To najlepšie, čo doma máme

 

 

         Býva dobrým zvykom prijať hosťa, usadiť ho a ponúknuť mu občerstvenie. Miera vrúcnosti prijatia hosťa sa odzrkadlí aj v pestrosti ponuky občerstvenia. Ktosi túto skutočnosť vyjadril celkom jednoducho: „Hosťovi ponúkneme to najlepšie, čo doma máme.“

         Vždy, keď sa organizuje nejaký veľtrh, účastníci vystavujú len to najlepšie, čo majú doma. Nikto nepôjde s kožou na trh a hazardovať so svojím menom tým, že by chcel vystavovať starý alebo nefunkčný tovar. Každý ponúka to najlepšie.

         Pán Ježiš, možno prekvapivo, položil učeníkom otázku: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Apoštoli, poznajúc názory ľudí, odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša, Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ (Mt 16, 13 – 20) Z tohto výroku vyplýva, že Izraeliti použili najväčšie autority, ktoré stvárňovali ich náboženský život. Zároveň takto prirovnali autoritu Ježiša z Nazareta. Vymenovali to, čo najlepšie doma majú. Keďže Šimon Peter prehlásil o Ježišovi, že je Mesiáš a Boží Syn, Pán mu vzápätí udelil titul hlavy Cirkvi: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev...“ Ježiš akoby chcel povedať, že tento Peter (prvý pápež) je tým najlepším riešením, aké doma majú.

         Aký má byť človek, ktorý chce dosiahnuť Božie kráľovstvo?

 

1.) Je to človek pevný v zásadách a touto danosťou pomáha iným.

 

V Knihe Jozue (Joz 3,  13 – 17) čítame o zázračnej udalosti. Izraeliti prešli suchou nohou cez koryto Jordánu. Kňazi, ktorí niesli archu zmluvy, kráčali prví. Len čo sa ich nohy dotkli vody, tá sa rozostúpila a vytvorila suchý koridor. Kňazi stáli s archou uprostred, na pevnej zemi, kým celý Izrael neprešiel na druhú stranu.

Tam, kde ešte vidno kňaza s monštranciou alebo kde ešte kňaz drží v rukách Pánovo Telo, tam je ešte stále pevná zem v duchovnom slova zmysle. Ľudia vedia, že kým je takáto situácia, aj oni môžu s nádejou prechádzať životom až na druhý breh večnosti. Dokedy bude takáto situácia?

V jednotlivých ročníkoch  v našom kňazskom seminári sa na kňazstvo pripravujú už len 3 kandidáti v jednom ročníku! Aká je istota, že budeme mať dostatok pracovníkov v Pánovej vinici, aby mal kto poslúžiť Božiemu ľudu? Pevná a suchá zem je tam, kde Pánov služobník komunikuje s Bohom a drží Pánovo telo a rozdáva ho tým, ktorí chcú bezpečne prejsť na druhú stranu. Preto je dobré, ak sa na pracovisku nachádza aspoň jeden človek, ktorý má vieru. Je dobré pre rodinu, ak v nej žije človek, ktorý sa modlí. Všetci títo vytvárajú pre ostatných suchú a pevnú pôdu do Božieho kráľovstva.

 

2.) Vhodným kandidátom na Božie kráľovstvo je ten, kto dokáže povýšiť Božie hodnoty nad ostatné.

 

V Knihe sudcov (Sdc 6, 11 – 24) sa spomína mladík menom Gedeon. Mlátil a vial obilie, aby ho zachránil pred zlodejskými Madiánčanmi. Uprostred tejto činnosti ho Boh povolal. Povedal mu: „Choď, ...a vyslobodíš Izrael...z rúk Madiánčanov.“ Gedeon zanechal obilie a odišiel vydobyť slobodu pre svoj národ.

         Kandidátom Božieho kráľovstva je ten, kto v čase skúšky dokáže povýšiť Božie skutočnosti nad pozemské výhody. Ide o obetu, ktorú Boh ocení, dotyčného odmení a započíta mu to do svedectva jeho života.

         Niektoré veci v domácnosti rodičia schovávajú pred malými deťmi. Urobia to tak, že ich uložia celkom hore na policu, aby na ne nedosiahli. Takto obránime deti pred tým, aby si neublížili, lebo tie veci môžu byť riskantné a zároveň uchovajú tieto predmety nepoškodené.

         Ak chceme uchrániť pred zlom sveta, usilujme sa ich život, ale aj ten svoj povýšiť. Sú hodnoty, ktoré prevyšujú materiálne skutočnosti. Ten, kto dvíha svoj život vyššie pomocou sviatostného života, pripravuje si skvelú budúcnosť vo večnosti.

         Istá matka vytýkala dospelému synovi, že sa nemodlí. Hovorila mu: „Nemusíš robiť veľa, len zodvihni hlavu vyššie, aby si videl na kríž.“ Koľkým ľuďom takáto pokora chýba. Stačí iba pohliadnuť na kríž na stene a uprieť zrak na Ukrižovaného. Už toto pozdvihnutie života je svedectvom toho, že sa v duši človeka objavujú liečivé procesy spásy.

3.) Kandidátom na Božie kráľovstvo je ten, kto vie múdro rozlišovať.

 

Existujú dve tendenciu vo svete. Prvá – zvelebovať svet natoľko, že v ňom vidíme iba samé dokonalosti. Druhá je opačná. Dehonestovať svet s tým, že je v ňom všetko zlé. Z evanjelia poznáme vyjadrenie apoštola Natanaela: „Môže byť z Nazareta niečo dobré?“ (Jn 1, 45 – 51) Potom, ako spoznal Ježiša, zmenil názor. Človek, ktorý spozná Pána Ježiša, nenechá sa „opiť“ týmto svetom. Zároveň v ňom nájde nepopierateľné znaky dobra, na ktorých sa oplatí postaviť svoj život. Túto schopnosť rozlišovania sa učíme osvojovať si celý život.

         Sv. Ján Zlatoustý nás povzbudzuje takto: „Nechcem, aby ste boli iba vy múdri, ale aby ste takými urobili aj iných. Lebo ak nebudete takí, nepomôžete ani sami sebe. Veď ak sú aj iní hlúpi, môžu vaším pričinením zmúdrieť. Ale ak vy upadnete do toho zla, stiahnete so sebou do záhuby aj iných.“ (LH IV, s. 80)

         Schopnosť rozlišovať nás uchráni pred zlom. Každý, kto používa pri pečení orechy, musí nazrieť pod škrupinu. Musí ju rozdrviť a jadro vybrať a použiť. Keď nazrie dovnútra, rozhodne sa o jeho použití alebo ho vyhodí. V dnešnom svete potrebujeme mimoriadnu ochotu, silu na to, aby sme jasne videli do jadra človeka a spoznali, aký je. Tento čas pozemského života je časom „rozbíjania škrupín“ a časom spoznávania jadra života.

 

         Je chvályhodné a spásonosné, že navštevujeme bohoslužby, slávime najsvätejšiu obetu a prijímame sviatosti. Je to najlepšie, čo doma máme. Tu, na zemi, neexistuje dokonalejšia duchovná matéria. Pán pre nás chystá definitívny domov vo večnosti. Chce nám dať to najlepšie. Už teraz mu obetujme to, čo nám posiela, aby sme to zúročili pre potreby Božieho kráľovstva.

