NAD VŠETKÝM JE BOH

 

 

         Prednedávnom zomrel básnik a literárny kritik Milan Hamada. Internetový denník Postoj uverejnil pri tejto príležitosti starší rozhovor s ním. Okrem iného Milan Hamada spomína veľkého majstra pera, Milana Rúfusa. Zdôraznil, že Rúfus celý život býval v Bratislave na kopci, pri hrade, a tým akoby bol bližšie k Bohu a zároveň akoby bol nad vravou ľudu. Básnik nad vravou ľudu. My toto obmeníme: Boh nad vravou ľudu; Boh nad celým svetom.

         Evanjelium píše: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ /Mt 5, 48/ Boh sa nám tu podáva ako vzor dokonalosti, ktorý je nad všetkým, ale napriek tomu je pre všetkých.

Človek túži ísť vyššie a vie, že v tomto snažení mu môže pomôcť jedine dokonalý Boh. Mal by sa poučiť z počínania ľudí, ktorí svojho času stavali Babylonskú vežu. /Gn 11, 1 – 9/

 

1.) „Poďte, postavíme si mesto a vežu, ktorej vrchol bude siahať do neba. A urobíme si meno...“

Už tu sa ukazuje túžba človeka ísť vyššie, komunikovať s Bohom. V tomto prípade však išlo o nesprávnu motiváciu: urobíme si meno. Namiesto toho, aby oslávili Boha a jeho meno, a nie seba. Dobré meno by si urobili vtedy, keby chceli výškou stavby zvelebovať Boha.

         Dobre koná človek vtedy, ak dvíha svoj život vyššie z priemernosti života a výškou života vzdáva Bohu chválu a vďaku.

         Vyššie spomenutý literárny kritik, Milan Hamada, dostal za socializmu ponuku od vtedajšieho ministra kultúry, Miroslava Válka, aby napísal niečo v prospech režimu. Odkázal mu: „Stačí, keď napíšeš pár riadkov, nie veľa, iba pár riadkov a bude všetko v poriadku.“ No Hamada odmietol napísať aj tých pár riadkov v prospech režimu. Zato mu neumožnili publikovať, ocitol sa na indexe, nemohol ísť kariérne vyššie, ale ľudsky a hodnotovo vystúpil týmto činom veľmi vysoko.

2.)  Stavitelia Babylonskej veže mali premyslený plán, ako postaviť vysokú vežu: „Poďme, urobíme tehál a vypálime ich v ohni.“

Z hľadiska technicko-stavebného tomuto plánu nič nechýbalo. Na svoju dobu išlo o to najlepšie, čo vtedy poznali.

         Človek sa dostáva bližšie k Bohu aj vtedy, keď svoj život „vypáli“ v ohni obiet a kríža. Toto je zaručená cesta, ktorou môžeme stúpať vyššie. Život vypálený v utrpení je cestou slávy k Bohu. Boh tejto ceste rozumie, lebo touto cestou kráčal na Kalváriu aj Boží Syn...

         Zábery po zemetrasení v Turecku a Sýrii sú drastické. Napriek tomu ešte stále vytiahnu spod ruín živého človeka, napríklad malé dieťa. Mnohí zahynú, ale život ide ďalej. Život, ktorý prešiel ohňom skúšky, sa môže stať ešte silnejším. Život, ktorý bol vytiahnutý z pece ruín, trosiek a požiaru, sa hlási o slovo a môže byť zocelený a pripravený na ďalšie životné previerky.

3.) Svätopisec uviedol, že v čase stavby Babylonskej veže bol iba „jeden jazyk a jedna reč“.

Komunikačne išlo o ideálnu situáciu, lebo všetci ľudia si rozumeli. V rovine horizontálnej bolo všetko v poriadku, ale horšie bolo to, že zlyhali v rovine vertikálnej, lebo nekomunikovali s Bohom.

         V súčasnosti vidíme problémy i v rovine ľudskej,  pod čo sa podpísali rôzne krízy. Zlyhávame ale aj v oblasti vzťahu k Bohu. Mnohí súčasníci si radi vytvárajú svoje vlastné náboženstvo. Ide o náboženstvo, ktoré k ničomu nezaväzuje a nekladie na nikoho nároky.

         Napriek tomu existuje jedna reč, ktorej rozumejú ľudia všetkých čias a kultúr. Tou rečou je reč obetavej lásky. Tú majú zakódovanú v duši všetci ľudia dobrej vôle. Ona by mala vyniknúť najmä v dnešnej dobe, v ktorej je veľa neistoty, prázdnoty, obáv a frustrácie.

         Niektorí potomkovia slovenských emigrantov sa zúčastňujú kurzov slovenského jazyka. Chcú porozumieť materinskej reči svojich predkov. Reč obetavej lásky je akoby materinská reč kresťana. Mala by byť nadčasová a nik by ju nemal zabudnúť.

 

         Občas musí každá rodina niečo dôležité vybaviť. Doma diskutujú a rozhodujú sa, na koho sa so svojím problémom obrátiť. Zaznievajú podnety: „Poďme za tým; poďme k tomu a tomu...“ Zrazu niekto povie: „Za tým, lebo on je nad všetkým!“

V živote nezablúdime, ak budeme hľadať Boha, lebo on je nad všetkým. On je nad našimi slabosťami, hriechmi, nádejami a radosťami. Keď je Boh taký dokonalý, pokúsme sa mu čo najviac podobať a stúpať v živote vyššie!

