Stále rovnaké otázky

 

        Počas svojho života zisťujeme, že niektorí ľudia hovoria stále to isté. Týka sa to najmä starších, seniorov, ktorí z dôvodu veku často opakujú tie isté vety a frázy. Myslia si, že ich hovoria prvýkrát a že ich ešte nikto nepočul. Poslucháč si pri tom vo vnútri povie: „Koľkokrát som to už počul!“

        Z čias svojej seminárnej formácie si spomínam na staršieho kňaza – špirituála, ktorý nám, mladým adeptom kňazstva, často opakoval tú istú vetu: „Vytrvajte! Vytrvajte!“ Ako mladí sme sa tomu iba pousmiali. Nevedeli sme, prečo to stále opakuje. Dnes, po rokoch, už je nám to všetkým jasné. Nie je umenie začať, ale vytrvať v nastúpenej ceste a vytrvať v nej až do konca.

        My, veriaci, si máme celoživotne klásť nástojčivo tieto 3 otázky: „Kde si? Kde je tvoj brat? Kde je Boh?“ Ak chceme duchovne napredovať, musíme si ich klásť nepretržite. Prečo sú také dôležité?

1.) Kde si? (Gn 3, 9)

Takto sa pýta Boh Adama potom, čo zhrešil. Adam sa zo strachu pred ním schoval. Boh sa ho takto nepýta: kde si pre to, že by nevedel, kde sa nachádza. Pýta sa ho preto, lebo chce poukázať na jeho biedu, v ktorej sa ocitol po hriechu. Akoby mu povedal: „Pozri, kam si sa dostal! Kam si sa dostal, keď si neposlúchol Boha?“

        Nám adresuje podobnú otázku: „Kde si vo svojej viere? Hľadáš Boha, alebo si len navrávaš, že ho hľadáš? Našiel si už Boha svojho života alebo si len myslíš, že si ho našiel? A keď si ho našiel, žiješ podľa neho alebo iba imituješ svoju vieru?“ Je čas, aby sme dôkladne rozlíšili medzi zdaním viery a skutočnou vierou. Niektorí si myslia, že ich viera je istá, ale to, čo produkujú, je len zdanie, ktoré nemá pevný základ. Našu dilemu v tejto oblasti určuje jediná téza. Sme vo viere dôkladní, alebo si vystačíme s povrchovou úpravou?

        Niektoré výrobky či predmety, ktoré sa nám ocitnú v rukách, majú povrchovú úpravu. Do hĺbky také nie sú. Vďaka povrchovej úprave nadobúdajú dojem, že sú do hĺbky jednoliate. Ako je to s našou vierou? Dnes nestačí, keď sa máme chváliť povrchovou úpravou viery, ale duša je prázdna a chudobná na Božiu prítomnosť.

2.) Kde je tvoj brat? (Gn 4, 9 -10)

Túto otázku kladie Boh Kainovi, ktorý zabil svojho brata, Ábela. Boh sa pýta, ale nečaká na odpoveď. On vie, čo sa stalo a pomenúva aj svedka, ktorý o bratovražde svedčí. Hovorí: „Hlas krvi tvojho brata kričí ku mne zo zeme.“

        Podobnú otázku kladie Boh aj nám. „Vieš, kde je tvoj brat? Vieš, v akej núdzi sa nachádzajú niektorí tvoji bratia a sestry vo svete? Vieš o ich zložitej situácii? Trápiš sa aspoň trochu kvôli tomu, ako ťažko žijú, alebo ti je to ľahostajné?“

        Pôstne obdobie nás povzbudzuje, aby sme sčasti opustili svoj komfort aspoň na určitý čas a zdieľali s núdznymi ich neľahkú situáciu. Ak ju nedokážeme priamo ovplyvniť, tak aspoň seba motivujme k tomu, aby sme sa podobali núdznym nie z donútenia, ale na základe nášho slobodného rozhodnutia. Nech sa pri tom splní biblická výzva: „Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi.“ (Rim 12, 15)

 

3.) Kde je Boh? (2Kr 2, 14)

Boh vzal proroka Eliáša do neba. Pri tomto úkone spadol z proroka plášť. Zodvihol ho Elizeus, ďalší významný prorok a pri tom povedal: „Kde je Pán, Eliášov Boh, teraz?“ A keď udrel plášťom vodu, rozdelila sa na dve strany a prorok prešiel suchou nohou.

        Tí, ktorí odchádzajú po čnostnom živote do neba, neberú Boha so sebou akoby tu už nemal zostať. Hoci sa niekedy zdá, že Boha niet, že niet nikoho, kto by mohol zdvihnúť pomyselný Eliášov plášť a zvolať: „Náš Boh je tu!“ Od nás závisí, či Boh bude viditeľný aj v tomto čase. Elizeus vzal plášť po Eliášovi, udrel ním vodu a tá sa rozdelila. Boha zviditeľňujú tí, ktorí rozlišujú medzi dobrom a zlom. Tí, ktorí prejdú v živote ďalej, lebo bojujú proti hriechu. Jediný zdroj dobra vidia v Bohu a nechávajú ho, aby vládol v ich srdciach. Dnes mnohí padli vo viere, ale stále sa rodia takí, ktorí padnuté zodvihnú, očistia a urobia účinným svetlom pre tých, ktorí hľadajú spásu. Pôstne obdobie nám takúto možnosť ponúka.

