To som ešte nazažil...

 Starší a skúsenejší ľudia niekedy konštatujú:"Tak, toto som ešte nezažil...!" Občas si myslíme, že už máme dostatok životných skúseností, že už nás nič nemôže prekvapiť. Omyl!. Život prináša nepredvídateľné a neočakávané momenty. Vtedy sa nezmôžeme na slovo a vyjachtáme iba vyššie uvedenú vetu. 

    Apoštoli sa plavili s Ježišom na jednej lodi /Mk 4, 35-41/. Zažili búrku. Nie hocijakú. Skoro sa potopili. Paradoxné je, že medzi nimi boli aj profesionáli-rybári. Aj tí dostali strach, hoci na mori museli aj predtým zažiť krušné chvíle. Možno si teraz, s Ježišom na lodi počas búrky, povedali:"Toto sme ešte nezažili!"

    Čo to môže znamenať? Všeličo, ale najmä to, že byť s Ježišom na jednej lodi nie je jednoduché. S ním je všetko iné. Byť s Ježišom znamená to, že človek zažije intenzívne búrky, najmä vo svojom srdci. On nenecháva kameň na kameni, ale všetko usporadúva tak, aby sme mali vnútro usmernené na večnosť. Byť s Pánom na jednej lodi znamená, že môžeme zažiť aj utíšenie búrky. Také, aké sme ešte nezažili-dôkladné, trvalé, liečivé. Ježiš nás volá na loď s ním, aby sme zažili búrku kríža, ale chce, aby sme boli aj svedkami  utíšenia búrky.  Utíšenie je predobrazom večného pokoja pri našom zmŕtvychvstaní. Toto sme ešte nazažili, musíme to zažiť.

Praskanie ľadovca

 

 

         Pred nejakým časom som sledoval v televízii dokumentárny film,
ktorý sa zaoberal atmosférou a problematikou ľudí, ktorí sa venujú horolezectvu. Vo filme vystupovali najmä tzv. „himalajisti“, ľudia, ktorí absolvovali výstup
na 8-tisícovky. Je samozrejmé, že niekedy je potrebné v horách prespať. Každý horolezec je na to pripravený. Mnohí hovoria, že tam hore je v noci ticho. Počuť iba vietor a praskanie ľadovca. Horolezec netuší, či ľadovec nepraská v jeho blízkosti a či sa netvorí nejaká trhlina. Niektorí tak prišli o život.

         Pán Ježiš pri návšteve v Nazarete zažil takéto praskanie ľadovca. Prečo? Najprv sa tešil medzi rodákmi veľkej popularite (všetci sa divili milým slovám, ktoré vychádzali z jeho úst). Neskoršie nadobudla jeho popularita trhlinu. Svätopisec hovorí, že jeho vlastní rodáci ho chceli zhodiť z vyvýšeniny,
ktorá sa nachádzala pri ich meste. Pod Ježišom praskala pôda a vznikla morálna trhlina, ktorá mohla mať aj fatálnu dohru. (Lk 4, 21 – 30) Pán Ježiš zažil nestálosť obyvateľov Nazareta. Čím si to vyslúžil?

 1.) Ježiš otriasol ich sebavedomím

Nazaretčania požadovali od neho akúsi „šou“ v podobe série zázrakov. On takúto hru neprijal. Museli sa cítiť odmietnutí a ohrdnutí. Ranilo to ich pýchu a otriaslo ich životmi.

         Známy americký herec, Gary Sinise, (z kriminálky New York),  sa dal pokrstiť až ako dospelý muž. Hlavným podnetom boli útoky teroristov v Amerike (2001). Tieto hrozné udalosti spôsobili v jeho doterajšom živote trhliny. Stratil ilúzie o živote. Neskoršie aj na popud svojej manželky objavil Krista. V roku 2010 sa vybral so svojou rodinou do mesta na večeru.
Bol Štedrý večer. Po ceste, akoby náhodou, ich pozval do kostola. Tam už čakal kňaz, ktorý ho pred očami príbuzných pokrstil.

         Keď človek stratí ilúzie o tomto svete, keď počuje ich praskanie
pod nohami, ba dokonca keď vidí trhliny vo svojom štýle života, vtedy môže objaviť Krista a ešte viac po ňom zatúžiť. Obyvatelia Nazareta do nedokázali.