Pravá múdrosť

Koho považujeme za múdreho človeka? Niekto povie, že múdry je ten, kto veľa naštudoval, kto má  vzdelanie a veľa vedomostí a to všeobecne alebo v určitej oblasi života. Za múdreho je považovaný aj človek, ktorý má veľa skúseností, ktorý veľa precestoval a spoznal ľudí i krajiny. Múdrosť človeka sa prejavuje aj v určitej prezieravosti, v schopnosti niektoré veci a udalosti predvídať a náležite sa na nejaké zmeny pripraviť. Božie slovo považuje za múdreho najmä toho človeka, ktorý sa  postupne pripravuje na odchod z tohto sveta. Múdrym nie je preto, žeby myslel  na smrť, ale najmä z tohto dôvodu,že myslí na život, ktorý po smrti nastáva. Starozákonný svätopisec v Knihe Prísloví spomína na človeka, ktorý na takýto život myslí /Prís. 8, 12-36/. Samotná Múdrosť  hovorí:"Blahoslavený človek, ktorý má počúva a deň čo deň bdie pri mojich dverách a stráži pri verajach mojich brán. Kto mňa nájde, nájde život..."Ako sa môžeme stať múdrymi pre večný život?

    Na túto otázku odpovedá sv. Bernard opát, ktorý píše:"Naozaj v týchto troch prípadoch ti ústa oplývajú múdrosťou a rozumnosťou: 1,ak máš v ústach vyznanie vlastnej neprávosti, 2,potom vzdávanie vďaky a piesne oslavné a 3,napokon slovo povzbudenia" /Liturgia hodín III, s. 175/.

    1.,Vyznanie hriešnosti a slabosti. V spoločensko-politickom živote poznáme výraz-neúspešný kandidát. Predstavme si, že o nejaké miesto, pozíciu bojuje niekoľko ľudí. Víťaz môže byť iba jeden. Ostatní sú potom považovaní ze neúspešných kandidátov. Môžu sa pokúsiť o reparát, ale nie hneď, až po určitom čase. 

     K základnej výbave pokorného a múdreho človeka patrí to, že prizná vlastné zlyhania, že sa považuje za neúspešného kandidáta na dosiahnutie určitej čnosti. A nestane sa to raz .Takáto pokora sa stane nie škvrnou jeho života, ale skôr ozdobou. Priznanie vlastných chýb a pádov, posúva človeka vpred, robí ho silnejším a odolnejším. 

    V určitom období života musíme odovzdávať daňové priznanie. Sú však ľudia, ktorí sa rozhodnú pre daňový únik. Nie je dobré, keď chceme uniknúť pred Bohom a zamlčať svoje zlyhanie. Priznanie slabostí z nás opäť urobí aktívnych kandidátov pre  získanie Božej priazne. 

    2.,Vzdávanie vďaky. Dnes mnohým ľuďom chýba gesto poďakovanie od určitých ľudí. Netrvajú na tom, aby niekto spieval ódy na ich adresu. Možno by im stačilo poďakovanie povedané iba tak-na pol úst, možno iba šepotom, iba zamrmlanie slova vďaky. A nedostáva sa im ho. Keď chceme ďakovať Bohu, nestačí iba letmé poďakovanie. Liturgia trvá na tom, aby išlo o "vzdávanie vďaky". Pri sv. omši sám kňaz hovorí:"vzdávajme vďaky Pánovi, nášmu Bohu". A veriaci sa pripájajú a svoj súhlas potvrdzujú slovami:"je to dôstojné a správne".  Teda ide o niečo, čo vyviera z hlbky duše, niečo , čo má charakter dôstojnej oslavy Božej štedrosti. V prípade Boha musíme vďaku povýšiť na úroveň najvyššej dôstojnosti. Máme mať pohľad viery, aby sme videli rozmanitosť darov, ktoré od Pána dostávame. Cvičme sa vo vzdávaní vďaky aj za bežné veci, aby sme raz mohli ďakovať za tie, ktoré presahujú rámec pozemského života. 

    3.,Povzbudzovať. Človek dokáže povzbudzovať človeka v rámci nejakého zápolenia. Tam, kde sa o niečo bojuje, tam, kde prebieha nejaká súťaž, tam je na mieste povzbudenie. Lenže existuje aj iné bojisko, nie len také, ktoré sľubuje prestíž a štedré pozemské ocenenie. Zápas prebieha tam, kde človek bojuje s neresťou, tam, kde naňho útočí pokušenie a hriech, tam, kde sa rozhoduje ako ďalej s večnosťou, tam, kde treba povzbudiť trpiaceho , smútiaceho a malomyseľného. Tam nestačí pokrik a potlesk ako forma povzbudzovania. Tam ide o povzbudenie v tichosti modlitby, o ľudskú a duchovnú blízkosť, o spolunesenie životného kríža. Pohrebné obrady majú vo svojom úvode repliku:"Povzbudzujme sa navzájom slovami Písma", a nasleduje niekoľko biblických citátov. Všetko, čo je Božie je vhodné na povzbudenie, aby človek pookrial a nadýchol sa k novému životu. Buďme Božími ľuďmi, aby sme dokázali presmerovať Božiu útechu na adresátov, ktorí uviazli v pôde pozemskej nemohúcnosti. . Presmerujme hovor, vravu, reč Boha na adresu tých, ktorí potrebujú počuť slová spásy. 