 

        Ľudia niekedy menia po rokoch nábytok. Čo všetko nájdu, keď ho odstránia! Napríklad za kuchynskou linkou nájdu predmety, ktoré sa dávno stratili a oni sa s nimi už rozlúčili. Koľko takých predmetov padlo do zabudnutia! A koľko toho popadalo z našej viery. Čo všetko sme zanedbali... Napríklad sv. omše, modlitby, dobré skutky na báze nezištnosti a hlavne skutky pokánia. Boh stále aj dnes opakuje to isté: „Kajajte sa a verte evanjeliu!“

Nebo nie je skúpe

 

          Z titulu svojho povolania často komunikujem, ktorí kvôli vážnej chorobe nastúpili na tzv. „poslednú cestu“. Istý človek bilancoval svoj život a povedal: „Zažil som veľa dobrého, stretol som veľa dobrých ľudí, Boh sa odo mňa nikdy neodvrátil. Verím, že ani nebo nebude voči mne skúpe.“ Ide o pekné vyjadrenie predstavy bežného človeka o Božom kráľovstve.  Nebo naozaj nie je skúpe na dary a odmeny.

          Vždy, keď pochovávame človeka, s ktorým sme zažili veľa dobrého, máme v duši nádej, že nebo bude voči nemu štedré. Sv. písmo nám toto pripomína:

 „... akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“
(Mt 7, 2)  Božia štedrosť môže byť naozaj veľkolepá. Pán Ježiš o nej hovorí obraznou rečou toto: „Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona.“ (Lk 6, 38)

Ako si človek môže takúto štedrú odmenu zaslúžiť?

1.)                             Tým, že je svojím životom blízko pri Bohu.

Keď je pri Bohu, je pri zdroji všetkých darov, ktoré sú potrebné pre spásu. Evanjelium hovorí o postave rozsievača, ktorý vyšiel rozsievať zrno.
(Mk 4, 3 – 20) Niektoré zrná síce nenašli dobrú pôdu, ale niektoré sa ujali a prijali bohatú úrodu.

          Pri istých ľuďoch žasneme, koľko je v nich zasiateho dobra. Povieme si, že ten človek musí byť blízko pri Bohu, keď rozsieval zrná rôznych dobrodení.

          Starozákonný izraelský vodca, Mojžiš, často s Bohom komunikoval. Pri istej príležitosti mu Boh povedal: „Hľa, neďaleko mňa je miesto, tam vystúp na skalu!“ (Ex 33, 21) Pri Bohu je miesto vždy. Dobré koná ten, kto miesto pri Pánovi vyhľadáva, kto otvorí svoje srdce,  kto spolupracuje s Bohom a pripraví si dušu, aby nebeský Rozsievač mohol rozdávať svoje dary.  Rozdáva ich tým, ktorí sú pohotoví a pripravení. Rozsievač bude činný stále, lebo hľadá duše, ktoré jeho dary príjmu a zúročia.

 

2.)                             Božiu odmenu si zaslúži ten, kto si nenechá dary iba pre seba,
ale ich rozdáva.

Evanjelium (Mk 6, 35 – 44) hovorí o tom, ako Ježiš na púšti zázračne rozmnožil chlieb, a tak nasýtil niekoľkotisícový zástup. Predtým ako sa to stalo, hovoril apoštolom: „Vy im dajte jesť!“ Pri samotnom úkone zázraku podával chlieb apoštolom a oni ho rozdávali ľuďom. Na tejto praxi sa nič nezmenilo. Stále je a bude v platnosti Božia vôľa, podľa ktorej treba rozdávať z darov, ktoré sme dostali. Človek mimovoľne hľadá taký zdroj, od ktorého niečo očakáva, napríklad dobré slovo: slovo uznania a povzbudenia; slovo úcty a poďakovania, slovo povznesenia a súcitu; slovo odpustenia a slovo, ktoré je viditeľné a žité v praxi.

          Ide o úkon, ktorým dávame najavo, že dotyčný človek, s ktorým komunikujeme, nám nie je ľahostajný, ale že naše srdce je preňho otvorené.

          V časoch mojej kňazskej formácie nás učili predstavení zásadu trojnásobného „R“: radosť rozdávaním rastie.

