Naozaj chceš skoncovať s hriechom?

Istý človek robil radikálne zmeny vo svojom živote. Prakticky sa to prejavilo aj tak, že obmedzil používanie technológii na minimum.  Celý život sa v tejto oblasti pohyboval a napokon bol ňou presýtený. Nechal si iba najnutnejšie veci a stal sa z neho akýsi pustovník v dnešnom modernom svete. Napokon, nie je jediný. Keď mu priatelia pomáhali s likvidáciou techniky, donekonečna sa pýtali:"Si si istý a presvedčený, že sa toho zriekaš?". Ako keby čakali, že ich činnosť preruší a povie:"Stop, nepokračujte, žartoval som!". 

    Sme si istí, že chceme skoncovať s hriechom vo svojom živote? Naozaj je to tak alebo reči o pokání sú iba nutným súhlasom, ktorý sa od nás vyžaduje? Evanjelium hovorí o tom, ako Pán Ježiš uzdravil dvoch, ktorí boli posadnutí nečistými duchmi /Mt 8, 28-34/. Zlí duchovia prosili Pána, aby ich poslal do čriedy svíň. Keď sa tak stalo, črieda sa rozbehla dolu svahom a utopila sa v mori. Pastieri privolali obyvateľov mesta a tí, keď skonštatovali veľké materiálne škody, žiadali Ježiša, aby odišiel. V podstate mali dve možnosti. Buď mávnu rukou nad stratou svíň a povedia:"Bohu vďaka, že sa zachránili dva ľudské životy, ktoré boli oslobodené od posadnutosti", alebo budú oplakávať stratu stáda a  osud posadnutých im bude ľahostajný. Po niekoľkonásobnom prečítaní tohto textu vzniká otázka: naozaj si prajeme život bez hriechu? Lebo, keď sa človek zbavuje hriechu, musí počítať s tým, že ho to bude niečo stáť. Napríklad stratu určitého honoru a úrovene doterajšieho štýlu života. Nie raz sme nútení zrieknuť sa "čriedy svíň", len aby sme pocítili slobodu. Ale táto sloboda je nekonečne viac, ako iné výsady pozemského sveta. Prečo? Preto, lebo túto "slobodu nám vydobyl Kristus" /Gal 5,1/. Cenou našej slobody je Ježišova krv preliata za našu spásu. 

Ešte to budeš potrebovať

Všetci máme tendenciu zbierať a hromadiť veci. Vždy, keď natrafíme na niečo zaujímavé, povieme si:možno sa mi to zíde, ešte to budem potrebovať. Prax je taká, že z toho, čo sme zhromaždili, iba mizivé percento využijeme pri nejakej činnosti. Keby sme tak vedeli, ktoré druhy činnosti  sa nám zídu? Keby tak niekto prišiel za nami v rokoch mladosti a povedal:toto a toto rob poriadne, dobre sa to nauč, lebo to budeš potrebovať...

    Boh neprestajne povoláva ľudí do svojej služby. Tak tomu bolo aj v začiatkoch evanjelia. Medzi prvými povolanými, pre potreby ranej Cirkvi boli aj apoštolské kniežatá-sv. Peter a Pavol. Je to zvláštne, ale pri službe evanjelia využili hodne zo svojho života, ktorý predchádzal Pánovmu povolaniu.

    1.,Peter bol pôvodným povolaním rybár. Túto činnosť vykonával v náročných podmienkach, lebo pri rybolove sa stretol aj s nepriaznivými poveternostnými podmienkami. Bol zvyknutý zápasiť a bojovať s vlnami, v búrkach a v priaznivom, či nepriaznivom vetre. Naučil sa viesť rybársky čln spolu s celou posádkou a starať sa nielen o dobrý rybolov, ale aj o zdravie a bezpečnosť svojich spolupracovníkov. Ktovie, čo by povedal, keby bol vtedy niekto prišiel za ním a povedal:"Rob to poriadne, lebo to ešte budeš potrebovať pri ohlasovaní evanjelia? A on, ako prvý pápež riadil loďku Cirkvi v ťažkých podmienkach, lebo evanjelium bolo na svete ešte v zárodku. Riadil rybolov hlásania evanjelia a staral sa o duchovné zdravie a rôzne potreby prvých kresťanov. Ten, kto prijíma pokrm evanjelia a snaží sa podľa neho žiť, riadi a vedie iných. Možno si to neuvedomuje, možno o tom nevie, ale   Boh ho vedie tak, aby usmerňoval životy iných na cestu spásy. 

