Zjavil sa Pán

 

 

         Počas vianočného obdobia vysielal jeden z televíznych kanálov dokumentárny film o kráľovských sídlach vo Švédsku. Vo filme vystupovali členovia kráľovskej rodiny a zvlášť korunná princezná Viktória. Divákov a návštevníkov sprevádzala veľkým objektom ich kráľovského sídla. Diváci mali možnosť vidieť nádhernú dobovú architektúru, unikátne kusy nábytku a rôzne bytové doplnky, ktoré siahajú do minulosti niekoľkých storočí. V jednej časti programu pristúpila k dverám, otvorila ich a tam sa otvoril nový svet. Bol to svet služobníctva. Jednoduché dvere, ktoré splývali s akousi tapisériou oddeľovali dva svety – svet kráľovského života a svet chodieb a miestností podstatne jednoduchších, ktoré slúžili pre potreby personálu. Ľudia z jedného sveta sa príliš nezaoberali tými s druhej strany dverí. Pritom ich delili len jedny dvere.

         Evanjelium na sviatok Zjavenia Pána nám predstavuje dva svety. Ten prvý v luxusnej forme predstavuje kráľ Herodes. Druhý za akousi virtuálnou oponou predstavuje svet 3 mudrcov. Oba svety čosi od seba oddeľovalo. Pulzovali životom, ale každý kvalitatívne iným. Predstavitelia jedného sveta nevedeli príliš veľa o tých z druhej strany opony. Herodes o 3 mudrcoch nevedel a tí zasa nevedeli veľa o Herodesovi. Čím je charakteristický svet Herodesa a svet 3 mudrcov?

1.) Reakcia na prijatie správy o narodení nového židovského kráľa.

Herodes sa po prijatí správy prekvapil a zhrozil. Bol si istý svojím trónom a tým, že nemá konkurenta. Jeho reakcia spočívala v tom, že si zavolal židovských zákonníkov a vyzvedal sa o tajomstve Mesiáša. Oni mu poskytli odpoveď. Potvrdili, že Mesiáš sa má narodiť v Betleheme. Nepovedali mu však základnú informáciu – kto bude ten Mesiáš a aké bude jeho poslanie; aký bude zmysel jeho života na zemi. Na druhej strane mudrci dôverovali vede, poznatkom a svojmu duchovnému inštinktu. Spôsob prijatia správy o Mesiášovi bol rozdielny v tom, že Herodes zostal vo svojom paláci a mudrci vykročili do terénu hľadať Mesiáša.

Čo znamená správa o narodení Mesiáša pre nás? Znamená toľko, že nemôžeme ostať zavretí vo svojej bubline a že musíme vykročiť, hľadať a spoznávať Mesiáša. Pre mnohých je Ježiš taký, ktorý je vysoko nad nami a predstavuje typ akéhosi vzdialeného šéfa. Takého, ktorý všetko riadi, nad všetkým má dohľad a všetko ide cez jeho plány. Nič blízke, nič osobné. Ak chceme Mesiáša spoznávať, musíme ísť s ním do bližšieho vzťahu. Musíme sa naučiť spoznať, čo Ježiš prináša pre náš osobný život; prečo je Ježiš naším Mesiášom; v čom vidíme zmysel našej viery v toho, ktorý prináša slobodu od hriechu a pripravuje nás na večné radosti. Ak to neurobíme, zostaneme uviaznutí vo svojich obmedzených prejavoch viery tak ako Herodes vo svojom paláci.

2.) Zmena života po narodení Mesiáša

Ako sa zmenil Herodes po prijatí správy o narodení Ježiša? Reagoval hnevlivo, podráždene, nervózne. Narodenie Mesiáša sa stalo preňho životným problémom. Snažil sa zorganizovať veci tak, aby Mesiáša eliminoval a aby sa jeho život čím skôr vrátil do starého režimu. Nechcel byť vyrušovaný nijakým vplyvom a starý štýl života mu vyhovoval.

         Ako boli na tom mudrci? Tých prenikli opačné myšlienky. V žiadnom prípade nechceli, aby po poznaní Mesiáša sa ich život vrátil do starých koľají. Uverili, že on je pôvodca nového spôsobu života; t. j. života bez hriechu. Túto novosť života môže priniesť iba Ježiš Kristus. Starý režim života im už nevyhovoval. Potom, čo spoznali Krista, potom, čo sa mu poklonili, ich život nadobudol inú vážnosť, iný zmysel. Symbolicky to bolo vyjadrené v evanjeliu, kde sa píše, že sa: „...inou cestou vrátili domov.“ Stali sa reprezentantmi novej cesty a nového spôsobu života, ktorý priniesol so sebou Mesiáš. Vedeli, že takéto prevratné veci môže priniesť iba novonarodený židovský kráľ. Čo to znamená pre nás? Napríklad to, že vždy znova a znova máme hľadať cestu k slobode, ktorú nám priniesol Kristus.

         Prednedávnom som si všimol zaujímavý údaj o živote ukrajinského prezidenta, Volodimira Zelenskeho. Novinári priniesli jeho podobizeň spred roka a tú súčasnú. Na jeho tvári je viditeľná veľká zmena. Očividne mu pribudli vrásky a akoby zostarol pod vplyvom ťažkej situácie, v ktorej sa nachádza jeho národ. Napriek tomu neprestáva byť nádejou pre svojich a neustále volá po slobode.

