O odhodlaní.

V bežnej praxi života používame výraz-vyhrnúť si rukávy. Môžeme to pochopiť doslovne. Ideme vykonávať určitú činnosť a aby sme si nezašpinili oblečenie s dlhým rukávom, tak si rukávy vyhrnieme na úroveň lakťov. Ale môžeme to chápať aj obrazne. Výraz-vyhrnúť si rukávy znamená odhodlanie ducha človeka pre nejakú činnosť. Aj za tú cenu, že si  rukávy odevu naozaj zašpiníme. Nedávno som čítal úvahu na aktuálnu tému očkovania. Autor napísal, že ten, kto sa odhodlal dať sa zaočkovať, si musí vyhrnúť rukávy. V skutočnosti i v prenesenom slova zmysle. Cez košeľu sa zaočkovať nedá a bez vnútorného odhodlania sa to realizuje tiež ťažko. 

    Evanjelium zachytilo zbor apoštolov pri stolovaní /Jn 13, 21-38/. Svätopisec zachytil Ježišovu poznámku, ktorú adresoval Judášovi:"Čo chceš urobiť, urob čo najskôr". Judáš vedel, že Ježiš vie...Títo dvaja sa hneď pochopili, lebo Pán mal na mysli Judášovu zradu. A Judáš pochopil, že Ježiš o tomto zámere vedel. Ostatní apoštoli zmysel dialógu nepochopili, len hádali o čom bola reč. Ježiš povzbudil Judáša, aby si "vyhrnul rukávy" a konal rýchlo. Muselo sa naplniť, čo bolo v Božích plánoch. Vetu nášho Učiteľa by sme mohli použiť aj pre dobré veci, nielen pre zradu.

    Pod zorným uhlom Ježišovho tajomstva umučenia, smrti a zmŕtvychvstania sa máme rozhodovať pre dokonalejší život. V mysli nám možno víria rôzne podnety, ktoré by sme chceli priniesť ako obetu. Prílišným oddiaľovaním by mohli stratiť na presvedčivosti, ba až úplne zaniknúť. Ježiš nás povzbudzuje:"Čo dobré chceš urobiť, urob čo najskôr a neodkladaj na potom...". Sú sviatky Pánovho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania. Vyhrňme si rukávy a konajme, aby sa medzi našu dobrú myšlienku a skutok, nevklínilo niečo, čo by nám prekazilo konať požehnané skutky. 

Vstúpiť s Ježišom do Jeruzalema.

Väčšina ľudí používa pri vzájomnej komunikácii spojenie slov, ktoré označujeme ako : barličky. Občas sa ocitnú v úzkych. Nechcú priamo klamať, tak radšej použijú tzv. milosrdnú lož. Vyššie menované zvraty používajú v takejto podobe:"...ak by si niečo potreboval...,ozvem sa niekedy...,niekedy sa u tebe zastavím.., urobím všetko, čo je v mojich silách..." atď. Už dopredu vedia, že z toho, čo sľubujú, nič konkrétne nevzíde, ale zopár alibistických fráz nemôže byť na škodu...

    Teraz si predstavme priamočiarosť Božieho Syna, ktorý vstupuje do Jeruzalema,aby trpel.  Jeho presvedčenie dostatočne vyjadruje modlitba dňa pri liturgii Kvetnej nedele. Hovorí sa tam, že Ježiš sa pokoril, prijal prirodzenosť človeka a trpel za naše hriechy. Ako je vzdialená táto prax od našich výhovoriek, klamstiev, poloprávd a vyhnutiu sa zodpovednosti?! Čo nám treba robiť, aby sme sa aspoň trochu priblížili k tomuto Ježišovmu postoju služobníka Božieho kráľovstva? 