    Počas svojho života sa usilujeme veľa naučiť od múdrych ľudí. A robíme dobre. Ale nezabúdajme, že skutočnú múdrosť Božieho kráľovstva nám môže dať iba Pán. Sv. Pavol napísal:"Bratia, medzi dokonalými hovoríme aj múdrosť-no nie múdrosť tohoto veku ani múdrosť kniežat tohoto veku, ktoré spejú k záhube, ale hovoríme tajomnú Božiu múdrosť, ktorá bola skrytá a ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu" /Kor 2,6/. Lebo múdrosťou od Boha oplýva ten, kto túži po večnej sláve. Tej sláve, ktorá nepominie a ktorá naplní naše najhlbšie túžby.

Ja a môj blížny

V súčasnej dobe sa Cirkev na  celom svete zaoberá hľadaním nových impulzov. Na ich dosiahnutie si zvolila  cestu synody. Sv.Otec František vymenoval kardinála Jeana-Clauda Hollericha za generálneho relátora Synody biskupov. Tento luxemburský arcibiskup vo svojom úvodnom príhovore povedal:"...všetkých vás spoločne pozdravujem: biskupov, kňazov, zasvätené osoby, laikov, kresťanov zo všetkých kontinentov, angažovaných kresťanov, kresťanov na okraji Cirkvi, kresťanov pokrokových i konzervatívnych, starých i mladých, mužov a ženy všetkých generácií, bratov a sestry hľadajúcich Boha.." A pokračuje:"V skutočnosti by som to nemal byť ja, kto vás pozdraví, ale mali by sme sa pozdraviťvšetci navzájom" /Ekklesia-Synodálna Cirkev, s.1/. Kardinál pozýva k bratstvu, zjednoteniu, vzájomnej úcte a porozumeniu. Akoby chcel nadviazať na slová evanjelia, ktoré nám pripomínajú:"...choď sa najprv zmieriť so svojim bratom..." /Mt 5, 17-37/. Choď sa najprv zmieriť s bratom a až potom sa budeš  môcť s ním pozdraviť a pestovať spoločenstvo a účinne na niečom spolupracovať. 

    Kardinál Hollerich zároveň uvádza, ako sa to dá dosiahnuť. Pozdraviť niekoho znamená:" 1.uvedomiť si jeho prítomnosť, 2.znamená vpustiť ho do svojho života, 3.znamená nechať sa vyrušiť stretnutím s druhým". 

    1.,Uvedomiť si prítomnosť blížneho. Koľkokrát počujeme, že niekto povie:"Čo to robíš, nie si tu sám!". Tým naznačuje, že niekto si všíma iba seba a iných podceňuje, prípadne sa správa sa tak, že iných vyrušuje a znepríjemňuje im život. 

    Skupina bývalých spolužiakov sa stretla na spoločnom posedení. Ktosi doniesol staré tablo, na ktorom boli všetci odfotení. Každý hľadal najprv seba. Zazneli pokriky:"Aha, tu som!". Až potom sa pýtali spolužiakov:"A ty si kde?". Je to logické a správne. V tomto prípade je na mieste hľadať najprv seba, ostatných až potom.

    V praxi evanjelia má to byť však opačne. Najprv hľadáme dobro blížneho, seba odsúvame, aby sme iným pomohli a uľahčili im život. Ježiš chce, aby sme sa najprv zaujímali o blížneho s otázkou:"A ty si kde?" Do akej ťažkej situácie si sa dostal? Ako ti môžem byť nápomocný?" Ide o dobrú životnú lekciu, podľa ktorej sa zbavujeme sebectva a pýchy.

    2.,V pustiť blížneho do svojho života. Dnes to vôbec nie je jednoduché. Na svete je toľko sklamaných a znechutených ľudí, ktorý natrafili na špekulantov, podvodníkov, darebákov, klamárov.  Mnohí preto zostávajú stáť na prahu akejkoľvek komunikácie. Odmietajú postúpiť ďalej, lebo sa obávajú sklamania. Ľudia ,však musia komunikovať so susedmi, musia spolupracovať na pracovisku, musia chcieť založiť si rodinu a vychovávať deti...

    Pred niekoľkými rokmi sa istá rodina rozhodovala, či si adoptovať dieťa. Bolo to rómske dieťa. Dlho doma premýšľali, či ho majú vpustiť do svojho pokojného života. Uvažovali, koľko bude s ním problémov a či nie je lepšie upustiť od tejto myšlienky. Nakoniec sa rozhodli dieťa prijať a dnes im robí radosť, hoci ono musí vo svojom kolektíve neustále bojovať o prijatie. Celý život sa učíme prijímať ľudí do života. Mnohým dávame opakovanú možnosť, aby si naše prijatie zaslúžili. Sme odkázaní na to, aby sme sa uchádzali o prijatie blížnymi. Túžime byť prijatí Bohom a Ježiš nás uisťuje, že sa tak stalo. Ak sme prijatí Bohom, chceme zažiť momenty prijatia  aj v ľudskom spoločenstve. Niet človeka, ktorý po takom niečom netúžil.

    3.,Máme sa nechať vyrušiť prítomnosťou blížneho. Pri vybavovaní určitých záležitostí, nachádzame na dverách inštitúcií nápis:Nevyrušovať!. Je to na mieste, lebo ľudia pri istých činnostiach potrebujú maximálne sústredenie. 