         Aj nám pribudli vrásky – tie skutočné i vrásky v prenesenom slova zmysle. Napriek tomu nemáme prestať hľadať slobodu, ktorá je v Kristovi. Máme odmietať starú cestu hriechu a ukázať, že jedinou možnosťou pre nás je cesta nevinnosti a boja proti hriechu.

3.) Dary pre Mesiáša

O dary pre Mesiáša sa postaral i Herodes i 3 mudrci. Akým spôsobom? 3 mudrci mu priniesli zlato, kadidlo a myrhu. Herodes priniesol tiež dar a ani netušil, o aký ide. Podľa svedectva Písma vieme, že dal povraždiť v Betleheme a v okolí židovských chlapcov od 2 rokov nadol. Myslel si, že medzi nimi bude novonarodený židovský kráľ. Jeho gesto bolo šialené. Napriek tomu nevedomky priniesol Bohu špeciálny dar – životy nemluvniat – mučeníkov. Jeho besnenie položilo základy mučeníctva v židovskom národe. To sú prvé výhonky mučeníkov na oslavu Krista a na oslavu jeho kráľovstva. Ktovie či niektorá z betlehemských matiek mala takého poznanie. Predpokladáme, že veľa takých nebolo. Napriek tomu porodili a vychovali dieťa, ktoré bolo obetované Kristovi. Čo človek začne, to Boh doplní.

Pred niekoľkými dňami vysielali v správach ukážku o spolupráci postihnutých detí s umelcami. Deti trpiace určitou chorobou namaľovali obraz podľa svojich predstáv. Potom sa toho obrazu ujali profesionálni umelci a dotvorili ho. Tak vzniklo zvláštne dielo, ktoré bolo kombináciou detskej aktivity a odbornej činnosti. Bohu môžeme dávať rôzne dary. Nemusíme sa báť, že budú príliš malé a nepatrné. Boh je ako najvyšší umelec, ktorý ich dotvorí. Mnohé dary preňho majú charakter našich každodenných obiet. Možno nevyzerajú príliš vábivo tak ako kresby postihnutých detí. Boh sa ich ujíma a doplní, dotvorí, dokreslí veci do takej podoby, aby boli ušľachtilé a slúžili na Božiu slávu.

Kým neprišiel Mesiáš, svet Boha bol pre nás vzdialený. Akoby existovala neviditeľná bariéra, ktorá nás od Boha oddeľovala. Prišiel však Kristus, narodil sa z Panny Márie do ľudského spoločenstva. Zbúral pomyselné dvere a spojil nebo so zemou – ako hovorí vianočná liturgia. Prijal údel života človeka, aby sme my prijali údel života Božieho dieťaťa. Ako Božie deti máme blízko k Ježišovi, ktorý sa pre nás stal cestou slobody a spásy.

Silvester - Starý rok 2022

 

         Občas stretneme človeka, ktorý nám chce vyrozprávať nejakú príhodu. Chce hovoriť o tom, čo zažil a vidíme, že ním lomcujú veľké emócie. Nedokáže súvisle zosúladiť myšlienky, a preto  pri rozprávaní skáče z jednej udalosti do druhej, prechádza od jednej osoby k druhej a kombinuje udalosti staršie a novšie. Chvíľu ho počúvame, povieme mu, aby sa upokojil a dodáme: „Začni pekne od začiatku.“

         Je koniec kalendárneho roka. Viacerí ho budeme bilancovať. Aj v tomto prípade sa odporúča začať pekne od začiatku a prejsť ho celý chronologicky. Pritom môžeme parafrázovať myšlienku sv. Jána, apoštola a evanjelistu: „Na počiatku bolo Slovo...“

         Na úvod nášho bilancovania nech je teda slovo.

1.)Slovo, ktoré sme dali sami sebe

Ono spočíva v tom, že sme si kedysi, možno v januári, povedali, že všetko bude inak v našom živote. Vonkajší život nás presviedča, že všetko je iné. Prežívali sme ťažkosti s pandémiou, citlivo vnímame vojnu na neďalekej Ukrajine, počúvame o energetickej kríze a doliehajú na nás starosti súvisiace s potrebou šetrenia. Toto všetko nás zvonku zahlcuje. Žijeme uprostred týchto problémov a zisťujeme, že všetko je inak, ako bolo kedysi a že aj my potrebujeme byť iní ako kedysi. Vnútorne iní-silnejší.

         Dnešná doba si žiada vnútorne silného človeka. Viac ako kedykoľvek predtým. Istý sociológ sa vyjadril, že krízu musíme chápať v dnešnom svete ako novú normu života. Hovoríme o kríze materiálnej, ale hovoríme aj o kríze ľudskej a duchovnej. Musíme počítať s prítomnosťou krízy a musíme jej primeraným spôsobom čeliť. Nedokážeme to, ak nebudeme ľuďmi viery a silného charakteru.

2.)Slovo, ktoré sme dali blížnym

Dali sme im slovo, že ich život urobíme krajším, lepším. Možno sa nám to nepodarilo a máločo sme z tohto plánu zrealizovali. Miestami máme pocit, že sa deje opak, že vzniká veľa konfliktov, pretože sa ľudia postavili proti sebe. Prax ukazuje, že aj z dávnych priateľov sa môžu stať protivníci. Ľudia, ktorí mali kedysi voči sebe úctu, zraňujú sa vzájomným osočovaním a neprávosťami. Ľudia, ktorí kedysi zvýrazňovali svoju pokrvnú pripútanosť a súlad, stávajú sa odporcami na život a na smrť. Vonkajšia kríza akoby vnikla do celého systému ľudského života.