    1,Potrebujeme hľadať pravú sladkosť. Pred nedávnom uviedli v správach zaujímavú informáciu. Podľa nej, výrobky označené ako sladké, nemajú rovnaký pomer sladkosti. Inými slovami:niektoré rovnaké výrobky z viacerých krajín, nechutia rovnako sladko. Viacmenej ide o záležitosť tých, ktorí riešia technologické skutočnosti. Nám ide o duchovný rozmer. Áno, teraz na prahu Veľkého týždňa uvažujeme o tom, ako tých "sladkých" vecí užívať menej. Ale ide aj o to, aby sme v niektorých aktivitách "sladkosť" objavili. Nejde o sladkosť, ktorú by sme mali zachytiť na jazyku, či v žalúdku. Tých má byť teraz poskromnejšie. Myslíme na sladkosť, ktorá vyvoláva spokojnosť vo svedomí, lebo súvisí so skutkami obety a pokánia. Ide o iný druh sladkosti. Taký, ktorý spočíva v nádeji, že sme Bohom milovaní a že naša cesta za ním je istou cestou k spáse. Naučme sa vychutnávať tú inú sladkosť. Menej takú, ktorá je telesne kalorická a človeka skôr za večným cieľom spomaľuje. 

    2,Potrebujeme oživiť staré,dobré a osvedčené gestá s obsahom. Potrebujeme ich znova rozhýbať. Presne tak, ako človek, ktorý absolvoval operačný zákrok zameraný na pohybový systém. Po zákroku mu lekári odporúčajú, aby "sa rozhýbal". Pred časom mi ktosi ukázal na internete istú zaujímavosť. Na stránke sa nachádzali portréty  osobností, a to z rôznych období. Medzi nimi boli politici, vodcovia, umelci, vedci a pod. Mali spoločné jedno-boli už po smrti/Napoleón, sv. Václav, Mona Lisa, Chopin a iní/. Odborníci tieto známe, ale strnulé tváre , rozhýbali. Využili veľké možnosti grafiky dizajnu a oživili, rozhýbali ich mimiku. Postavy náhle ožili a urobili očami, alebo celou tvárou niekoľko pohybov, žmurkli a usmiali sa, či pokrútili hlavou.Potrebujeme oživiť staré dobré gestá a činnosti, na ktoré sme zabudli a ktoré sú už možno v našom ponímaní dávno mŕtve. Bolo by užitočné, keby sme znova zložili ruky k modlitbe a ešte predtým sa odhodlali k prežehnaniu. Rovnako užitočné by bolo, keby sme častejšie, aj mimo liturgiu, vyznali svoju hriešnosť skutočným bitím sa do pŕs, podľa vzoru mýtnika v chráme/Lk 18,13/. Osožné je aj gesto pokusu o zmierenie , a ktoré spočíva v napriahnutej pravici voči niekomu, s kým sme si nepodali ruky už veľmi dávno. Nezabudnime ani na úkon pokory pred Bohom a kľaknime na kolená, aby sme mohli autenticky oplakať svoje hriechy. Rozhýbajme najprv dušu a tá nás povedie k telesným skutkom, zameraným na prehlbenie viery. 

    3,Potrebujeme, aby v nás pohasli niektoré svetlá. Svetlá v človeku, by mali byť autentické, a nie umelé. Umelé robia veľa šarapaty. Nedávno sme si pripomenuli Hodinu zeme. Bola zameraná na to, aby sa v určenú hodinu vypli umelé osvetlenia rôznych dominánt-budov, ktoré svietia aj celú noc. Umelé svetlá negatívne vplývajú na človeka, ovplyvňujú jeho nočný odpočinok a ubližujú aj prírode všeobecne. Môže to byť len dobré, ak ich niekedy vypneme. "Vypnime" niektoré dominanty svojho štýlu života. Nebolo by od veci, aby sme ich vypli nastálo. Často si potrpíme na niektoré priority, úkony, gestá a činnosti, a ani nebadáme, ako nimi ubližujeme svojmu okoliu. Porozmýšľajme nad tým, či niekomu svojimi postojmi neubližujeme, či ho neobmedzujeme, či nepestujeme mocenský kult voči tým, ktorí sú slabší a nedokážu sa brániť, či nespôsobujeme, že kvôli našim atakom, nemôžu v noci zaspať. ... Ak pristúpime k tejto činnosti zodpovedne, bude v našom živote menej umelého svetla falošnej dokonalosti a viac priestoru pre Svetlo, ktoré prišlo na svet, aby vykúpilo celý svet. 

Ježišov vstup do Jeruzalema

 

         Silným fenoménom pre každého Američana je Yellowstonský národný park. Vnikol koncom 19. storočia. Evidujeme v ňom tzv. geotermálny bod. Ide o ojedinelý úkaz. Uprostred treskúcej zimy vyviera na určitom mieste zo zeme gejzír horúcej lávy. Vytvára pri tom rôzne útvary. Kombinácia mrazu a horúcej lávy je nevšedný prírodný úkaz.