    No život  prináša situácie, ktoré nás vyrušia z relatívneho pokoja. Kto z nás mohol zostať chladný, keď agresor vojensky napadol našu susednú krajinu? Kto môže zostať pokojný, keď ničivé zemetrasenie v Turecku a Sýrii spôsobilo ťažké straty na ľudských životoch? Tieto aj iné skutočnosti nás majú prebrať z určitej letargie a pokojného užívania si života. Ak sa nedáme sami vyrušiť prítomnosťou núdzneho, tak sa o to postará sám Boh. Chce od nás obetu, aby sme pomáhali iným a sami získali odmenu pre večnosť. Takáto forma vyrušenia blížnym môže mať pre nás hodnotu Božieho kráľovstva.

    Koľko sa len rodič natrápi, kým naučí dieťa pozdraviť?! Zo slušnosti. Koľko sa len my, dospelí natrápime, kým sa naučíme pozdraviť nielen zo slušnosti, ale z úcty. Niekedy sa nám to podarí, inokedy nie. Nechajme sa inšpirovať liturgickým pozdravom:Pán s vami. A odpoveďou:I s duchom tvojím. Ak je Pán s nami, nech je aj s tými, ktorých v živote stretneme alebo s nimi zdieľame určité spoločenstvo. 

Otvorená brána

 Jedna z liturgických piesní začína slovami?"Hľa,otvára sa brána nebies dokorán..."/JKS 417/. Tieto slová majú dvojaký význam. Ide o to, že Božia milosť zhora neustále prúdi. A zároveň vidíme, že Boh prijíma do svojho kráľovstva svoje deti, ktoré mu boli v pozemskom živote oddané. Všetci si prajeme, aby sme po skončení pozemského putovania mohli na túto pomyselnú bránu zaklopať a pokorne sa domáhať  prijatia do nového večného domova. 

    Prajeme si, aby sa na naše zaklopanie  ozvalo to evanjeliové:"Effeta-Otvor sa!"/Mk 7,31-37/. Takto zvolal sám Ježiš, keď uzdravoval hluchonemého človeka. Sv. Otec František na začiatku Synody konštatoval, že je potrebné:1.,počúvať, 2.,stretnúť sa a 3.,rozlišovať. Táto schéma, premietnutá do praxe života, by nám mala pomôcť pri vstupe do Božieho kráľovstva. 

    1.,Počúvať. Počúvať Boha, blížneho a svoje svedomie.  Anglický herec Daniel Day Lewis, ktorý hral napríklad vo filme :Posledný Mohykán, je známy tým, že počas kariery veľa filmov nenatočil,ale tie, ktoré zrealizoval, stáli za to. Po každom z nich sa dlhodobo uchýlil do súkromia. V jednom rozhovore povedal, že v tomto filmovom biznise je príliš veľa slávy a hluku. Dokonca, hovorí Lewis,  človek prepočuje dôležité veci. Hluk doby ho oberá akoby o vlastnú identitu, berie mu súkromie, pokoj, vyrovnanosť. 

    Je toľko vecí, ktoré nám dnes bránia počúvať podstatné skutočnosti. V súčasnosti je frekventovaný výraz:"nepočuť vlastného slova". Náš je svet je veľmi uvravený. Charakterizuje ho záplava slov, často prázdnych a klamlivých. A zasa opačne, často nachádzame ľudí, ktorí sú ponorení iba do svojho vnútorného sveta. Tento svet sa im stal akýmsi azylom, lebo sú nevypočutí a trpko prežívajú svoje sklamanie zo života. Pre jedných aj druhých je východiskovým bodom stretnutie s Bohom. Rozprávajme sa s Bohom. Naučíme sa optimálne hovoriť a primerane mlčať a to podľa proporcii, ktoré stanovuje Boh. Získame tým skvelé výhliadky pre Božie kráľovstvo.

    2.,Stretnúť sa. Dnes nie je zriedkavosťou počuť slová:"mali by sme sa konečne stretnúť, dlho sme sa nerozprávali, nemáme čas, aby sme si sadli a porozprávali sa atď."Životný štýl nás oberá o  možnosti duchovného obohatenia sa. Pred časom mi istý človek povedal, že sa podujal na syzifovskú aktivitu. Rozhodol sa obtelefonovať, či ponavštevovať spolužiakov s návrhom spoločného stretnutia. Nespočetne krát pri tom položil otázku:"chceš sa stretnúť?". 

    Boh nám stále posiela výzvy a pýta sa:"chceš sa stretnúť s ľuďmi, ktorí hľadajú mňa?" V našich kostoloch je dosť miesta na stretnutie ľudí, ktorí sú síce poznačení vlastnou slabosťou a nedostatočnosťou, ale chcú sa stretnúť s Pánom. Stretnutie s Bohom človeka poznačí, ovplyvní a zmobilizuje ho k tomu, aby aj iným položil otázku:"chceš sa stretnúť s Bohom?". Ak sa budeme stretávať s Bohom, budeme mať v sebe dosť materiálu k tomu, aby sme sa vzájomne obohacovali a pomáhali si na neľahkej ceste životom. Hľadajme najmä takých ľudí, ktorí hľadajú Boha. A Boh nám potom ukáže cestu, na ktorej objavíme aj takých, ktorí ho nehľadajú, ale my do nich vtlačíme pečať svojej viery.

