Centrom našej úvahy je výzva Pána Ježiša: "Prejdime na druhý breh" /Mk 4,35-41/. Stretávame sa s ňou v rôznych situáciách. Týka sa napr. plavcov, rybárov, námorníkov, turistov atď. Veľmi často sa tento výraz používa vo chvíli úmrtia človeka. Takýmto jemnejším spôsobom oznamujeme, že niekto odišiel do večnosti. Boh si ho povolal a oznámil, aby šiel za ním na druhý breh večnosti. Čo nám chce ozrejmiť udalosť evanjelia, ktorá približuje chvíle, ktoré strávili apoštoli na lodi s Ježišom?
1.,On prijal pozvanie a vstúpil k nim do loďky. Pripomína nám známu skutočnosť-Boh vstupuje do života človeka. Robí to rozmanitým spôsobom a intenzitou.
Na Zemi sa nachádzajú miesta, kde sa vyskytujú otrasy. Tamojší ľudia sú už na to zvyknutí. Mierne záchvevy pôdy sú pre nich samozrejmosťou. Keď tam vstúpi cudzinec, môže byť prekvapený. Ak nič podobné nezažil, môže sa zľaknúť. Preňho sú jemné záchvevy ako otrasy. Ešte netuší, čo to je skutočné trasenie Zeme. Kto komunikuje s Bohom vie, že vstup Boha do života môže mať charakter jemného záchvevu alebo silnejšieho otrasu. Boh chce byť viditeľný a počuteľný. Nezriedka Boh vstupuje tak, že umožní človekovi, aby pil z kalicha bolesti, aby si užil horkosť, aby okúsil ťaživé situácie, no zároveň dáva na javo, že človeka neopúšťa. Boh vstupuje tak, aby sme to cítili, ale zároveň mali istotu, že nás nenechá napospas zradným vlnám tohto sveta. Nechce nás trápiť, ale očistiť a nastaviť tak, aby sme z cesty večnosti neodbočili.
2.,Evanjelium hovorí, že Ježiš na lodi zaspal. Iste mal za sebou to, čo dnes označujeme, ako rušný deň. Od únavy zaspal. Medzi apoštolmi to vyvolalo zdesenie. Búrka bola silná, preto ho zobudili.
V živote máme niekedy pocit, že všetci reprezentanti dobra, t.j. tí, ktorí by nám mali pomáhať, zaspali. Aj v súvislosti s Bohom sa nám javí, že spí, keď si myslíme, že by mal zasiahnuť. V dnešnom svete sa usilujeme zobudiť spiace dobro. Chceme, aby sa postavilo na našu stranu a reagovalo na všetky krivdy a nedostatky tohto sveta, resp. nášho osobného života. Boh je absolútne dobro. Netreba ho budiť, on vie, čo potrebujeme. Skôr nám treba otvoriť duchovný zrak a byť vnímavejší na Božiu prajnosť v tomto svete. Tým najväčším dobrom pre nás, pútnikov do večnosti je to, že máme možnosť ho spoznať zvnútra a s ním aj komunikovať. Týmto činom sa z nás stávajú takí reprezentanti dobra, ktorí dokážu mobilizovať a prebudiť zo sna všetko, čo môže odhaliť Boží plán spásy.
3.,Sme svedkami toho, ako sa na lodi, počas plavby, odohrala ešte jedna, dychberúca udalosť: Ježiš umlčal živly. More a vietor utíchli. A to všetko na základe krátkej vety:"Mĺč, utíš sa!". Pri bilancii nášho pozemského života, radi uznávame, že Boh neraz umĺčal živly, t.j. rozbúrené skutočnosti nášho vnútra. Tie skutočné živly sa viac nachádzajú v našej duši, ako niekde vonku. Boh je ten, ktorý jediný dokáže toto urobiť. Živly sveta, za pomoci techniky, dokážeme dnes monitorovať ba aj predvídať, ale nevieme ich odstrániť, zbaviť sa ich. Tie vnútorné, ktoré prebiehajú v našej duši, dokážeme správne regulovať, ba sa ich aj zbaviť. Ale na scénu musí prísť Kristus, ktorý má mať dominantné miesto v našom živote. Jedine on je strojcom a architektom pokoja, ktorý tak veľmi chýba súčasnému svetu. On jediný dokáže vyhojiť rany vnútra a upokojiť srdce, keď je zmietané nepokojom a žiaľom.
Vždy, keď zomrie človek, chceme ho odprevadiť na druhý breh, do večnosti. Robíme to najmä modlitbami. Nič účinnejšie neexistuje. Ale takýmito udalosťami prechádzame na druhý breh aj my, ktorí ešte zostávame. Formujeme sa nimi, zbavujeme balastu v duši a orientujeme sa na to, čo je najdôležitejšie-na spásu duše. Ide o druhý breh pripravenosti odovzdať sa do Božích rúk. Aj na ňom nájdeme Boha, ktorý otvára náruč a sýti nás svojou povestnou dobrotou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára