Prekonávanie vzdialeností

 

      V poslednom čase sa v slovníku človeka dnešnej doby objavuje sloveso „prekonať“. Najčastejšie ho dávame do súvislosti s COVIDOM 19. Do úvahy prichádza aj termín „choroba, slabosť alebo nejaká závislosť“.

         V živote sa učíme zdolávať a prekonávať rozličné ťažkosti. Vtedy cítime, že v nás pôsobí zvláštna sila, ktorá vychádza zvnútra, ktorá nie je samozrejmosťou, je Božím darom: v sile Božieho Ducha dokážeme prekonávať rozmanité formy zla.

         Ježišovi učeníci po zmŕtvychvstaní ich Majstra boli postavení pred výzvu. Museli zdolávať ťažkosti svojej doby. Mohli sa však spoliehať na silu zhora, lebo zostúpil na nich Duch Svätý.

         V Liste Rimanom čítame: „Bratia, všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi.“ (Rim 8, 14). My k tomu môžeme dodať: „všetci, ktorých vedie Boží Duch, dokážu prekonávať rozmanité problémy, vzdialenosti, ohraničenia.“

 

1.)  Apoštoli prekonali strach

Z Božieho slova vyplýva, že mali strach pred Židmi. Boli schovaní za zamknutými dverami. Stačilo pritom otvoriť dvere na miestnosti a vyjsť vonku. Ich príklad nám ukazuje, že to nie je také jednoduché.

V jednej televíznej relácii ponúkajú na predaj hotové byty alebo domy. Istá realitná agentka, aby získala klienta pre nejaký byt, použila vyjadrenie: „Otvoríte terasu a ste v raji.“ Myslela tým pekne upravený dvor a nádhernú záhradu.

Stačí otvoriť dvere viery, zbaviť sa strachu a objaviť raj, t. j. život podľa Krista. Ten je rajom uprostred toxicity dnešného sveta. Zmŕtvychvstalý Kristus nám zosiela svojho Ducha, aby sme sa nebáli otvoriť dvere Božiemu poznaniu.

 

 

2.)  Apoštoli prekonali jazykovú bariéru

Svätopisec to vyjadril takto: „...každý ich počul hovoriť svojím jazykom.“

(Sk 2, 1 – 11) Človek, ktorý vstupuje do cudzieho sveta, sa snaží prekonať jazykovú bariéru. Okolnosti ho donútia k tomu, aby sa naučil cudzí jazyk. Ak to dokáže, život v cudzej krajine sa mu zjednoduší a zároveň sa mu otvorí.

Mnohí ľudia dnes trpia negramotnosťou vo vzťahu k evanjeliu. Ono je pre

nich stále cudzou rečou, ktorú si ešte neosvojili. Mnohí sa o to ani nesnažia, hoci sú pokrstení a dokonca formálne prijímajú aj iné sviatosti.

Na druhej strane sú takí, ktorí poznajú reč evanjelia a chápu, že vôbec nie

je ťažká. Pán Ježiš preto, aby nás získal pre reč evanjelia, použil tento výraz: „...moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“ (Mt 11,30)

Cirkev sa už 2000 rokov snaží odstraňovať túto bariéru evanjelia. Pracuje vedená Duchom Svätým na tom, aby sa jednotlivci, ktorí sa hlásia ku Kristovi, zbavovali negramotnosti Božieho slova. Preto sa v Cirkvi hlása Božie slovo najmä pri hlásaní eucharistickej slávnosti alebo aj pri iných príležitostiach.

V tomto duchu vstupujme na posvätnú pôdu eucharistického slávenia s tým,
že chceme počuť a porozumieť Božej reči.

 

3.)  Apoštoli prekonávali vzdialenosti

U sv. Marka čítame Ježišov odkaz: „Choďte do celého sveta a hlásajte

evanjelium všetkému stvoreniu.“ (Mk 16, 15) V súčasnej dobe sa mnohí ľudia hrdia tým, že prekonávajú vzdialenosti. Sú to rôzni dobrodruhovia, cestovatelia, študenti a z donútenia aj utečenci.

Pri zdolávaní sveta a jeho vzdialeností treba vždy po sebe niečo zanechať.

