Podbradník alebo zástera?

 

         K tejto úvahe ma inšpiroval článok, ktorý som objavil v časopise „Hlasy z domova a misií“. (4/2023, s. 1) Má názov: Uprednostňuješ zásteru alebo podbradník?

         V evanjeliu sa píše, že pri večeri „vstal Ježiš od stola, zobliekol si odev a vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný.“ (Jn 13, 1 – 15)

1.)Podbradník má význam vtedy, ak nechceme, aby sa človek

pri konzumovaní jedla veľmi zašpinil.

Rodičia ho dávajú svojim deťom, aby si ho o niekoľko desaťročí vymenili. Používame ho napríklad aj pri slávnostnejších hostinách. Podbradník je výsledkom 2 skutočnosti: nemohúcnosti sa sám najesť a obetavej lásky toho, kto je pri sile alebo pri plnom užívaní rozumu. Ak sme vyrástli z detských rokov, nenahovárajme si, že ho už nikdy potrebovať nebudeme. Je lepšie, keď si ho nasadíme sami, ako keď ho musíme prijať od iných. Sú situácie, keď treba iným pokorne poslúžiť a zasa inokedy treba v pokore prijať službu od iných a priznať si,  že sme odkázaní na ich pomoc.

2.)Zástera je čisto domáca záležitosť.

Týka sa tých, ktorí trávia veľa času v kuchyni, v záhrade alebo v dielni. Zástera má dokonca aj nedeľnú či sviatočnú verziu okrem takej, ktorú používame v bežných podmienkach.

3.)Existuje aj životný štýl kresťana, ktorý zodpovedá podbradníku a iný štýl, ktorému svedčí zástera.

Podbradníky sú určené: pre ľudí, ktorí chcú byť kŕmení; pre tých, ktorí ešte nie sú pripravení na nezištnú službu; pre tých, ktorí radšej prijímajú než dávajú; tým, ktorí tvrdia, že Cirkev existuje výlučne pre nich a pre ich potreby; pre bábätká vo viere, ktoré nezachytili Božiu víziu pre Cirkev a svet.

         Zástery sú určené pre tých, ktorí majú srdce, aby slúžili iným v Ježišovom mene; pre tých, ktorí vedia, že sú súčasťou Kristovho tela a ako údy majú svoje miesto; pre tých, ktorým neprekáža že si pri práci zašpinia ruky;

pre tých, ktorí dokážu vytrvať denne v jeho škole a učia sa od neho; pre tých, ktorí vedia, že sú zachránení milosťou a ich zaangažovanosť je rozhodnou odpoveďou na svoju záchranu.

         Pri poslednej večeri Ježiš hovorí: „Zanechal som príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.“ Inými slovami – Ježiš povolal svojich učeníkov, aby podľa jeho vzoru nosili zásteru, nie podbradník. Táto výzva je určená aj nám všetkým.

Autorita

 

         V demokracii na úrovni spoločenského života sme zvyknutí na to, že ľudia diskutujú. Ide o diskusie na rôzne témy. Prednášajú svoje názory, pýtajú sa názor iných, a to preto, aby mali vo veciach jasnejšie. Ak sa nájde medzi nimi všeobecne uznávaná osobnosť – autorita – zraky všetkých sa uprú na ňu. Položia otázku: „Čo na to povieš ty?“ Názor a postoj autority býva veľmi cenený a mienkotvorný.

         Sprievod na čele s Pánom Ježišom vstupuje do Jeruzalema. (Mt 21, 1 – 11) Pán tam vstupuje ako autorita. Ľudia si kladú otázky: „Nevieš, kto je ten, čo mu preukazujú takúto úctu?“ Hneď si aj odpovedajú: „Toto je ten prorok, Ježiš z galilejského Nazarete.“

         Ježiš vie, čo ho čaká v Jeruzaleme. Vie, že bude zatknutý a konfrontovaný so židovskými vodcami a Pilátom. Mnohokrát dostane otázku: „Čo povieš na to?“ Táto otázka nevyplýva z úcty židovských pohlavárov k Ježišovi, ale zo snahy usvedčiť ho z najťažšieho zločinu, a to z bohorúhania. Ako vieme, Pán Ježiš obstál v súdnom procese ako oddaný plniteľ Otcovej vôle. Kedy náš život vykazuje známky toho, že sme prijali Ježiša do svojho života ako autoritu?

1.) Keď ho počúvame nielen ušami, ale aj srdcom.

Sám Ježiš o tom hovorí: „Dávajte teda pozor, ako počúvate, lebo kto má, tomu sa pridá, a kto nemá, tomu sa vezme aj to, o čom si myslí, že má.“ (Lk 8, 18) Vždy, keď chceme v slovenčine vyjadriť hĺbku určitej dôležitej činnosti, používame na to predponu za-.