VÄČŠÍ OBRAZ VIERY

 

Slovenská televízia vysiela každú nedeľu večer zaujímavý dokumentárny film o histórii Bratislavskej lýry. Starší vedia, že ide o kedysi prestížnu a atraktívnu súťaž v oblasti populárnej hudby. Bratislavská lýra bola silným fenoménom v 2. polovici 20. storočia. V 80-tych rokoch vtedajší komunistický režim umožnil účinkovať na tomto podujatí aj hosťom spoza „železnej opony“. Vystúpila tam aj svetová šansoniérka Mireille Mathieu. Po predstavení jej manažér kritizoval plagát podujatia. Bola na ňom fotografia samotnej speváčky a domácej hviezdy, Karla Gotta. Fotografia československého zlatého slávika bola raz taká veľká ako fotografia spomínanej francúzskej umelkyne. A to sa nepatrí. Naša strana sa ospravedlňovala tým, že ešte nemajú skúsenosti, že takéto zásady ešte nepoznali. Podľa nich má mať hlavný hosť najväčšiu fotografiu na plagáte.

         V evanjeliu čítame o tom, že Pán Ježiš si dovolil vykresliť väčší a krajší obraz viery u pohanskej kanaánskej ženy ako v prípade predstaviteľov židovského národa. Povedal: „Žena, veľká je tvoja viera!“ (Mt 15, 21 – 28) Poprední židia dali viackrát Ježišovi najavo, že sa to nepatrí, že väčší formát viery si zaslúžia práve oni. No u Ježiša neuspeli. Dostali lekciu z toho, že zásady Božieho kráľovstva ešte dobre nepoznajú a že sa ešte musia veľa učiť. Ako sa môže v našom živote zväčšovať a prehlbovať obraz viery?

1.)  Obraz viery sa zväčšuje u toho, kto z mála urobí hodnotnú skutočnosť.

V evanjeliu sa dočítame, že: „...aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ Niekomu stačia odrobiny milostí a urobí z nich dielo. A zasa niekto má na stole celé sústa možností, a nevyťaží z nich nič pre vyššie veci, ako sú pozemské.

         V istej rodine vychovávali dve deti. Okrem iného dávali im možnosť, aby veľa kreslili, aby posúdili ich talent. Jedno z detí zobralo ceruzku a za krátky čas namaľovalo pekný detský obrázok. Druhé dieťa vystriedalo niekoľko farbičiek. Ani s jednou nebolo spokojné. Výsledok nebol uspokojivý. Prvé dieťa bolo talentované a stačilo mu málo, aby vytvorilo pekné dielko. Niekomu stačia aj nepatrné možnosti života, aby vydal svedectvo viery. Iný má veľké prostriedky a príležitosti na to, aby zvýraznil svoju hodnotovú orientáciu evanjelia. No veľa z toho nevyťaží. Často jednoduchí a materiálne menej nároční ľudia sa stávajú vernejšími svedkami viery ako tí, ktorí pracujú s tzv. neobmedzenými možnosťami.

2.)  Obraz viery rastie u toho, kto sa vysporiada so skutočnosťou tzv. mlčiaceho Boha.

Kanaánska žena z evanjelia do Ježiša neustále dobiedzala a dovolávala sa uzdravenia svojej dcéry, ale on jej vôbec neodpovedal. Boh niekedy mlčí, a preto mnohí zo svojich zlyhaní vinia jeho. Pýtajú sa, prečo mlčal, keď čakali, že výrazne prehovorí do ich života.

         Nedávno postihlo oblasť Havajských ostrovov nešťastie. Z mora sa zdvihol silný vietor, ktorý rozfúkal obrovský požiar. Išlo o najväčšiu tragédiu za posledných 100 rokov. Zahynulo okolo 100 ľudí a mnohí prišli o strechu nad hlavou. Zároveň kompetentní oznámili, že táto oblasť má najprepracovanejší systém signalizujúci blížiacu sa katastrofu. Vznikli otázky, ako je to možné, že v tomto prípade zlyhal. Prečo zostal ticho a nevaroval obyvateľstvo? Všetko bude predmetom vyšetrovania.