Pred časom som sledoval dokumentárny film, ktorý tematicky čerpal z obd. 2. svetovej vojny. Ľudia v ktorejsi dedine, ku ktorej sa blížili okupačné vojská, museli rýchlo opustiť svoje obydlia. Keď cudzí vojaci vstúpili do prázdnych domov, nachádzali na stenách kríže, ktoré ľudia nestihli so sebou vziať. Tí, čo tam vstúpili, našli kríže, ktoré boli svedkom života, akým žili domáci obyvatelia.

Aké je dôležité, aby sme ďalším generáciám zanechali akoby znak hodnôt, ktoré sme vyznávali a podľa ktorých sme žili.

 

Čo zanechá po sebe dnešná generácia? Načo sa orientuje? Z čoho vychádza vo svojom živote? Tieto otázky sú veľmi nástojčivé a nabádajú súčasnú generáciu, aby prekonala vzdialenosť k Ježišovmu vykupiteľskému dielu.

Žiť podľa tohto tajomstva je najväčšou múdrosťou a jedine Boží Duch

nám môže pomôcť, aby sme túto vzdialenosť prekonali.

Manželom

 

       V živote sa riadime podľa určitých schém. Podľa nich postupujeme, vyhodnocujeme určité situácie alebo zachovávame postup pri dosahovaní svojich cieľov.

         Tieto schémy nadobúdame napr. výchovou a postupne ich zdokonaľujeme a aj prispôsobujeme životným situáciám. Čím je človek starší, tým má menší záujem o to, aby tieto schémy menil.

         Je o ich správnosti presvedčený a ony sa rokmi prehlbujú. Existujú určité schémy, ktoré sa odporúčajú ľuďom, ktorí vstupujú do manželského života. Sú primerané mladým – začínajúcim manželom, ale aj takým, ktorí už prežívajú pokročilé roky manželského spolužitia.

         Tieto schémy vychádzajú z evanjelia. Jednu z nich zachytil evanjelista, ktorý píše o Ježišovi, ako pri poslednej večeri „vzal chlieb, dobrorečil, lámal ho a rozdával“ (porov. Mt 26,26).

         Tento Ježišov úkon, ktorý dnes Cirkev používa pri slávení eucharistie, môže byť zároveň aj životným programom pre ľudí, ktorí uzavreli sviatostné manželstvo.

         Akým spôsobom ho môžeme premeniť na drobné?

 

1.)  Ježiš vzal chlieb (do svojich rúk)

Ľudia, ktorí vstupujú do manželstva, berú do vlastných rúk zodpovednosť. Cítia, že ich Boh povoláva, aby boli zodpovední nielen za seba, za svoje postoje, ale aj za atmosféru života manželského a rodinného spoločenstva. Ide o vec istej zrelosti človeka. Iba zrelý človek, osobnosť, dokáže vziať hodnoty do svojich rúk nie tak, aby ich deformoval, ale naopak – aby ich zveľadil a prehĺbil.

         Manželia majú cítiť zodpovednosť za dar, ktorý dostali od Boha v podobe spoločného manželského života. S pomocou Božej milosti môžu dar, ktorý majú v rukách zveľadiť a vytvoriť hodnoty pre večnosť.

2.)  Ježiš dobrorečil

Týmito alebo podobnými slovami zvolávame požehnanie pre dielo, ktoré je v ľudských rukách. Každé ľudské dielo, aj keď je na vysokej úrovni, potrebuje požehnanie zhora.

         Z toho vyplýva, že manželský život potrebuje nielen horizontálnu, ale aj vertikálnu rovinu. Naši starí otcovia to vyjadrili jednoducho, ale presne: „Márne ľudské namáhania bez Božieho požehnania.“

         Táto myšlienka by mala byť vštepená hlboko do života všetkým, ktorí nastupujú na spoločnú cestu životom.

         Dobrorečenie od Pána sa vzťahuje na osoby, ktoré sú si navzájom blízke v rodinnom spoločenstve, ale aj na činnosti, ktoré rodina vykonáva.

 

3.)  Ježiš lámal chlieb

Chlieb je určený na to, aby sa lámal. Nikdy nie je určený iba pre jedného. Túto schopnosť deliť majú iba ľudia, ktorí už v mysli rozmýšľajú sociálne, spoločensky. Vedia, že ak dostali nejaké dary od Pána, nemajú ich iba pre seba, ale majú poslúžiť viacerým.

         Znamená to, že najprv sa treba podeliť s blížnymi v mysli, v srdci, a potom aj v konkrétnej praxi života. Lámanie chleba alebo akéhokoľvek daru je darom od Boha. Ide o schopnosť, ktorou človek zabúda na seba a vidí periférne okolo seba potreby a situácie svojich blížnych.

         Ak takto vnímajú situáciu manželia, ich spoločný život bude požehnaním.

 

4.)  Ježiš dával chlieb

Dávanie má vtedy význam pre večný život, ak má v sebe pečať nezištnosti. Odovzdávame lásku zhmotnenú v skutkoch, lebo aj Boh daroval Lásku, t. j. svojho Syna ako najväčší dar pre ľudské pokolenie.

         My dávame iným, lebo čakáme odmenu nie od ľudí, ale od Boha, ktorý je Láska sama. Dávať je znakom zdravého ovzdušia v manželskom živote. Bez tejto čnosti a ochoty sa život dopredu neposunie.

         Dávaním a následne vďačným prijímaním vzniká požehnaný kolobeh Božej milosti, na ktorej je rodina závislá.

 

         Všetci manželia sa môžu v tejto schéme prehlbovať vždy, keď sú prítomní na sv. omši. Tam budú stále počuť slová kňaza, ktorý koná v osobe Ježiša Krista a ktorý berie chlieb do rúk, vzdáva vďaky, láme ho a rozdáva tým, ktorí majú pripravené srdce. Slávenie eucharistie im túto požehnanú aktivitu pripomenie, ale zároveň ich obdarí aj potrebnou silou, aby v tejto činnosti vytrvali do konca.

Vyčleniť sa

Predstavme si situáciu, ktorá je typická pre chlapčenské dospievanie. Deti hrali na ulici futbal/dnes zjav ojedinelý/. Ako áno ako nie, lopta vyletela prudko hore, narazila do okna a rozbila ho. Mladí futbalisti v momente ufujazdili. Zostal iba vinník. Taký bol šokovaný tým, čo sa stalo, že stuhol na mieste. Kým sa spamätal, už ho spoza rozbitého okna identifikoval majiteľ bytu a primeranou gestikuláciou naznačoval, že sa nevidia posledný krát. Kamaráti sa zbavili zodpovednosti a radšej zdúchli.

  Človek má niekedy pocit, že sa potrebuje od niekoho vyčleniť. Dôvody sú rôzne: strach, zbabelosť, pocit výnimočnosti, nesúhlas s niekým, alebo niečim atď. 

    Dvaja z Ježišových učeníkov, Zebedejovi synovia Jakub a Ján, to cítili rovnako. Vyjavili svojmu Majstrovi túžbu vyčleniť sa od ostatných, lebo túžili sedieť v jeho sláve po pravici a po ľavici /Mk 10, 32-45/. Predpokladáme, že svoju ambíciu celkom nedomysleli. Ostatní z apoštolského zboru na to reagovali veľkou nevôľou a dali im to patrične pocítiť. Pán Ježiš im okamžite naznačil, v ktorej oblasti sa majú vyčleniť najprv-v oblasti služby. Pripomína im:"...kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vašim služobníkom". 

    Kresťan má dosť príležitosti v tomto svete, aby sa v istom zmysle od neho vyčlenil. Tá najdôležitejšia spočíva v tom, že sa vymedzí od hriechu, že dá na javo, že so zlobou  nechce mať nič spoločné. Dá na vedomie, že sa mu prieči nenávisť, pomstychtivosť, podvod, násilie, faloš...Toto je základ svedectva evanjelia-nemať účasť na projektoch zloby, ktoré sú namierené proti evanjeliu. 

Väčšia citlivosť

Pri nakupovaní stretneme občas aj priateľov, či známych. Je logické, že prehodíme pár slov. Pri nedávnom stretnutí tohto typu sa ktosi pochválil, že kúpil pre každého člena rodiny teplomer, ktorý meria telesnú teplotu. Poznamenal, že sú digitálne, lebo tie považuje za presnejšie, ako klasické. Myslí si, že sú citlivejsšie na telesnú teplotu. Druhý, ktorý sa k debate pripojil, mu oponoval s tým, že klasika je klasika. Tak vznikla polemika, ktorá dala aspoň závdavok preto, aby sa priatelia mohli porozprávať, ak už nevyriešila odborný problém.  Sú veci, ale aj osoby, ktoré sú  citlivejšie na niektoré skutočnosti, ako iní. Vernejšie, presnejšie, precíznejšie vyjadria danú situáciu, ako v prípade iných. 