         Pred niekoľkými dňami či hodinami sme pochovali výraznú osobnosť nášho národa, prof. Vladimíra Krčméryho. Odišiel vynikajúci odborník, človek, kresťan. Pri truhle spomínali na jeho život najbližší príbuzní a spolupracovníci. Niektorí z nich hovorili o tom, že zosnulý profesor zmenil ich život. Našli vieru alebo ju znova objavili. Takéto príklady náš národ potrebuje. Potrebujeme takých ľudí, ktorí svojou prítomnosťou budú meniť naše životy k lepšiemu. Alebo sa pokúsia o to, aby dopad zla nebol taký agresívny. Čas bremien prenesú na seba. Takéhoto ducha viery potrebuje dnešná doba.

3.)Slovo, ktoré sme dali Bohu

Je možné, že sme sľúbili Bohu, že mu umožníme, aby účinnejšie pôsobil v našom živote. Zostalo iba pri sľuboch. Snažili sme sa, ale možno sme zostali stáť na polceste. Tá je najhoršia. Musíme sa znovu pustiť dopredu. Polcesta nič nerieši.

V Katolíckych novinách (47/2022) bol článok a obrázok tzv. ekokostola. Inými slovami, tzv. rastlinný kostol. Nachádza sa na Slovensku na Jasovskej planine. Projektoval ho architekt z Budapešti. Pred sebou máme drevenú stavbu, ktorá ako keby nebola dokončená. Pozostáva z brvien, trámov a krovu. Chýbajú steny, múry, strecha. Tomuto dielu hovoríme výtvarný efekt. Takéto dielo v súlade s prírodou vytvára príjemný efekt. Napriek tomu cítime, že ten kostol nie je dokončený, že nespĺňa kritériá typického chrámu, v ktorom sa vysluhujú posvätné tajomstvá. Máme pocit, akoby projektant a staviteľ zastali na polceste. Oni však tento zámer nemali. Realizovali tzv. náznakovú architektúru.

Náš život niekedy kopíruje túto stavbu. Naša viera je iba náznakovitá, akoby sme zastali na polceste. Produkujeme obrysy toho, čomu hovoríme viera, ale nášmu svedectvu chýbajú múry, strecha a prvky, ktoré by jednotlivé komodity spájali. Je čas pohnúť sa dopredu a vykročiť z pohodlnej polcesty do úplnej realizácie viery. Tá si žiada, aby sme dopĺňali spomenuté detaily častejšou komunikáciou s Bohom a presvedčivejším výrazom štýlu života podľa Kristovho evanjelia.

 

O niekoľko hodín, resp. chvíľ, začne nový rok. Preklenieme sa svojím životom do nového začiatku a znovu sa dočítame v Božom slove, že na počiatku bolo Slovo. Je to Slovo, ktoré sa nám znovu prihovára a uisťuje nás, že zostáva s nami. Znovu sa môžeme tešiť zo slov evanjelia: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“ A vzápätí dodáva: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“

 

 

 

 

 

Na konci kalendárneho roka chcem vám všetkým poďakovať za spoluprácu. Aj napriek tomu, že prežívame náročné časy, oheň našej viery nevyhasol. Nevyhasol ani pri bohostánku a na sviečkach v našom chráme. Liturgický, sviatostný, duchovný život pretrváva stále.

Okrem Božej milosti je dôvodom aj vaša starostlivosť a zodpovednosť. Obslúžiť priestor kostola a farského úradu nie je jednoduché. Zvlášť v našej farnosti. Pohybuje sa tu relatívne dosť veľa ľudí, ktorí nám, kňazom, pomáhajú. Som im veľmi vďačný za ich službu. Denne sa starajú o chod kostola a aj fary. Bez nich by to možné nebolo. Mali sme šťastie, že koho sme oslovili a ponúkli mu službu, väčšina z ľudí ju prijala. Dnes je taká doba, ktorá si vyžaduje tím ľudí, ktorí spolupracujú. Vidíme, že aj napriek slabostiam a nejakým nedostatkom môžeme vysloviť maximálnu spokojnosť a potešenie.

Ďakujeme za službu p. kaplánovi Milanovi, spoločenstvu rehoľných sestier, kostolníkom, lektorom, organistom, spevákom, mimoriadnym vysluhovateľom sv. prijímania a miništrantom.

Svoju vďaku adresujeme tým, ktorí sa starajú o výzdobu a čistotu priestorov kostola a fary. Takisto ďakujeme Pánu Bohu za dar tých, ktorí tvoria určité spoločenstvá vo farnosti a starajú sa o program a o ich chod.

Sme vďační aj za dar takých ľudí, ktorí pomáhajú pri rôznych sezónnych prácach. Veľmi si vážim ľudí, ktorí nám pomáhajú s administratívnymi, ekonomickými a pastoračnými povinnosťami.

Neustále sa modlíme za to, aby neplatil výrok z evanjelia vzťahujúci sa na človeka, ktorý bol v núdzi: „Nemám človeka...“

Priali by sme si zapojiť do rôznych aktivít ľudí strednej a mladšej generácie, čo nie je také jednoduché. Chceme zabezpečiť s pomocou Božou kontinuitu a odovzdávanie štafety medzi jednotlivými generáciami. Celá farnosť sa musí o to usilovať, ak chceme, aby praktické činnosti v našej farnosti fungovali minimálne tak, ako doteraz.

Existuje stála ponuka pre tých, ktorí chcú prinášať dobrovoľnú obetu služby v prospech našej farnosti.

         Na záver vám prečítam štatistické údaje liturgického a sviatostného života v našej farnosti:

 

V roku 2022 sa u nás zosobášilo 11 párov.

Pokrstili sme 61 detí, z toho 30 chlapcov a 31 dievčat.

Z tohto počtu je iba 39 detí, ktoré sa narodili do legálneho sviatostného manželstva a až 22, ktoré sa narodili vo vzťahoch.

Tohto roku sme pochovali 51 farníkov, 26 mužov, 25 žien; z toho bolo sviatostne zaopatrených, žiaľ, iba 31.

V roku 2022 66 birmovancov prijalo z rúk o. biskupa Mons. Andreja Imricha sviatosť birmovania.

P. kaplán, rehoľné sestry a katechéti pripravili na prvé sv. prijímanie 36 detí.

 

Udalosťou roka boli ľudové misie, ktoré konali bratia minoriti. Bola to možnosť, prostredníctvom ktorej sme mohli prehĺbiť svoju vieru. Spätná väzba, ktorej sa nám dostalo, hovorí, že mali úspech. Bodaj by ovocie misií pretrvávalo! Chcem poďakovať všetkým, ktorí organizačne, liturgicky a duchovne spolupracovali a pomáhali. Boli prípravou na vianočné sviatky a povzbudením do ďalšieho obdobia nášho života. Naučili nás o. i., že nemáme rezignovať, ale s dôverou hľadať Krista a opierať svoj život o základy, ktoré nám priniesol vo svojej blahozvesti.

 

Narodenie Pána Ježiša

 

         Asi pred mesiacom som si prečítal takúto správu: „Z niektorých sociálnych sietí ako sú Fb a Twitter húfne odchádzajú ich používatelia.“ Dôvod spočíva v tom, že na týchto sieťach sa vytvorili kontrolné systémy, ktoré blokujú nevhodný obsah. Zároveň sa vytvára nová platforma – Mastodon. Tá naopak neobmedzuje nikoho a obsahuje viacero útvarov nezávislých na sebe. Ak zablokujú určitého používateľa na jednom útvare, môže slobodne prejsť do druhého. Takto môže hľadať dovtedy, kým nenájde to, čo mu vyhovuje, ak vôbec také niečo nájde.“

         Pripomína mi to situáciu súčasného človeka, ktorý nenachádza veľa pokoja. Duchovne blúdi, hľadá, s nikým a s ničím nie je spokojný. Napríklad mnohým nevyhovuje Cirkev, preto sa obzerajú po niečom inom a nedokážu zakotviť v niečom, čo je zmysluplné. Pre niektorých ľudí dnes nie je jednoduché konštatovať: „Mám to! Našiel som to, čo som hľadal.“

         Pre nás sú pravzorom betlehemskí pastieri a mudrci z Východu. U nich niet pochýb, že sa vo svojej dobe, bez prítomnosti sociálnych sietí zorientovali najlepšie. Čo vlastne zistili?

1.)Boh má o človeka záujem.

Pohľad do jaslí nám hovorí, že Boh si našiel cestu k človeku. Sám sa stal človekom. Staňme sa ľuďmi aj my, ale nie hocijakými, ale takými, ktorí sa jeden o druhého zaujímajú.

         Pred sviatkami často vysielali reklamu zameranú na istého človeka, ktorý sa celý deň pohyboval medzi ľuďmi a každému, koho stretol, položil otázku: „Máš sa dnes dobre?“

         Sv. Otec František hovorí: „Bratské vzťahy budú prekvitať, ak sa budeme spoznávať a zaujímať jeden o druhého.“

2.)Pútnici – pastieri a mudrci – ukázali, že dokážu žasnúť, ale zároveň aj uznať biedu vlastného života.

Prednedávnom sa skončili MS vo futbale. Jedna fotografia mi zvlášť utkvela v pamäti. Nemecké reprezentačné družstvo veľa vody nenamútilo. Ďaleko sa nedostali. Pred prvým zápasom sa nechali odfotiť ako základná jedenástka. Všetci na fotografii si rukou zakrývajú ústa. Mal to byť akýsi z mnohých protestov, ktoré dnes vo svete registrujeme. Táto fotografia však bola nadčasová a prorocká. Na ich výkon sa na MS veľmi pozerať nedalo. Hrali slabo. Mnohí si pri pohľad na ich hru iba zakrývali tvár. Futbalisti akoby chceli povedať: „Na našu hru sa nebude dať pozerať.“

         Tvár si zakrývame vtedy, keď nad niečím žasneme alebo aj pri pocite hanby. Pri pohľade do jaslí, v ktorých uvidíme Mesiáša ako malé Dieťa, sa musíme naučiť žasnúť. Napríklad tak, ako to dokážu malé deti. Dnes, keď sme ubití životom tak, že nám úžas pripadá ako cudzí a neznámy element. Pri pohľade do jaslí uzrieme nevinnosť samú, a preto sa musíme učiť zakryť si tvár od hanby pri pohľade na svoj hriešny život. Úžas i pocit hanby môže byť pre nás spásonosný.

3.)Súčasťou rôznych podujatí sú aj svetelné efekty.

Napríklad na reklamných alebo kultúrnych podujatiach. Je isté, že pastierov a mudrcov priviedlo k jasliam svetlo. Také svetlo, ktoré sa ukázalo na oblohe. Ale nešlo o svetelný efekt za účelom rozptýlenia. Pri pohľade do jaslí uzreli iné svetlo. Také, ktoré im bude svietiť na pozemskej púti celý život.

         V meste Le Havre vo Francúzsku sa nachádza jeden zaujímavý kostol. Vznikol v 50-tych rokoch minulého storočia pri prestavbe mesta po 2. svetovej vojne. Veža meria 107 metrov a má podobu majáka, ktorý je rozsvietený a viditeľný hlavne za tmy. Aká nádherná symbolika!

         Cez Vianoce sa nám Ježiš javí ako Svetlo, ktoré preniká nielen tmou fyzickou, ale aj tmou bludu. Iba vo Svetle Kristovom spoznávame skutočné hodnoty života; iba vo Svetle Kristovom sme schopní vidieť v blížnom svojho brata; iba vo Svetle Kristovom dokážeme spoznať svoje hriechy; iba vo Svetle Kristovom uvidíme cestu, ktorá vedie do večnosti. Iné svetlá hasnú, no toto nikdy.

         My, ľudia, často hľadáme to, čo nám vyhovuje. Sčasti to aj nájdeme. Neskoršie pochopíme, že máme hľadať najmä to, čo vyhovuje Bohu. Bohu najviac vyhovuje to, aby sme sa mu klaňali stále, pravidelne svojím spôsobom života.

Polnočná

 

 

         Prednedávnom sa skončili MS vo futbale. Konali sa v Katare. Medzi hráčmi boli aj veľké mená. Keď sa šampionát blížil do finále, vrcholila medzi hráčmi na ihrisku nervozita. Tá sa miestami dostala až za hranicu únosnosti. Po zápase hráči komunikovali s médiami. Ešte aj vtedy sa stalo, že pred televíznymi kamerami sa „častovali“ navzájom nadávkami. Veľkí hráči, veľké mená, veľa slávy, veľa peňazí, ale menej úcty a charakteru.

         Len nedávno odhalili v Európskom parlamente obrovskú korupciu. Obvinili podpredsedníčku a iných činiteľov. Veľkí hráči v politike, veľké mená, veľa slávy, veľa peňazí, ale málo úcty a charakteru.

         Vianočné evanjeliá spomínajú veľké mená: Augustus, Kvirínius, Herodes a pod... Veľké mená, veľa slávy a prepychu, ale málo charakteru. Nikto z nich nebol schopný očakávať a pripravovať sa na príchod Mesiáša. Lebo iba Mesiáš predstavuje vrchol blaženosti a bohatstva. Na túto ľahostajnosť reaguje prorok Izaiáš, keď hovorí: „Keby si si bol všímal moje príkazy, tvoj pokoj by bol ako rieka a tvoja spravodlivosť ako morské vlny.“ (Iz 48, 17 – 19)

Čo si mali Ježišovi súčasníci všímať, na čo mali byť pozorní? Na to poukazuje sám Ježiš, keď hovorí: „...slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium.“ (Mt 11, 2 – 11)

1.) Treba si všímať pozitívne skutočnosti.

Pred niekoľkými dňami sa konali v našej farnosti misie. Veríme, že v srdciach účastníkov sa konali veľké veci. Vďakabohu, mnohí pookriali, nadobudli pokoj, odhodlali sa na pokánie, povzbudili sa atmosférou a hlavne Božou milosťou tak, že sa rozhodli dať svojej viere hlbšiu a aktívnejšiu pečať.

Je tomu niekoľko týždňov, čo sprístupnili verejnosti zrekonštruovanú budovu Slovenskej národnej galérie.

Tam sa vystavujú diela našich najlepších umelcov. Väčšina národa do galérie nikdy nevkročí, ale aspoň sa dozvie, že takáto reprezentatívna inštitúcia u nás existuje.

         Existuje aj reprezentatívna galéria tých, ktorí našli Boha a cestu k nemu. Tu na zemi na nej nevstúpime, ale nemôžeme si nevšimnúť, že mnohým sa vrátil pokoj, vyrovnanosť a konanie v duchu Lásky, ktorá sa dnes v Betleheme narodila.

2.) Mnohé aktivity dnes konáme „z tepla domova“.

Existujú reklamy, ktoré začínajú alebo obsahujú tento výraz. Z tepla domova pomocou internetu vybavíme veľa užitočných vecí. Inštitúcie, s ktorými komunikujeme, nám to umožňujú. Z tepla domova sme si zvykli pozerať aj bohoslužby a teraz šomreme, lebo v kostole je nám chladno.

         Betlehemské Dieťa nezažilo fyzické teplo domova, iba studenú maštaľ. Zažilo však teplo božsko-ľudskej lásky. Nebeský Otec chcel, aby sa jeho Jednorodený Syn narodil z Panny Márie. Boží Syn sa stal poslom lásky. Koľko tepla milosti vložil do vychladnutých ľudských sŕdc? Koľko svojich darov odovzdal osobne každému z nás? Chlad vo vzťahoch dokáže roztopiť iba Ježišova láska.

         Na budúci rok uplynie 800 rokov odvtedy, čo dal sv. František z Assisi postaviť prvý betlehem. Vždy na Vianoce si uvedomujeme, že ho nosíme v srdci. Okúsime a aj vyprodukujeme veľa chladu. Zmrzli by sme v ňom, keby sme neuverili v Božiu lásku, ktorá vstupuje v podobe malého Dieťaťa a triumfuje v scéne umučenia na Kalvárii. Božie Dieťa prináša pozvanie k tomu, aby naša láska rástla a neľakala sa nijakého vrcholu.