 

 2.) Pán Ježiš bol bytostne stotožnený so svojím poslaním

Občas sa stane, že dostaneme istých ľudí do ťažšej situácie, do istého diskomfortu. Vtedy sa zvykneme ospravedlňovať a obhajovať sa: „Prepáčte, ja to musím, to je zákon, ide o predpis, smernicu.....“

         Pán Ježiš hovorí inak: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“ Akoby povedal, že on je to Slovo, Slovo Otca. Neschovával sa
za zákon, predpis, aby zjemnil dopad Božieho slova na ich dušu. Ukazuje,
že Božie slovo síce naráža, vyvoláva napätie, spôsobí zmätok na istý čas,
ale aj chráni. (Chceli ho zabiť, ale on prešiel pomedzi nich a odišiel.)Najdokonalejšia ochrana pred zlom je prijatie a verný život podľa Božieho slova.

 

3.) Pán Ježiš vošiel sebavedome do židovskej synagógy a učil

Tam hlásal nové učenie, ktoré ľudia ešte nepočuli. Týmto oznámil, že je čas evanjelia. Ono patrí aj do synagóg, kde ešte stále nebolo prijaté. Patrí
do kostolov, ľudských príbytkov a duší. Evanjelium má mať všade svoje miesto.

Tak, ako Ježiš vstúpil do synagógy a učil, tak chce vstúpiť aj do svätyne nášho života – do ľudského srdca. Práve tam má mať svoje výhradné miesto.

Sv. František Saleský vo svojom Návode na nábožný život píše:
„ ... nábožnosť, ak je zdravá a úprimná, vonkoncom nič neničí, ale všetko zdokonaľuje a završuje. A keby niekedy naozaj odporovala a prekážala niekomu v povolaní a postavení, je bezpochyby falošná...lebo ako všetky drahokamy ponorené do medu sú jasnejšie a žiarivejšie, každý podľa svojej farby, tak sa aj človek vo svojom povolaní stáva lepším a dokonalejším, ak ho spája s nábožnosťou. Prostredníctvom nej sa aj tvoja starosť o rodinu stáva pokojnejšou, vzájomná láska medzi manželom a manželkou úprimnejšou, povinná poslušnosť vladárovi vernejšou a každé zamestnanie príjemnejším a lepším.“ (LH III. s. 1360)

 

V tichu počujeme hlas svojho srdca. Niekedy vykazuje hlas spokojnosti s naším životom, ale niekedy nám vytýka trhliny spôsobené hriechom. To je to povestné praskanie ľadovca pod našimi nohami. Je tu Kristus, ktorý prichádza, aby tieto neviditeľné trhliny zacelil a vyliečil. Neprestaňme ani dnes,
tak ako svojho času Nazaretčania, sa diviť Ježišovým milým slovám,
ktoré vychádzajú z jeho úst. Vtedy pocítime nielen aktuálnu lahodnosť,
ale aj dlhotrvajúcu oporu a pomoc.

 

Božie slovo

 

         Prednedávnom sa u nás konala výstava istého českého umelca, ktorý tvorí umelecké diela z rifľoviny. Ihlou vyberá postupne z tkaniny biele vlákna na povrch textílie. Vznikajú tváre, postavy, predmety... Ide o prácu, ktorá je náročná a preverí trpezlivosť, húževnatosť a iné vlastnosti. Každý človek by to robiť nemohol.

         Čo robí cirkev, keď ohlasuje Božie slovo? Trpezlivo, dôkladne vyberá z pokladu cirkvi Božie myšlienky a kladie ich na povrch. Snaží sa, aby viac v tomto svete vynikli a zaujali srdcia i mysle ľudí. Ako sa to deje?

1.) Slovo Boha má stáť nad všetkým ostatným

Musí mať prioritu, musí sa vynímať nad všetky iné danosti tohto sveta. V Nehemiášovej čítame: „Zákonník Ezdráš si stal na drevenú vyvýšeninu... otvoril pred očami všetkého ľudu knihu – stál totiž vyššie než ostatní ľudia – a keď ju otvoril, všetok ľud povstal.“ (Neh 8, 2 – 10)

          V sídle istej inštitúcie zariaďovali miestnosť – sklad. Niektoré veci umiestnili hore na regál  - až pod strop – s odôvodnením, že nejde o veci každodennej potreby. Použijú sa iba sezónne, väčšiu časť roka ich nikto nebude potrebovať. Toto robievame vo svojich domácnostiach všetci.

