Na čom záleží

 

         Pred časom vysielali v televízii reklamu, v ktorej zaznela otázka: „Na čom ti v živote najviac záleží?“ Odpovedali rôzni ľudia, pričom ich odpovede záviseli od veku, pracovného zaradenia, vzdelania, atď. Respondenti najčastejšie uvádzali to, že im záleží na rodine, na vzdelaní, na budúcnosti, na práci, atď.

         Slávili sme sviatky zmŕtvychvstania Pána Ježiša. Ak sme si uvedomili to, čo pre nás urobil Ježiš Kristus, je čas na otázku do vlastného svedomia:
„Na čom ti najviac záleží?“ Okrem iného na drobných veciach, na priateľstve s Ježišom a na neustálom očisťovaní života.

1.)  Drobné veci

Nedávno som sa stal svedkom nasledujúcej udalosti. Istá rodina si kúpila nové auto. Manželia doň nasadli a išli na nákup. Cesta bola dôstojná, pomalá, dôkladná, priam ako cesta pápeža papamobilom pomedzi špaliere veriacich. Zaparkovali na parkovisku pred supermarketom. Vystúpili, zabuchli dvere. Mužovi sa zdalo, že manželkino plesknutie dverami bolo neprimerane hlučné. Pribehol k nej trochu podráždený a názorne ukázal, ako treba dvere nehlučne zatvoriť. Zopakoval to niekoľkokrát, ale nie vždy sa mu to podarilo. Už—už sa chystali vykročiť smerom k obchodu, keď zbadali, že okolo prechádza hlúčik mladých. Muž bez váhania skočil a postavil sa medzi auto a prechádzajúcu mládež. Keď hlúčik prešiel, vydýchol si, lebo mal pocit zadosťučinenia, že svoje auto uchránil pred reálnou hrozbou. Zdalo sa, že všetky „muchy“ sú už vychytané, keď sa na scéne objavili tie skutočné. Muž ich v sekunde zahnal a svoj bystrý zrak uprel na jedno konkrétne miesto na karosérii. Podľa výrazu tváre sa zdalo, že objavil trhlinu. Nešlo o trhlinu, ale o výsev exkrementov,
ktoré v mikroskopickom množstve zanechal hmyz. Muž sa ani tak neubránil teatrálnej reakcii. Rukávom kabáta vyčistil danú oblasť karosérie, ba podstatne ju aj rozšíril nehľadiac pritom na stav rukáva. Až po týchto dramatických udalostiach sa s dobrým pocitom rozbehol za svojou manželkou. Tá medzitým vošla do  obchodu.

         Keby sme sa toho istého muža opýtali o rok, o päť, o desať rokov na jeho auto, iba by mávol rukou a povedal: „Som rád, že na niečom jazdím.“ Kým je naša viera živá, akčná, hlboká, tak sa zaoberá aj detailmi. Keď klesá,
iba mávneme rukou a povieme: „Som rád/som rada, že mi ešte nejaká zostala.“

         Nedávno som sledoval dokumentárny film o službách v britskom kráľovskom paláci. Vo filme vystupovala dáma, ktorá má na starosti prijímanie nových zamestnancov – chyžných, upratovací personál a pod. Hovorila,
že všetkých adeptov najprv preverí. Privedie ich do určitej miestnosti ku kozubu a tam umiestni na rímsu niekoľko uhynutých múch, akože sú tam náhodne. Adeptka, ktorá sama od seba – bez výzvy – si tie muchy všimne a pozbiera ich, je už vopred prijatá. Považuje sa to za vlohu na prijatie do vyššie uvedených služieb. Služobníctvo sa potom učí dôrazu na detaily, teda na také veci,
ktoré bežný človek nepovažuje za dôležité.

         Na dosiahnutie dokonalosti vo viere sú detaily dôležité. Nie nuansy s drobnôstkami, ktoré človeka zotročujú a mätú, ale také detaily, na ktorých je postavená stavba viery. Bez týchto detailov nikto nič veľké nepostaví. Naopak, všetko sa mu rozpadne. Detailne rozlišovať medzi dobrom a zlom znamená získať si priazeň v Božích očiach.

         Po neúspešnom rybolove sa učeníci stretli so zmŕtvychvstalým Ježišom. Iba jeden z nich – Ján – zvolal: „To je Pán!“ (Jn 21, 1 – 14) Osvedčil sa ako ten, ktorý si všíma spásonosné detaily.