         Kvetná nedeľa nás vovádza do Veľkého týždňa a je pre každého veriaceho veľkým tajomstvom. Spočíva v tom, že do mrazu života, ktorý ešte nepoznal Mesiáša, vstupuje horúca láva milosti v podobe Učiteľa z Nazareta. Je to on, ktorý prináša vykúpenie. Toto tajomné stretnutie hriešneho a mrazivého sveta s teplom Božej vykupiteľskej lásky nám poodhaľuje niektoré javy súčasného sveta. Ktoré sú to?

1.)                        Dnešný svet je zbulvarizovaný.
Základom tohto slova je bulvár. Mnohým z nás taký dôverne známy. Dokonca viac ako Sv. písmo. Sme svedkami javu, podľa ktorého všetko, čo je seriózne a hodnotné, je sprevádzané bulvárom. Čokoľvek si chceme prečítať alebo pozrieť, hneď je nám ponúkaný bulvárny príspevok. Je to falošný pokrm. Podobá sa to situácii, v ktorej si chceme vychutnať nejaký výhľad v prírode, ale do oka nám vojde smietka a z výhľadu už nemáme taký pôžitok. Čisté oko požaduje čisté prostredie. Len tak môžeme mať zmyslový pôžitok a hlavne hlboký a duchovný úžitok. Zmysly očisťované pokáním majú zatúžiť nie po bulvárnych projektoch, ktoré sú síce lákavé, ale plytké. Majú zatúžiť po čistých, nepoškvrnených líniách Sv. písma. Ním sa naše oko čistí a zároveň sa cezeň naša duša sýti pravým hodnotným pokrmom. Takýto pohľad z výšky Božieho slova je užitočnejší ako pohľad z plytčiny bulváru.

 

2.)                        Dnešný svet je zbyrokratizovaný.
Spoločnosť síce hovorí, že proti byrokracii koná, ale bežný človek má pocit, že sa do nej ešte viac zamotáva. Pavučina byrokracie býva nepríjemná.
Pred niekoľkými dňami sme v správach verejnoprávnej televízie počuli, že sa vytvorila tzv. „cesta pacienta“. O čo ide? Cesta pacienta je vlastne manuál, ktorý presne definuje človeku chorému na COVID 19, ako sa má zorientovať v spleti zákazov, odporúčaní a výstrah. Dnes sa treba v džungli virtuálneho sveta preklikávať a dúfať, že budeme mať šťastie pri domáhaní sa svojho cieľa: niekde sa prihlásiť a dúfať, že budeme prijatí vážne a s úctou, lebo ak nie sme prijímaní s úctou, tak tu ide len o byrokraciu. Tá môže byť oficiálna (formuláre, tlačivá, čakacie lehoty) alebo neoficiálna (odmietavý postoj).

Utrpenie Pána Ježiša nám pripomína, že cesta alebo púť človeka zo stavu „hriešnik“ k statusu „kajúcnik“ nemá byť byrokratizovaná. Táto línia má „svietiť“ „online“. Má byť zreteľná a vyznačená tak, ako je zreteľný a vyznačený pohľad na Ježišov kríž a na jeho umučenie. Trasa „hriešnik – kajúcnik“ má mať výrazné miesto v živote tých, ktorí uverili v Krista.

3.)                        Dnešný svet je zradikalizovaný.
Základom tohto slova je „radikál“. Za radikála sa považuje človek, ktorý hľadá rýchle, krajné a žiaľ aj devastačné riešenia. Prejavuje sa tým, že vstáva od stola dialógu a chopí sa zbrane. V Markových pašiách čítame o komsi, kto pri Ježišovom zatknutí vytiahol meč a odťal ucho sluhovi veľkňaza. Pán Ježiš odmieta takéto zradikalizované postoje.

Ten, kto vedie dialóg s Bohom, chopenie sa zbrane nie je preňho správnym riešením. Podľa Ježišových myšlienok je legitímna iba jedna forma radikálneho konania. Súvisí s odmietnutím hriechu. Hriešne návyky nemáme odkladať a archivovať v zákutiach svojej duše, ale radikálne sa ich máme zbaviť. Môžeme to prirovnať k známej situácii zo života. Z času na čas sa potrebujeme zbaviť starých a nepoužívaných vecí. Niektorí to riešia tak, že ich len presunú do inej skrine. Iní ale zoberú plastové vrece a všetko nepotrebné vyhodia. Takýto postoj voči hriechu je správny a len taký nám prinesie úľavu a harmóniu v duši.

 

         Napriek všetkým týmto javom gejzír lávy Pánovej milosti vytryskol pred 2000 rokmi aj pre dnešok. Teplo Pánovej milosti budú cítiť ľudia do konca čias. Ani mrazivé okolnosti tendencií života bez Boha túto lávu neuhasia. Snažme sa byť za každých okolností dôstojnými reprezentantmi tohto Ježišovho víťazstva nad hriechom.

Džungľa versus civilizácia.

 Mnohí sme, nie raz, videli film Misia/1986/. Film má skvelé herecké obsadenie a nádhernú Morriconeho hudbu. Získal rôzne ocenenia. Prináša pútavý príbeh o jezuitskej misii v Južnej Amerike. Na pozadí príbehu sa ukazujú mocenské ambície Španielska a Portugalska. Pápež posiela svojho legáta, aby situáciu prešetril a rozhodol. Kardinál je nadšený atmosférou v misii. Je uchvátený,tým, keď vidí, aké majú domorodci talenty a ako presvedčivo prijali evanjelium. Napriek tomu rozhoduje tak, že jezuiti majú odísť a domorodci sa majú vrátiť naspäť do džungle, kde sa stanú ľahkou korisťou otrokárov. I rehoľníci i domorodci sa vzoprú a volia radšej smrť, ako návrat do džungle.

            V evanjeliu u sv. Jána čítame Ježišove slová:“...ja hovorím svetu to, čo som počul od neho/Otca/“ /Jn 8,26/. Boh hovorí. To je podstatné. Svet má možnosť počuť Božie slovo. Ježiš je sprostredkovateľ Otcových myšlienok. Bez nich by bol svet prázdny a hluchý. Koho sa dotkla civilizácia evanjelia, ten už nevolí návrat do džungle. Džungľa je svet blúdenia, nástrah a nebezpečenstva. Kto by sa chcel tam vrátiť, keď už spoznal život v slobode Božích detí?! Skúsili to Izraeliti, keď sa im putovanie z otroctva zdalo únavné. Sťažovali sa Mojžišovi:“ Prečo ste nás vyviedli z Egypta? Aby sme umreli na púšti? Niet chleba, niet vody! A tento biedny pokrm sa nám už protiví“/ Nm 21,4-9/.

            Boh nás volá k slobode. On nás vyviedol z džungle hriechu. Urobil to vtedy, keď za nás na kríži vylial svoju krv. Nebanujme za jarmom hriechu, keď sme nadobudli výhody Božieho kráľovstva. Ak sa vrátime svojim životom do džungle hriechu, staneme sa korisťou Zlého. Ak zostaneme s Kristom, on nás ochráni pred zlom a dožičí nám slasti civilzácie lásky.

Časy hrdinov

 