    3.,Rozlišovať. Predstavme si situácia, ktorá môže nastať v obchode. Kupujúci má záujem o ovocie. Pristúpi ku košu v ktorom sú pomaranče. Siahne rukou do koša a vyberá-rozlišuje. Najprv pohľad a potom dotyk s ovocím. Niektoré exempláre mu vyhovujú, dá ich do svojho vozíka a ostatné nechá v koši. Testuje okom a dotykom. Predstavme si inú situáciu. Skúsený futbalový tréner testuje chlapcov-futbalistov. Spolieha sa na to, že má vycvičené oko, ktoré zachytí aj dotyky hráča s loptou. Skúma, či na to má alebo nie. Testuje sa trénerovo oko a dotyk adepta s loptou. 

    Majme bystré a pozorné oko duše, aby sme rozlíšili dobro od zla. Cvičme sa v tom celý život. Treba obdivovať tých, ktorí sa to naučili, lebo  sami podľa týchto pravidiel aj žili. A ak sa im to vždy nepodarilo, zažili dotyk. Zažili dotyk milosti vo sviatosti pokánia. Testovali svoj duchovný zrak, všetko vyhodnocovali a dotýkali sa neviditeľným spôsobom Pánovej milosti v dare odpustenia hriechov. Nemôžeme súhlasiť so zlom, preto máme od Boha dar rozlišovania, aby náš život v pokoji vplynul do večnosti. 

    Vždy, keď Cirkev niekoho vyprevádza na večnosť, dúfa, že sa mu brána nebies otvorí. Dúfa, že nad vstupujúcou dušou zaznie svedectvo Božieho Syna:"Poďte, požehnaní môjho Otca..."/Mt 25,34/. Do sídla niektorých inštitúcií nás nepustia. Privíta nás oznam, podľa ktorého "nepovolaným je vstup zakázaný". Tých, ktorých sme na večnosť vyprevadili, dostali status-povolaní pred Božiu tvár. My, nepovolaní/zatiaľ/ ostávame vonku, aby sme im pomohli modlitbami a obetami, aby sa stali povolanými aj pre večnú radosť. Modlime sa, aby bolo čím viac takých, ktorí sú požehnaní do takej miery, aby bez miery zažívali Božiu lásku a pokoj.

    

Soľ kresťana

Vzťahy medzi nadriadenými a podriadenými, medzi staršími a mladšími bývajú občas napäté. Nie raz sa stáva že sa navzájom na seba sťažujú. Nadriadení a starší hovoria:"Tak málo chcem od nich, iba základ, iba preukázať snahu a výsledok je takmer žiadny!". Z opačného názorového pólu zaznieva pravý opak. Hovoria:"Tak veľa nám kladú na plecia, že sa to nedá zvládnuť!" Takéto rozdiely nie sú raritou. Vo väčšej či menšej miere sa objavujú na scéne pravidelne.

    Pán Ježiš nás v evanjeliu upozorňuje, že máme byť "soľou zeme" /Mt 5,13/. Sú situácie, v ktorých precitneme a zvoláme:"Prečo Pán od nás chce tak veľa, prečo kladie na nás také veľké nároky, prečo nás trocha nešetrí?". Ježiš, keby bol svedkom takéhoto bedákania,tak by možno vyhlásil:"Tak málo od vás chcem a nepáči sa vám to!". Vzniká otázka:je ťažké byť soľou zeme podľa výkladu evanjelia?

    1.,Soľ máme k dispozícii hneď. Ak sa nám zažiada, aby sme ju použili, tak stačí natiahnuť ruku, lebo býva položená na jedálenskom stole. Prípadne stačí, aby sme urobili dva kroky navyše, otvorili dvierka na kuchynskej linke a pohodlne ju vybrali a použili. Vieme to. Soľ je tu, je k dispozícii. Kresťan je človek, o ktorom sa vie, že je tu. Ľudia, ktorí uverili evanjeliu a Ježišovi Kristovi sú k dispozícii,a to pre prípad, žeby niekto chcel seriózne meniť svet k lepšiemu. Stále je vo svete dosť ľudí, ktorí sa úprimne snažia žiť podľa zásad morálky evanjelia. Svet však nemá veľký záujem, aby ich do svojich plánov zaangažoval. 

    Včera v noci sme boli na Spiši svedkami javu, ktorý nazývame biela hmla. Nebolo vidno ani na krok a tak bolo na cestách veľa zrážok, nehôd a bezmocnosti. Všetci vedeli, že cesta je tu, ale nikto ju nevidel kvôli zlému počasiu. V spoločnosti je jav "bielej hmly" častý. Niektorí kresťanov prehliadajú. Vedia, že žijú v spoločnosti, ale tvária sa, že ich nie je vidno a že o ich služby záujem nemajú. A možno že sú naozaj kresťania miestami neviditeľní, lebo sa neusilujú žiť vieru podľa vzoru Krista  do dôsledkov.