3.) Nezanedbajme príležitosť a všimnime si aj iných svedkov

narodenia Ježiša Krista – pastierov.

Nie je dôležité to, koľko ich bolo a či prišli aj s celým stádom k maštali. Podstatné je, že tam boli a ich úloha vôbec nie je druhoradá. Práve naopak!

         Občas sa nám dostanú do rúk nejaké doklady. Sú dôležité, lebo obsahujú údaje, napr. k zúčtovaniu alebo v podobe záručného listu. Listina obsahuje aj drobné písmená. Kto z nás ich číta? Nájdu sa takí, ktorí čítajú všetko, aj to drobné. V drobných riadkoch sa môžu nachádzať aj podstatné informácie.

         Mnohí ľudia, keby mohli, písali by o pastieroch z Betlehema malým či drobným písmom. Ich úloha by nemusela byť považovaná za vážnu, ale my vieme, že opak je pravdou. Pastieri sú veľmi dôležití, lebo ukazujú, že aj pastieri potrebujú svojho Pastiera.

         Pápež František hovorí: „Jedine Pastier, ktorý sa podobá Ježišovi, požíva dôveru stáda.“ Pastieri pri Ježišových jasliach reprezentujú všetkých tých, ktorí niekoho vedú, spravujú, formujú. Každý, kto vedie nejaké spoločenstvo, sa potrebuje pokloniť Ježišovi  - Dobrému Pastierovi. Čím častejšie to robí, tým viac vzrastá jeho dôveryhodnosť a úcta, ktorú požíva. Poklony Pánovi sa nepíšu v drobnom formáte. Tie tvoria základ a podstatu duchovne plodného účinkovania pastiera, ktorému je zverená časť stáda.

         Aj tohto roku sa objavia pri jasliach Pána Ježiša iba veľké mená. Lebo veľkí sú iba tí, ktorí majú pokorného ducha a Dieťaťu z Betlehema sa poklonia. Nájdime aj my pokoru a prechovávajme veľa úcty voči svojmu okoliu, aby sme raz boli zahrnutí slávou Pána Ježiša, ktorý sa narodil ako zdroj našej spásy.

Význam hlasu

V istých životných situáciách kladieme dôraz na tón hlasu iného človeka. Z tónu hlasu sa dá veľa vyčítať. Najčastejšie to robia deti vo vzťahu k rodičom, k nim sa pridávajú žiaci vo vzťahu k pedagógom a nezabudnime ani na podriadených vo vzťahu k nadriadeným. Z tónu hlasu sa dá zistiť napr. akú má príslušná autorita náladu. Či veselú alebo neutrálnu /50 na 50/ alebo je len otázka času, kedy vybuchne ako sopka. Od tohto sa potom odvíja rodinná, či pracovná atmosféra v blízkej alebo vzdialenejšej budúcnosti.  

    Ani Boží hlas nemusí byť výnimkou. Presvedčil sa o tom Adam. Pán naňho zavolal a prvý človek odpovedal:"Počul som tvoj hlas v záhrade, naľakal som sa...a skryl som sa"/Gn 3, 9/. Adam zistil z tónu Pánovho hlasu, že sa bude niečo diať. Bol si totiž vedomý priestupku, že porušil Boží zákaz. Našťastie dejiny spásy hovoria aj o iných, ktorí počuli Pánov hlas ,ale ich reakcia bola opačná. Panna menom Mária prijala vo svojom nazaretskom dome Božieho posla Gabriela/Lk 1, 26-38/. Počula Boží hlas, možno sa aj trocha preľakla, ale rozhodne sa neschovala ako prvý človek. Práve naopak. Dala svoj súhlas s Božím plánom spásy, ktorý sa jej bytostne dotýkal. Aké poznatky  z toho vyplývajú pre nás?

    1.,Boží hlas stále zaznieva. Zaznieva tam , kde sú ľudia. Nezaznieva mimo ich dosah. Ozýva sa v dušiach jednotlivcov, vo vzťahoch, v spoločenstvách. Ani našej dobe nechýba prítomnosť Božieho hlasu. Mnohí aj dnes odpovedajú-tu som!. Boh aj dnes/tak ako Adama/ sa nás pýta:"Kde si?" Pozri sa, kde si teraz a kam sa môžeš dostať, keď pôjdeš za mojim hlasom. Pozri sa, na akú výšku sa môžeš dostať, keď budeš pozorný na môj hlas. Bezo mňa sa môžeš iba schovávať v pomyselnom pozemskom raji, ale so mnou  môžeš dostať pravú slobodu, bez potreby skrýš a utajovania sa. 

    2.,Boží hlas môže spôsobiť úľak. Ale iba dočasný. Boh sa neraz ohlási neohlásene/aký to paradox!/ Dokáže prekvapiť. Človek si žije relatívne pokojne svoj život a tu zrazu nejaké prekvapenie. Človek sa môže naľakať, že ho Boh vôbec oslovil, že si to dovolil. A následne zostane prekvapený, keď mu Boh predostrie nejakú cestu, ktorá je pre človeka nepochopiteľná. Úľak pred Bohom nemusí mať charekter typického ľudského zľaknutia sa. Môže sa podobať intenzívnemu duchovnému zápasu, v ktorom bojujeme či a ako máme prijať nečakanú ponuku od Pána. 

    3.,Ak sa človeku podarí vysporiadať sa a prijať Božiu ponuku, ktorá nemusí byť nutne príjemná/choroba,nesplnené plány atď, potom sa dostane do vrcholnej pozície. Jeho viera sa stane verejne známou a jeho život nadobudne charakter svedectva. Boh nás chce presvedčiť, že práve tam je naše miesto v živote.