3.)                             Nebo nebude skúpe voči tomu, kto sa rozdáva (Mk 10, 45)

V evanjeliu čítame: „...Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať,
ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.“

          Žijeme v dobe rekordov. Tie sa počítajú a zbierajú v rôznych oblastiach života. Keď niekto prekoná rekord, hovoríme, že posunul hranicu. Sú ľudia, ktorí posúvajú pomyselnú hranicu ľudskosti. Dokazujú to svojou nezištnou službou, obetavosťou a aktívnym životom. Azda najviac sa hranica ľudskosti posúva vtedy, keď človek trpí a svoje utrpenie spája s Ježišovým. Veľká sila a charizma vychádza z človeka, ktorý statočne znáša utrpenie.

          Pred niekoľkými dňami sme sa v kostole modlili s deťmi z našej materskej školy pobožnosť krížovej cesty. Mnohí vieme, že jedno zastavenie má titul: Veronika podáva Pánu Ježišovi šatku. K tomu bol tento komentár: „Veronika bola silná žena, lebo sa nebála vojakov a dostala sa až k Ježišovi, pričom mu utrela jeho zakrvavenú tvár.“

Naša Veronika bola silná žena. Nezľakla sa životnej obety. Cez utrpenie sa dostala až k Bohu. Nikdy nie je človek tak blízko Krista, ako keď trpí s ním. Jej dušu odovzdávame do Pánovho náručia. Veríme, že hranicu svojho života posunula na maximálnu mieru, preto Pán života a smrti má pre nás z tejto hranice odkaz: „ Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním...a nájdete odpočinok pre svoju dušu.“ (Mt 11, 28 – 29)

 

Chrám

       V programe našich televízií sa objavuje program súvisiaci s novým bývaním. Ide o ponuku bytov na celom Slovensku, ktorá je limitovaná finančnými možnosťami záujemcu. Realitný pracovník uvedie záujemcu do nových priestorov, prevedie ho interiérom, spomenie cenu a všetky náklady spojené s bývaním. Nezabudne uviesť výhody lokality, napr. blízkosť obchodného centra, prírodu, autobusovú či vlakovú stanicu, atď. Nikdy som nepočul, že by realitný maklér spomenul, že sa v blízkosti nehnuteľnosti nachádza aj kostol... Som si istý, že keby tak urobil, bude mať v zamestnaní problémy. Prítomnosť kostola sa dá zistiť aj inak, ale dnes sa kostol nepovažuje za prínos v oblasti bývania, skôr je to naopak.

       „46 rokov stavali tento chrám,“ pripomínajú židia Ježišovi dôležitý historický údaj. Židia boli na chrám naviazaní. (Jn 2, 13 – 25) Nevedeli by si bez neho ani predstaviť život. Bola to ich hrdosť a pýcha. Čo nám chrám pripomína?

1.)         Stavali ho 46 rokov

Dnes by sme povedali, že to boli dve generácie. Išlo o náročnú a nákladnú záležitosť. Ani dnes to nie je jednoduché. Jedna generácia dostane milosť kostol postaviť. Tie ďalšie generácie už nemusia pociťovať k nemu citovú, ba ani fyzickú blízkosť. Kostol prijímajú ako súčasť života a keby prišlo na pretras, že by oni mali postaviť chrám, ktovie, či by boli ochotní obetovať sa.

       Novým generáciám má kostol pripomenúť, že majú duchovne rásť a obnovovať sa – a to nie hocijako, ale popri chráme a atmosfére v ňom.  Existuje tu nebezpečenstvo odcudzenia sa. Je tam základ v zmysle: urobiť niečo cudzím, t. j. nie svojim. A keď niečo svoje urobíme cudzím, nechávame to napospas iným vplyvom. Ak nespojíme svoj život s milosťami kostola, čo sa dnes deje aj u nás, tak riskujeme stratu viery a hlboký prepad do plytkosti. Svoj život tak zverujeme svetu, a nie Bohu. Ak chceme patriť Bohu, tak sa musíme do istej miery odcudzovať svetu, lebo ten nie je pre nás istotou.

2.)         Z chrámu sa neodchádza

Ideálom pre nás je istá prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra. Sv. písmo ju krátko, ale krásne charakterizuje: „Z chrámu neodchádzala, vo dne, v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami.“ (Lk 2, 36 – 38) V niektorých rodinách a komunitách dodržiavajú múdre pravidlo: od stola sa neodchádza, kým na to nedá pokyn autorita alebo je na to iný, vážny dôvod.

       Od Krista a jeho príbytku sa neodchádza. Nikde inde nenájdeme taký výdatný zdroj duchovného pokrmu, ktorý nám poslúži na spásu, ako práve v Božom slove.

       Prorokyňa Anna dala mnohým ľuďom inšpiráciu, pretože si zvolili častú prítomnosť v chráme ako princíp života alebo aj ako každodennú prax.

       Dnes viac ako inokedy nadobúda výrok z Listu Rimanom zvláštny význam. Čítame tam: „A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie, nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rim 8, 35 – 39)

3.)         Chrám sa má zveľaďovať

Chrám sa má zveľaďovať materiálne i duchovne. Svedčí o tom Ježišovo zvolanie v chráme: „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ Do chrámu nepatria niektoré skutočnosti, ktoré nosíme vo svojich srdciach. Do chrámu patrí radosť, nadšenie, bolesť, smútok, sklamanie i určitá horkosť, nie však súhlas so zlom. Zloba nemá v chráme, v ľudskom srdci miesta.

