Hranice

 

         Človek má v sebe vybudovaný cit pre určité hranice. V bežnej praxi života sa vyjadríme niekedy aj takto: „....tu končí sranda“.
Čo tým chceme povedať? Napríklad to, že sa vytvorila akási pomyselná hranica. Vznikla línia medzi atmosférou, ktorá by mala byť prvotne uvoľnená, príjemná, veselá. Zmenila sa však na vážnu,
ba až zložitú. Bežný človek dokáže vybadať túto zmenu. Zbadá,
že ľudia pri svojej komunikácii prekročili istú hranicu. Napríklad v spoločnosti ľudí sa začne hovoriť na nejakú tému. Zo začiatku je debata voľná, otvorená, spontánna a priateľská. Neskoršie sa situácia vyhrotí. Padajú silnejšie slová, ustupuje racionálne v človeku a nastupujú vášne. Vtedy nestranný pozorovateľ môže konštatovať: „...tu končí sranda“.

         My, veriaci, sme presvedčení, že ten, ktorý určuje hranice ľudského správania, je Boh. On sám určí, čo je únosné, čo je dovolené a naopak – čo prekročí hranicu Božej vôle. Môžeme sa o tom presvedčiť aj v Božom slove.

         V Knihe Jób čítame: „Potiaľto smieš ísť, ďalej nie, tu sa rozbije pýcha tvojich vín.“ (Job 38, 11) V evanjeliu čítame o tom, ako Ježiš nariadil učeníkom: „Prejdime na druhý breh.“ Vzápätí čítame o tom, ako Ježiš vstal, pohrozil vetru a moru a povedal: „Mlč, utíš sa.“
(Mk 4, 35 – 41) Presviedčame sa o tom, že Boh je ten, ktorý stanovuje hranice nielen živlom, ale aj ľudskému správaniu.

         V čom sa prejavuje najviac porušenie pomyselných hraníc v ľudskom správaní?

 1.) Ľudia majú problém vtedy, keď majú posúdiť rozdiel medzi výrazmi: využiť a zneužiť.

 

Prax života ukazuje, že je tenká čiara medzi týmito výrazmi. Prejavuje sa to vo vzťahu k prírode. Využívame mnohé zdroje,
ktoré posilňujú náš život, pohodlie a uľahčujú nám život. V dnešnej dobe konštatujeme, že sme porušili pomyselnú hranicu a že dnes prírodu zneužívame. Neustriehli sme istú normu správania sa.

To isté môžeme konštatovať vo vzťahoch. Sú situácie,
kedy využívame v dobrom slova zmysle dary a schopnosti iného človeka. Niekedy však s ľútosťou konštatujeme, že niekto zneužíva dobrotu iného človeka. Aj v tomto prípade ide o porušenie istej hranice. Nehovoriac o tom, že svedomie nám niekedy vyčíta takýto postoj voči Bohu. Sú ľudia, ktorí neustále zneužívajú nekonečnú Božiu dobrotu. Boh je však s nami veľmi trpezlivý a ponúka nám nové a nové príležitosti na obrátenie.

Aby sme túto pomyselnú hranicu neprekračovali, musíme sa naučiť Bohu prejavovať vďačnosť. Ten, ktorý ďakuje Bohu a ľuďom
za ich dobrodenia, nebude len tak ľahko porušovať hranicu únosnosti. Je povzbudivé, že medzi úmyslami, na ktoré slúžime sv. omše,
sa často objavuje úmysel – poďakovanie P. Bohu.

 2.) Ďalší prípad porušenia hraníc v správaní človeka sa prejavuje v tom, či dokážeme uznať zásluhy iného človeka.

Často sa presviedčame o tom, že sú ľudia, ktorí zásluhy
na dosiahnutí úspechu prisudzujú len svojej snahe. Nevidia zásluhy iných. Aj tu je pomerne tenká hranica, ktorá sa často porušuje.

Nedávno som sledoval v televízii dokumentárny film o pamiatkach starého Ríma. Odborníci – speleológovia – jaskyniari – skúmali priestory pod povrchom zeme v oblasti Ríma. Objavili staré bane, v ktorých pred stáročiami otroci ťažili materiál, ktorý sa nazýva tuff. Tuff má takú vlastnosť, že na vzduchu tvrdne, a tak sa môže používať ako stavebný materiál.

Na jednej strane boli otroci, ktorí mali najväčšiu zásluhu
na ťažbe, na druhej strane boli tí, ktorí na ich drine zarábali a získavali slávu. Otrokom sa nedostalo uznania.

Tento obraz starého Ríma bol možno charakteristický pre vtedajší svet. Má však hlboký dopad aj na súčasnosť. Aj dnes sú ľudia, ktorí majú zásluhy za mnohé podnetné a užitočné veci. Sú však
aj ľudia, ktorí z ich obetí profitujú. Získavajú slávu a hlavne – bohatnú. Tí, ktorí majú najväčšie zásluhy za dobré diela, ostávajú v úzadí. Povzbuďme sa v myšlienke, podľa ktorej sa budeme snažiť viac vnímať zásluhy svojich blížnych. Budeme si viac všímať ich drobné príspevky na naše životné pohodlie a úspechy. Nezabudnime ich vyzdvihnúť a prisúdiť im také zásluhy, bez ktorých by nebol náš život tam, kde sa nachádza.

 3.) V súčasnosti sa až dramatickým spôsobom stiera hranica hriešnosti.

Ľudia sa snažia posunúť hranicu hriechu, ak sú vôbec ochotní prijať skutočnosť, že hriech existuje. V súčasnosti prebiehajú Majstrovstvá Európy vo futbale. Pri sledovaní zápasu som si všimol jednu situáciu. Rozhodca odpískal faul. Mal sa kopať priamy kop. Hráč poškodeného mužstva pristúpil k lopte, zobral ju do rúk, urobil niekoľko krokov smerom bližšie k súperovej bráne. Loptu položil
na trávnik a chcel kopnúť priamy kop. Rozhodca to zbadal, zobral loptu a posunul ju naspäť na správne miesto. V športe sa takéto podvody dejú. Dejú sa však aj v živote.

         Mnohí ľudia posúvajú hranicu hriešnosti, a to podľa svojej ľubovôle. Obhajujú sa týmito výrokmi: „aj iní tak robia“, „iní sú ešte horší ako ja“, „aj iní toto robia a pristupujú k sviatostiam“.

Dôležitou činnosťou dnešného človeka je jeho schopnosť vrátiť hranicu hriešnosti, kde ju položil Boh. Kým tak neurobíme, vždy budú sváry, nepokoje, krivdy, zlomyseľnosti a žiaľ, aj násilnosti.

Toto všetko sledujeme dnes aj v tej najvyššej úrovni spoločnosti. Nájsť hranicu hriešnosti podľa Božej vôle znamená nájsť úľavu, pokoj a jednotu v ľudskom spoločenstve.

    Človek, ktorý má vo svedomí vybudovaný cit pre situáciu, nachádza správne hranice. Svedomie mu určuje medze, ktoré nechce prekročiť. Robí tak preto, aby neurazil Boha a nepoškodil blížneho.

Ak ostaneme v medziach, ktoré stanovil Boh, pocítime Boží pokoj. Ten je predzvesťou Božieho kráľovstva, ktoré Boh prisľúbil tým,
ktorí o pokoj a jednotu budú prosiť a zápasiť.