    2.,Pavol bol známy ako najväčší horlivec, čo sa týka obhajoby židovstva a zároveň ako najväčší odporca kresťanstva. Tak horlil za židovstvo, že iniciatívne podnikal rôzne výpravy, aby pozatýkal kresťanov a dával ich do väzenia /Damask/. Netušil, že sa mu táto horlivosť raz zíde. Už ako Pánom povolaný podnikal apoštolské cesty k pohanom, aby im odovzdával posolstvo spásy. Nerobil už zlomyseľné a násilné, hoci nevedomé výpady proti veriacim, ale mal nápady, ako osloviť dušu človeka tak, aby prijala evanjelium. Všetci máme takto postupovať: nerobiť výpady proti blížneme, ale realizovať nápady na budovanie pravej Božej rodiny. 

    Prefácia, pieseň vďaky na sviatok sv. Petra a Pavla nám pripomína, že" obidvaja, hoci odlišným spôsobom, zhromažďovali Kristovu rodinu". Táto činnosť bude pokračovať do konca čias. Aj my máme v tomto procese svoje miesto. Všetko, o čom sme presvedčení, že je  v Božích očiach správne, máme robiť v tom zmysle, že sa to zíde pre potreby evanjelia. Aj tie každodenné drobné veci, ktoré denne absolvujeme, poslúžia pre Božie kráľovstvo. Nepotrebujeme k tomu nič mimoriadne. Jedine to, čo sa dozvedel Apoštol národov:"Stačí ti moja milosť". 

Povstanie z ruín.

Pred niekoľkými dňami sa na Floride zrútila dvanásťposchodová budova. Teraz skúmajú, prečo. Spod ruín  už vyslobodili nejakých ľudí, ale stále sú niektorí nezvestní, čo znamená, že asi budú niekde tam, pod nánosmi sutín. Jeden z odborníkov povedal vetu:"Čím dlhší čas zostávajú ruiny ruinami, tým je menšia šanca, že sa v nich ešte zjaví život". 

    Evanjelium nám prináša správu o žene, ktorá bola dvanásť rokov vážne chorá/Mk 5, 21-43/. Evanjelista o nej hovorí, že:"...veľa vystála od lekárov, na liečbu minula veľa peňazí a jej zdravotný stav bol stále horší a horší..." Niekto by mohol konštatovať, že jej život sa zmenil na trosky a ruiny tak, ako tá budova na Floride...Na prekvapenie, zjavila sa v nej túžba po živote. Tá sa nestratila. Po dvanástich rokoch je to takmer zázrak. Objavila v sebe zárodky túžby po živote. Ako sa to prejavilo?  Stretla sa s Ježišom. Sledujme u nej postupnosť krokov.

    1.,Prišla v zástupe. Kto bol niekedy v zástupe, môže povedať, že niekde bol aj nebol. Bol medzi mnohými, ale neprejavil sa. Zástup je miesto a čas rozhodovania. Je tam istá anonymita, ktorá môže zatieniť našu účasť na nejakom podujatí. Keď je zle, povieme:"...veď som tam ani poriadne nebol...". Keď sa situácia vyvinie v náš prospech, povieme:"...aj ja som tam bol, len ste si ma nevšimli...". Kto je v zástupe, nie je výrazný.

    Predstavme si, že píšeme nejaký text. Keď text kontrolujeme, zistíme, že niektoré veci chceme zvýrazniť. Urobíme to tak, že niektoré výrazy podčiarkneme, farebne rozlíšime alebo ich napíšeme nejakou kurzívou. 

    Aj vo veciach viery sa potrebujeme v zástupe zvýrazniť. Zo všeobecného chceme prejsť ku konkrétnemu. Život sa nás spýta, kto je pre nás Boh a hlavne to, či chceme výraznejším spôsobom vnášať evanjelium do nášho okolia? Pravá viera nás bude tlačiť preč od zástupu a smerovať k spoločenstvu. K takému spoločenstvu, ktoré bude hnacím motorom nášho svedectva vo viere. Medzi zástupom a spoločenstvom je rozdiel.  Zástup má tendenciu schovávať niekoho, spoločenstvo práve naopak. Ono nás chce zvýrazniť ako horlivých nasledovníkov Pána Ježiša. 

    2.,Žena pristúpila k Ježišovi zozadu. Taký spôsob volí ten , kto má k niekomu úctu a bázeň alebo má úmysel niekoho vyľakať, či ublížiť...Ten, kto sa ukradomky blíži zozadu, má za cieľ s niekým komunikovať. Slovo čeliť, obsahuje výraz-čelo. Postaviť sa niekomu tvárou v tvár, postaviť sa čelom. Ježiš sa k odvážnej žene obrátil a ona musela čeliť jeho pohľadu, ale aj dôsledkom svojho konania. Tie dôsledky znamenali pre ňu uzdravenie a požehnanie. Súčasťou prejavov viery je aj odvaha čeliť dôsledkom. Niekedy je to výsmech, potupa, ale aj obdiv a uznanie. Žena z evanjelia nás povzbudzuje, aby sme našli odvahu čeliť Ježišovým požiadavkám, ale aj tomuto svetu, ktorý evanjelium zvykne zavrhnúť. 

    3.,Žena sa dotkla Ježišových šiat. Tento jav sa niekedy objavuje medzi rodinnými príslušníkmi alebo priateľmi. Stretnú sa dve priateľky, pričom jedna vezme medzi prsty okraj odevu tej druhej a skúma kvalitu. Skúma, čo sa dnes nosí, z akej kvalitnej látky je odev toho a toho človeka. Niekedy sa to nedá posúdiť iba pohľadom. Musíme ten povestný kúsok látky chytiť do ruky a bleskovo preskúmať. 

    Svet skúma čím odievame svoju dušu a čím ju živíme. Pýta sa o akú kvalitu ide? Čo sa dnes "nosí" v duši veriaceho človeka? A pri tom skúmaní môže zistiť, že ide o kvalitu, ktorá pochádza z nebeských zdrojov, lebo Božie Slovo nemá ľudský a pozemský pôvod. Nenájdeme rovnocenný materiál pre toho, kto by chcel zaodieť svoju dušu do niečoho hodnotného a pretrvávajúceho až do večnosti. Zaodievajme svoju dušu  odevom sviatostného  pokrmu, lebo jeho užívaním a prijímaním sa dotýkame samotného Ježiša. Vychádza z neho sila, ktorá uchvátila a zachránila aj ženu chorú na krvotok a určite zachráni aj náš život tak, aby sa nezmenil v definitívne ruiny bez známok života.

    

Niet nad jednoduchosť

Otec viedol syna, ešte žiačika, z futbalového zápasu. Chlapec mal na sebe oblečenie futbalistu a na nohách žiariace kopačky. Na malého chlapca prvotriedna výstroj. Chlapec však cestou fňukal. Neustále zdôrazňoval to, čo nedokázal pochopiť-ako je možné, že ich porazili rovesníci, ktorí ani neboli registrovaní v klube a na nohách mali iba obyčajné botasky...? Materiály, ktoré sa dnes používajú vo vrcholovom futbale, čo sa týka obutia, sú priam z kozmických zdrojov... Ešte to však neznamená, že tomu budú primerané aj výsledky...

    Všimnime si niekoľko situácií zo Svätého Písma, ktoré potvrdzujú, že to, čo je jednoduché, môže byť pred Bohom a svetom účinnejšie, ako to, čo sa na prvý pohľad javí ako reprezentatívne. 

    1.,V Knihe Sudcov sa nachádza text, ktorý prináša správu o tom, ako Gedeon porazil Madiánčanov /Sdc 6, 33-7,8, 16-22/. Zvláštne na tom je, ich porazil iba s tristo mužmi a ešte zvláštnejšie je, že namiesto prvotriednej výzbroje mali v rukách krčahy, fakle a poľnice. 

    2.,Na inom mieste sa píše o tom, ako Samuel vkročil do domu Izaiho, aby spomedzi jeho synov pomazal jedného za kráľa Izraela / 1 Sam 16, 1-13/. Keď Samuel zbadal prvého-Eliaba, povedal si, že on je tým vyvoleným. Ale Pán mu naznačil niečo iné. Povedal mu:" Nehľaď na jeho tvár ani na výšku postavy, toho som si nevybral". Boh má svoje kritéria. 

    3.,Nezabudnime ani na mladého Dávida, ktorý bojoval s robustným Filištíncom Goliášom /1 Sam 17, 1-10 .32. 38-51/. Saul chcel Dávidovi nanútiť jeho dokonalú výzbroj aby aspoň trocha pripomínal bojovníka. Dávid sa však cítil v brnení neprirodzene a cudzo. Vrátil sa k tomu, na čo bol zvyknutý. Vzal si do ruky palicu, z potoka vytiahol päť hladkých kameňov a ešte k tomu pridal prak. Takto "vyzbrojený" vykročil za víťazstvom. 

    Víťazstvo nemusí spočívať vo využití super technológií. Diabol nimi disponuje a používa lákadlá každej doby. Dokonalosť, účinnosť a víťazstvo spočíva niekedy v akoby naivnej a čistej jednoduchosti. Boh "obúva" svojich do "botasiek", aby naznačil, že on je ten jediný, ktorý dopriava víťazstvo a nie dielo človeka, ktoré sa vynáša do nebies. Presvedčil sa o tom aj ďalší veľduch Cirkvi sv. Pavol. Z rozhovoru s Pánom si odniesol ponaučenie:"Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti /2 Kor 12,9/. 

Prejsť na druhý breh

Centrom našej úvahy je výzva Pána Ježiša: "Prejdime na druhý breh" /Mk 4,35-41/. Stretávame sa s ňou v rôznych situáciách. Týka sa napr. plavcov, rybárov, námorníkov, turistov atď. Veľmi často sa tento výraz používa vo chvíli úmrtia človeka. Takýmto jemnejším spôsobom oznamujeme, že niekto odišiel do večnosti. Boh si ho povolal a oznámil, aby šiel za ním na druhý breh večnosti. Čo nám chce ozrejmiť udalosť evanjelia, ktorá približuje chvíle, ktoré strávili apoštoli na lodi s Ježišom?

    1.,On prijal pozvanie a vstúpil k nim do loďky. Pripomína nám známu skutočnosť-Boh vstupuje do života človeka. Robí to rozmanitým spôsobom a intenzitou.

    Na Zemi sa nachádzajú miesta, kde sa vyskytujú otrasy. Tamojší ľudia sú už na to zvyknutí. Mierne záchvevy pôdy sú pre nich samozrejmosťou. Keď tam vstúpi cudzinec, môže byť prekvapený. Ak nič podobné nezažil, môže sa zľaknúť. Preňho sú jemné záchvevy ako otrasy. Ešte netuší, čo to je skutočné trasenie Zeme. Kto komunikuje s Bohom vie, že vstup Boha do života môže mať charakter jemného záchvevu  alebo silnejšieho otrasu. Boh chce byť viditeľný a počuteľný. Nezriedka Boh vstupuje tak, že umožní človekovi, aby pil z kalicha bolesti, aby si užil horkosť, aby okúsil ťaživé situácie, no zároveň dáva na javo, že človeka neopúšťa. Boh vstupuje tak, aby sme to cítili, ale zároveň mali istotu, že nás nenechá napospas zradným vlnám tohto sveta. Nechce nás trápiť, ale očistiť a nastaviť tak, aby sme z cesty večnosti neodbočili. 

    2.,Evanjelium hovorí, že Ježiš na lodi zaspal. Iste mal za sebou to, čo dnes označujeme, ako rušný deň. Od únavy zaspal. Medzi apoštolmi to vyvolalo zdesenie. Búrka bola silná, preto ho zobudili.