    2.,Soľ ide vždy ruka v ruke s niečím. So soľou robievame rôzne kombinácie. Napr. soľ a kúpeľ, soľ a jedlo, soľ ako posypový prostriedok. Soľ môže v primeranej miere blahodarne pôsobiť na organizmus, na zdravie. Soľ viery prispieva k ozdraveniu spoločnosti. A to nielen na pocit, ale ona preniká  do hĺbky života a lieči aj zastaralé procesy úpadku života. Soľ v jedle vytvára vyváženosť chutí a soľ evanjelia vytvára v človekovi stabilitu a vyváženosť v srdci a následne ponúka tento účinok aj vonkajšiemu prostrediu. 

    Pred nedávnom som sledoval dokumentárny film o tom, ako Francúzi budovali nádherný Kostol Najsvätejšieho srdca Ježišovho v Paríži. Myšlienka sa zrodila ľahko, ale realizácia bola náročná. Stavba, ako to už býva, mala veľa neprajníkov. Kostol predstavuje dominantu  a z výšky kopca akoby trónil nad veľkomestom. Vtedy vznikol projekt Eiffelovej veže. Tá mala byťakoby zdrojom rovnováhy, aby údajne, nebol príliš zdôraznený náboženský rozmer života. Zatieni Eiffelova veža Kostol Sacre Coeur? Čo do výšky áno/300m a 83m/. Ale čo do duchovného úžitku sotva. Rovnováha života človeka bez Boha je ťažko predstaviteľná. Život sa dnes výrazne nakláňa na stranu materiálnu, na stranu pôžitkárstva, na stranu komercie.

    Soľ evanjelia je pomôckou, aby sa človek "nepošmykol" a neostal imobilný v duchovnom slova zmysle. Niet človeka, ktorý by sa nepošmykol, ale soľ Božieho vedenia  a sprevádzania ho veľmi rýchlo postaví na nohy. 

    3.,Pán Ježiš nás upozorňuje na to, že soľ môže vyvetrať a znehodnotiť sa. Potom už nemá požadovaný účinok. Soľ viery môže stihnúť podobný osud. 

    Sv. Otec František v súvislosti s Nedeľou Božieho Slova vyzval veriacich:"Dajte Božiemu Slovu telo". Znamená to, aby sa Božie Slovo ujalo v praxi života. Dajme svojej viere telo, aby tá zostala živou, aby nezvetrala. Je málo, ak hovoríme, že ju máme v srdci schovanú. Z našej viery musí mať svet úžitok. Viera nemá byť súčasťou našej akejsi súkromnej zbierky, ktorá neposlúži ani na nahliadnutie. Mnohí dnes svoju vieru prehodnocujú. Rozmýšľajú či veriť ďalej alebo pretrhnúť putá. Soľ u mnohých prechádza procesom zvetrávania. Dajme viere konkrétnu tvár, telo, aby naše postoje prinášali úžitok a spájali sa s obetou Ježiša Krista. 

    Soľ v domácnosti nezaťaží.  Ani soľ viery nemôže byť neúnosnou ťarchou. Môže byť  trpená, nevšímaná ale aj  vyslovene odmietnutá. No ten, ktorému tento svet prestane "chutiť", vždy po nej siahne. Jedna z televíznych gurmánskych relácii má názov:"Ako chutí svet". Ako chutí, či nechutí svet, to už mnohí vieme. Je čas, aby sme sa presvedčili ako chutí život, ak je v ňom prítomná soľ viery. 

Bilancia

Všetky spoločenstvá, komunity, tímy,firmy, podniky bilancujú. Obyčajne na konci roka, ale aj priebežne. Skúmajú, čo sa im podarilo a čo nie, výsledky porovnávajú s predchádzajúcim obdobím , skúmajú príčiny neúspechov  a nadväzujú na to, čo im prinieslo dobré výsledky. 

    Evanjelium hovorí o tom, že istému bilancovaniu sa nevyhli ani Ježišovi učeníci /Mk 6, 30-34/. Apoštoli sa zišli pri Ježišovi a hovorili, čo robili a zažili počas konkrétnej etapy apoštolskej činnosti. Nie je nijakým tajomstvom, že všetci sa raz ocitneme pred Ježišom a budeme pred ním bilancovať z celého svojho života. Predmetom bilancie bude to, či sme spoznávali Božiu vôľu a či sme sa ju usilovali vo svojom živote aj naplniť. Čo bude o.i. predmetom tejto bilancie konkrétne? Odpoveď nájdeme v Liste Hebrejom /Hebr 13, 15-17/. 

    1."Prinášajme Bohu obetu chvály". Je dôležité, aby sa ľudia dokázali navzájom oceniť. Je dôležité, aby sme dokázali jeden druhého pochváliť a to za niečo,  čo si pochvalu zaslúži. Ide o vec motivačnú, povzbudzujúcu. Pochvalou toho druhého vyzdvihujeme. Oceňujeme jeho čnosti, ktorými sa v živote prezentoval. O to viac treba pochváliť Boha za jeho dobrodenia, ktorými nás obdarúva. Z našej pochvaly síce Boh nemá nijaký osoh, ale my tým získavame kladné body pre večnosť. Dávame na javo, že za našimi schopnosťami nie sú naše dokonalosti, ale ide o dielo dokonalého Boha. Naše napredovanie nezávisí iba od schopností  nášho umu a šikovnosti, ale od darov Všemohúceho, ktorý  rád obdarúva človeka z bohatstva svojej štedrosti. Dôležitým prvkom viery je schopnosť vnímať, že Boh sa s nami delí o rôzne dobrá a že očakáva z našej strany vyjadrenie vďaky. A kde inde sa tak môže stať najplnšie, ak nie pri slávení eucharistie?! Tento výraz prekladáme ako-vzdávanie vďaky.