         Božie slovo nedvíhame vyššie preto, že ho nechceme používať, že ho chceme zakonzervovať, že zavadzia alebo že ho chceme používať iba sezónne. Robíme to preto, aby bolo na očiach, aby pomohlo tým, ktorí sú zhrbení hriechom povstať, vyrovnať sa a vykročiť za Kristom.

2.) Božie slovo treba rozvinúť

Evanjelium hovorí, že Pán Ježiš prišiel do Nazareta a vošiel do synagógy, aby učil. Vzal do rúk text proroka Izaiáša a knihu rozvinul. (Lk 1, 1 – 4; 4, 14 – 21) Božie myšlienky treba rozvinúť, t. j. podať ich v prijateľnej a „stráviteľnej“ forme tak, aby neodrádzali, ale povzbudzovali k čnostiam.

         Predstavme si situáciu, že ideme kupovať látku do metrového textilu. Skôr ako povieme: „Odstrihnite nám z tejto..“, necháme si určitú časť z balu rozvinúť. Robíme to preto, lebo chceme vidieť celú štruktúru látky – farby, súlad; chceme vidieť, ako sa bude vynímať na človeku alebo niekde v blízkosti nášho života.

         Božie slovo je potrebné rozvinúť, aby sme vedeli, ako sa bude vynímať v našej duši, aké zmeny budeme musieť urobiť, t. j. čo urobí Božie slovo s naším životom. Ono nás chce zaodiať, skrášliť cestu k Bohu a chce, aby sme pestrejšie vynikli v čnostiach. Toto má za úlohu služba ohlasovania, ktorá má podávať Božie slovo ako hotový produkt, ako pokrm, po ktorom túži naše telo i duša.

3.) Počas života sa nevyhneme stereotypom

Týka sa nášho osobného i pracovného života. Niektoré veci nás môžu ubíjať a frustrovať. Stále dookola robíme tie isté veci, počas života počujeme to isté Božie slovo, ale ono človeka nefrustruje. Práve naopak. Vždy inak „sadne“. Vždy je akoby nové, oslovujúce, inšpirujúce a podnecujúce.

         Istý fotograf už roky fotí o. i. jeden konkrétny strom. Robí tak v zime i v lete. Vraví, že ten pohľad je vždy iný. Neexistujú dve rovnaké fotografie toho istého stromu. Dôležité je oko, optika, ktorou sa na strom pozrie.

         Dôležité je, akú optiku si nastavíme, aby sme v Božom slove nevideli len všednosť ľudskej komunikácie, ale opačne – nevšednosť, s akou Boh oslovuje človeka a čaká na odpoveď. Božie slovo je slovom provokujúcim k dialógu a odmieta indiferentnosť.

 

         V priebehu života sa na nás prejavia rôzne aspekty. Vyplavujú sa na povrch modely, spôsoby nášho zmýšľania. Vychádzajú z hĺbky ľudskej duše. Je dôležité, aby sme ich konfrontovali s Božím slovom. Najmä ono má „vyplávať na povrch“ ako smernica nášho života. Ono nás smeruje k správnym hodnotám a neomylne vedie k Bohu.

Vrchári

Najťažšie preteky na bicykloch sú Tour de France. Mnohí ich nedokončia pretože ich zmôže únava, vyradí zranenie alebo ich z bicykla zosadí nesplnený limit, v ktorom musia prísť každý deň do cieľa. Sú tam etapy rovinaté, ktoré väčšinou vyhrávajú tzv.špurtéri a sú tam trate, ktoré nájdeme v kopcoch. Tieto úseky väčšinou vyhrávajú cyklisti-vrchári. Medzi pretekármi sú špecialisti na trasy rovinaté, ale aj špecialisti na náročné stúpania, ktoré preveria každého. 

    Evanjelia píšu o tom, že Ježiš často "vystúpil na vrch" a tam sa modlil. Ale píšu aj o tom, že práve vtedy na vrchu, si povolal prvých učeníkov /Mk 3, 13-19/. Museli vystúpiť za ním. Chcel im naznačiť, že budú "vrchármi". T.j. budú musieť zdolávať vrchy dokonalosti. Rovinatá trasa nie je veľmi pre nich. Špurtéri pre ohlasovanie evanjelia nie sú vhodným materiálom. Evanjelium je vrchol, ohlasovatelia sú vrchári a aj adresáti nebudú smieť zostať v pokojnej rovinatej atmosfére. Ježiš všetkých volá na vrch. Praje si, aby nás preverili končiare pozemského utrpenia a rôznych skúšok. O to cennejšie bude naše víťazstvo.

Lúčenie so svetom

 V týchto dňoch v roku 1969 sa upálil v Prahe Ján Palach. Bol to mladý človek, vysokoškolák, ktorý takto reagoval na zlú politickú situáciu vo vtedajšom Československu. Bol to jeho protest proti režimu, ktorý popieral slobodu človeka. Keď ho ťažko raneného  priviezli do nemocnice, istá sestrička, ktorá ho ošetrovala, povedala:"Tak veľmi by som ho chcela pohladiť, ale nemám kade.." Celé telo mal poškodené. 

    Keď sa lúčime s blízkym človekom, tak veľmi by sme ho chceli pohladiť. No nemáme kade, lebo nám ho zoberie cintorín. Nahrádzame si to tým, že pohladíme  aspoň truhlu, kým sa dá. Potom iba studený náhrobný kameň, prípadne jeho fotografie, alebo osobné veci. A celkom určite môžeme pohladiť jeho dušu svojimi spomienkami a hlavne modlitbami. 

    Človek z tohto sveta odchádza, lebo z Božieho pohľadu sa pominuli všetky dôvody pre jeho pobyt na zemi. Pominuli sa dôležité väzby, vzťahy, putá s pozemským svetom. Mohli by sme povedať slovami evanjelia-minulo sa mu víno.../Jn 2, 1-11/. 

    V slovenčine používame dva výrazy, ktoré približne rovnako znejú, ale ich obsah nie je totožný. Slovo-minúť. Minúť sa môžu napr. potraviny v domácnosti. Ale všetci vieme, že keď sa niečo minie, môžeme si zásoby doplniť. Slovo-pominúť znamená niečo iné. Pominúť sa môže napr.mladosť. Keď sa niečo pominie, už sa to nevráti. Každéme z nás sa raz pominie pozemský život. Kladieme si otázku: Čo nám teda zostane? Zostane nám vôbec niečo? Áno, Pán Ježiš hovorí v evanjeliu o novom víne a jeho vzorku dáva ochutnať všetkým svadobčanom v Káne Galilejskej. Ježiš tým symbolicky naznačuje, že ponúka víno života, ktoré sa nikdy nepominie-víno večného života. Ako sa prejaví, aspoň opisne? 

    1.,V pozemskom živote musíme trpieť. Niekto viac, niekto menej. Niekto dlhšie, iný kratšie. Niekto takým spôsobom, niekto iným. Bez utrpenia nie je nikto. V pozemskom živote aj tŕpneme. Tŕpneme, či sa nás nedotkne nejaké zlo, prípadne, či nám vydrží dobro, ktoré si momentálne užívame. Počas života musíme aj niekoho alebo niečo strpieť. Tu ide o rôzne obmedzenia, ktoré nás počas života limitujú. Večný život nepozná výrazy: trpieť, trpnúť a ani strpieť. Stavy podobného typu nemajú vo večnosti miesto a ani opodstatnenie, lebo Boh je Láska...

    2.,Počas života na zemi zažívame stres, napätie a zhon. Väčšinou vyplývajú z vedomia povinností a následnej zodpovednosti a zo vzťahov s ľuďmi. Večnosť nám ponúka iba jedinú povinnosť-milovať Boha a klaňať sa mu a zažívať dokonalé spoločenstvo so zástupom blažených. Oslávených čaká radostný súlad, ktorý nikdy a nikde nemohli zažiť. 

    3.,V pozemských kategóriách často uvažujeme a pýtame sa: kto sa má lepšie a kto horšie? A to z hľadiska zdravia a z hľadiska materiálneho. Veľmi často nás tieto kritéria zamestnávajú a trápia. Pre večnosť platí , že ten, kto v živote napĺňal výzvu evanjelia-urobte všetko, čo vám povie, ten sa má pri Bohu najlepšie. Tento odkaz Panny Márie je dôstojným posolstvom pre zvyšok pozemského života pre každého z nás. Ide o výzvu zoznamovať sa s Božou vôľou a následne konať podľa nej. Posluhujúci personál na svadbe v Káne tak urobil. Výsledkom bola všeobecná spokojnosť všetkých, ktorí sa takto zoznámili s novosťou vína Ježišovho kráľovstva. Touto milosťou nepohŕdnime ani my.