         Naozaj môže Boh za to, že sa niekto zmieta v biede? Má človek právo viniť Boha za to, že upadol do akejkoľvek tvŕdze. Prečo Boh nevyslal dostatočne viditeľný a počuteľný signál na to, aby ho varoval. Aj to, čo sa stalo na Havaji, je určitým signálom, ktorý má priviesť ľudí uvažovať nad tým, že Boh nám stále posiela signály, najmä vo svedomí. Boh nemlčí, ale cez rôzne situácie nás upozorňuje na to, ako máme žiť. Nie každý je ochotný Božie slovo počúvať, zamyslieť sa nad ním a uskutočňovať to.

3.)  Obraz viery rastie u toho človeka, ktorý je vo svojich prosbách vytrvalý a trpezlivý.

Pohanská žena sa nenechala odradiť ani odmietavým stanoviskom učeníkov, ktorí vyzývali Ježiša: „Pošli ju preč, lebo kričí za nami!“

         Veľa podnetného si môžeme zobrať od Mojžiša, židovského vodcu. (Dt 34, 1 – 12) Svätopisec uvádza: „Mojžiš mal 120 rokov, keď zomrel, ale jeho zrak nebol zakalený a jeho životná sila nebola vyčerpaná.“ Vo svojich prosbách je účinný ten, kto nemá zrak zakalený nenávisťou a svoju silu nemrhá v provokatívnom štýle života, ktorý uráža Boha. Modlitby a prosby predpokladajú človeka, ktorý si chce osvojiť čistý štýl života a bez kalných vôd, v ktorých sa dobré myšlienky roztopia a často aj zaniknú.

         Ako vieme, Boh neumožnil vojsť Mojžišovi do zasľúbenej zeme. Ukázal mu ju z diaľky a z vrchu Nebo a povedal: „Videl si ju (zasľúbenú zem) na vlastné oči, ale do nej nevkročíš.“ Tak je to niekedy s tými, čo sa modlia a chcú vymodliť dobré veci. Ich úmysly pri modlitbe sú ako pohľad do zasľúbenej zeme z diaľky. Ale cieľ či účinok neprekročia. Ten je azda určený pre inú generáciu, ktorá dostáva milosť vstúpiť do cieľovej rovinky vyslyšaných modlitieb. A ona zasa začína modlitby na iné úmysly, ale ich vypočutie sa dostaví až neskôr, v inej generácii.

 

         O deťoch sa hovorí, že rastú ako z vody. Chvalabohu. Tešia sa z toho najmä rodičia a príbuzní. Máme radosť z toho, že naša viera môže byť väčšia? Sme pozitívne nastavení na prijatie možností prehĺbenia našej viery? Motivuje nás ešte Ježišovo konštatovanie z evanjelia: „Veľká je tvoja viera.“? Kvalitu viery posúdiť 100-percentne nedokážeme. To vie iba Boh. Zaznávaná a odstrkovaná kanaánska žena dala všetkým lekciu z viery. Zaznávaná a bagatelizovaná i zosmiešňovaná katolícka viera bude žiariť nepretržite. Čím viac bude svet sekulárnejší, čím viac bude odmietať Boha, tým viac bude rásť dopyt po liečivých účinkoch viery, ktorú priniesol sám Boží Syn.

Utulok

V čase Vianoc sa stretávame a zapájame do rôznych charitatívnych akcií. Niektoré z nich súvisia aj so zbierkou pre ľudí z útulku.  Najčastejšie zbierame potraviny alebo šatstvo. Utulok je provizórne miesto bývania. Prichádzajú tam ľudia, ktorí nemajú vlastnú strechu nad hlavou. Vinou svojou, ale aj vinou iných. Utulok nie je komfort ani prepych. Ale môže zachrániť niekomu život. Pre niekoho je to nový začiatok, reštart, ako dnes hovoríme. Pre niekoho možno aj trvalé miesto života, lebo sám sa nedokáže postarať o seba. 