 

a)    Zahľadieť sa

         Predstavme si situáciu, že nám niekto ukazuje fotografie. Nestačí bežný, letmý pohľad v rýchlosti. Potrebujeme taký pohľad, ktorý je hlbší, preto používame výraz: zahľadieť sa, t. j. pozrieť sa viac do hĺbky.

 

b)    Zamyslieť sa

Táto situácia nastáva vtedy, keď nebude stačiť roztržitá úvaha na nejakú tému.

Bude potrebné veci premyslieť dôkladnejšie. Vtedy sa nám odporúča, aby sme sa zamysleli.

 

c)    Započúvať sa

V Slovenskom rozhlase uvádzajú niektoré dramatické diela týmito slovami:

„Započúvajte sa!“ Robia to preto, aby mal poslucháč väčší zážitok. Takto máme správne počúvať Božie slovo. Stane sa to vtedy, keď spojíme tri prvky v jednom, a to: zahľadieť sa, zamyslieť sa a započúvať sa.

2.) Keď prijímame Boží pokrm a uznávame, že Boh je náš Živiteľ

Tu nestačí iba pocit príjemnosti v oblasti chuťových pohárikov ani pocit plného žalúdka. Boží pokrm eucharistie má byť základom nášho života v duchu evanjelia. Sám Boží Syn sa stáva naším Živiteľom. Súčasťou našej stravy, ak neberieme do úvahy vegetariánsky pokrm, je aj to, čo bolo kedysi živé. Teraz už nie je, ale je rozmanitým spôsobom upravované a jedlé.

         Pri sv. omši prijímame skutočného, živého Krista. Tento Boží pokrm netreba nijako upravovať. Práve naopak. Žiada sa, aby sme upravili život podľa toho, koho prijímame.

3.) Keď berieme kríž, prijímame ho a kladieme si ho na plecia

Je dôležité, aby sme túto schému dôkladne zachovali. Celý jej postup a všetky fázy sú dôležité. Prečo? Lebo niekedy niečo berieme do rúk s tým, že už dopredu vieme, že to nechceme. Napríklad nejaký darček. Zo slušnosti ho berieme do rúk, ale v mysli už kombinujeme, komu ho posunieme. Robíme tak preto, lebo nám z nejakého dôvodu nevyhovuje.

         Kristus trvá na tom, aby sme kríž prijali a položili na plecia. Nie ako Šimon z Cyrény, ktorý ho síce zobral do rúk, ale neprijal ho a pri najbližšej príležitosti sa ho zbavil. Ježiš vystúpi v našom živote ako autorita vtedy, ak budeme pomáhať iným s nesením ich kríža. Stane sa to aj vtedy, keď ho sami budeme príkladne niesť.

 

         Aká je reakcia človeka, ktorý sa dozvedel, že ak pôjde na určité miesto, čaká ho niečo zlé? Bude sa snažiť vyhnúť sa nepríjemnej situácii. Pán Ježiš isto vedel, čo ho čaká, keď vstupuje do Jeruzalema. On sa nevyhol krížu, dobrovoľne ho prijal, aby splnil Otcovu vôľu. Preto je lesk jeho autority taký, ktorý nikdy nevybledne. On je pre nás neprekonateľným ideálom, ktorý máme celý život nasledovať.

Oživenie

Nedávno ma zaujal článok, ktorý sa týkal problematiky oživenia interiéru bytu. Jeden z odborníkov sa vyjadril, že to nie žiadna veda a že stačí iba zopár trikov. Napr. premaľovanie bytu, prevesenie obrazov, nový koberec, či premiestnenie nábytku a zbavenie sa zbytočných vecí. Interiéru sa tak výrazne uľaví, prevzdušní sa a nadýchne k novému používaniu. Stačí zopár výmien a zmien a život začína od znova. 

   Evanjelium hovorí, že Pán Ježiš sa vybral oživiť/zobudiť/ svojho priateľa Lazára, ktorý nedávno zomrel/Jn 11, 1-45/. Zhrklo sa tam dosť ľudí, lebo si mysleli, že Ježiš urobí zopár trikov. Oživenie Lazára však nesúviselo s nejakými trikmi. Ježiš tu vystupuje ako Mesiáš, Boží Syn, ktorý vládne nad životom a smrťou. Potvrdil to slovami:"..ako Otec kriesi mŕtvych a oživuje , tak aj Syn oživuje , koho chce"/Jn 5,21/. Čo je potrebné oživiť v dnešnej dobe?