2.)  Priateľstvo s Pánom Ježišom

Použijem ešte jednu myšlienku z vyššie uvedeného britského dokumentu. Panovníci a ich rodinní príslušníci sa nezaobídu bez služobníctva. Niektorí z nich sa spriatelia s členmi kráľovskej rodiny. Jeden z personálu konštatoval: „S členmi kráľovskej rodiny môžeš dosiahnuť úroveň priateľskosti, ale nikdy nie priateľstva. Na ich úroveň sa nikdy nedostaneš.“

         Je na našu škodu, keď sa s Pánom Ježišom dostávame iba na úroveň priateľskosti, a nie priateľstva. Medzi týmito dvomi úrovňami je značný rozdiel. Priateľskosť iba budí dojem priateľstva. Priateľskosť je takmer oficiálny, často škrobený postoj istej otvorenosti vo vzťahu, ktorý sa však nikdy nenaplní
do podoby priateľstva.

Vo vzťahu medzi ľuďmi je to v poriadku. Vo vzťahu k Bohu je to málo. Ani Ježiš nie je spokojný, keď ignorujeme príležitosti zblížiť sa s ním. Ísť bližšie do vzťahu s Ježišom predpokladá aktivitu z našej strany. V prvom rade sa to deje tak, že odstránime konkrétnu prekážku, ktorá všetko hatí. Napríklad zbytočné obavy z toho, čo Boh bude zase odo mňa chcieť. Viac nám vyhovuje postoj priateľskosti, ktorý sa nám zdá menej záväzný a má formu odtiaľ - potiaľ. Nezabudnime na apoštola Tomáša! Ten v túžbe po svojom Majstrovi odstránil prekážku dôveryhodnosti tým, že sa dotkol Ježišových rán a zvolal: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20, 19 – 31)

3.)  Neustále očisťovanie života

Počas minulých mesiacov sme si zvykli na to, že pri vchode do sídla nejakej inštitúcie je postavená nádoba s dezinfekčným prostriedkom. V súčasnosti už vymizli, až na výnimky. Niektoré ešte zostali. Pri snahe o ich aktiváciu zistíme, že niektoré už nie sú naplnené, skôr vystupujú ako relikty nedávnej minulosti. Aj tak si myslím, že ich dôležitosť a význam tak skoro nezaniknú.

         Do chodby pred ambulanciou vstúpili dvaja ľudia. Zápachom, oblečením a celkovou vizážou hneď na seba upozornili. Polodriemajúcich čakateľov
na vyšetrenie to vyrušilo zo spánku. Išlo o ľudí z najnižších sociálnych vrstiev. Chceli však zachovať určité dekórum, preto pristúpili k nádobe, ktorá bola nainštalovaná na stene. Prvý z nich strčil ruku pod nádobu, no nič sa neudialo. Zdvihol druhú ruku, no výsledok bol rovnaký. Potom naraz obe ruky a efekt bol nulový. Vystriedal ho kolega, ktorý použil navlas rovnaký postup. Aj on bol neúspešný. Medzitým sa čakárňou rozšíril tichý, tlmený smiech. Driemajúci pacienti sa totiž zobudili a sledovali nerovný boj nevedomých ľudí s panelom na stene, ktorý neprodukuje dezinfekciu, ale časenky na vstup do ordinácie.

         Človek potrebuje prostriedky na očisťovanie života. Niekedy ich hľadá tam,  kde nie sú. Hoci sa za také vyhlasujú. A nielen to. Mnohé sa tvária,
že očistia dušu človeka, ale ich snahou je odstrániť vieru v Boha. Mnohí,
ktorí im podľahnú, prídu o svoju nie príliš zakorenenú vieru.

         Vložme svoju dušu do rúk toho, ktorý jediný má schopnosť očistiť nás
od hriechu! Majme na pamäti, že takto treba konať celý život. Jednou z prvých udalostí, ktorá je nám pripomínaná veľkonočným Božím slovom, je Ježišovo ustanovenie sviatosti pokánia: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“

Prvé kroky

 

 

         Vždy, keď nastupuje do úradu nejaká osobnosť, novinári a verejnosť sa pýtajú na jedno jediné: „Aké budú vaše prvé kroky; čo urobíte ako prvé; koho navštívite najskôr?“

         Ľudia sa zaujímajú o prvé kroky rôznych osobností, lebo takto môžu lepšie určiť ich ďalšie smerovanie, ale aj vyznávanie určitých hodnôt v živote.

         Mnohých zaujíma, aké boli prvé kroky Ježišových učeníkov po tom, čo ich Učiteľ dokonal na kríži a stratil sa im spred očí. Z evanjelia sa dozvedáme, že ani nie tak apoštoli, ale Ježiš bol tým, kto urobil kroky na aktiváciu viery apoštolov. (Jn 20, 19 – 31)

         On musel prísť do ich spoločenstva, aby ich povzbudil a posilnil v službe ohlasovania evanjelia.