  1.,  Utulok dôverne spoznala Panna Mária, keď putovala s Jozefom a dieťaťom Ježišom  pod srdcom,do Betlehema. Napriek veľkému úsiliu nenašli nič vhodnejšie, ako je maštaľ, či pivnica. Práve tam sa Ježiš narodil /Lk 2, 1-21/. Mária s Jozefom boli pokorní, skromní a chudobní ľudia. Ale porodiť v maštali? To bolo aj na vtedajšie pomery cez čiaru. Utulok sa teda stal štartovacím bodom do života pre malého Ježiša. 

    Mária pozná dôverne situáciu tých, ktorí nemajú strechu nad hlavou, ale aj tých, ktorým chýba viera na zastrešenie svojho života. Strecha nad hlavou znamená pre človeka dôležitú istotu v pozemskom živote. Viera v Boha ako zastrešujúci prvok, znamená istotu v putovaní za večným domovom. Mária má za sebou betlehemskú skúsenosť útulku. Kam by sme šli po radu, keď svet nám na zastrešenie svojho života nemá čo ponúknuť? Mária áno, lebo jej viera je unikátna a najvyššie ocenená medzi občanmi neba. 

    2.,K slovu útulok sa radí v slovenčine aj iné-útulný, t.j. príjemný. Utulne je tam, kde sa dobre cítime, kde nám nič nechýba, kde je čisto, teplo a kde necítime tlak vonkajšieho sveta. Môže byť útulok útulný? Do istej miery áno. Aj keď ide iba o provizórium, ale záleží na tom, s kým ho zdieľame. Blízkosť dôveryhodných ľudí nám vynahradí príkrosť a určitú drsnosť prostredia útulku. Malý Ježiš mal pri sebe Máriu s Jozefom, ktorí sa usilovali zabezpečiť mu všetko potrebné pre život. Odmenil sa im tým, že im dal všetko potrebné pre získanie Božej slávy. Mária s Jozefom určite putovali do nebeskej slávy. 

    Mária pomáha všetkým, ktorí si ju uctievajú, aby prišli do slávy jej Syna. Ona zabezpečuje aj dnes všetko potrebné pre našu spásu. Tajomným spôsobom nás sprevádza, chráni a obohacuje darmi z pokladnice večného života. Napriek početným pozemským neistotám,   predstavuje pre nás istý  útulok.  Vytvára útulnú atmosféru, aby sa nám putovanie za ňou a jej Synom nezunovalo. Mariánskou úctou dostala naša viera nový obohacujúci prvok. V tejto viere sa cítime dostatočne útulne na to, aby sme jej čnosti horlivo nasledovali. 

    3.,V súvislosti so slovom útulok sa sčasto spomína výraz-prichýliť. Vyjadruje aktivitu človeka, ktorý inému poskytne dočasné zázemie, kým nepôjde ďalej. Takúto udalosť poznáme aj v živote Panny Márie. Tá uteká, plná radosti, aby navštívila príbuznú Alžbetu a jej dom v hornatom kraji/Lk 1,39-45/.Máriu tam s radosťou prichýlili. 

    Mária prichýli každého núdzneho i toho, kto  rozmanitým spôsobom trpí, ale i toho, kto hľadá cestu z bludiska, do ktorého sa dostal pod vplyvom slabosti. Každoročne prijíma vo svojich pútnických svätyniach po celom svete milióny pútnikov, ktorí chodia k nej oplakávať svoje hriechy a hľadajú útechu v jej láskavom náručí. Prosiaceho neodmietne, pokorného nasýti, chudobnému vráti chuť do života a ubitému životom poskytne novú motiváciu, aby vstal. Neexistuje taká situácia, voči ktorej by bola bezradná a bezmocná. Keď vidí, že chceme skoncovať s hriechom, je to pre ňu najväčšia potecha. S dôverou môžeme vložiť svoj život do jej rúk a spoľahnúť sa na jej materinský príhovor u toho, ktoré síce porodila v útulku Betlehema,  ale zahrnula svojou láskou. 