    Evanjelium nám ponúka exemplárny príklad citlivosti Ježišových učeníkov. Pán stúpa do Jeruzalema, aby zavŕšil dielo vykúpenia /Mk 10, 32-45/. Učeníci stúpajú s ním, počúvajú katechézu o nutnosti tejto obety, ale v mysli sa trasú pred tým, čo Ježiša čaká. Evanjelista napísal, že :"...stŕpli a so strachom išli za ním". Medzitým sa v spoločenstve rieši iná kauza. Zebedejovci žiadajú od svojho Pána akési výsostnejšie postavenie po jeho boku. Keď to ostaní počuli,:"...začali sa mrzieť na Jakuba a Jána". Ide o dve spontánne reakcie na nové skutočnosti v súvislosti s Ježišom. Reakcie učeníkov sú citlivé, presné, nenaučené, také, aké by sa dali očakávať aj od každého z nás. Je vidieť u nich človečinu. 

    Boh nám necháva priestor na to, aby sme citlivo, ľudsky reagovali na vzniknuté situácie, najmä vtedy, keď im celkom nerozumieme. Pti Ježišovi sa stávame citlivejšími, ľudskejšími. Možno by niekto čakal, že budeme hneď citlivejšie posudzovať veci podľa Ježišovho pohľadu. K tomu musíme dospieť a dozrieť. Najprv reagujeme ako /pre/citliví ľudia, ale vplyvom viery postupne, ako Božie deti, ktoré za normu posudzovania považujú teplomer evanjelia.  

Duch Svätý nie je legenda

 

      V niektorých odvetviach spoločenského života, napr. v športe, v kultúre a pod. sa stretávame s pojmom „legenda“. Ide o ľudí, ktorí sa nachádzali v minulosti na vysokom stupni dokonalosti v určitej činnosti. Vtedy boli všeobecne známi a populárni. Zároveň s tým požívali aj primeraný honor a výsady. Postupom času z dôvodu vyššieho veku alebo zdravotných obmedzení sa ich vrcholové obdobie skončilo. Považujeme ich za legendy. Za osobnosti, ktoré kedysi niečo znamenali a dodnes požívajú určitú úctu a vážnosť, ale pre obmedzenia života sa už do plnej formy nikdy nevrátia.

         Na Turíce zostúpil Duch Svätý na Ježišových učeníkov. Táto udalosť je stará približne 2000 rokov. Ten istý Boží Duch, ktorý zostúpil na apoštolov, pôsobí doteraz v Cirkvi. Nič nestratil na intenzite svojho pôsobenia. Je stále rovnaký, účinný a aktuálny. Aj napriek tomu, že od udalosti Turíc uplynulo veľa času, Duch Svätý nestratil nič na svojej dokonalosti a na svojom lesku. Nie je ani primerané, aby sme mu dali prívlastok „legenda“ v tom zmysle, ako sme to vysvetlili v úvode. Boží Duch nezostarol ani necíti vo svojom pôsobení nijaké ochabnutie, nijaký útlm. Cirkev sa stále honosí dokonalosťou pôsobenia Božieho Ducha.

         V čom je jeho prínos?

1.) Duch Svätý dopĺňa to, čo chýba.

        Známy herec, Dávid Suchet (predstaviteľ Herculesa Poirota), vo svojej autobiografii píše, že predtým ako vystúpi na divadelné dosky, si celý scenár divadelnej hry podrobne preštuduje. Najprv celý, potom tak, že vynechá repliky postavy, ktorú má stvárniť. Potom text číta tak, že sa pýta, čo môže on ako postava vložiť do diania scenára. Hovorí, že táto prax sa mu veľmi osvedčila nielen vo filme, ale aj v divadle.

         Aj Duch Svätý „číta“ scenár nášho života a to, čo chýba, vkladá do nášho pôsobenia, do našej mysle, do našich aktivít. My, slabí hriešni ľudia, nie sme schopní na všetko myslieť a na všetko dohliadnuť. Je tu Duch Svätý, ktorý prichádza na pomoc našej slabosti a dopĺňa najmä to, čo chýba nášmu životnému smerovaniu na dosiahnutie večného života.