1.)  Ježiš prichádza k vystrašeným apoštolom a vysiela ich do sveta slovami: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“

Aký je to paradox! Ježiš posiela vystrašených učeníkov, aby išli do sveta a plnili zámer Božieho kráľovstva. Nejde zo strany Pána Ježiša o nerozvážnosť a veľké riziko? Budú vystrašení učeníci dostatočne silní a odolní v teréne života? Všimnime si, že on ich povzbudil svojou prítomnosťou a darom Ducha Svätého.

V tom momente nastala zmena. Z vystrašených ľudí sa stali odvážni muži, ktorí položili za Krista svoje životy.

Koľkí ľudia sú dnes zbytočne vystrašení, keď majú pred Bohom otvoriť svoju dušu? Koľkí otáľajú s povinnosťou očistiť si ju vo sviatosti pokánia? Robili by všeličo iné, čo je tiež dobré, len nie to základné – vyznať svoje hriechy. Považujú to za prejav istej slabosti.

Keby vedeli, ako sa môže zmeniť ich život pozitívnym spôsobom, dlho by neotáľali. Z vystrašených ľudí by sa čochvíľa stali odvážnejší ľudia, ktorí si najprv dajú do poriadku svoje svedomie.

Zmŕtvychvstalý Pán prichádza aj kvôli nim a prináša do ich duší dar pokoja: „Pokoj vám!“

„Pokoj vám, ktorí máte pohnutý život! Pokoj vám, ktorí zbierate odvahu, aby ste si očistili duše! Pokoj vám, ktorí hľadáte správne životné smerovanie do budúcnosti!“

2.)  „Videli sme Pána.“

Týmito slovami privítali apoštoli absentujúceho Tomáša. Nemáme takú vedomosť, že by mu boli niečo zazlievali či vytýkali. Neznevažovali ho slovami: „Kde si bol, keď sme tu boli všetci? Ty si chýbal...“

         Nevidieť tu ani náznak po povýšenectve typu: „My máme náskok, my vieme viac ako ty, my máme skúsenosť navyše.“ Práve naopak!

         Apoštoli si medzi sebou odovzdali hlavnú pravdu viery: „Videli sme Pána!“ Hovoria tu o stretnutí so Zmŕtvychvstalým Pánom, ktorý urobil v ich živote spásonosné zmeny. Je to veľmi dôležité, aby sme sa v spoločenstve veriacich vzájomne povzbudzovali, aby sme konštatovali, že sme videli Pána v ľuďoch, ktorí ho oslavujú účasťou na sviatostnom živote, ktorí ho oslavujú štýlom života, ktorí sa nehanbia vyznať, že boli účastní na sv. omši, prijali sviatosť zmierenia, že sa zúčastnili púte alebo že sa doma spolu modlili.

         Spoločenstvo veriacich sa má vyznačovať schopnosťou budovať vnútorné základy a stavbu viery. Jeden druhému máme odovzdávať posolstvo spásy.

3.)  „Ak nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“

Tomáš si veľmi cenil dotyk s Ježišovými znakmi umučenia. Možno aj preto, aby neskôr cítil silu v momente, keď bude musieť prejsť métou mučeníctva. Ten dotyk znamená hĺbku spojenia s Ježišom Kristom. Všetci jedenásti apoštoli videli umučenia Pána Ježiša, čím sa s ním ešte viac spojili.

         Sám Ježiš vysvetľuje, prečo: „Vy ste mojimi priateľmi.“ Nestačí pestovať iba priateľskosť, musí ísť o priateľstvo medzi Ježišom a jeho učeníkmi.

         Nedávno som videl britský dokumentárny film zo zákulisia života súčasných britských panovníkov. Bez početného služobníctva by sa nezaobišli ani jediný deň. Jeden zo služobníctva, bývalý komorník Jeho Veličenstva, povedal: „S členmi kráľovského rodu sa môžeš dostať maximálne na úroveň priateľskosti, nie priateľstva.“ Prečo?

         Priateľskosť je stav otvorenosti, ktorý sa nikdy nenaplní, ostane vždy oficiálny, trochu škrobený a rešpektujúci hranicu odtiaľ – potiaľ. Na druhej strane priateľstvo znamená aj prinášanie dobrovoľných obiet a to bez toho, že by niekto za to čakal oficiálne uznanie.

         Priateľskosť vo vzťahu ku Kristovi je málo. Sme pozvaní k tomu, aby sme nastúpili na cestu priateľstva vo vzťahu ku Kristovi. Mnohým ešte stále vyhovuje priateľskosť, t. j. stav otvorenosti, ale zároveň aj nezáväznosti voči Božím požiadavkám a taktiež je to aj vo vzťahu k Cirkvi.

         Priateľskosť znamená neschopnosť urobiť jeden krok voči Ježišovej láske, ktorá sa pre nás otvára dokorán.