    1.,Ľudia dnes majú pocit, že im chýba zmysel života. Vidia napätia v politike, stresuje ich vojna na Ukrajine, vnímajú rozdielnosť postojov v živote a pôsobení Cirkvi, neunikne im ani fakt, že v medziľudských vzťahoch sa zakorenila všeobecná a hlboká kríza. Toto všetko ich vedie k otázke, či má zmysel konať dobro a žiť čnostne, keď sa im svet rúca priamo pod nohami? Prebudenie  zmyslu života je tu na mieste. Nie sme v tom sami. Spomeňme si na takého velikána ako bol sv. Peter. Pri istej závažnej debate mu Pán pripomenul, že :"..nemá zmysel pre veci Božie iba pre ľudské"/Mk 8,33/. Petrovi chvíľu trvalo, kým pochopil, že všetko má zmysel, ak uverí v Ježiša ako v Božieho Syna, ktorý jediný môže dať nášmu životu zmysel. Jedinou cestou k súčasnému oživeniu a nájdeniu zmyslu pozemskej existencie je prehlbenie viery v Krista. Keby sme v neho neverili, už dávno by sme na všetko dobré rezignovali. 

    2.,Je potrebné oživiť vieru ľudí v prítomnosť Boha.  Keď sa Ježiš priblížil k Lazárovmu domu ,vyšla mu v ústrety Marta. Ako prvé konštatovala:"Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel". Až za ňou prichádza druhá sestra Mária, ktorá víta Ježiša podobnými slovami:"Pane, keby si bol býval tu..." Predpokladáme, že sa obe sestry o tom rozprávali a zhodli sa v tom, Ježišovu absenciu bolo cítiť v tej najrozhodujúcejšej chvíli t.j. v okamihu Lazárovej smrti. Priekopníkmi tejto myšlienky však boli Židia, ktorí dlho putovali púšťou a neraz hundrali, keď im chýbala voda alebo niečo iné:"Je Pán medzi nami alebo nie?/Ex 17, 3-7/. Naučme sa viac dôverovať kňazskému pozdravu pri sv. omši:Pán s vami. Mnohí by zdieľali protest Gedeona, ktorý trpkosť židovského osudu premietol do slov anjelovi:"Prepáč, môj pane! Keď je Pán s nami, prečo nás toto všetko postihlo?"  /Sdc 6,13/. Je tu Cirkev. Síce ľudsky veľmi oslabená, ale je tu. Sú tu kňazi, en bloc označovaní síce ako páchatelia najväčšieho morálneho zla, ale stále takí, ktorí môžu rozhrešiť, nasýtiť nebeským pokrmom z oltára a ukázať cestu spásy. Máme chrámy, kde sa schádza spoločenstvo, nie síce bez chýb, ale zároveň také, ktoré svedčí o tom, že Boh svojich stále zvoláva a že mnohí stále počujú jeho hlas. Pán je stále s  nami, ako nám prisľúbil /Mt 28,20/.

    V pôstnom čase chceme oživiť interiér svojej duše. Ak by sme chceli tento efekt dosiahnúť pred Bohom nejakými trikmi, neuspeli by sme. Nestačí iba premaľovať fasádu. Treba vstúpiť do hlbky života. Keď Ježiš nariadil odvaliť od Lazárovho hrobu kameň, varovali ho:"Pane, už páchne..". Boh to vie. On vie, že "páchneme" neochotou ísť do hlbky svojej viery. Napriek tomu nám posiela záchranné koleso slovami:"..poď von!". Zanechaj hriech a vojdi do Božieho svetla, ktoré ti vždy ukáže správnu cestu.

    

Obohatená viera

Pri návšteve obchodu s potravinami si občas všimneme novinku. Na obale určitého produktu je uvedené: obohatené o vitamíny. A nasleduje výpočet určitých potravinových zložiek. Bežný konzument ani rozdiel nezbadá. Chuťové poháriky príliš nereagujú na prítomnosť či neprítomnosť vitamínov. Ale , keďže je tento údaj uvedený na obale, treba tomu veriť. 

    Evanjelium nás prenáša do atmosféry návštevy Pána Ježiša v dome jeho priateľov: Marty, Márie a Lazára, ktorý medzičasom zomrel /Jn 11, 1-45/. Pán sa prihovára Marte slovami:" Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa bude žiť , aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?" A Marta pohotovo odpovedá:"Áno, Pane, ja som uverila...". Akú vieru mal na mysli Pán Ježiš?. Takú , ktorá je obohatená. Takúto spomína aj sv. Jakub vo svojom liste:"Tak aj viera, ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva!" /Jak 2,17/. Viera má byť obohatená o vitamíny skutkov. Akú má mať, teda podobu? Odpovede nájdeme v Liste Hebrejom /Hebr 11, 1-16/. 