    V živote máme niekedy pocit, že všetci reprezentanti dobra, t.j. tí, ktorí by nám mali pomáhať, zaspali. Aj v súvislosti s Bohom sa nám javí, že spí, keď si myslíme, že by mal zasiahnuť. V dnešnom svete sa usilujeme zobudiť spiace dobro. Chceme, aby sa postavilo na našu stranu a reagovalo na všetky krivdy a nedostatky tohto sveta, resp. nášho osobného života.  Boh je absolútne dobro. Netreba ho budiť, on vie, čo potrebujeme. Skôr nám treba otvoriť duchovný zrak a byť vnímavejší na Božiu prajnosť v tomto svete. Tým najväčším dobrom pre nás, pútnikov do večnosti je to, že máme možnosť ho spoznať zvnútra a s ním aj komunikovať. Týmto činom sa z nás stávajú takí reprezentanti dobra, ktorí dokážu mobilizovať a prebudiť zo sna všetko, čo môže odhaliť Boží plán spásy. 

    3.,Sme svedkami toho, ako sa na lodi, počas plavby, odohrala ešte jedna, dychberúca udalosť: Ježiš umlčal živly. More a vietor utíchli. A to všetko na základe krátkej vety:"Mĺč, utíš sa!". Pri bilancii nášho pozemského života, radi uznávame, že Boh neraz umĺčal živly, t.j. rozbúrené skutočnosti nášho vnútra. Tie skutočné živly sa viac nachádzajú v našej duši, ako niekde vonku. Boh je ten, ktorý jediný dokáže toto urobiť. Živly sveta, za pomoci techniky, dokážeme dnes monitorovať ba aj predvídať, ale nevieme ich odstrániť, zbaviť sa ich. Tie vnútorné, ktoré prebiehajú v našej duši, dokážeme správne regulovať, ba sa ich aj zbaviť. Ale na scénu musí prísť Kristus, ktorý má mať dominantné miesto v našom živote. Jedine on je strojcom a architektom pokoja, ktorý tak veľmi chýba súčasnému svetu. On jediný dokáže vyhojiť rany vnútra a upokojiť srdce, keď je zmietané nepokojom a žiaľom. 

    Vždy, keď zomrie človek, chceme ho odprevadiť na druhý breh, do večnosti. Robíme to najmä modlitbami. Nič účinnejšie neexistuje. Ale takýmito udalosťami prechádzame na druhý breh aj my, ktorí ešte zostávame. Formujeme sa nimi, zbavujeme balastu v duši a orientujeme sa na to, čo je najdôležitejšie-na spásu duše. Ide o druhý breh pripravenosti odovzdať sa do Božích rúk. Aj na ňom nájdeme Boha, ktorý otvára náruč a sýti nás svojou povestnou dobrotou. 

Hranice

 

         Človek má v sebe vybudovaný cit pre určité hranice. V bežnej praxi života sa vyjadríme niekedy aj takto: „....tu končí sranda“.
Čo tým chceme povedať? Napríklad to, že sa vytvorila akási pomyselná hranica. Vznikla línia medzi atmosférou, ktorá by mala byť prvotne uvoľnená, príjemná, veselá. Zmenila sa však na vážnu,
ba až zložitú. Bežný človek dokáže vybadať túto zmenu. Zbadá,
že ľudia pri svojej komunikácii prekročili istú hranicu. Napríklad v spoločnosti ľudí sa začne hovoriť na nejakú tému. Zo začiatku je debata voľná, otvorená, spontánna a priateľská. Neskoršie sa situácia vyhrotí. Padajú silnejšie slová, ustupuje racionálne v človeku a nastupujú vášne. Vtedy nestranný pozorovateľ môže konštatovať: „...tu končí sranda“.

         My, veriaci, sme presvedčení, že ten, ktorý určuje hranice ľudského správania, je Boh. On sám určí, čo je únosné, čo je dovolené a naopak – čo prekročí hranicu Božej vôle. Môžeme sa o tom presvedčiť aj v Božom slove.

         V Knihe Jób čítame: „Potiaľto smieš ísť, ďalej nie, tu sa rozbije pýcha tvojich vín.“ (Job 38, 11) V evanjeliu čítame o tom, ako Ježiš nariadil učeníkom: „Prejdime na druhý breh.“ Vzápätí čítame o tom, ako Ježiš vstal, pohrozil vetru a moru a povedal: „Mlč, utíš sa.“
(Mk 4, 35 – 41) Presviedčame sa o tom, že Boh je ten, ktorý stanovuje hranice nielen živlom, ale aj ľudskému správaniu.