Záchrana.

Na úvod epizóda zo školských lavíc. Učiteľ doniesol do triedy opravené slohové práce. Každú primerane okomentoval.  V jednom prípade pristúpil k študentovi a spýtal sa ho:"Robil si to sám, alebo ti v tom niekto pomáhal?" Študent spoznal vážnosť situácie a povedal:"Nerobil som to sám, pomáhali mi". Pedagóg skonštatoval:"Týmto priznaním si si zachránil kožu". Iný prípad pochádza z nemocničného prostredia. Hospitalizovanému pacientovi priniesli k lôžku tabletku, aby ju užil. Bol by ju užil, ale keď sa dozvedel o aký liek ide, odmietol. Povedal, že je na tento liek alergický. Lekár skonštatoval:" Dobre, že ste nám to povedali v poslednej chvíli. Zachránili ste si život. Táto dávka by mohla byť pre vás smrteľná". Už je to tak. Niekedy sa stane, že človek sa jedným slovom alebo vetou uchráni pred nejakým nebezpečenstvom. 

    My, na základe evanjelia vieme, že existoval človek, ktorý si na základe jednej vety zachránil spásu. S Ježišom na krížoch  zomierali dvaja zločinci. Jeden z nich robil pokánie a povedal:"Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva"/ Lk 23, 35-43/. Táto jediná veta mu zachránila život, lebo Ježiš mu odpovedal, že "ešte dnes bude v raji". Nie ten pozemský život, ale večný. Lebo človek nijako nemôže nepodľahnúť fyzickej smrti. V akej súvislosti sa často spomína slovo-záchrana?

    1.,Zachrániť, čo sa dá. Denne registrujeme vo svete rôzne nehody, či nešťastia. Nezriedka sa stáva, že požiar, alebo záplavy vyženú ľudí vonku z domov. Nestihnú si vziať so sebou všetko, len to najnutnejšie. Vtedy povedia, že zachránili iba to, čo sa dalo. V jednej taške majú celý svoj životný kapitál, ktorý im zostal. Ale ten je základom nového života. Predstavuje premostenie z obdobia pred nešťastím k obdobiu novej etapy. 

    Svet má tendenciu pohlcovať našu vieru. Chce, aby sa úplne rozpustila a stratila. Ide o vážnu situáciu, kedy si človek chce zachrániť z nej, čo sa dá. To, čo si uchová sa stane premostením z obdobia, keď vieru prežíval ako živú skutočnosť až  do večnosti. Uchovajme si vieru ako hodnotu vysokej priority, lebo nám zabezpečí prechod do Ježišovho kráľovstva. Vždy je aktuálna rečnícka otázka Pána Ježiša:"Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?"/ Lk 18,8/. 

    2.,Zachrániť človeka pre večný život. Možno každý deň niekto niekomu zachráni život. Pravidelne to robia lekári, majú to na programe aj policajti, hasiči, alebo bežní ľudia, ktorí nie sú organizovaní. Takýto ľudia bývajú právom ocenení, napr. hlavou štátu, či inou autoritou. Treba ich za to obdivovať, lebo dokážu zachovať rozvahu a premyslene konať. Nie každý na takéto počínanie má. 

    Často sa stáva, že ľudia sa pokúšajú zachrániť dušu človeka pre večnosť. Robí sa to výchovou, katechézou a svedectvom života. Usilujú sa zveriť človeka už od kolísky, od okamihu krstu do Ježišových rúk. Až večnosť odhalí, koľkí a ktorí ľudia nám na tejto ceste pomáhali. Veľkú zásluhu pred Bohom majú tí, ktorí zachraňujú človeka na jeho smrteľnom lôžku. Ak ho nezachránia pre život pozemský, pomáhajú mu, aby neprišiel o život spásy. Tu, na zemi, neexistuje za tieto činy  ocenenie. Nevieme povedať, aký osud stihol dušu, ktorú sme vyprevádzali modlitbami na večnosť. Možno aj našim pričinením  niektoré duše zaklopali na nebeskú bránu a boli prijaté. Tejto službe venujme počas života primeranú pozornosť. Je dôležitejšia, z pohľadu spásy, ako záchrana pozemského života.

    3.,V akej súvislosti sa všeobecne spomína záchrana? Vyskytuje sa tam, kde niečo chradne, slabne, hynie, zomiera. Ale aj tam kde sa niekto alebo niečo stráca. Všade tam je aktuálna záchrana. Ľudia vtedy organizujú záchranné akcie. Mnohí hovoria, že hynie naša planéta a preto sa ju pokúšame zachrániť. Najhoršie je, keď hynie človek, fyzicky i duchovne. Evanjelium hovorí o tom, ako sa apoštoli plavili s Ježišom na loďke. Počas plavby prišla hrozná búrka a Ježiš spal. Apoštoli ho budili slovami:"Učiteľ, nedbáš o nás, že hynieme?"/Mk 4, 36-41/. 

    Človek bez Boha hynie a duchovne chradne. Je čas, aby sme ho znova a znova hľadali. Záchranná akcia Prozreteľnosti je stále živá a stále trvá. Plnohodnotný život je možný iba v spoločenstve s Kristom. Je dôležité, aby sme  s ním prežili život a ním vedení vstúpili na pôdu nesmrteľnosti. Duša, aby nehynula, potrebuje sviatosti, modlitbu, duchovné spoločenstvo a možnosť obetovania sa. Cirkev bude vždy podávať pomocnú ruku, aby sa čím viacerí ocitli v náručí Božieho milosrdenstva. 