    1.,"Vierou chápeme, že Božie slovo stvárnilo svety tak, že neviditeľné povstalo viditeľne". Niektorí priaznivci strieborného plátna poznajú herečku Shannon Doherty. Bývalá hviezda už roky zápasí s rakovinou. Sama sa priznáva, že teraz, keď balansuje na hranici života a smrti si začala všímať rôzne detaily života. Pred tým, keď ešte bola v zhone života zainteresovaná, mnohé maličkosti jej unikali. Nevie pochopiť, že v minulosti bola tak nevšímavá, lebo bola pohltená prácou a zaujatá iba "veľkými" plánmi a aktivitami. Životné skúšky súvisiace s ťažkou chorobou ju stvárnili, sformovali do podoby väčšej vnímavosti voči drobnostiam sveta, na ktorých sú postavené veľké veci. 

    Boh niekedy používa takéto spôsoby, aby sme si začali všímať nevšímané, aby sme dotiahli do konca veci započaté a nedokončené, aby sme svoju povestnú roztržitosť zamenili za pozorné sledovanie Božieho diela, ktorému záleží na detailoch a hlavne, aby sme uverili v neuveriteľné: že po smrti má Boh pre nás pripravený večný život,

    2.,"Vierou priniesol Ábel Bohu lepšiu obetu ako Kain a ňou si aj získal svedectvo, že je spravodlivý..." V odbornej ekonomickej a hospodárskej oblasti sa vyskytuje pojem: pridaná hodnota. O čo ide? Predstavme si situáciu, podľa ktorej chce niekto začať niečo vyrábať. Za určitý obnos si kúpi primeranú surovinu. Potom na nej pracuje , a keď je výrobok hotový, predá ho za vyššiu cenu, ako stála surovina. Je to logické, veď do svojho diela vložil nemálo úsilia. Pridaná hodnota je výsledkom jeho úsilia.

     Aj naša životná obeta, tak ako Ábelova, môže byť navýšená , ak do nej vložíme pridanú hodnotu viery. Skutky konané s vierou majú zvláštnu hodnotu pred Bohom. Sú situácie, kedy nerozlišujeme, aké skutky konáme. Konáme ich totiž mechanicky , bez myšlienky, bez toho, aby sme ich ukotvili v možnosti obetovať ich pre vyšší cieľ. Je dôležité, aby sme každé ráno posvätili nový deň úmyslom pridanej hodnoty, aby sme Bohu priniesli čo najčistejšiu prácu a činnosť na Božiu slávu. 

    3.,"S vierou prijal Noe pokyn o tom, čo ešte nebolo vidieť, a s bázňou postavil koráb na záchranu svojej rodiny". Ježiš Kristua, ako nový Noe postavil koráb, ktorý sa volá Cirkev. Ide o plavidlo do lepších čias. Toto plavidlo tak, ako kedysi, aj teraz je niekomu na smiech , pre niekoho je zbytočnosťou a príťažou. Ale pre niekoho  tak, ako kedysi, aj teraz je výrazom Božej starostlivosti o spásu človeka. Cirkev je milovaná Bohom, lebo vzišla z Ježišovho prebodnutého boku. Boh už nebude hľadať "modernejší a civilizovanejší" spôsob, ako voviesť pripraveného človeka do svojho kráľovstva večnosti. Mnohí sa aj úprimne pýtajú, či už nie je táto loď príliš deravá, keď je poznačená hriechmi , aby preplavila duše do večnosti? Napriek všetkým neduhom ju Boh zaceľuje a zoceľuje tak, aby nestratila nič zo svojho spásonosného pokladu, ktorý jej zveril sám Boží Syn. 

    Pri konzumácii potravín ani nezbadáme , či obsahujú nejaké vitamíny. To vedia posúdiť odborníci. Pri skutkoch života by mal byť prítomný vitamín Božej lásky. Chuť takého života je potom plnšia, zrelšia, motivačnejšia. Obohacujme svoj život o to, čo sme sa od Pána naučili. Náš život takto nebude nikdy zvädnutý a prázdny.

Keď špina očisťuje a lieči

 

         Nedávno uplynul rok od začiatku vojny na Ukrajine. Stále prebiehajú kruté boje. Mnoho ľudí umiera, ľudia plačú, hľadajú nádej a prijímajú každú pomoc. Nedávno som čítal rozhovor s ukrajinským kňazom, ktorý pôsobí v prostredí poľnej nemocnice. Uviedol veľa zaujímavých skutočností z prostredia svojho pôsobiska. Okrem iného povedal, že vojna vyliečila mnohých ľudí z duchovných chorôb. Špina a nečistota vojnovej atmosféry mnohým otvorila oči. Prejavilo sa to tak, že po dlhom čase prijali sviatosť pokánia, dali sa pokrstiť alebo sa zosobášili. Je paradoxné, že vojna mnohých vylieči – najmä z duchovných neduhov a urýchli proces dospievania a vyzrievania do stavu osobnosti.