2.) Duch Svätý chce objať všetkých.

Sv. biskup, Bazil Veľký, píše: „Duch Svätý sa tak rozdeľuje, že sám tým netrpí.“ (LH II. s. 954)

Je to niečo iné ako poznáme zo svojho života. Tu, na zemi, žijeme tak, že keď vykonávame veľa činností naraz, tak tým trpíme. Pri svojich činnostiach sme nútení doslova sa rozpoltiť. Venujeme sa viacerým ľuďom, robíme viaceré aktivity, rozdeľujeme svoje fyzické i psychické sily do viacerých oblastí. Ľudský organizmus tým trpí. Naopak, z Ducha Svätého neubúda. On neslabne, nemení sa. Je stále rovnako činný pri všetkých aktivitách. Zostáva ten istý, hoci sa rozdeľuje na všetky smery. Jeho aktivita tým netrpí, ani neklesá jeho božské pôsobenie.

         Niektoré firmy, napr. operátori, ponúkajú na svojich webových stránkach tzv. „mapu pokrytia signálom“. Nachádza sa tam mapa Slovenska, na ktorej sú zvýraznené aktivity a miesta činností spomenutých firiem. Na prvý pohľad to vyzerá tak, že dosah ich činností obsiahne celú krajinu. Je to však relatívny pohľad. Vo svojej činnosti musia zápasiť s konkurenciou a niekedy sa s ňou aj podeliť o miesto pôsobenia. Ich dosah teda nie je absolútny. Keby existovala mapa znázorňujúca siločiary pôsobenia Božieho Ducha, tak by sme si potvrdili to biblické, že: „Boh je všetko vo všetkom“. Boží Duch všetko obsiahne, nemá nijakú konkurenciu  ani nijakého rivala.  Dosah jeho pôsobenia je do hĺbky srdca každého človeka a obsiahne všetky kontinenty, celý stvorený svet. Z bohatosti tohto daru môžeme prijať aj my.

3.) Výdatnosť a hojnosť darov Ducha Svätého.

KKC v bode 747 hovorí, že Kristus rozlieva Ducha Svätého do všetkých svojich údov. Výraz „rozlieva“ hovorí o výdatnosti tohto zdroja.

         Pred niekoľkými dňami česká televízia vysielala reportáž z Brna. Odborníci odkrývali v meste poklopy a skúmali staré vrty, ktoré sa už dnes nepoužívajú. Skúmali výdatnosť vodného prameňa. Ak sa ukáže, že výdatnosť zdroja spĺňa súčasné kritériá, tak sa potom daný vrt obnoví a bude sa používať ďalej.

         Zem prahne po vode, potrebuje dážď. Je dobré, keď je ten dážď výdatný. Slabé pokropenie pôdy pomôže málokedy. To, čo všetko zveľadí, je výdatný dážď.

         Duch Svätý je najvýdatnejší zdroj milostí. Ľudstvo ho už 2000 rokov skúma a presviedča sa o dôležitosti tohto nebeského zdroja. O výdatnosti darov Ducha Svätého hovoríme nielen vtedy, keď sa dejú okolo nás zázračné veci, ľudsky ťažko vysvetliteľné. Výdatnosť darov Božieho Ducha je najmä tam, kde sa dôkladným spôsobom konajú činnosti každodenného života. Zodpovednosť, dôkladnosť, precíznosť, vernosť, obeta – to sú základy, na ktorých Boží Duch stavia svoje pôsobenie. V mnohých ľudských srdciach objavujeme nevysychajúci zdroj výdatnosti pôsobenia Božieho Ducha. Aj každý jeden z nás môže byť na Boží podnet hodným zdrojom darov pre našich blížnych.

Pár slov o jednote

Mnohí máme  ešte v pamäti revolučné novembrové dni roku 1989. Bolo jedna veľká eufória, ktorú človek nezažije každý deň.  Po čase sme zistili, že iba z eufórie sa vyžiť nedá. A tak forma jednoty a zomknutosti, ktorá sa vtedy na uliciach vytvorila, mala trvanie dočasné. Mysleli sme si, že nám  vydrží, ale prišla realita života a s ňou vytriezvenie. Mnohí si pamätajú rok 2002. Vtedy sa Slovensko stalo majstrom sveta v hokeji. Aj vtedy sme zažili eufóriu a zomknutosť, ktorá mala neopakovateľné parametre. Je príjemné zažiť takúto atmosféru, no eufória nie je jediným pilierom jednoty. Nevyniká  stabilitou, rýchlo vyprcháva. 

