť sa k niečomu – to môže znamenať aj nejaký bezduchý administratívny úkon. Pre veriaceho človeka je tento status slabý. On musí dychtiť nie po tomto svete, ale po Božích tajomstvách. To by mala byť charakteristika kresťana dnešných čias – že túži po Kristovi, po jeho slove,
po sviatostiach viac ako po tomto svete. Prihlásiť sa k nemu je začiatok,
ale vrcholný bod spočíva v tom, že sa cvičí v túžbe po Bohu. Pri tejto schopnosti môže byť inšpirovaný samotným Ježišom, ktorý svojim učeníkom pri poslednej večeri povedal: „Túžobne som chcel s vami jesť veľkonočného baránka.“ Cirkev si má osvojovať takúto vrcholnú túžbu prijímať a ohlasovať samotného Krista.

 

2.) Šavol  počas cesty do Damasku spadol z koňa. Postaralo sa o to oslnivé svetlo z neba. (Sk 9, 3)

Božie slovo je adresované aj tým, ktorých zrazili na zem nenaplnené túžby. To, v čo dúfali, sa rozpadlo. Ich pád bol veľmi bolestivý, a to ani nie tak fyzicky ako skôr duševne. Ich plány dostali veľkú trhlinu. Príliš verili tomuto svetu. Ten im udelil veľkú ranu. Vhodné prirovnanie nachádzame
pri rekonštrukcii potopenia sa lode Titanic.

Pred vyše 100 rokmi sa táto exkluzívna loď potopila. Vtedajšie vyšetrovanie dospelo k záveru, že loď nabehla na ľadovec, pričom vznikla trhlina a loď sa veľmi rýchlo potopila. Po vyše 100 rokoch sa vyšetrovanie obnovilo. Zistili sa nové skutočnosti. Tie boli výsledkom uplatnenia najnovších vedeckých postupov. Ukázalo sa, že od začiatku plavby bol na lodi požiar, s ktorým zápasili celé armády kuričov. Dôsledkom požiaru sa poškodili kovové platne, ktoré mali v prípade vniknutia vody zastaviť jej tok. Keďže platne boli poškodené, voda sa dostala všade.

Mnohí ľudia dnešnej doby utrpeli v konfrontácii s týmto svetom trhlinu. V ich duši registrujeme mohutné požiare, ktoré súvisia s rozmanitými rozpormi a problémami. Tie spôsobili, že do ich života prenikli návaly zloby a problémov, ktoré nevládali ustáť. Aj oni sú objektom ohlasovania evanjelia, lebo ono im chce dať novú príležitosť. Nikto sa o nich tak nepostará ako milosť Ježiša Krista, ktorá hojivo pôsobí prostredníctvom služby ohlasovania evanjelia.

 

3.) Podľa Božieho slova Šavol po pobyte v Damasku a potom, čo sa ho ujal učeník Ananiáš, vstal a otvorili sa mu oči.

Skutky apoštolov hovoria, že mu: „...spadli z očí akoby lupiny a vrátil sa mu zrak.“ (Sk 9, 18) Božie slovo sa uchádza aj o priazeň tých, ktorí otvorili oči vnútra pre vyššie tajomstvo. Možno ich zrak je zranený a ovplyvnený mylnými náukami a nesprávnymi cestami, ktorými prešli. Dôležité je to, že sa im otvorili oči a záleží na tom, koho uvidia. Šavol uvidel Ananiáša, ktorý mu poskytol maximálnu duchovnú starostlivosť. Rovnako by mohla o tom svedčiť aj iná biblická postava zo Skutkov apoštolov. Išlo o učeníčku menom Tabita. Tá náhle ochorela a zomrela. Peter k nej prišiel, pomodlil sa a uzdravil ju. Ona sa posadila a uvidela Petra a hneď potom vstala.

            Tí, ktorým sa otvára duchovný zrak, by mali vidieť pred sebou niekoho, kto im podáva pomocnú ruku. Ľudia, ktorým sa nanovo otvoril duchovný zrak, majú síce za sebou rozličné traumy, ale bývajú aj disponovaní na prijatie hodnotných vecí. Výsledkom môže byť svedectvo starca Simeona,
ktorý po stretnutí s nazaretskou rodinou konštatoval: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu...“ (Lk 2, 29 – 32)

            Božie slovo, ktoré je Cirkvou ohlasované, je pripravované tak,
aby poskytlo zraneným, no nanovo dúfajúcim nové obzory. Ich otvorený a obnovený zrak môže uvidieť Spasiteľa. S ním uvidí aj tých, ktorí ho pri službe ohlasovania reprezentujú.

            Deň modlitieb za duchovné povolania nech je pre nás výzvou. Nie ťažkosťou či problémom, ale výzvou napomôcť ohlasovaniu evanjelia. Úpenlivo máme prosiť Pána žatvy, aby do svojej služby poslal takých, ktorých sa Božie slovo zmocní zvnútra. To bude záruka, že Božia milosť bude cez nich účinne pôsobiť. Toto nech je hlavným motívom našich modlitieb a prosieb, v čase, keď do Pánovej vinice prídu noví služobníci oltára.