         Evanjelium nám poukazuje na to, že špina použitá Ježišom, t. j. blato, očistila a otvorila zrak slepému od narodenia. (Jn 9, 1 – 41) Evanjelista napísal, že Ježiš zmiešal slinu so zemou, a tým potrel oči slepému. Vzniklo blato, ktoré neznesieme ani na topánkach, ani vo vlastnom byte, Ježiš použil blato a špinu na to, aby otvoril človeku oči.

         Boh nám otvára oči aj cez špinu vlastného života. Keď si uvedomíme, ako žijeme a nachádzame veľa nezriadeností, je to Božia milosť, ak sa nám otvoria oči. Precitnutie sa prejaví tak, že prehodnotíme aj svoju pozíciu viery. Tá nás začne motivovať k tomu, aby sme o nej rozprávali.

         Sv. Gregor Veľký v komentári ku Knihe Jób napísal: „Lebo keby jazyk mlčal o tom, čo srdce verí, jeho volanie by v nás našlo miesto, kde by ho nebolo počuť. Ale aby v nás jeho volanie nebolo skryté, každý z nás podľa svojich schopností musí oboznamovať blížnych s tajomstvom svojho nového života.“

         V Skutkoch apoštolov sa uvádza, že apoštoli Peter a Ján ohlasovali zmŕtvychvstalého Ježiša. Vodcovia židovského ľudu ich predvolali na súd a tam im prísne zakázali učiť v Ježišovom mene. Vtedy Peter povedal: „My nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.“ (Sk 4, 20)

         Aká má byť kondícia našej viery potom, čo nám Ježiš v pôste očistí zrak? Pomôžeme si citátom z Knihy Exodus (Ex 16, 1 – 18)

1.) Izraeliti šomrali na púšti proti Mojžišovi a Áronovi. Kričali: „...aby ste celú pospolitosť umorili hladom?“

Len čo opustili preplnené egyptské hrnce, pocítili hlad. V Egypte ho nepoznali. Počas putovania na slobodu áno.

Keď človek opustí hriech, má pocit hladu. Myslí si, že mu niečo podstatné chýba, že niečo dôležité opustil. Tento stav trvá dovtedy, kým nepocíti sýtosť Božej lásky.

Obdobie prechodu od hriechu k čnosti môže byť dosť dramatické. Každým to zatrasie. Hriech a hriešny spôsob života sa neopúšťa ľahko. Človek sa ešte obracia naspäť, ako vzhliadal k tomu, čo zanechal. Ale ak vytrvá, Boh ho bude postupne sýtiť takým duchovným pokrmom, ktorý mu zabráni smútiť za hriešnou minulosťou. Boh obdarúva kajúcnika sýtosťou svojich milostí a odmieňa ho pokojom v duši. Toto sľubuje ako ovocie aj pôstne obdobie, ktoré prežívame.

2.) Starozákonný svätopisec píše, že Židia počas putovania dostali hotový pokrm – prepelice a mannu.

Pán Ježiš nám dáva hotový pokrm – svoje Telo a Krv. My na ňom nemáme nijakú zásluhu. Uvedomujeme si, aké milosti dostávame? Prijímame ako na podnose hotový pokrm na cestu do večnosti. Boh nám ponúka takýto „full servis“, kým iní hľadajú nádeje a istoty na krkolomných cestách života. Hľadajú a blúdia, blúdia a hľadajú a občas aj uviaznu. Mnohým sa nedostáva ani náznak svetla na to, aby pokračovali po správnej ceste. My sme dostali milosť na to, že ten správny pokrm môžeme prijímať od raného detstva až po odchod z tohto sveta. Som schopný poďakovať Pánovi za takúto milosť? Alebo prijímam Božie dary eucharistie a slova povrchne, automaticky, suverénne?

Pôstne obdobie je časom možnosti poďakovať za nekonečné Božie dary, ktoré nám, pútnikom do večnosti, pripravuje Boh ako pokrm na cestu.

3.) Židia sa živili prepelicami a mannou, kým sa ich nohy nedotkli hraníc zasľúbenej zeme.

Kým putujeme, môžeme sa spoľahnúť na to, že Boh nás bude živiť sladkým a jemným pokrmom eucharistie dovtedy, kým neprekročíme hranicu časnosti a večnosti. Tá je pre nás neznáma, a preto s vierou, so záujmom a s láskou máme tento pokrm prijímať. Hranica je pre niekoho blízko, pre niekoho ešte vzdialená, ale skôr či neskôr, k nej každý doputuje.