    2.,Autor Listu Hebrejom zdôrazňuje, aby sme nazabúdali na "dobročinnosť a vzájomnú pomoc". Aj tieto čnosti budú pre nás predmetom bilancie na prahu večnosti. Pod pojmom dobročinnosť myslíme hlavne na pomoc materiálnu. Ale, keď rozdelíme slovo dobročinnosť na dve časti, dostaneme trocha iný pohľad. Dopracujeme sa k výrazu-činiť, konať dobro. A najviac dobra konáme vtedy, keď sa pokúšame žiť v duchu evanjelia. 

    Istý človek bol po druhej svetovej vojne deportovaný do gulagu na Sibíri. Odtiaľ sa nevrátili všetci, lebo tam vládli kruté životné podmienky. Tento Slovák sa modlil  každý večer ruženec. Viacerí spoluväzni si to všimli. Postupne sa k nemu pridávali. Každý večer sa v baraku modlili ruženec. Keď sa vrátil po niekoľkých rokoch domov, povedal, že domov sa vrátili všetci, ktorí sa s ním modlili ruženec. Ide o pravdivé a silné svedectvo života, ktoré z hľadiska dobročinnosti siahlo až k svojmu vrcholu. Dobročinnosť je teda aktivita materiálna, ale možno ešte viac aktivita zmýšľania a konania v duchu posolstva Ježiša Krista. 

    3."Poslúchajte...podriaďujte sa..." Táto oblasť života je v dnešnej dobe veľmi zraniteľná. Tí, ktorí by mali nariaďovať nemajú primeranú autoritu a tí, ktorí by mali poslúchať, ignorujú aj dobre myslené nariadenia. Naša spoločnosť je tým poznačená. Ale na slová z Listu Hebrejom sa pozrime z iného pohľadu: poslúchajte a podriaďujte sa vlastnému svedomiu! Nie hocijakému svedomiu, ale takému, ktoré rozlišuje medzi dobrom a zlom a podľa toho koná. K takému svedomiu sa dopracujeme len vtedy, keď budeme mať aktívny záujem o Ježiša Krista a budeme s ním komunikovať. Celý život pracujeme na sebe, aby svedomie, ktoré budujeme, bolo výkladnou skriňou nášho života. Vo výkladoch obchodov sa obyčajne objavujú iba skvelé výrobky, ktoré majú ľudí lákať. A ešte zľavy. Vo výkladoch nášho svedomia sa má ukázať naša skvelá cesta nasledovania Krista, a nie úľavy na ceste dokonalosti. Takéto svedomie sa oplatí poslúchať a podriaďovať sa mu.

    Robme bilanciu svojho života priebežne. Neodkladajme túto činnosť "na potom..." Zvykneme tak robiť, lebo náročnejšie veci odkladáme "na potom". Ak sa naučíme komunikovať s Bohom priebežne a priebežne vykazovať nezmieriteľnosť s hriechom, budeme vo večnosti odmenení. Bilancia našich skutkov nech sa stane pravidelnou súčasťou každodenného života. 

    

Blahoslavení

 

         Podľa vedeckých dôkazov vieme, že naša Zem sa točí okolo vlastnej osi a aj okolo Slnka. Z tých istých zdrojov vieme, že v hĺbke cca 5000 km sa nachádza jadro Zeme. Vedci zistili, že sa ono sa točí tiež, a to nezávisle od Zeme. Zemské jadro sa teraz točí inak ako samotná Zem. Táto myšlienka ešte nie je prebádaná. Podstatné je to, že jadro nedrží krok so samotnou Zemou. Pripomenulo mi to inú situáciu. Hovorím o výcviku na základnej vojenskej službe. Aj tam je dôležité držať krok s ostatnými. Nespočetné hodiny pochodovania a drilovania mali viesť k tomu, že vojak sa má naučiť držať krok. Pre tých menej chápavých velitelia nepoužívali výzvu: ľavá – pravá, ale seno – slama.

         Ježiš v evanjeliu vyznačuje titulom „blahoslavení“ tých, ktorí sa snažia krok s evanjeliom. (Mt 5, 1 – 12) Držať krok s Ježišovým posolstvom patrí k základu života kresťana. Nejde o poradovú prípravu ako v prípade vojakov, ani o tajomné sily prírody, ale o to, aby človek v posolstve evanjelia našiel svoj pokrm a istotu do blaženej večnosti. Koho teda Ježiš označuje titulom „blahoslavení“?

1.)Sú to tí, ktorí znášajú absenciu niečoho dôležitého, napr.: „blahoslavení chudobní v duchu...“, „blahoslavení plačúci...“ „blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti...“

Každý jeden z nás by mohol hovoriť, že mu niečo k plnosti pozemského života chýba, a to najmä z hľadiska materiálneho. Život nás učí, že nemôžeme mať všetko, že patrí k čnostiam prijať aj rôzne nedostatky, ktoré nám zostávajú po celý život. Sú ľudia, ktorí celý život prežijú v núdzi alebo ktorí sčasti prežívajú istú núdzu. Určité veci musíme v živote prijať a priniesť ako obetu Pánovi aj preto, lebo samotný Kristus počas svojho života na zemi neoplýval prebytkami, skôr naopak. Sám sa vyjadril, že Syn človeka nemá, kde by hlavu sklonil. Ba dokonca sa nám odporúča, aby sme si dobrovoľne vytvorili podmienky istej núdze či nedostatku z materiálneho sveta a priniesli tak Bohu obetu. Napríklad za tých, ktorí sú naplno odkázaní na dobrodenie iných ľudí.