         Sv. Ján Pavol II. vo svojej encyklike Dives in misericordia píše: „Ježiš Kristus, Boží Syn, je ten, ktorý ku koncu mesiášskeho poslania – ba v určitom zmysle po ňom – zjavuje seba samého ako nevyčerpateľný prameň milosrdenstva, t. j. lásku, ktorú potom v priebehu dejín spásy v Cirkvi treba považovať za vždy silnejšiu než je sám hriech.“

        

         Mnohí ľudia vlastnia video, na ktorom vidieť ich prvé životné kroky. Neexistuje také video, ktoré by zachytilo prvé kroky, ktoré urobí srdce človeka po tom, čo sa ho zmocní Ježišova láska. Koľko je v nich nadšenia, radosti a duchovnej energie! Každý deň môžeme robiť prvé kroky znovu a znovu, a to potom, keď si očistíme pred Bohom svoju dušu.

         Modlime sa za to, aby naše znovuprvé kroky i tie posledné v živote, sa spojili s Kristovými. Jedine on nám priniesol ako Zmŕtvychvstalý Pán dar nového života.

Zlaté ruky

 

         Nedávno vyšla autobiografia s názvom: Zlaté ruky. Jej autorom je lekár Ben Carson. Je známy tým, že v r. 1987 prvýkrát v histórii oddelil siamské dvojčatá zrastené hlavou. Jeho príbeh je zaujímavý tým, že sa z černošského amerického getta prepracoval na najvyššiu odbornú úroveň. V mnohom je poučný aj pre ľudí dnešných čias. Každý vo svojom okolí pozná človeka, ktorý sa prepracoval až na úroveň „šikovných rúk“, a to v rôznych odvetviach života.

Evanjelium nám približuje udalosti, ktoré sa odohrali pri Ježišovom hrobe. (Mt 28, 1 – 10) Evanjelista píše, že: „Z neba zostúpil Pánov anjel, pristúpil a odvalil kameň...“ Zároveň dodáva: „Strážcovia strnuli od strachu z neho a ostali ako mŕtvi.“

Musíme konštatovať, že to urobili „zlaté ruky“ anjela, ktorý hravo odvalil kameň od hrobu. Tento jeho úkon má pre našu vieru veľký význam. Rozoberieme si niektoré situácie, ktoré s kameňom súvisia.

1.) Odvaliť kameň

Kameň sa stáva trvalou súčasťou hrobu. Ak by ho niekto niekedy narušil, ukáže a odhalí tmu, prázdnotu a pozostatky toho, čo bol niekedy živý ľudský tvor. Práve v čase, keď uveríme a prijmeme Zmŕtvychvstalého Ježiša Krista, sa nám odvalí obrovský kameň z nášho života. Zlaté Božie ruky ho odvalia a ukáže sa, akí sme boli. Zistíme, že sme boli takí, ktorým vyhovuje sedieť v tme, vyznávať prázdnotu a uspokojiť sa s paberkami života a dobra namiesto toho, aby sme zatúžili po plnosti Božích darov.

         Niektorí sa k viere priznávajú, no stále ešte neurobili to podstatné – neodvalili pomyselný kameň a hovejú si v prázdnote a prítmí toho, čo im údajne vyhovuje. Zmŕtvychvstalý Pán nás pozýva k tomu, aby sme zatúžili po svetle a plnosti života, ktorú získame vtedy, ak necháme svoj život preniknúť Pánovou milosťou viac do hĺbky hrobu, v ktorom duchovne hybernujeme.

2.) Spracovať kameň

Nie je žiadnou novinkou, že kameň sa zvykne spracovávať. Je to niečo podobné, ako keď chce hráč futbalu spracovať prihrávku. Nie je to jednoduché najmä vtedy, keď súper hráčovi bráni v hre. Ten mu nedá veľa času na to, aby loptu spracoval. Hráč, ktorý dokáže napriek vonkajšiemu tlaku súpera prihrávku spracovať, je vynikajúci hráč. Stáva sa tak lepším a dokonalejším.

         Spracovanie kameňa viery je postavené na podobnom princípe. Na vieru človeka dobiedza rozmanité zlo a chce mu zabrániť v tom, aby sa vypracoval ako nasledovník Ježiša Krista ako statočný a morálne formovaný človek. Keď v tomto zápolení obstojí, zosilnie a kameň jeho viery sa tak stane monumentom, z ktorého možno čerpať a v ktorom možno obdivovať zlaté Božie ruky.

3.) Skombinovať kameň

Súčasní umelci sú obdivuhodní aj v tom, že dokážu vo svojom diele skombinovať rôzne materiály. Napríklad kameň a sklo. Ide o pozoruhodný jav, lebo na prvý pohľad sa tieto dva prvky neznášajú. Každý vie, že kameň sklo rozbije a zničí. No dobrý umelec si s tým poradí. Z dvoch protichodných prvkov vytvorí umelecké dielo. Urobí to tak dokonalo, že každý prvok si zachová svoju dokonalosť a individualitu.