Zároveň platí, že prijímaním eucharistického pokrmu posúvame pomyselné hranice svojich síl a schopností. Eucharistia nám pomáha zdolávať nové a nové výzvy života a Božieho plánu spásy. Najviac to cítia tí, ktorí znášajú kríže svojho života a utrpenia. Sú to hrdinovia, ktorí tieto hranice posúvajú až na maximálnu mieru. Účinne im v tom pomáha Boží pokrm, ktorý Cirkev rozdáva a ponúka najmä v dramatických životných situáciách.

Všade okolo nás sa zdvíha latka náročnosti. Ľudia to cítia v práci, deti v škole, cítime to aj v rodine. Náročnosť života nás vyšťavuje a dvíha úlohy stále vyššie a vyššie. My tieto pomyselné hranice môžeme dosiahnuť, prípadne ich posunúť len vtedy, ak prijmeme vrchol Ježišovej lásky, ktorý sa prejavuje v eucharistickom pokrme. Objavme ho nanovo v tomto pôstnom období! Naša viera v Boha to potrebuje. Túžba po eucharistii je výrazom obnovenej viery.

 

Pôstne obdobie, ktoré prežívame, nám môže otvoriť vnútorný zrak. Nastane situácia, kedy špina našich hriechov nami zatrasie a otvorí nám zrak do takej miery, že budeme hľadať dokonalejší a čistejší život. Prosme o milosť otvoreného zraku pre Božie pôsobenie a pre možnosti, ktoré nám Boh podáva ako pomoc v pravom čase.

 

Duch Mojžiša ako vodcu

 

         Charakteristika osobnosti v prípade určitých ľudí obsahuje aj prvok líderstva alebo vodcovstva. Takíto ľudia sú žiadaní, ale len v prípade, ak svoje danosti nezneužijú. Vodca má zodpovednosť za spoločenstvo osôb, ktoré má viesť k určitému cieľu.

         Dejiny ľudstva a Cirkvi poznajú takých vodcov, ktorí previedli ľudí cez rozbúrené vlny svojej doby, ale poznajú aj pseudovodcov, ktorí mnohých ľudí potopili. Stalo sa to preto, lebo ich viedli zlým spôsobom.

         Evanjelium nám pripomína, že židovskí vodcovia sa hlásili k Mojžišovi: „...my sme Mojžišovi učeníci.“ (Jn 9, 1 – 41). Čo je však podstatné, vôbec nepochopili ducha Mojžišovho vodcovstva. Zamerali sa iba na mechanické dodržiavanie predpisov, ktoré Mojžiš nariadil.

         Ktoré aspekty Mojžišovho vodcovstva treba vyzdvihnúť? (Ex 33 a 34)

1.) Mojžiš dal postaviť stánok stretnutia počas ich putovania púšťou.

Mal slúžiť ako miesto stretania sa s Bohom. Aj Mojžiš tam často chodieval. Vždy po stretnutí sa s Bohom mu koža na tvári žiarila.

     Aj z dnešnej autority v Cirkvi by mala žiariť viera v Boha. Takto žiarila tvár Pána Ježiša počas premenenia na vrchu Tábor. Napriek smútkom, bolestiam, krízam, má viera človeka žiariť. Na pozadí tmy doby svetlo vynikne najviac. Viera v Boha je často naše jediné svetlo.

Kedysi som si vypočul úryvok rozhovoru dvoch ľudí. Jeden z nich rozhorčene konštatoval: „Predstav si, na našej ulici svieti večer iba jedno jediné svetlo.“ Dôvod je zrejmý. Všade sa šetrí a šetrí sa aj na pouličnom osvetlení. Niekedy máme pocit, že jediné svetlo, ktoré sa nemení a je stále rovnako intenzívne, je Boh. Svieti nám pod nohy a ukazuje cestu. Ľudí, ktorí sú nositeľmi tohto Božieho svetla, veľa niet. Ten, kto ho ponúka, stáva sa skutočným vodcom vo svojom prostredí.

2.) Mojžiš požiadal Boha, aby mu ukázal svoju slávu. Boh súhlasil, ale schoval Mojžiša do skalnej trhliny.

Vo svete nájdeme dosť ľudí, ktorí nemôžu byť autoritami, lebo sú schovaní. Schovávajú sa pred Bohom i svetom. Skutočná autorita sa neschováva pred problémami, nehľadá únik, ale snaží sa byť viditeľnou. Je dôležité, aby dokázala vliať svojmu okoliu síl, dodávala odvahu a bola s tými vtedy, keď prebieha čas skúšky.

V dnešnej dobe treba obhajovať také pojmy ako: muž a žena, otec a matka, dámy a páni... Kto vzišiel z týchto tradičných rodinných vzťahov, nemôže vyhľadávať skrýše alebo splývať s tými, ktorí budú tieto pojmy negovať. Skutočným vodcom je ten, ktorý chce to, čo chce Boh. Pritom bude vždy hľadať a presadzovať Boží zámer s človekom.

3.) Mojžiš strávil na vrchu Sinaj 40 dní a 40 nocí. Bol blízko Boha a pri návrate niesol so sebou kamenné tabule s Desatorom.

Ten, kto sa zdržiava blízko Boha, vždy si od neho niečo dobré odnesie. Je to niečo, čo má trvácny charakter. Boh rád dáva dary, ktoré sú perspektívne, ktoré dávajú skutočnú nádej a hĺbku života. Často sme sa ocitli v živote v tesnej blízkosti zla. Možno o tom ani netušíme. Ak nás na to niekto upozorní, celí sa roztrasieme.

Mnohí z nás mali na sebe prístroj, ktorý 24 hodín meria tlak krvi. Volá sa holter. Na druhý deň ho odborník, kardiológ, vyhodnotí, ukáže na nejaký bod krivky a povie: „Pozrite, ako ste boli blízko infarktu!“ Večnosť nám určite odhalí, ako často sme sa vedome pohybovali blízko zla. Zlo nás priťahovalo. Blízkosť Boha sme odmietli, alebo sme sa od neho odvrátili.

V pôstnom čase chceme byť viac blízko Boha ako inokedy. Chceme byť viac pri Ježišovi trpiacom. Voláme to bdenie. Tak ako apoštoli, aj nás Pán pozýva k modlitbe, ktorá prináša pôžitok pre dušu a narúša hegemóniu zla. Boh raz bude vyhodnocovať náš duchovný holter – svedomie. Vtedy nám povie: „Pozri, akú milosť si dostal, mohol si byť blízko mňa, a odmietol si ma.“ Keď odmietame Boha, riskujeme, že sa dostaneme blízko zla.

 

Naším skutočným vodcom je Ježiš Kristus. V evanjeliu čítame, že uzdravil slepého od narodenia. Uzdravil ho telesne, ale aj duchovne, lebo mu dal zmysel života. Uzdravený mohol porovnať: život v slepote a život ako vidiaci. Odkedy poznáme Pána Ježiša, to isté vieme rozlíšiť aj my: život v slepote hriechu a život v ostrom videní Božej lásky. Práve tá nech je pre nás motivujúca a definitívna.

Prekonať obavy a strach

 

 

          V minulosti patril Jozef Lohyňa medzi najúspešnejších československých a slovenských športovcov. Vynikajúci zápasník – voľnoštýliar – získal nemalo úspechov na športovom poli. Keď končil svoju dlhoročnú úspešnú kariéru a vybojoval posledný zápas, vyzul si svoju športovú obuv a položil ju na žinenku. Tým naznačil, že svoju kariéru končí a začína novú etapu života.

         Náš slovenský biblista, prof. František Trstenský, uverejnil v Katolíckych novinách katechézu na tému: Stretnutia Ježiša so ženou Samaritánkou. (KN 10/2023, s. 14 – 15) Poukazuje na detail – na džbán, ktorý žena nechala pri studni. Nechala ho tam a išla zavolať ľudí. Zanechaný džbán je symbol zmeny, ktorá sa v jej živote odohrala. (Jn 4, 5 – 42) Stretla Ježiša, a ten jej sľúbil živú vodu. Prišla na to, že na živú vodu džbán potrebovať nebude. Preto zanechaný džbán pri studni zvýrazňuje myšlienku, podľa ktorej žena prekonala strach a obavy a začala novú kapitolu života.

         Zápasníkove tenisky na žinenke a ženin džbán pri studni znamenajú to, že sa niekto odhodlal žiť nový život. Božie slovo nás učí, ako sa máme zbaviť strachu a začať niečo nové.

1.) Strach z duchovnej výšky, ku ktorej nás povoláva Pán Ježiš.

Všimnime si troch apoštolov, ktorí sprevádzali Pána Ježiša na vysoký vrch do samoty. (Mt 17, 1 – 9) Svätopisec udáva, že sa naľakali Pánovej slávy, t. j. Pánovho premenenia. Pán Ježiš ich povzbudil tradičným spôsobom: „Nebojte sa!“

         Mnohí odmietajú nasledovať Pána Ježiša preto, lebo sa boja duchovnej výšky. Iní sa obávajú skôr toho, že Boh chce, aby zmenili svoj život a zanechali staré chodníky.

         Nedávno zomrel známy slovenský režisér, Juraj Jakubisko. V minulosti musel podstúpiť ťažkú operáciu, pri ktorej mu vymenili srdce. Dostal srdce od človeka, ktorý bol od neho mladší o 30 rokov. Toto omladnutie mu pomohlo na to, že sa dožil pekného veku, 84 rokov.