Rodičom poriadnu chvíľu trvá, kým naučia svoje deti, že každá vec v dome má mať svoje miesto. Stojí to nemálo úsilia, ale efekt stojí za to. Aj v chráme sa riadime liturgickými predpismi, lebo tam má mať všetko svoje miesto.

       Chrám dosahuje svoju dokonalosť vtedy, keď ľudia, ktorí sú v ňom prítomní, majú v duši to, čo majú mať. Božou eucharistickou prítomnosťou a ľudským potenciálom v dušiach sa chrám duchovne zveľaďuje a udržiava. Dôstojnosť, úcta, koncentrácia a zbožnosť – to sú prvky, ktoré Boh vždy víta a nepovie: „Odneste to odtiaľto!“

 

       Keď Pán Ježiš vstúpil do chrámu, našiel tam na svoju nevôľu predavačov rôzneho druhu. Boh je rád, keď nájde v chráme tých, ktorí predávajú pred tvár jeho prítomnosti všetko, čo zažili a skúsili. Aj vlastnú biedu a nedostatky. Ľudia to predávajú s tým, že on to všetko očistí, obnoví, posvätí. Bohu všetko predávajme, či odovzdávajme s vierou. Len tak sa to stane naším kapitálom do večného života.

Rôznorodosť pohľadov.

 

        Slovenský rozhlas  vysielal reláciu s názvom: Pohľady do kultúry. Ako hovorí názov, išlo o kultúrno-publicistický magazín, ktorý ukončil svoju existenciu koncom 80-tych rokov 20. storočia. Do úvodnej zvučky zaznel hlas redaktora: „Tu Pohľady do kultúry...“

        Vždy, keď sa číta Božie slovo, môžeme konštatovať: tu sú pohľady
do kultúry spásy. Tých pohľadov je niekoľko. Ktoré sú to?

 

1.) Pohľad zdola

Akýkoľvek pohľad zdola predpokladá, že človek sa nedíva iba horizontálne , ale vyvráti hlavu hore. Jeho pohľad má charakter vertikály. Inými slovami – človek uprie pohľad do neba. Prvomučeník, sv. Štefan, pri pohľade hore konštatoval: „Vidím otvorené nebo...“ (Sk 7, 55 – 56).

Vojna na Ukrajine nemá konca. Pri sledovaní správ z tohto prostredia som zachytil vetu: „Musíme najprv vyčistiť nebo.“ Ten, kto to povedal, myslel na to, že sa treba zamerať na odstránenie stíhačiek a dronov, ktoré zhora spôsobujú spustošenie.

Tieto myšlienky nás vedú k tomu, aby sme si uvedomili, že Boh je štedrý a že nebo je stále otvorené a nie je skúpe na Božie dary.

Sv. Gregor Naziánsky píše: „... čí je to dar a dobrodenie, keď hľadíš na krásu neba... Rozmýšľaj, skade to máš, že si, že dýchaš, že myslíš a chápeš, a čo je najväčšie, že poznáš Boha, že očakávaš nebeské kráľovstvo, blažené videnie.“ (LH II., s. 61 – 62)

Nepotrebujeme očistiť nebo, lebo ono je Božím príbytkom, ale svoj zrak
od nánosov hriechu. Len tak nás môže uchvátiť krása Boha a túžba nasledovať Pána Ježiša. Toto očistenie je primerané pre pôstny čas.

 

2.) Pohľad od stola

Evanjelium hovorí, že Pán Ježiš stoloval s mýtnikmi a hriešnikmi. Všetci, ktorí tam boli, zažili Ježišov pohľad „od stola“. (Lk 5, 27 – 32). Keď je niečo povedané „od stola“, znamená to minimálne dve skutočnosti. Niekto vydal nejaký predpis, pričom nepozná prax života, alebo sa zrodilo dobré rozhodnutie,
a to na základe rokovaní za jedným stolom.

Nás má zaujímať Ježišov pohľad od stola eucharistického. K tomuto stolu sa treba odhodlať. Je potrebné sa očistiť a sústrediť sa naň. Až potom budeme schopní nielen počuť, ale aj porozumieť Ježišovmu hlasu a slovu. Jeho pohľad od eucharistického stola má byť pre nás smerodajný pri hodnotení pozemského života.

Najvyšší predstaviteľ OSN, Antoniu Gutierez, nedávno konštatoval, že v Európe musí zavládnuť nový poriadok. Podľa neho politickí lídri si riešia svoje individuálne záležitosti. Chýba im chuť častejšie si sadnúť za spoločný stôl a rozprávať spoločnou rečou.