Náš Kráľ vstal z mŕtvych

 

 

         Pri prehliadke istej historickej katedrály povedal sprievodca návštevníkom: „...a tu ležia (sú pochovaní) všetci králi a vladári.“ Pri tom ukázal na početné rady sarkofágov a náhrobných kameňov v bočnej lodi chrámu. Túto sprievodcovu vetu vyslovme pozmenenú a pomaly takto: „Všetci králi ležia (sú pochovaní).“ Znamená to, že nikto z nich nežil večne na tejto zemi. Všetci do jedného pomreli, nikto z nich nebol nesmrteľný.

         Iba jeden Kráľ je nesmrteľný – Ježiš Kristus. Nikdy nemal na sebe kráľovské insígnie okrem tŕňovej koruny, trstiny v ruke a plášťa, ktorý mu poskytli vojaci, aby ho zosmiešnili a potupili. Iba tento Kráľ žije večne, lebo je to Boží Syn.

1.) Králi si vždy potrpeli na svoje sídlo, ba niektorí z nich ich mali aj viac. Všetky boli honosné, prepychové. Kráľ, aby niečo znamenal, musel mať sídlo. Kráľ bez sídla – to bolo niečo ponižujúce.

Ako je to s Ježišovým sídlom? Božie slovo hovorí: „Moja (Pánova) je zem i všetko, čo ju napĺňa, okruh zeme aj tí, čo bývajú v ňom.“ (Ž 24, 1)

Ježišovi nejde o honosné murované stavby, ktoré sú fixované na jedno konkrétne miesto. On má záujem nájsť si trvalé bydlisko v ľudských srdciach. Keď sa niekto pýta, prečo nie je Ježiš majestátnejší v tomto svete, nech sa najprv pozrie do svojho srdca. Nech sa sám seba spýta, prečo nie je Ježiš viditeľnejší v jeho vnútri a v jeho skutkoch. Ak by bol, potom mu absencia materiálneho prepychu Pána Ježiša v tomto svete chýbať nebude.

2.) Poddaní. Každý kráľ v minulosti mal svojich poddaných. Potreboval ich. Musel z niečoho financovať svoj nákladný spôsob života. Obyčajne ich veľmi nešetril, ale ich zdieral, a to až za hranicu únosnosti (česť výnimkám).

Ako boli na tom Ježišovi poddaní? Žiadnych nemal. Sám sa vyjadril takto: „Syn človeka nemá, kde hlavu skloniť.“  (Mt 8, 10) Určite nemal služobníctvo, ani nikoho, kto by naňho pracoval.

         V pozemskom poriadku museli poddaní pracovať na svojho pána. V poriadku Božieho kráľovstva je to opačne. Tí, ktorí uverili v Ježiša a hlásia sa k nemu, žijú z neho. Ježiš to potvrdil slovami: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky.“ (Jn 6, 51) Pre kresťana – katolíka je prijímanie z Pánovho stola prioritou. Ak chce žiť večne a byť vzkriesený pre večné spoločenstvo s Bohom a so svätými, musí si prisadnúť k eucharistickému stolu a prijímať Božie dary.

3.) Dobrý vládca nielen rúca, ale aj buduje.

Milovníci histórie poznajú meno Alexandra Veľkého Macedónskeho. Žil v 4. storočí pred Kristom a bol posadnutý mániou dobýjať územia. Celý svoj mladý život prežil na bojisku. Keď dorazil s armádou na územie Indie, jeho žoldnieri sa mu vzopreli, lebo odmietli ďalej bojovať. Musel sa tak vrátiť domov. Bol dobyvateľom a ničiteľom. Každý odpor kruto potrestal a obyvateľov podmanenej krajiny, ktorí sa mu vzopreli, pozabíjal. Ženy a deti poslal do otroctva.

     Aj Pán Ježiš bol dobyvateľ. Chcel zaujať ľudské srdcia. Vie sa o ňom, že aj búral – zničil hriech raz a navždy. Lenže aj budoval, udržiaval a zveľaďoval. Najmä to, čo bolo perspektívne pre Božie kráľovstvo. Veľmi pekne je táto myšlienka vyjadrená v podobenstve o figovníku (Lk 13, 6 – 9). Hovorí o figovníku, ktorý už 3 roky neprinášal úrodu. Pán sa dal prehovoriť hospodárom, aby strom ešte nevytínal, ale aby dostal druhú príležitosť. Dal mu nádej, že nechce za každú cenu vytínať a búrať ale chce, aby sa dobro vzmáhalo a rástlo pre potreby Božieho kráľovstva.

     Keď Alexander Macedónsky zomrel, mal 33 rokov. Keď zomrel Ježiš na kríži, mal tiež 33. Alexander dosiahol veľký rozmach ríše, ale iba krátkodobo. Ježišovo kráľovstvo stále rastie a vyvíja sa a nikdy nezanikne. Tak ako nikdy nezahynú tí, ktorí v neho uveria.

     Alexander bol tyran a násilník. Pán Ježiš naopak. On utrpenie znášal až do krajnosti. Alexandrovo ťaženie okrem zápisu do dejín neprinieslo nič. Pôsobenie Ježiša Krista prinieslo jeho súčasníkom úľavu a všetkým ľuďom dobrej vôle slobodu a nádej vo večné dobro.