Boli časy, keď sme ako mladí obdivovali americké filmy. Ich hlavnou myšlienkou bola tzv. záchrana sveta. Vždy sa našiel hlavný hrdina alebo niekoľko jednotlivcov, ktorí odvrátili nejakú hrozbu. Niekedy zachránili mesto, krajinu, ba dokonca celý svet. Dnes na to spomíname s miernou iróniou a nadhľadom. Ježiš Kristus prišiel ako Záchranca, prišiel, aby vykúpil všetkých ľudí. V Liste Hebrejom čítame, že sa stal:“...pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú“ /Hebr 5,9/. On prichádza ako Záchranca celého sveta. Ako na to reagujú ľudia? Prijímajú ho ako hrdinu z amerických filmov? On takým nechce byť. Nemá k dispozícii zbrane, ani iné prostriedky násilia. Jeho prostriedkami spásy sú:utrpenie, kríž, smrť a zmŕtvychvstanie. Ježiš nikdy nebude na spôsob filmových hrdinov. Aký je postoj ľudí voči Božej ponuke spásy? 1,Niektorí sa pred ním uzavrú do svojho sveta. Takými boli najmä poprední Židia, farizeji a zákonníci. Nemali záujem, aby sa bližšie zoznámili s Ježišovou náukou. Vytýka im to jeden z nich, Nikodém, keď hovorí:“Odsúdi náš zákon človeka prv, ako by ho vypočul a zistil čo urobil?“ /Jn 7, 52-3/. Vo svete existujú ľudia, ktorí žijú v pralesoch. Nedotklo sa ich nič z našej civilizácie a ani o nej nič nevedia. Sú chránení pred vonkajším svetom. Čítal som o tom článok, ktorý začínal slovami:“Tu zastal predhistorický čas. Vôbec sa nepohol“. Aj farizejom zastal čas. Vôbec sa nepohli, keď odmietli Ježišovu náuku. Každý zastane na mieste, ak odmietne Ježiša. Civilizácia lásky sa ho vôbec nedotkne v plnej miere, k akej ho Pán pozýva. 2, Iní si síce strážia svoj svet, ale pootvorili okno na znak akejsi otvorenosti voči náuke evanjelia. Príkladom takéhoto postoja je Nikodém. Prišiel na to, že stará náuka je neudržateľná, lebo evanjelium predstavuje plnosť dokonalosti na ceste k spáse. Pred niekoľkými dňami sa objavila v správach informácia, podľa ktorej sú obyvatelia Islandu v strehu. Asi kilometer pod povrchom zeme prebiehajú v ich krajine zvláštne procesy. Bublá tam horúca láva, ktorá si hľadá cestu na povrch.Ľudia sa údajne znepokojení, lebo nevedia, cez ktorý pozemský otvor sa dostane von a spôsobí škody. Takýchto otvorov je na Islande mnoho.  Nikdy nevieme, cez ktoré otvorené okienko života sa k nám môže dostať Pánova milosť. Sú takí, ktorí sa toho obávajú, aby nemuseli meniť štýl života. Boh hľadá naše pootvorené okienka, aby sa dostal do srdca. Niekedy je to vedomie viny, bolesť, utrpenie. Inokedy moment nevydareného podujatia, sklamanie zo vzťahov a pod. V pôstnom období pootvorme okno svojej duše, aby Pánovo slovo preniklo do útrob mysle a ovplyvnilo konanie. Božia milosť akoby „bublala“ pod povrchom a naznačovala, že je určená pre človeka, aby spoznal svojho Spasiteľa. 3,Niektorí ľudia otvorili Bohu vstup do svojho sveta. Otvorili akoby vchodové dvere naplno. Urobili to bez obáv, vedomí si rizík a dôsledkov. Medzi prvými uvádzame  napr.Zacheja, ktorý zanechal mýtnicu a prijal Učiteľa ako hosťa. Ide najmä o kajúcnikov, ktorí oplakali svoje hriechy. Na portáli Postoj som čítal zaujímavý článok, ktorej autorkou je p. Eva Čobejová. Píše, že v posledných dňoch sa výraz-kajúcnik , sprofanizoval a vyprázdnil. V médiach sa používa vo vzťahu k ľuďom, ktorí sú teraz vyšetrovaní za rôzne zločiny. Tí, ktorí sa rozhodli s políciou spolupracovať, dostali titul-kajúcnik. Škoda, lebo so skutočným pokáním nemusia mať nič spoločné. Súhlasím s autorkou článku, že kajúcnik je človek, ktorý v horkých slzách oplakáva svoje zlé skutky. Ktovie koľkí z medializovaných kajúcnikov  tieto podmienky splňajú? Skutočný kajúcnik otvorí dvere Bohu naplno. Otvorí ich dokorán, lebo už chce žiť iba podľa Božích zásad. Snažme si zaslúžiť si status kajúcnika. Ide o dôstojné pomenovanie človeka, ktorí síce blúdil, no teraz sa teší, že je opäť v Božej priazni.

K úcte sv. Jozefa.