Nám chýba odhodlanie si sadnúť s Bohom za spoločný stôl komunikácie v modlitbe. V pôste si na to nájdime čas. Nájdime si ho aj doma, aby sme stolovali, modlili sa alebo len tak... spolu boli. Rozhodnutia od takéhoto stola bývajú duchaplnejšie, pravdivejšie, zdravo odvážnejšie a viac ovplyvnené Božím Duchom. Zrodia sa „od stola“, nie preto, aby sme nepoznali terén života, ale preto, že za týmto stolom má Ježiš hlavné slovo.

 

3.) Pohľad zhora

Nemôžeme nespomenúť hlas „zhora“ - Vrchu Premenenia. Patrí nebeskému Otcovi. Otec všetkých povzbudzuje: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.“ (Mk 9, 2 – 10). Ježišovo miesto v našom živote je potvrdené garanciou z najvyšších miest. Kto v neho uverí, nepomýli sa a jeho cesta k spáse bude istá.

        Prednedávnom vypustili Japonci do vesmíru raketu. Jej úlohou je zbierať fotografický a filmový materiál. Ten môže poslúžiť ako prevencia pred prírodnými katastrofami. Aj tento hlas „zhora“ môže byť pre nás užitočný.

        Pokúsme sa žiť, vyjadrovať sa a konať ako ľudia, ktorí čerpajú múdrosť
a silu zhora a ktorí nie sú zástancami prízemného štýlu života. Takým je cudzie násilie, podvod a klamstvo.  Takí chcú  celoživotne vzdorovať hriechu. Škoda,
že niektorí tí, ktorí sú „hore“ spoločensko-politicky, nie sú stotožnení s týmto programom evanjelia. Spravujú nás síce „zhora“, ale nie v zmysle posolstva Desatora a Ježišovho odkazu.

 

        V pôstnom období si máme osvojovať pohľady do kultúry evanjelia. Ono má byť teraz inšpiratívnym prvkom našej zmeny života a príklonu k trpiacemu Kristovi. Platí tu známa výzva z Listu Hebrejom: „Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia.“ (Hebr 3, 15)

SVET PROTIKLADOV

 

          Existujú dva dôležité postoje voči svetu, v ktorom žijeme. Prvý je čierno-biely, postavený na názore, podľa ktorého existuje iba dobro a zlo, nič medzitým. Druhý vychádza z názoru, že nič nie je iba čierne a nič výlučne biele. Medzi týmito skutočnosťami prebiehajú rôzne interakcie a vzájomné ovplyvňovania sa. Hovoria: „Dnes už svet nesmieme vidieť v čierno-bielych farbách. Nech je to akokoľvek, zlo je tu a treba ho pomenovať. Dobro môže pochádzať iba od Boha a treba ho pestovať. V akej situácii sa ocitol Pán Ježiš na púšti?

          Sv. Marek napísal, že: „Bol medzi divou zverou a anjeli mu posluhovali.“

ň(Mk 1, 12 – 15) Uvažujme: Aký je to svet? Byť medzi divou zverou na jednej strane a zároveň mu boli k dispozícii anjeli. Pre nás je to zvláštne, lebo sme v dosahu šeliem, ale aj v dosahu dobroprajných rúk. Aký odkaz má toto evanjeliové posolstvo pre nás? Aký svet nám predstavuje?

 

1.) Svet púšte

Na púšť nemôžeme ísť s celým arzenálom výdobytkov techniky. Na púšti svoje potreby minimalizujeme. Len by nám zavadzali. Na púšť sa nechodí prekonávať rekordy v hlučnosti. Prvý dojem musí byť ťažký. Všetko to, čo máme „po ruke“ vo svojom byte a nájdeme to aj potme, zrazu chýba. Nastáva panika
až zdesenie. Čo teraz? Po čase nastáva situácia upokojenia. Duša si začína zvykať, ba paradoxne, začína sa dobre cítiť. Dostáva sa do polohy, ktorú dávno nepoznala, ak vôbec. Aj videnie sa zlepšilo. V duši nám svitá a vedľa seba uzrieme Boha a jeho otvorenú náruč. Zrazu sa nám doteraz absolutizované veci javia ako nie veľmi podstatné, ba skoro nadobúdajú rozmer harabúrd, ktoré sa nám pletú popod nohy. V skutočnosti doteraz zaznávané, začnú žiariť novým svetlom. Zrazu sa zaskvie Boh ako vrchol dobra a modlitba či Božie slovo sa dostanú na náš každodenný stôl. Ide o podnet na pôstny čas, aby sme neustrnuli v nezáživných stereotypoch prežívania dní veľkého pôstu.

 

2.) Na púšti vidíme zápas o človeka.

Človek je v dosahu Boha, ale aj diabol si robí zálusk na jeho dušu. Diabol používa dve účinné metódy: zastrašuje a láka najmä prostredníctvom zmyslov. A Ježiš iba miluje a ukazuje rany svojho umučenia, aby ukázal, že jeho láska k nám je bezhraničná.