         Kameň viery človeka býva ovplyvňovaný prostredím. Okolie má niekedy tendenciu rozrušiť stavbu viery. Pritom kameň viery nechce rúcať a deštruovať s výnimkou hriechu. Chce zapadnúť do tohto sveta ako prvok, ktorý je oživujúci. Dá sa zladiť a dokáže spolunažívať aj s prvkami takej viery, ktorá vyznáva iné formy a cesty oslavy Všemohúceho Boha a Ježiša Krista, Božieho Syna. Boh ako najdokonalejší umelec dokáže vytvárať umelecké diela aj z tých materiálov, ktoré kladú dôraz na rozličné hodnoty, no majú spoločný odpor voči zlu hriechu. Takto môžu existovať manželstvá, v ktorých muž a žena majú rôzne povahy. Na tomto princípe existujú rôzne kolektívy a spoločenstvá,  v ktorých sa prejavuje rozmanitý naturel a pohľad na riešenie pracovných a ľudských problémov. Iba zlaté Božie ruky dokážu vytvoriť takéto veľkolepé dielo.

 

         V Knihe Exodus (Ex 17, 1 – 16) čítame o tom, ako Izraeliti porazili Amalekitov. Vodca Mojžiš poslal Jozueho bojovať so zbraňou v ruke. Sám však vystúpil s Áronom a Húrom na vrch a tam sa modlil. Keď mal ruky zdvihnuté, Izrael víťazil, keď ochaboval, víťazil nepriateľ. Preto mu Áron a Hur podopierali ruky až do záverečného víťazstva. Mojžiš zveril svoje vodcovské zlaté ruky do ich zlatých rúk.

         Zmŕtvychvstalý Pán chce, aby sme mu zverili svoje ruky, aby sme svoje vložili do jeho rúk. Jeho ruky sú rukami víťaza. Môžu si poradiť s kameňom hriechu a aj inej slabosti a biedy. Ruky Víťaza budú nad nami bdieť, aby sme odolali pokušeniu prežiť život v tme a prázdnote.

Amnestia

 

         Počas života sa viackrát stretneme so slovom amnestia. Napríklad vtedy, keď hlava štátu, prezident republiky, niekedy udelí nejakým väzňom amnestiu. Po pozornom preskúmaní ich káuz sa dostanú z väzenia na slobodu. Je už potom na nich, ako so svojou slobodou naložia. Niektorí si ju vážia, iní nie.

         V pašiách sa dozvedáme, že na sviatky mohol vladár udeliť amnestiu. Mohol prepustiť jedného väzňa. (Mt 27, 11 – 54) Pilát predložil židovským pohlavárom dve alternatívy – buď prepustí zločinca Barabáša, alebo Ježiša. Na nátlak židov musel prepustiť Barabáša a Ježiša Nazaretského vydal do ich rúk. Aký paradox! Pozemský vladár mohol prepustiť u židov iba jedného väzňa. Na druhej strane iný väzeň – Ježiš z Nazareta – vydobyl svojou smrťou na kríži amnestiu pre všetkých ľudí, lebo všetci sa ocitli vo väzení hriechu. Ako sa majú správať a žiť takí, ktorí sú amnestovaní samotným Božím Synom?

1.)Nad ich životom svieti zvláštne svetlo.

V Knihe Exodus (Ex 10, 21 – 11, 10) sa dozvedáme, že Boh trestal Egypťanov rôznymi ranami dovtedy, kým neprepustili Izraelitov z otroctva. Jedna z nich spočívala v tom, že na Egypťanov dopustil tmu, ale nad Izraelitmi bolo svetlo.

         Nad veriacimi ľuďmi žiari zvláštne svetlo. Je také intenzívne, že zatvrdlivým hriešnikom svieti do svedomia a vyrušuje ich v nezriadenom živote. To svetlo mnohých dráždi, a preto sa dožadujú, aby ho kresťania „stlmili“; aby žili iba pri tlmených svetlách viery. To je však neprijateľné. Prípadne sa snažia presvedčiť kresťanov, že sa dá žiť aj potme, že svetlo životného príkladu možno bez výčitiek zo života vylúčiť. Kresťan, ktorý je amnestovaný Ježišovým vykupiteľským dielom, nesmie na takúto voľbu pristúpiť.

2.)Kresťan sa má rozlúčiť s hriechom definitívne.