AUTORITA

 

         Všetci sa zhodneme na tom, že autority a osobnosti potrebujeme ako soľ. Týka sa to všetkých oblastí života – spoločenskej, rodinnej a pracovnej. Osobnosti sa môžu prejavovať tak, že je ich „plná miestnosť“. O všetko a o každého sa zaujímajú, sú v kontakte so všetkými a máločo dôležité im unikne. Aj vizuálne, aj hlasovo dávajú o sebe vedieť.

         Iný typ osobnosti sa prejavuje takto: pôsobí individuálne, neinvazívne, nevtieravo. Účinkuje a pôsobí skôr z úzadia, nenásilne. Či už v jednom alebo v druhom prípade platí, že autorita musí na sebe pracovať.

         V Liste pripisovanom Barnabášovi čítame: „Preto sa nikdy neoddávajme odpočinku v presvedčení, že sme povolaní, aby sme nezaspali vo svojich hriechoch, aby sa nás nezmocnilo knieža zla a nevytrhlo nás z Pánovho kráľovstva.“ (LH IV, s. 21)

         „Pane, zachráň ma!“ (Mt 14, 22 -33)

Od osobnosti každý očakáva pomoc. Niekedy až na úrovni nemožného a absurdného. Osobnosť je vystavená tlakom zo všetkých strán. Rovnako kritike, či už objektívnej alebo bezohľadnej. Názorným príkladom je Mojžiš, ktorý je vodcom početného izraelského zoskupenia, a to z Božieho poverenia. (Nm 11, 4 – 15)

1.) „Mojžiš počul, ako ľud plače, celé rodiny, každý pri vchode
do svojho stanu.“

Mojžiš ako najvyššia židovská autorita má sluch pri svojom ľude. Nič mu neunikne. Je bystrý a vnímavý, zodpovedný a pozorný. Veľmi citlivo prežíva so svojím ľudom všetko, najmä vtedy, keď narieka a dovoláva sa Božej pomoci.

         V Liste pripisovanom Barnabášovi čítame: „Neuzatvárajte sa sami do seba a nežite sami pre seba, akoby ste už boli ospravedlnení, ale schádzajte sa spolu a hľadajte, čo osoží všetkým.“ (LH IV, s. 21)

         Pravá autorita má záujem o spoločenstvo, ktoré je jej zverené. Kladie si otázku, čím žijú títo ľudia; aké okolnosti na spoločenstvo vplývajú. Skúma, čím žijú ich srdcia a aký to má dopad na ich život.

         Pri návšteve reštaurácie občas vidíme oznam: Uzavretá spoločnosť. Je tam rodina alebo spoločenstvo, v ktorom sa ľudia navzájom poznajú a v tú chvíľu nemajú záujem otvoriť sa pre iných. Sami pre seba vytvárajú akúsi dočasnú elitu.

         Osobnosť vie, že nemá k dispozícii iba elitu, ktorá by spĺňala najvyššiu úroveň dokonalosti, súdržnosti a obetavosti. Práve naopak. Dnes to má akákoľvek autorita ťažké, lebo naráža na rozdrobenosť, individualizmus, elitárstvo alebo utiahnutosť do seba, prípadne nezáujem o nič. Je veľmi ťažké takéto spoločenstvo rozhýbať a podnietiť k užitočnej aktivite.

2.) Mojžiš plný podnetov od ľudí smeruje k Bohu.

Cíti ťarchu svojho poslania. Viac ako fyzická únava z putovania ho gniavi večná nespokojnosť ľudu. Keby mohol, rezignoval by na svoje poslanie. Prichádza k Bohu a modlí sa: „...prečo trápiš svojho sluhu...? Prečo si na mňa položil ťarchu starostí...?“

         Boh, aby zvýraznil pred ľudom jeho autoritu, hovorí: „Mojžiš je najvernejší v celom mojom dome. S ním sa rozprávam zoči-voči, on priamo, nie v hádankách a obrazoch hľadí na Pána.“ (Nm 12, 1 – 13) Tým je daná pozícia osobnosti. Nachádza sa na hlavnej trase medzi človekom a Bohom. Často je mu odmenou iba Boh a úľava, lebo požiadavky človeka dokážu byť neúprosné.