TO TU EŠTE NEBOLO

 

           

            Takto by sme mohli vyjadriť reakciu človeka na náhle a neočakávané skutočnosti. Uvediem 2 príklady. Prednedávnom vysielala jedna česká televízia dokumentárny film o Jozefovi II., rakúskom cisárovi. Tento monarcha žil a pôsobil koncom 18. storočia. Je známy ako nositeľ nových myšlienok, ako vizionár, ako reformátor. Historici sa zhodujú v tom, že svojimi názormi predbehol dobu aspoň o 100 rokov. Počas života zostal nepochopený a mnohé zo svojich reforiem musel odvolať. Ľudia hovorili: „To tu ešte nebolo!“

            Naša verejnoprávna televízia priniesla správu o experimentoch v oblasti transplantácie ľudského srdca. Momentálne sa skúmajú možnosti transplantácie prasacieho srdca. Hľadá sa riešenie pre ľudí, ktorí majú vážne poškodené srdce. Jedna z odborníčok v oblasti kardiochirurgie hovorí, že to nie je nová myšlienka, že experimenty už prebiehajú 50 rokov. Tak či onak, zmôžeme sa na konštatovanie: „To tu ešte nebolo!“

            Evanjelium nám prináša správu o zázraku, ktorý sa stal na svadbe v Káne Galilejskej. (Jn 2, 1 – 11) Evanjelista zdôrazňuje, že svadobčanom chýbalo víno. Pán Ježiš túto ťažkú situáciu vyriešil. Premenil vodu na víno. Niektorí z obsluhujúceho personálu boli toho svedkami. Určite si medzi sebou povedali: „To tu ešte nebolo!“ A možno mnohí zašli v uvažovaní ešte ďalej a povedali si, že Ježiš z Nazareta bude riešením potenciálneho nedostatku vína vo vtedajšej spoločnosti. Samozrejme, nie je to pravda. Ježiš chcel týmto zázrakom vyriešiť nielen „ošemetnú“ situáciu na svadbe, ale chcel ukázať aj čosi hlbšie.

1.) Ježiš vystupuje ako hýbateľ a iniciátor zmien

Ako to vysvetliť? Ježiš je pri zmene vody na víno. V jeho „réžii“ prebieha aj iná zmena. Deje sa to vtedy, keď sa pri slávení eucharistie premieňa víno na jeho krv. A napokon zmena týkajúca sa človeka, ktorý prijíma jeho najsvätejšiu krv. V sile tohto duchovného nápoja sa premieňa na lepšieho človeka, ktorý je podobný Kristovi.

            Na nástenke v jednom bytovom dome bol odkaz: „Pozor, zmena!“ Ľudia, ktorí bývajú v danom dome, si na takejto nástenke nechávajú odkazy, ktoré sú dôležité kvôli jeho prevádzke. Ide o výstrahu, aby si ľudia prečítali dôležité informácie a neboli mimo diania.

            V súvislosti s Ježišom si treba uvedomiť toto zvolanie: „Pozor, zmena!“ Ak človek zostane s ním, Ježiš ho nenechá stagnovať, ale bude od neho požadovať neprestajné úsilie o zmenu života. Ježiš sa stáva garantom úspešných zmien v živote veriaceho.

2.) Ježiš ako dôležitý činiteľ v núdzových situáciách

Posvätný text nám zdôrazňuje, že v Káne, na svadbe, sa minulo víno. Vznikla najmä pre domácich nepríjemná situácia. Dnes by sme to nazvali fiaskom. Nikto nebude namietať, ak povieme, že ide o stav núdze – najmä vo vtedajšej dobe. Víno bolo dôležitou súčasťou vtedajšej kultúry.