Egyptský vládca, faraón, prepustil židov, aby mohli na púšti priniesť obetu. Prepustil ich, ale s podmienkou: „Ovce a dobytok nechajte tu.“ Židovský vodca, Mojžiš, oponoval: „Berieme všetko, nezostane ani kopyto.“ Takto má vyzerať lúčenie sa s hriechom. Nemáme si nechávať nič z hriešneho spôsobu života. Nijakú pamiatku, ktorá by v nás spôsobovala sentimentálne spomienky na hriešne časy, žiadne suveníry z hriešnej minulosti nech nekraľujú v našich dušiach. Rozchod s minulosťou neznáša nijaký relikt ako pamiatku na staré časy.

         Sv. Bazil v Knihe o Duchu Svätom píše: „Ponajprv treba skoncovať s predchádzajúcim spôsobom života. Ale to nemôže dosiahnuť nik, ak sa nenarodí znova, ako  hovorí Pán; ak je totiž znovuzrodenie, ako to aj samo meno hovorí, začiatok iného života. A preto prv, než začneš iný život, treba urobiť koniec predošlému. Ako tí, čo na pretekárskej dráhe dobehli k cieľu a obracajú sa, akoby na chvíľku zastali a oddýchli si pred behom naspäť, tak zrejme aj pri zmene života musí nastať smrť medzi predchádzajúcim a nastávajúcim spôsobom života, ktorá urobí koniec predošlému a dáva počiatok nasledujúcemu.“ (LH, s. 402)

3.) Boh pokoril faraónovu tvrdošijnosť tým, že zahubil všetko živé prvorodené z Egypta, izraeliti zostali nažive.

         Boh teda rozlišuje medzi dobrom a zlom. Nie ako si mnohí myslia, že mu je všetko jedno. Stav tohto sveta nám vsugerúva nesprávnu myšlienku, podľa ktorej sa Boh zmieril s tým, že definitívne akceptuje zlo, a to preto, lebo nereaguje na chorý stav spoločnosti. Kresťan je ten, ktorý svojím životom poukazuje na zvrátenosti doby. Osvojil si totiž Kristovo zmýšľanie, ktoré zavrhuje hriech. Tí, ktorí hriech zavrhnú, zostanú nažive pre Božie kráľovstvo.

         Tí, ktorí iných rozmanitým spôsobom zotročujú, zostávajú v tme a zomierajú vo svojich hriechoch. Zmŕtvychvstanie Pána je dobrou príležitosťou vystúpiť z tmy do svetla života. Ak budeme rozlišovať medzi dobrom a zlom, bude to znamenať, že Zmŕtvychvstalý Pán sa zjavuje tým, ktorí chcú byť nositeľmi nového života.

Hlava

 

         V bežnej praxi života sa stretávame s pojmom  „hlava rodiny“. Ide o niekoho, kto ako vodca reprezentuje určité spoločenstvo. Ide o človeka, ktorý je nositeľom autority a požíva primeranú úctu a dôveru. Problémy týkajúce sa hlavy prechádzajú aj na údy, tzn. na členov spoločenstva.

         Hlavou rodiny, ktorá uverila v Ježiša Krista ako Mesiáša a Božieho Syna, je sám Kristus. Na adresu tejto Hlavy spievame v jednej z pôstnych liturgických piesní toto: „Ó, hlava ubolená, ranami pokrytá...“ (JKS 180)

         Liturgia takýmto dojemným spôsobom vyjadruje súcit a smútok nad umučením Pána Ježiša. Ona bude vždy vyžadovať od tých, ktorí v Krista uverili, príslušnú poklonu. Cenou obety, ktorú priniesla naša Hlava,  je vykúpenie celého ľudského spoločenstva. V súvislosti s touto dôležitou myšlienkou nám prichádzajú na myseľ podnety, ktoré vzťahujeme na hlavu každého jedného z nás.

1.)„Keby som tak mal tvoju hlavu!“

Tento výraz vyjadruje uznanie niekomu, kto je bystrý, šikovný, rozumný a nadaný na mnohé veci. Keby sme mali Ježišovu hlavu, nie v zmysle umučenia, dozvedeli by sme sa, že je plná nekonečnej lásky voči človeku. Táto láska je prítomná v takej miere, že hovoríme s evanjelistom: „Boh je láska.“ Ježišovo umučenie je výrazom Božej lásky, ktorá nemá obdobu.

2.)„Všetko je na mojej hlave.“

Tento výraz zasa hovorí o veľkej zodpovednosti človeka, ktorý nenachádza adekvátnu pomoc vo svojom okolí. Keď nazrieme bližšie do hĺbky Ježišovho zmýšľania, zistíme, že Ježišovu lásku by sme mali čerpať a prijímať. Jej prijatie je len a len na našej hlave. Konkrétna a zhmotnená Ježišova láska sa objavuje na obetnom stole – je to eucharistia. Je na nás, aby sme ju pravidelne prijímali; aby sme viedli taký život, ktorý bude zodpovedať prijatiu Božieho pokrmu.

 

 

3.)V istých situáciách sa používa výraz: mať maslo na hlave.