 

Životné prostredie okolo nás sa mení. Vedci nás upozorňujú na niektoré negatívne javy, ktoré sa ukazujú v prírode. Napríklad proces otepľovania Zeme. Teplota Zeme stúpa, topia sa ľadovce, dvíha sa hladina morí a tento fakt môže zmeniť životnú situáciu ľudí aj zvierat. Nedávno uverejnili správu, podľa ktorej sa zistilo, že nočná obloha už nie je taká tmavá, ako predtým. Jednoducho povedané, v noci už nie je taká tma, akoby sa patrilo. Je to výsledok trvalého pôsobenia umelého osvetlenia, ktoré má negatívny vplyv na zdravie človeka, na jeho psychiku. Určite by sme mohli v tomto výpočte pokračovať ďalej. Človek cíti, že teraz nie je ako bolo, že všade okolo sa dejú určité zmeny, ktoré môžu zmeniť spôsob jeho života. Svätý Jozef cítil, že okolo neho sa niečo deje. Hneď potom, ako si zaumienil,že pannna z Nazareta Mária sa stane jeho manželkou, začali sa diať okolo neho zvláštne veci. Zistil,že jeho život sa bude vyvíjať inak,ako do teraz.Život sa mu od základu zmenil. Apoštolská Penitenciaria nedávno organizovala kurz pre spovedníkov. Sv. Otec František v homílii, pri sv. omši účastníkom kurzu zdôraznil myšlienku, ktorá bola primeraná osobnosti ženícha Panny Márie. Povedal, že človek sa má 1,oddať Božej láske, 2,má sa nechať pod jej vplyvom zmeniť a 3, má na prejav Božej lásky primerane odpovedať. Ako sa to prejavilo v živote Jozefa, pestúna Božieho Syna? 1,Oddať sa Božej láske. Jozef sa venoval Božiemu plánu spásy naplno. Jeho osobné plány a ambície ustúpili. Uvedomil si, že to, čo chce od neho Boh teraz, je vrcholom jeho života. Tejto myšlienke podriadil všetko. Ak sa človek neoddá Božej láske, tak sa oddá svetu a môže to mať fatálne dôsledky pre jeho život. Ak sa oddá svetu, svet si z neho urobí otroka, neslobodného človeka. Urobí si z neho akéhosi obetného baránka, prostredníctvom ktorého bude vnášať do sveta odpor voči Bohu. Na druhej strane, kto sa oddá Ježišovi Kristovi, ktorý je najnevinnejší Boží Baránok, stane sa slobodným človekom a bude od neho dostávať blahodarný pokrm Slova a Tela. Oddanie sa Bohu znamená žiť v slobode a požívať dobrá, ktoré nás privedú do večnosti. 2,Je potrebné, aby sme sa v blízkosti Božej lásky vnútorne premenili. Rôzni jednotlivci, ale aj spoločenstvá hovoria, že chcú zmeniť svet. Hovoria, že je potrebné zmeniť celé okolie, ale nepovedia, že prvým krokom k zmene k lepšiemu, je zmena seba samého. Je zlé, ak si je človek tak sebaistý, že nevidí dôvod na približovanie sa k ideálu, ktorý nachádza v Kristovi. Jozef musel zmeniť spôsob uvažovania. Naučil sa Božiemu vedeniu, naučil sa započúvať do Božieho hlasu a nebrať ho na ľahkú váhu. Jeho život sa zmenil a on duchovne vyrástol. Rastie ten človek, ktorý sa chce meniť podľa vzoru evanjelia. Ani si neuvedomuje ako duchovne silnie a vyzrieva pre Boží plán spásy. 3,Premenený človek má odpovedať na Božiu lásku, ktorá ho premieňa. Jeho život má korešpondovať s Pánovou láskou. Jozef oddane miloval Máriu, svoju manželku a Ježiša, ktorého mu odovzdal Otec do opatery. Jozefova výchovná láska bola výsledkom odpovede na to, že Boh v jeho živote konal veľké diela. Po slávnych ľuďoch zostáva korešpodencia. Tá sa skúma, aby sa zistilo, aký bol ten významný človek. Korešpondovať znamená odovzdávať si správy, informácie a tajomstvá,odovzdávať ich a prijímať. Niet vznešenejšej korešpodencie, ako komunikovať s Bohom. Odpoveď na Božiu lásku sa má prejaviť najmä v komunikácii so svetom. Raz po nás zostanú spôsoby vzájomnej interakcie so svetom. Boh bude skúmať, či bola pre nás východiskovým bodom láska, ktorú nás on sám naučil. Východiskovým i konečným bodom nášho života a pôsobenia má byťtá láska, ktorú sme okúsili od Pána. Je to láska odpúšťajúca, pokorná, trpiaca, ale aj odvážna, taká, ktorá chce bojovať proti zvrhlostiam doby, teda proti hriechu. 

Čo môže spôsobiť neprítomnosť autority?