         Nový spôsob života s Kristom spôsobuje, že s mladým, tzn. hriechu zbaveným srdcom, získavame takú dlhovekosť, že vstúpime s istotou do večnosti. Pán Ježiš sa prihovára aj nám: „Nebojte sa ukázať svetu, že vo vás bije nové mladé srdce očistené pokáním.“

 

2.) Fenomén strachu sa prejavil u starozákonných Židov.

Stalo sa to vtedy, keď utekali z otroctva z Egypta. Faraón oľutoval, že ich prepustil a začal ich na ceste prenasledovať. Židia, keď zbadali presilu egyptského vojska, veľmi sa naľakali. Ich vodca, Mojžiš, sa zachoval správne, lebo ich povzbudil tradičným spôsobom: „Nebojte sa!“ Židia sa báli presily; báli sa, že sa početnému nepriateľovi nebudú môcť vyrovnať.

         Mnohí zmýšľame rovnako. Chceme sa vyrovnať synom sveta. Zbytočne trpíme akýmsi pocitom menejcennosti namiesto toho, aby sme sa snažili najprv vyrovnať svoj život podľa ducha evanjelia.

         Na parkovisku zastavilo auto. Otec učil svojho syna, ako má zaparkovať. Syn opatrne odbočil a usiloval sa zaparkovať presne medzi dve biele čiary. Nepodarilo sa mu to. Otec vystúpil, skontroloval situáciu a cez okienko zavolal synovi: „Ešte raz cúvni a vyrovnaj!“

         Väčšinou to treba robiť takto: Zacúvať znovu a znovu a život presne umiestniť do sféry evanjelia. Presne tak, ako automobil zaparkujeme medzi dve biele čiary.

         Vždy znovu a znovu sa nám treba vrátiť, tzn. spytovať si svedomie, vyhodnotiť jeho stav a pokúsiť sa vyrovnať svoj život podľa vzoru Ježiša Krista. Nemajme ambíciu porovnávať sa s presilou sveta. Tá sa prejavuje v dôvtipe, zručnosti, niekedy v podvodoch a dravosti pri dosahovaní svojich cieľov. Ježišovo a Mojžišovo pravidlo znie: "Neboj sa presily, nevyrovnávaj sa so svetom za každú cenu. Rozumnejšie je vždy vrátiť sa, zistiť to, čo chce odo mňa Boh a s týmto plánom sa vyrovnať vo svojom svedomí.“

3.)            Hneď po umučení Pána Ježiša sa usilovali niektoré ženy dostať sa k jeho hrobu a k jeho telu. (Mt 28, 5 – 6)

Prázdny hrob ich vystrašil, ale zjavil sa anjel a dodal im odvahy typickým spôsobom: „Vy sa nebojte!“ Je to odkaz aj pre nás. Neľakajme sa, ak nenájdeme Pána tam, kde by podľa nás mal byť, alebo by mal byť výraznejší a hmatateľnejší. Pravda je však taká, že my by sme mali byť výraznejší pri objavovaní Boha v prostredí svojho života.

         Pred nedávnom vystupoval v televízii človek, ktorý navštevoval niektoré reštaurácie a skúmal kvalitu ich služieb. Ako prvé, o čo sa zaujímal, bola dostupnosť zariadenia pre verejnosť. Nie raz konštatoval: „Ste takí schovaní, že vás tu nikto nenájde. Zviditeľnite sa!

         Často vytýkame Bohu, že sa schováva, že ho ťažko nájsť. Podľa nás by sa mal objavovať centrálnejšie, tak, aby bol v dosahu, aby bol hneď poruke, keď ho budeme potrebovať. Problém je však inde. My sami nedostatočne očisťujeme svoj zrak i srdce. Keby sme to robili častejšie a dôkladnejšie, Boha by sme vnímali inak. Preto nás Božie slovo v pôstnom čase nabáda k tomu, aby sme sa očisťovali od nánosov sveta, od toho, čo nám vtláčajú do duše médiá s cieľom nevšímať si prítomnosť Boha a rezignovať naňho.

                  

         V ktorejsi rodine vždy na začiatku pôstu vyniesli z obývačky na chodbu televízor. Bol to vonkajší znak, že počas pôstu budú praktizovať askézu a že bude menej zábavy.

         Rozhodnime sa niečoho sa zrieknuť tak, že si tú vec, alebo činnosť, alebo jej symbol viditeľne umiestnime tak, aby nám udrela do očí. Nebojme sa nového života! Pôstna askéza nás môže oslobodiť, pretvoriť a posilniť tak, aby sme nanovo zažiarili ako nositelia Ježišovej blahozvesti.