Myslí sa tým účasť niektorých ľudí na nejakej nespravodlivej činnosti. Pohľad na Ježišovu umučenú tvár nás usvedčuje z toho, že sme v jeho utrpení „namočení“; že naše hriechy spôsobili jeho utrpenie. Tu nemôžeme zostať ako štatisti či ako diváci, ktorí všetko sledujú spoza plota bez toho, aby sa o Ježišov kríž zaujímali. Na mieste je spoločné vyznanie: „Moja vina, moja vina, moja preveľká vina!“ Naše hriechy spôsobili krvavú drámu, ktorá sa odohrala na Kalvárii. Túto našu zodpovednosti si máme pripomínať vždy, keď kľačíme alebo stojíme pri Pánovom kríži.

4.)Sypať si popol na hlavu.

Znamená to priznať si a uznať vinu s tým, že svoje hriechy ľutujeme a chceme ich odčiniť. Stále zostávame dlžníkmi. Ježiš Kristus zmyl naše hriechy, a tak sme jeho celoživotnými dlžníkmi. Splácajme pokáním, často si vzbudzujme úkon kajúcnosti a vyjadrujme ľútosť nad omylmi svojho života. Toto je cesta,  ktorá nás vedie bližšie k Bohu. Jemu sa páči, ak robíme úprimné pokánie. Ním si pripravujeme dobrú východiskovú pozíciu do Božieho kráľovstva. Naša hlava – Ježiš Kristus – nám pripravuje večnú domovinu.

Podbradník alebo zástera?

 

         K tejto úvahe ma inšpiroval článok, ktorý som objavil v časopise „Hlasy z domova a misií“. (4/2023, s. 1) Má názov: Uprednostňuješ zásteru alebo podbradník?

         V evanjeliu sa píše, že pri večeri „vstal Ježiš od stola, zobliekol si odev a vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný.“ (Jn 13, 1 – 15)

1.)Podbradník má význam vtedy, ak nechceme, aby sa človek

pri konzumovaní jedla veľmi zašpinil.

Rodičia ho dávajú svojim deťom, aby si ho o niekoľko desaťročí vymenili. Používame ho napríklad aj pri slávnostnejších hostinách. Podbradník je výsledkom 2 skutočnosti: nemohúcnosti sa sám najesť a obetavej lásky toho, kto je pri sile alebo pri plnom užívaní rozumu. Ak sme vyrástli z detských rokov, nenahovárajme si, že ho už nikdy potrebovať nebudeme. Je lepšie, keď si ho nasadíme sami, ako keď ho musíme prijať od iných. Sú situácie, keď treba iným pokorne poslúžiť a zasa inokedy treba v pokore prijať službu od iných a priznať si,  že sme odkázaní na ich pomoc.

2.)Zástera je čisto domáca záležitosť.

Týka sa tých, ktorí trávia veľa času v kuchyni, v záhrade alebo v dielni. Zástera má dokonca aj nedeľnú či sviatočnú verziu okrem takej, ktorú používame v bežných podmienkach.

3.)Existuje aj životný štýl kresťana, ktorý zodpovedá podbradníku a iný štýl, ktorému svedčí zástera.

Podbradníky sú určené: pre ľudí, ktorí chcú byť kŕmení; pre tých, ktorí ešte nie sú pripravení na nezištnú službu; pre tých, ktorí radšej prijímajú než dávajú; tým, ktorí tvrdia, že Cirkev existuje výlučne pre nich a pre ich potreby; pre bábätká vo viere, ktoré nezachytili Božiu víziu pre Cirkev a svet.

         Zástery sú určené pre tých, ktorí majú srdce, aby slúžili iným v Ježišovom mene; pre tých, ktorí vedia, že sú súčasťou Kristovho tela a ako údy majú svoje miesto; pre tých, ktorým neprekáža že si pri práci zašpinia ruky;

pre tých, ktorí dokážu vytrvať denne v jeho škole a učia sa od neho; pre tých, ktorí vedia, že sú zachránení milosťou a ich zaangažovanosť je rozhodnou odpoveďou na svoju záchranu.

         Pri poslednej večeri Ježiš hovorí: „Zanechal som príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.“ Inými slovami – Ježiš povolal svojich učeníkov, aby podľa jeho vzoru nosili zásteru, nie podbradník. Táto výzva je určená aj nám všetkým.

Autorita

 

         V demokracii na úrovni spoločenského života sme zvyknutí na to, že ľudia diskutujú. Ide o diskusie na rôzne témy. Prednášajú svoje názory, pýtajú sa názor iných, a to preto, aby mali vo veciach jasnejšie. Ak sa nájde medzi nimi všeobecne uznávaná osobnosť – autorita – zraky všetkých sa uprú na ňu. Položia otázku: „Čo na to povieš ty?“ Názor a postoj autority býva veľmi cenený a mienkotvorný.