         Skôr akoby sme nezriadeným spôsobom túžili po prebytkoch, pripomeňme si osud Pána Ježiša. Sv. Tomáš Akvinský píše: „Nepachti teda za šatmi a bohatstvom, veď „delia si moje šaty“; ani za poctami, veď ja som zakúsil posmech a týranie; ani za hodnosťami, veď „z tŕnia uplietli korunu a položili mi ju na hlavu“; ani za rozkošami, lebo „keď som bol smädný, napojili ma octom“.“

2.)Sú to tí, ktorí si vypracovali isté čnosti (milosrdní; čistého srdca; tí, čo šíria pokoj, ....)

Hovoríme o ľuďoch, ktorí si osvojili Ježišovu reč a jeho jazyk. Ako pomôcka pri vysvetlení tejto témy nám môžu poslúžiť niektoré príklady zo života. Napr. niekomu zachránia život tým, že mu vytiahnu jazyk. Koľkokrát sa tak už stalo, že ho zachránili pred udusením. V živote je dôležité v pravý čas „vytiahnuť jazyk evanjelia“ a to preto, lebo Božie slovo už mnohých zachránilo pred zatratením. Jazyk evanjelia je spásonosný a prislúcha, aby ním hovorili všetci kresťania. Deti v istých situáciách zostávajú ticho. Aby ich podnietili k reakcii, povedia: „Nemá jazyk“. Každé dieťa potom na to reaguje. Nechce pripustiť, že nemá jazyk. Kresťan v dnešnom svete je podnecovaný k tomu, aby ukázal „jazyk viery“, aby ukázal, čo má v srdci, aby ukázal skutky podľa Ježišovho evanjelia. Ak sme nenašli odvahu, je čas na to, aby sme ako zbraň vytiahli jazyk Kristovej náuky. V inom prípade sa domáhame takisto vytiahnutia jazyka. Predstavme si, že si obúvame topánky a máme pri tom pocit nepohodlia. Zistíme, že musíme povytiahnuť jazyk, časť obuvi v oblasti nartu a vtedy sa noha cíti pohodlne. Aby sme mali dušu v pohodlí, musíme vyzdvihnúť reč evanjelia. Vtedy bude mať naša duša pokoj a bude prežívať pohodlie, ak si budeme osvojovať Ježišovu rétoriku a jeho myšlienky. Sv. Augustín povedal: „Nespokojné je moje srdce, Pane, kým nespočinie v tebe.“

3.)Medzi blahoslavených zaraďuje Ježiš aj tých, ktorí znášajú útrapy a útlak. „Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť.“

V súčasnej dobe veľa kresťanov prežíva útlak a tyraniu. Ako keby sme sa vracali do starých čias prenasledovania kresťanov. Nie je tomu tak dávno, čo sa v Amerike pri natáčaní filmu stala tragédia. Známy herec Alec Baldwin mal podľa scenára vystreliť z pištole. V komore mal byť slepý náboj, ale nebol. Bola tam skutočná munícia. O život prišla mladá kameramanka, ktorá zanechala po sebe manžela a deti. Celá udalosť sa teraz prešetruje a zisťuje sa, kto bol na vine. V prenesenom slova zmysle toto okusujeme v bežnom živote. Kresťania sú neustále pod paľbou „ostrými“. Niekedy aj skutočnou muníciou alebo inými fyzickými prejavmi násilia, ale aj inými cestami, ktoré spôsobujú rany duše. Svet ubližuje kresťanom tak, aby krvácali nepretržite. Paradoxné je aj to, že aj my si navzájom ubližujeme. Slovne alebo pestovaním nenávisti voči niekomu v duši. Myslíme si pri tom, že je to streľba iba „slepými“. No mýlime sa.  Aj slovne či v myšlienkach môžeme ubližovať ľuďom z prostredia svojho života. Jediným prostriedkom je demilitarizácia nášho srdca. Musíme pracovať na tom, aby násilie nebolo našou metódou života. Jediné prostriedky, ktoré v bežnom kontakte máme k dispozícii, sú prostriedky evanjelia. Mnoho ľudí trpí práve preto, že sú vystavení násiliu rôzneho druhu. Pán práve tých označuje, že sú blahoslavení, lebo trpia pre vyššie veci.

 

         Veľa sa hovorí o tom, že musíme „držať krok so svetom“. Robíme chybu, ak nerozlišujeme v čom konkrétnom. Nemôžeme súhlasiť vo všetkom s myšlienkami tohto sveta. Máme sa učiť rozlišovať a selektovať názory, postoje, hnutia. Prvoradé je to, aby sme nestratili z dohľadu Ježiša. Nielen to. Aby sme s ním pravidelne komunikovali. Náplňou nášho života je „držať krok s jeho posolstvom“. Ono je primerané každému stavu, každej situácii, každému obdobiu. Ak sa o to pokúsime, pôjdeme cestou, ktorá ide nezvratne k večnému cieľu. Ježiš kráča s nami, je naším sprievodcom, formovateľom i pokrmom.