         V čom sa prejavuje najviac porušenie pomyselných hraníc v ľudskom správaní?

 1.) Ľudia majú problém vtedy, keď majú posúdiť rozdiel medzi výrazmi: využiť a zneužiť.

 

Prax života ukazuje, že je tenká čiara medzi týmito výrazmi. Prejavuje sa to vo vzťahu k prírode. Využívame mnohé zdroje,
ktoré posilňujú náš život, pohodlie a uľahčujú nám život. V dnešnej dobe konštatujeme, že sme porušili pomyselnú hranicu a že dnes prírodu zneužívame. Neustriehli sme istú normu správania sa.

To isté môžeme konštatovať vo vzťahoch. Sú situácie,
kedy využívame v dobrom slova zmysle dary a schopnosti iného človeka. Niekedy však s ľútosťou konštatujeme, že niekto zneužíva dobrotu iného človeka. Aj v tomto prípade ide o porušenie istej hranice. Nehovoriac o tom, že svedomie nám niekedy vyčíta takýto postoj voči Bohu. Sú ľudia, ktorí neustále zneužívajú nekonečnú Božiu dobrotu. Boh je však s nami veľmi trpezlivý a ponúka nám nové a nové príležitosti na obrátenie.

Aby sme túto pomyselnú hranicu neprekračovali, musíme sa naučiť Bohu prejavovať vďačnosť. Ten, ktorý ďakuje Bohu a ľuďom
za ich dobrodenia, nebude len tak ľahko porušovať hranicu únosnosti. Je povzbudivé, že medzi úmyslami, na ktoré slúžime sv. omše,
sa často objavuje úmysel – poďakovanie P. Bohu.

 2.) Ďalší prípad porušenia hraníc v správaní človeka sa prejavuje v tom, či dokážeme uznať zásluhy iného človeka.

Často sa presviedčame o tom, že sú ľudia, ktorí zásluhy
na dosiahnutí úspechu prisudzujú len svojej snahe. Nevidia zásluhy iných. Aj tu je pomerne tenká hranica, ktorá sa často porušuje.

Nedávno som sledoval v televízii dokumentárny film o pamiatkach starého Ríma. Odborníci – speleológovia – jaskyniari – skúmali priestory pod povrchom zeme v oblasti Ríma. Objavili staré bane, v ktorých pred stáročiami otroci ťažili materiál, ktorý sa nazýva tuff. Tuff má takú vlastnosť, že na vzduchu tvrdne, a tak sa môže používať ako stavebný materiál.

Na jednej strane boli otroci, ktorí mali najväčšiu zásluhu
na ťažbe, na druhej strane boli tí, ktorí na ich drine zarábali a získavali slávu. Otrokom sa nedostalo uznania.

Tento obraz starého Ríma bol možno charakteristický pre vtedajší svet. Má však hlboký dopad aj na súčasnosť. Aj dnes sú ľudia, ktorí majú zásluhy za mnohé podnetné a užitočné veci. Sú však
aj ľudia, ktorí z ich obetí profitujú. Získavajú slávu a hlavne – bohatnú. Tí, ktorí majú najväčšie zásluhy za dobré diela, ostávajú v úzadí. Povzbuďme sa v myšlienke, podľa ktorej sa budeme snažiť viac vnímať zásluhy svojich blížnych. Budeme si viac všímať ich drobné príspevky na naše životné pohodlie a úspechy. Nezabudnime ich vyzdvihnúť a prisúdiť im také zásluhy, bez ktorých by nebol náš život tam, kde sa nachádza.

 3.) V súčasnosti sa až dramatickým spôsobom stiera hranica hriešnosti.