         Sprievod na čele s Pánom Ježišom vstupuje do Jeruzalema. (Mt 21, 1 – 11) Pán tam vstupuje ako autorita. Ľudia si kladú otázky: „Nevieš, kto je ten, čo mu preukazujú takúto úctu?“ Hneď si aj odpovedajú: „Toto je ten prorok, Ježiš z galilejského Nazarete.“

         Ježiš vie, čo ho čaká v Jeruzaleme. Vie, že bude zatknutý a konfrontovaný so židovskými vodcami a Pilátom. Mnohokrát dostane otázku: „Čo povieš na to?“ Táto otázka nevyplýva z úcty židovských pohlavárov k Ježišovi, ale zo snahy usvedčiť ho z najťažšieho zločinu, a to z bohorúhania. Ako vieme, Pán Ježiš obstál v súdnom procese ako oddaný plniteľ Otcovej vôle. Kedy náš život vykazuje známky toho, že sme prijali Ježiša do svojho života ako autoritu?

1.) Keď ho počúvame nielen ušami, ale aj srdcom.

Sám Ježiš o tom hovorí: „Dávajte teda pozor, ako počúvate, lebo kto má, tomu sa pridá, a kto nemá, tomu sa vezme aj to, o čom si myslí, že má.“ (Lk 8, 18) Vždy, keď chceme v slovenčine vyjadriť hĺbku určitej dôležitej činnosti, používame na to predponu za-.

 

a)    Zahľadieť sa

         Predstavme si situáciu, že nám niekto ukazuje fotografie. Nestačí bežný, letmý pohľad v rýchlosti. Potrebujeme taký pohľad, ktorý je hlbší, preto používame výraz: zahľadieť sa, t. j. pozrieť sa viac do hĺbky.

 

b)    Zamyslieť sa

Táto situácia nastáva vtedy, keď nebude stačiť roztržitá úvaha na nejakú tému.

Bude potrebné veci premyslieť dôkladnejšie. Vtedy sa nám odporúča, aby sme sa zamysleli.

 

c)    Započúvať sa

V Slovenskom rozhlase uvádzajú niektoré dramatické diela týmito slovami:

„Započúvajte sa!“ Robia to preto, aby mal poslucháč väčší zážitok. Takto máme správne počúvať Božie slovo. Stane sa to vtedy, keď spojíme tri prvky v jednom, a to: zahľadieť sa, zamyslieť sa a započúvať sa.

2.) Keď prijímame Boží pokrm a uznávame, že Boh je náš Živiteľ

Tu nestačí iba pocit príjemnosti v oblasti chuťových pohárikov ani pocit plného žalúdka. Boží pokrm eucharistie má byť základom nášho života v duchu evanjelia. Sám Boží Syn sa stáva naším Živiteľom. Súčasťou našej stravy, ak neberieme do úvahy vegetariánsky pokrm, je aj to, čo bolo kedysi živé. Teraz už nie je, ale je rozmanitým spôsobom upravované a jedlé.

         Pri sv. omši prijímame skutočného, živého Krista. Tento Boží pokrm netreba nijako upravovať. Práve naopak. Žiada sa, aby sme upravili život podľa toho, koho prijímame.

3.) Keď berieme kríž, prijímame ho a kladieme si ho na plecia

Je dôležité, aby sme túto schému dôkladne zachovali. Celý jej postup a všetky fázy sú dôležité. Prečo? Lebo niekedy niečo berieme do rúk s tým, že už dopredu vieme, že to nechceme. Napríklad nejaký darček. Zo slušnosti ho berieme do rúk, ale v mysli už kombinujeme, komu ho posunieme. Robíme tak preto, lebo nám z nejakého dôvodu nevyhovuje.

         Kristus trvá na tom, aby sme kríž prijali a položili na plecia. Nie ako Šimon z Cyrény, ktorý ho síce zobral do rúk, ale neprijal ho a pri najbližšej príležitosti sa ho zbavil. Ježiš vystúpi v našom živote ako autorita vtedy, ak budeme pomáhať iným s nesením ich kríža. Stane sa to aj vtedy, keď ho sami budeme príkladne niesť.

 

         Aká je reakcia človeka, ktorý sa dozvedel, že ak pôjde na určité miesto, čaká ho niečo zlé? Bude sa snažiť vyhnúť sa nepríjemnej situácii. Pán Ježiš isto vedel, čo ho čaká, keď vstupuje do Jeruzalema. On sa nevyhol krížu, dobrovoľne ho prijal, aby splnil Otcovu vôľu. Preto je lesk jeho autority taký, ktorý nikdy nevybledne. On je pre nás neprekonateľným ideálom, ktorý máme celý život nasledovať.