          Diabol ponúka veľké a šťavnaté sústa: slávu, popularitu. Poučí nás, ako zničiť konkurenta. Ukáže nám, ako ísť vyššie a nehľadať pritom zábrany vo svedomí a už vôbec sa nezaoberať spytovaním svedomia.

          Boh nás obdarí aj odrobinami, ktoré nazbierame pri počúvaní Božieho slova. Uňho sú aj malé odrobiny rovnako výdatné ako veľké kusy, ktoré imponujú na prvý pohľad.

          Do Guinnessovej knihy rekordov pribudol nový záznam. Ktosi postavil zo zápaliek vernú kópiu Eiffelovej veže. Staval ju niekoľko rokov do výšky vyše
7 metrov. Komisia bola náročná. Niekoľkokrát boli dielo kontrolovať, či ide naozaj o najvernejšiu kópiu tej, ktorá stojí v Paríži.

          Aj náš život v malom sa môže podobať Ježišovmu. Skúsme sa v pôstnom čase priblížiť k Ježišovi a byť pritom čo najvernejší.

 

3.) Lepšie sa pozrieť

Pohľad človeka niekedy vyhodnocujeme ako letmý. Inokedy ako prenikavý alebo skúmavý. Pre pôst platí výzva – Lepšie sa pozri! Ide o reakciu na to, že nie vždy správne využívame pohľad viery.

          Rodič, keď učí deti dobrým návykom, niekedy vytkne: „Nevidíš, že robíš zle?“ A inokedy opačne: „Vidíš, teraz konáš správne.“ Niekedy už človek nevníma, že sa správa neprimerane, keď iným ubližuje a niekedy rezignuje, hoci môže urobiť veľa dobrého.

          V pôstnom čase je vhodné, aby sme otestovali svoj duchovný zrak. Lepšie sa prizrime svojmu životu! Letmý pohľad nám stačiť nebude. Nechajme Boha, aby nám očistil zrak, aby sme videli, či konáme v duchu evanjelia alebo v duchu nenávisti a sebectva. Boh nám niekedy spásonosne vytkne: „Vidíš, čo si urobil so svojím životom? Pohliadni, koľko dobra si mohol urobiť, a nekonal si.“ Alebo: „Nech sa ti oči neunavia pri čítaní Pánovho posolstva a pri hľadaní Božej vôle!“

Očista

 

 

          V živote sa stretávame s rôznymi obmenami slova „očistiť sa“ či „očistiť“. Uvediem niekoľko príkladov. Skupina detí sa vracala zo školského výletu. Prekvapilo ich daždivé počasie a najmä blato. Nie div, že celí zašpinení, ale šťastní, sa vracali domov. Na autobusovej zastávke ich čakali rodičia. Deti vystúpili a učiteľ oznámil rodičom: „Každý si zoberte toho svojho a očistite ho!“ Je to logické, lebo každý rodič dá svoje dieťa do poriadku. Iná situácia.

Birmovanci mali spoločné stretnutie v rámci duchovnej obnovy. Stretli sa na určenom mieste z viacerých farností. S každou skupinou bol kňaz. Ten, ktorý akciu viedol, povedal kňazom: „Každý si „očistite“ tých svojich.“ Myslel tým vyslúženie sviatosti zmierenia.

          Tento týždeň bola schválená v parlamente novela Trestného zákona. Ide o kontroverznú zmenu. Niektorí položili otázku: „Čo chcú predkladatelia novely dosiahnuť?“ A ktosi im odpovedal: „Chcú očistiť tých svojich.“ Každému je jasné, že ide o očistenie pred zle nastaveným zákonom, a nie pred Bohom. Takáto očista za veľa nestojí.

          V evanjeliu čítame o tom, ako Pán Ježiš vypočul prosbu chorého človeka, ktorý ho žiadal: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ Ježiš odpovedal: „Chcem, buď čistý.“ (Mk 1, 40 – 45) Aj Ježiš prišiel, aby očistil tých svojich, a to sme my všetci. My sme jeho (ľud jeho pastviny), lebo on za nás položil svoj život. A Ježiš sa o nás stará, lebo chce, aby tí, ktorí sú jeho, sa pravidelne očisťovali. Ako sa premieta táto myšlienka v praxi?

1.) Všetci poznáme situáciu, keď zistíme, že máme nejakú špinu na šatách.

Prvá reakcia je zdesenie či prekvapenie. Potom nasleduje manuálne úsilie škvrnu odstrániť. Pri neúspešnom pokuse hľadáme aspoň za náprstok vody, aby sme škvrnu neutralizovali. Aj tak zostane konečným štádiom práčka. Ani po vypraní nie sme spokojní, kým vypranú časť odevu neskontrolujeme okom vo svetle. Robíme to aj viackrát. Kontrolujeme okom, aby táto očista nebola „len naoko“.

Blíži sa pôstne obdobie. Je potrebné, aby sme skontrolovali svoj život. Tu

nestačia iba platonické snahy, ale musí nastať hlbšia očista života. Nie svojím, ale Božím okom máme pohliadnuť na svoj život. Pretože keby sme zostali verní iba svojmu oku, tá očista by mohla byť „len naoko“. My máme ale pozrieť na svoj život Ježišovými očami.

     Sv. Lev Veľký, pápež, nás povzbudzuje takto: „Milovaní, ani nekážeme, ani

neradíme, aby ste pohŕdali Božími dielami, alebo v tom, čo dobrý Boh stvoril ako dobré, videli niečo, čo odporuje vašej viere, ale aby ste všetku krásu tvorov a nádheru celého tohto sveta užívali rozumne a s mierou. (LH, piatok, Cezroční obdobie, piaty týždeň, prvý týždeň žaltára)

          Náš pohľad Ježišovými očami je vtedy dostatočne hlboký, ak skúmame, či užívame dary tohto sveta rozumne a s mierou. Odpoveď na túto otázku nám povie, či naša snaha o očistenie sa je dostatočná.

2.) Pomerne často sa stretávame s myšlienkou očistenia svojho mena.

Dotýka sa to rôznych oblastí života. Dotýka sa to jednotlivcov, ale aj inštitúcii.

Každý, kto zlyhal a má ešte dobré svedomie, má sa usilovať o očistenie svojho mena. Akým spôsobom to môžeme dosiahnuť?

Z času na čas viacerí sledujeme kriminálne filmy. Niekedy vyšetrovatelia

pracujú s audionahrávkou. Napríklad s takou, ktorá je ťažko identifikovateľná, lebo je na nej viacero nejasných zvukov. Technika im pomôže, aby všetky nepotrebné zvuky eliminovali, očistili, a tak sa dostali k tomu hlasu, ktorý je dôležitý. Ten dôležitý treba vyňať zo spleti ostatných, pre túto chvíľu nepotrebných. Sólo hlas na nahrávke môže pomôcť nájsť páchateľa či vinníka.

     V období pôstu sa máme usilovať očistiť svoje meno kresťan. Jednou

z ciest je naše úsilie vymaniť Boží hlas a Božie slovo zo spleti rôznych hlasov a zvukov tohto sveta. Boží hlas a Božie slovo majú byť v našom živote dominantnými. Je to dôležité, lebo Boží hlas nás vedie, motivuje, sprevádza. V dnešnom chaose sveta nezabúdajme oslobodiť Božiu prítomnosť v živote od ostatných realít pozemského života. Vymaňme postavenie Boha a určme mu to najdôležitejšie miesto. Ak budeme Boha počúvať a poslúchať, určite nájdeme vhodnú cestu na to, aby náš život nadobudol charakter dôveryhodného svedka Božieho posolstva.

 

3.) Každý kresťan sa má usilovať o očistu svojej duše.

Výsledkom je pocit zmierenia a pokoja. Očistenie od hriechov spôsobí v duši človeka harmóniu a určitú spokojnosť, ktorá ho motivuje konať dobro a zanechať zlo. Predpokladá to jeden dôležitý úkon – vyznať svoju vinu. Nie každý je toho schopný. Ani na verejnosti, ani vo sviatosti pokánia.

          Pred niekoľkými dňami som sledoval dokumentárny film o Norimberskom procese (1945). V nemeckom meste Norimberg sa konal súdny proces s nacistickými pohlavármi. Slovo dostal aj syn jedného z nich. Mal možnosť vyjadriť sa k vine svojho otca. Od režiséra dostal otázku: „Myslíte si, že váš otec ľutoval to, čo urobil? Syn chvíľu mlčal, a potom povedal: „Ako som poznal otca, tak nie. Môj otec nebol schopný priznať si vinu ani deň pred svojou popravou. Bol presvedčený, že konal správne.“

          Svet je plný ľudí, ktorí majú svedomie podobné vyššie spomenutému nacistickému pohlavárovi. Veľmi ťažké je im priznať čokoľvek, čo by ich usvedčovalo zo slabosti. Ale spásu môžeme dosiahnuť len vtedy, ak si priznáme, že sme slabí, biedni a hriešni. Táto téza sa prieči ideálom tohto sveta, v ktorom sa zdôrazňuje nespochybniteľnosť postavenia ľudí v spoločnosti. Doba nepripúšťa mať za lídrov takých, ktorí by museli niečo ľutovať zo svojho života a pôsobenia. Ale Boh prijíma do svojho kráľovstva iba takých, ktorí sa do štádia pokánia dostanú. Inej cesty k očiste niet.

 

         

Všetci máme skúsenosť zo života viery, že Ježiš prišiel na tento svet kvôli nám. Nie raz sme mali možnosť prežívať jeho blízkosť. Tajomným spôsobom kladie na nás ruky, ujíma sa nás a očisťuje nás. On sa nikdy netváril, že nás nepozná. My sme jeho a jemu patríme. (Sme jeho ľud a ovce z jeho stáda.) Ak máme prežiť pôstny čas plnohodnotne, musíme pristúpiť k nemu a otvoriť svoje vnútro, aby sme Božie dotyky cítili intenzívnejšie. Liturgia Cirkvi nám bude pri tom nápomocná a pôstne obdobie pripraví pre nás ideálne podmienky na to, aby sme boli blízko Ježiša.