Ľudia sa snažia posunúť hranicu hriechu, ak sú vôbec ochotní prijať skutočnosť, že hriech existuje. V súčasnosti prebiehajú Majstrovstvá Európy vo futbale. Pri sledovaní zápasu som si všimol jednu situáciu. Rozhodca odpískal faul. Mal sa kopať priamy kop. Hráč poškodeného mužstva pristúpil k lopte, zobral ju do rúk, urobil niekoľko krokov smerom bližšie k súperovej bráne. Loptu položil
na trávnik a chcel kopnúť priamy kop. Rozhodca to zbadal, zobral loptu a posunul ju naspäť na správne miesto. V športe sa takéto podvody dejú. Dejú sa však aj v živote.

         Mnohí ľudia posúvajú hranicu hriešnosti, a to podľa svojej ľubovôle. Obhajujú sa týmito výrokmi: „aj iní tak robia“, „iní sú ešte horší ako ja“, „aj iní toto robia a pristupujú k sviatostiam“.

Dôležitou činnosťou dnešného človeka je jeho schopnosť vrátiť hranicu hriešnosti, kde ju položil Boh. Kým tak neurobíme, vždy budú sváry, nepokoje, krivdy, zlomyseľnosti a žiaľ, aj násilnosti.

Toto všetko sledujeme dnes aj v tej najvyššej úrovni spoločnosti. Nájsť hranicu hriešnosti podľa Božej vôle znamená nájsť úľavu, pokoj a jednotu v ľudskom spoločenstve.

    Človek, ktorý má vo svedomí vybudovaný cit pre situáciu, nachádza správne hranice. Svedomie mu určuje medze, ktoré nechce prekročiť. Robí tak preto, aby neurazil Boha a nepoškodil blížneho.

Ak ostaneme v medziach, ktoré stanovil Boh, pocítime Boží pokoj. Ten je predzvesťou Božieho kráľovstva, ktoré Boh prisľúbil tým,
ktorí o pokoj a jednotu budú prosiť a zápasiť.

Protokol alebo od oka?

Pri niektorých činnostiach sa od nás vyžaduje presnosť, inokedy máme k dispozícii voľnosť. Všetci vieme, čo je to protokol. Ide o prísne pravidlá komunikácie s určitými ľuďmi, najmä s vysokopostavenými. Kto sa stretne s kráľovnou alebo pápežom, nemôže hovoriť, čo sa mu zachce a kedy chce. Viažu ho k tomu pravidlá, ktoré sú dané na určitú príležitosť. Keď sa stretneme s priateľmi, nijaký protokol nepotrebujeme. Rozhovor je voľný, spontánny, otvorený, priateľský. 

    Ľudia, ktorí pracujú v gastrooblasti a varia, vedia, aká je dôležitá gramáž. Niektoré ingrediencie musia byť v jedle zastúpené presne, v gramoch. Ale bežný domáci kuchár vie, že najlepšie jedlo je vtedy, keď sa nemusí dodržiavať nijaký protokol a prísady idú v množstve-od oka.  Podstatné je, aby stravníkom chutilo. 

    Aká má byť modlitba? Máme dodržiavať protokol, t.j. držať sa urputne nejakej konkrétnej naučenej schémy, alebo môžeme ísť na voľnobeh, podľa toho, ako to cítime vo vnútri? Pán Ježiš nás trochu usmerňuje v evanjeliu/Mt 6,7-15/. Na jednej strane nás presne motivuje k tomu, aby sme si osvojili modlitbu Otče náš, no vzápätí varuje, aby sme nezašli priďaleko vzhľadom na našu príslovečnú náchylnosť dlho a rozvláčne hovoriť. 

    Niekomu vyhovuje presná "gramáž" modlitby. Musí mať danú schému, ktorú málokedy opustí, nikdy z nej nevybočí. Iní vyznávajú tézu-od oka. Argumentujú tým, že pred Bohom sa nemáme cítiť uniformne, ale konformne. V každom z týchto prítupov je veľa múdrosti , skúsenosti a pravdivosti. Máme hľadať taký spôsob modlitby, ktorý osvieži naše duše. Je fakt, že sa musíme k modlitbe aj prinútiť a je pravda, že nie vždy pri nej cítime akúsi slasť duše. Sviežosťa odhodlanie duše je dobrým výsledným efektom modlitby. Modlime sa tak, aby sme s Bohom skutočne komunikovali a vnímali dôležitosť dialógu s ním.