            Každý šofér pozná situáciu, keď sa pokazí jeho automobil. Ide o nepríjemnú situáciu. Najmä vtedy, ak sa ponáhľa. Považujeme to za zázrak, ak nájdeme napochytre niekoho, kto nám auto spojazdní. Urobí základnú opravu, ale povie: „Ide o núdzové riešenie. Čím skôr vyhľadajte odborníka, ktorý vám urobí dôkladnú opravu.“

            Pán Ježiš nikdy nerieši núdzu núdzou. On nevedie z jednej núdze do druhej, ale je zástancom definitívnych riešení. Sú to také, ktoré smerujú do večnosti. Ak je najväčšou núdzou stav hriechu, tak potom jediným definitívnym riešením je jeho zanechanie. Inak sa stav núdze v duši človeka bude prehlbovať.

3.) Ježiš ako ten, ktorý rešpektuje pozemskú autoritu

Z evanjelií sa dozvedáme, že hneď potom, ako uzdravil malomocného človeka, poslal ho pred príslušnú autoritu. Povedal: „...choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ktorú predpísal Mojžiš.“ (Mk 1, 40 – 45)

            Pri zázraku v Káne Galilejskej zase posiela vzorku nového vína starejšiemu... Situáciu režíruje tak, aby príslušné autority nezaujatým spôsobom vydali o ňom a o jeho činnosti svedectvo. Oni to robia bez toho, aby v prvom momente vedeli, čo sa v skutočnosti stalo.

            Skutočnou autoritou je ten, ktorý vie veci okolo bez zaujatosti charakterizovať. To sa deje vtedy, keď každý dar, úspech či pozitívnu zmenu orientuje na Krista. Človek, ktorý takto dokáže objektívne posúdiť životné situácie, jeho kroky musia nutne niesť ku Kristovi, ktorý je alfa i omega, začiatok  i koniec. V dnešnej dobe potrebujeme túto myšlienku zdôrazňovať viac ako inokedy. Chceme vidieť Boha ako iniciátora a darcu všetkých darov, ale i konečného adresáta, ku ktorému všetko smeruje.

 

            Už 2000 rokov ľudstvo sleduje tzv. experiment, ako to niektorí nazývajú, t. j. evanjelium. Za toto obdobie až dodnes sa našli ľudia, ktorí Kristovo posolstvo považujú za prekonaný či prestarnutý experiment. Aj dnešná doba, ak sledujeme médiá, vyniká popieraním Ježišovej náuky. Nie je to nič nové pod slnkom. Paradoxné je to, že tí, ktorí v minulosti chceli ľudstvo zbaviť kresťanstva, tu už nie sú. Božie posolstvo stále pretrváva. Je silnejšie ako všetci jednotlivci alebo spoločenstvá, ktoré Ježišove pravdy popierajú. Nikto z nás nemôže povedať: „Toto tu ešte nebolo!“ Jedinou trvalou realitou je Božie kráľovstvo. My, veriaci, máme svojím životom túto pravdu dosvedčovať.

Zhodnúť sa s Bohom

 Na pracovisku vítali nového pracovníka. Kolegovia ho zasväcovali do pracovného procesu. Reč sa zvŕtla aj na šéfa. Starí pracovníci si nového trocha doberali a dali mu radu:"Musíš chcieť to, čo chce on a bude sa ti dariť". Veriaci človek má chcieť to, čo chce Boh. Nie je to jednoduché, lebo sú chvíle, v ktorých tápeme a nevieme, čo chce Boh povedať tým, čo sa deje v našom živote. Niekedy aj vieme, čo chce Boh, ale nám tento postup príliš nesedí. 

    Pán Ježiš uzdravil malomocného človeka /Mk 1, 40-45/. Ide vzácnu chvíľu, lebo Ježiš aj malomocný sa zhodli-chceli uzdravenie od malomocenstva. Sám chorý to potvrdil tým, že si pred Pánom kľakol a prosil o uzdravenie. Ježiš to deklaroval zvolaním:"Chcem, buď čistý!". Aká vzácna chvíľa! Boh i človek sa zhodli, chcú to isté. Ale Boh chce aj to, aby sme boli zdraví duchovne. Chceme to aj my? Chceme to do takej miery, že si kvôli duchovnému uzdraveniu kľakneme a úpenlivo budeme prosiť? Telesné uzdravenie prináša vymanenie z fyzických limitov. Duchovné, predpokladá naše pevné rozhodnutie ozdravieť ešte pred momentom uzdravenia. Aj Boh to tak chce.