 Predstavme si situáciu z bežného života. Matka je doma s tromi deťmi. Zrazu zazvoní telefón a ona musí odísť niečo vybaviť. Najstaršie dieťa má už šesť-sedem rokov. Matka si ho zoberie bokom a povie:"Ja musím na chvíľu odísť. Ty si už veľký, daj pozor na svojoch súrodencov, kým sa nevrátim". Ani s tým, však, nemusí byť spokojná. Zavolá ešte susedke a povie, aby na deti dohliadla. Chce mať čo najväčšiu istotu, že všetko bude tak, ako má byť. V knihe Exodus čítame o tom, ako Mojžiš komunikuje s Bohom na Sinaji. Je dlho preč/štyridsať dní a štyridsať nocí/. Nemá koho by poslal, či je všetko v poriadku. Napokon, prečo by to robil, keď v tábore sú aj iné autority, ktoré by mali zabezpečiť poriadok/Áron/. Nestalo sa tak. Počas Mojžišovej neprítomnosti sa v tábore strhla vzbura. Pán na to Mojžiša upozorňuje a posiela ho domov, aby znovunastolil poriadok/Ex 32,7-14/.1, Židovský vodca sa dozvedá, že jeho súkmeňovci sa skazili. Prakticky to znamená, že zanechali dobro a nechali sa opantať zlom. Keď človek objaví dobro, hovoríme, že sa ním nechal preniknúť. Na druhej strane, keď ho premôže zlo, hovoríme, že sa ním nechal opantať. Dobro človeka preniká, zlo ho opantáva. Židia sa dostali do ošiaľu slobody, opantalo ich zlo. Len čo Mojžiš zatvoril za sebou dvere a odišiel k Pánovi, prepukli v tábore vášne falošnej predstavy slobody. Je zle, keď nemá človek autoritu, ktorá by ho viedla istou cestou. Preto, vzhliadame na Ježiša, ako na exkluzívneho vodcu, aby nás doviedol k brehom večnosti. Stáva sa aj to, že keďnejaká ľudská  autorita odíde k Pánovi/navždy/, ostatní, pozostalí, zostanú zmätení a často zanechajú cestu spásy. 2,Mojžiš a jeho ľud predstavujú názorný príklad. Židia počas Ježišovej neprítomnosti odbočili z cesty. Odbočiť, môže znamenať-zblúdiť. Ľudia konajú takto vo vedomí, že hľadajú tzv. vlastnú cestu. Povedia, že chcú ísť vlastnou cestou. Dá sa to, keď myslíme na nejakú odbornosť,alebo samostatné bývanie atď. Ale, keď máme na zreteli spásu, tam nemožno improvizovať a blúdiť mimo cesty evanjelia. Blúdiaci vo viere narobí starosti sebe, ale aj iným, ktorí sa modlia za jeho návrat. A návrat je väčšinou dlhodobou záležitosťou a žiada si svoje obete.3, Kniha Exodus hovorí, že Židia si urobili liate teľa. Správnu ideu Boha zamenili za modlu, t.j. za svoju predstavu Boha. Táto tendencia sa nesie dejinamu ľudstva až po dnes. Skutočný Boh, akoby ľuďom nevyhovoval. Chcú Boha svojich chúťok a často zvrhlých predstáv. Liate teľa bolo zo zlata. Áron nariadil, aby si vzbúrenci "postŕhali zlaté náušnice" a z nich dal urobiť modlu/Ex 32, 1-20/. Poprední židovskí predstavotelia zas mali vo zvyku postŕhať zo seba šaty. Urobil tak veľkňaz pri procese s Ježišom/ Mk 14,63/. Dal tak všetkým na javo, že sú svedkami najvyššieho stupňa rúhania, lebo Ježiš vyznal svoje božstvo verejne. Stŕhnutie náušníc bolo predpokladom pre modloslužbu a rituálne roztŕhnutie šiat predstavovalo zasa prázdne gesto horlivosti za čistotu viery. To, čo bolo potrebné urobiť v prvom rade, bolo "stŕhnutie" hriechov.  Prorok Joel naznačuje dôležitosť tohto úkonu. Pripomína, aby si ľudia "roztrhli srdcia a nie rúcha"/Joel 2,12/. Ten, kto strhne, odstráni hriechy, očisťuje svoj duchovný zrak a Kristus sa stáva preňho všetkým.