 

JEŽIŠOVI TREBA OTVORIŤ

 

        Všetci poznáme vetu: „...a neotváraj nikomu!“ Väčšinou ju adresujeme deťom a tým najstarším v rodine. Pritom im vysvetlíme dôležitosť takéhoto bezpečnostného opatrenia.

Dnes nie je výnimočné zistiť, že otvárame dvere všetkým, len Kristovi veľmi pomaly a obozretne – akoby sme sa ho báli. Jemu treba otvoriť zvnútra, lebo Ježiš nie je provokatér ani násilník. Aký typ človeka má byť ten, kto Ježišovi otvorí dvere?

Evanjelium nám k tomu ponúka bohatý materiál. Spomína udalosti, ktoré sa udiali v Kafarnaume a v jeho okolí.

 

1.) Ježiša najprv pustil do domu Šimon, lebo jeho testiná ležala v horúčke.

Ježiš k nej pristúpil, chytil ju za ruku a postavil na nohy.

        Dnes je vhodný čas na to, aby sme Ježiša vpustili dnu do svojho života, lebo zisťujeme, že veľa vecí nestojí na nohách, ale sú postavené „na hlavu“. Len Ježiš môže urobiť to, že ich postaví na nohy tak, ako to má byť.

        Prednedávnom sme sa mohli dozvedieť, že nemecký futbalový bundesligový klub Beyer Leverkusen dostal pokutu 18 000 Eur. Počas zápasu fanúšikovia klubu rozprestreli veľký banner s nápisom: Existuje veľa hudobných štýlov, ale iba dve pohlavia – muž a žena.“ Liberálna nemecká spoločnosť hneď zareagovala slovami, že ide o urážku, diskrimináciu, že je to neľudské, lebo tým bola urazená dôstojnosť tých, ktorí zmýšľajú inak...

        Žijeme v dobe, v ktorej sú veci postavené „na hlavu“, nestoja na nohách. Tvárime sa, že takto to má byť. Ak si postavíme za vzor život, ktorý je „postavený na hlavu“, raz-dva sa začneme potápať a zažijeme hlbokú krízu.

 

2.) Evanjelista píše, že: „Celé mesto sa zhromaždilo pri dverách.“

Ukázalo sa, že Ježišovi otvárajú brány nielen konkrétne rodiny (Šimonova), ale aj celé mesto. V tomto momente bolo skoro celé mesto jednotné. Dôvod bol jednoduchý. Všetci chceli vidieť a počuť Ježiša. Takúto exemplárnu jednotu nachádzame vykreslenú aj v prvých rokoch kresťanstva. V Skutkoch apoštolov čítame: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu.“ (Sk 4, 32) Dnes o takejto jednote iba snívame.

        Mnohí myslitelia dnešnej doby hovoria, že doba kresťanstva sa skončila. Možno je to pravda. Ale nezabúdajme, že kresťanstvo neskončilo a ani neskončí. Neskončila ani Cirkev a ani neskončí. A ani sám Ježiš neprestáva pôsobiť svojím Duchom. Práve naopak! Dnes musíme ešte silnejšie zdôrazňovať jeho vyhlásenie: „Ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 20)

        Ak bude kresťanov ubúdať, tí, ktorí zostanú, budú silnejší, jednotnejší, evanjeliovejší. Svedectvo ich života tak bude silnejšie.

 

3.) Ježišovi umožnili, aby sa nakrátko utiahol na pusté miesto a modlil sa.

 

Dnes počúvame jednotlivcov, najmä staršie ročníky, ktoré hovoria: „Začal som viac o seba dbať.“ Mysleli tým skutočnosť, podľa ktorej sa začali viac zaujímať napr. o dovolenku, výlet, rekreáciu či liečebný pobyt. A tak je to správne.

Nesmieme však zabúdať na to, že myslieť na seba znamená osvojovať si prax utiahnuť sa do samoty a modliť sa. Začnime dbať o seba tým, že Bohu ponúkneme čo najvýhodnejšiu časť dňa, a nie iba „paberky“, nie iba to, čo zostane ako odrobina po tom, čo sme šťavnatejšie sústa dňa venovali tomuto svetu. Vysiľujúci životný štýl, zraňujúce vzťahy a deptajúca atmosféra v zamestnaní si priam pýta návrat k Bohu.

       

 

Niekedy treba vstať z pohodlia života a Kristovi otvoriť, pretože On stále klope. Svet nás oslepuje, Kristus vnáša príjemné svetlo. Svet ohuruje a šokuje, Kristus ponúka, svet nemôže zaručiť svoj trvalý lesk, hoci sa tvári, že áno, ale Kristus garantuje spásu, lebo On za všetkých položil svoj život.