    Pán Ježiš sa vo svojej veľkňazskej modlitbe prihovára nebeskému Otcovi a prosí za našu jednotu /Jn 17, 20-26/. Hovorí:"...nech sú...dokonale jedno...".S touto jednotou nemá eufória veľa spoločného. Tá jednota, Kristom ohlasovaná, má mať mimoriadne parametre. 

    Skutky apoštolov potvrdzujú, že zdrojom jednoty medzi Židmi sa mohol stať Pavol a to prostredníctvom náuky Ježiša Krista. Mohol sa stať, keby ho jeho súkmeňovci prijali. O čo išlo? Veliteľ pevnosti Antonia , chcel poznať Pavlovu slabosť, preto ho dal predviesť pred akúsi židovskú  teologickú komisiu, aby s ním viedla debatu /Sk 22, 30 ,23, 6-11/.  Zistil, že Pavol slabosť nemá, ale že ju majú Židia. Tou slabosťou je nejednota. O zviditeľnenie tejto nejednoty sa postaral sám Pavol. Dokázal, že príslušníci jeho národa sa nedokážu zjednotiť  vo vieroučných otázkach, najmä v otázke zmŕtvychvstania. Tak, ako Pavol poľahky našiel slabé miesto Židov v nejednote, tak jedine on mohol byť strojcom jednoty, ale v Kristovi, ak by ho prijali. Iba Kristus môže byť byť pilierom jednoty. Iba v ňom sa môže všetko spájať a zjednocovať do dokonalosti. Bez Ježiša nemožno hovoriť o plnohodnotnej jednote, iba o eufórii a z nej vyplývajúceho náznaku zjednocovania. On musí stáť pri nás, keď chceme zjednotiť myseľ a skutky. On musí zoslať svoju milosť, aby sme mohli popracovať na diele jednoty v rodine. On je ten, ktorý svojou pečaťou Ducha posilňuje tých, ktorí sa obetujú pre dobro a jednotu v Cirkvi i spoločnosti.

Ruky

Meno Vlasta Burián /1891-1962/ pozná každý fanúšik filmového umenia, najmä na území bývalého Československa. Poznáme ho ako Kráľa komikov. Dodnes sa jeho filmy premietajú s veľkým úspechom. Je pochovaný na Vyšehradskom cintoríne v Prahe. Na hrobe má výjav z kameňa. Bola tam,údajne,  aj jeho busta, no tú niekto ukradol. Čo je však dôležité, zostali tam jeho dlane s prstami. Tie dlane, ktoré boli neodmysliteľnou súčasťou jeho hereckej geniality, tie dlane, ktoré tvorili základ jeho kreativity komika a ktoré predstavovali neopakovateľný druh gestikulácie. Kto videl niektoré z jeho filmov vie, že aj na tom postavil svoje umelecké kreácie. 

    Skutky apoštolov hovoria o tom, ako sa Pavol lúči s veriacimi v Efeze/Sk 20, 28-38/. Prihovára sa im takto:" Netúžil som po ničom striebre ani zlate ani odeve. Sami viete, že tieto ruky vyslúžili všetko, čo som potreboval ja  a títo tu so mnou". Pavlove ruky boli vzácne nie kvôli hereckým, či iným kreáciám, ale preto, že si nimi zadovážil všetko pre živobytie a hlavne preto, že sú svedectvom jeho krvavého zápasu o svedectvo Ježišovmu evanjeliu. Jeho ruky reprezentujú všetky aktivity a obete, ktorými je život apoštola popretkávaný. 

    Koľkým rukám sme vďační za dary, ktoré nám od Boha sprostredkovali?! Určite máme na mysli  najmä tie najbližšie-rodičovské. Nezabúdajme ani na ruky dobrodincov, ktorých sme v živote stretli viac ako dosť. Dali nám všetko. Pre danú chvíľu nám dali všetko, čo sme aktuálne potrebovali. Zvýraznime aj ruky kňazov, ktorí nám odovzdali všetky milosti   potrebné k spáse. Položme dôraz na to, aby aj tie naše boli zdrojom všeobecných dobier, ktoré ľudia z nášho okolia od nás právom očakávajú.