         Pri istej príležitosti nejaký človek poznamenal: „Sedel som s ním chvíľu v kancelárii za jedným stolom.“ Hovorí o človeku, ktorý sa politicky angažoval, skončil vo funkcii bežného úradníka a vyšplhal sa na vysoké miesto v spoločenskom rebríčku.

         Autorita má sedávať za jedným stolom s Bohom. Veriaca autorita nemá ľutovať čas strávený s Ježišom Kristom za eucharistickým stolom. Koľko je dnes takých osobností na rôznych úrovniach spoločnosti?

         Autorita má ucho i srdce pri človeku a zároveň má tie isté zmysly pri Bohu.

3.) Autorita sa má denne stretávať s Bohom i človekom.

S Bohom sa má stretnúť v tajomstve, s človekom v jeho biede a neľahkej situácii. Pri sledovaní správ často počúvame o rôznych ohniskách, napríklad o ohniskách požiaru či nejakého napätia v spoločnosti. Kompetentní majú úlohu tieto ohniská uhasiť, eliminovať.

         Existujú minimálne dve ohniská, ktoré chce svet v nás, kresťanoch, uhasiť:

a)    vzťah ku Kristovi, ktorý realizujeme cez tajomstvo. Ide o tajomstvo eucharistie i ostatných sviatostí a zároveň tajomstvo modlitby. Keby sa svetu podarilo minimalizovať, či dokonca odstrániť z nás túžbu po tajomstve, vyhasli by sme ako niektoré hviezdy. Medzi nami je dosť takých, v ktorých vyhasla viera alebo vybledol v nich dôverný vzťah s Kristom.

b)   ohnisko záujmu o človeka, ktorý sa nachádza v akejkoľvek biede. So starými a chorými ľuďmi sa zaobchádza často nešetrne až do takej miery, ako keby nešlo ani o ľudské bytosti.

Tieto dve ohniská veľa hovoria o charaktere toho, kto chce byť autoritou. Ak ich nedovolíme uhasiť, ale ich budeme roznecovať, povedieme mnohých, ako Mojžiš, do zasľúbenej zeme.

 

Skutočnou osobnosťou sa nikto nestane násilím, ani klamstvom či podvodom. Autorita postavená na týchto kritériách je prázdna. Byť skutočnou autoritou je dar, a ten treba s Božou pomocou rozvíjať. Aktuálne a presvedčivo o tom píše Apoštol národov: „Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk. Veď Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy.“ (2Tim 1, 6 – 7)

MLÁDEŽI

 

 

         Pred niekoľkými dňami vedci, ktorí sa zaoberajú výskumom vesmíru, navigovali z vesmíru sondu, ktorá skončila svoje poslanie. Navigovali ju tak, aby padla do mora a nikomu neublížila. Pri tejto príležitosti konštatovali, že vo vesmíre sa pohybuje ešte asi 10 000  objektov (satelity, sondy). Z nich iba 1/5 sú také, ktoré sú kontrolované na diaľku vo vesmírnom stredisku. Ostatné lietajú nekontrolovane a chaoticky a nikto nemá na ne dosah.

         Tento týždeň prebiehalo v Lisabone, v Portugalsku, Svetové stretnutie mládeže so Sv. Otcom. Cirkev organizuje takéto stretnutia so Sv. Otcom preto, aby ponúkla mladým ľuďom život podľa Krista; aby ich život nepripomínal chaos a bezcieľnosť, ale aby sa slobodne zverili do rúk toho, ktorý ich bude navigovať a usmerňovať k vyšším ideálom. Ako sa to môže udiať?

1.) Stane sa to vtedy, ak sa mladý človek postará o dostatočnú výbavu milosti, ktorá prúdi zo sviatostí.

V Katolíckych novinách (30/2023) je fotografia Sv. Otca Františka, ktorá ho zachytila s bielym batohom v ruke. Na ňom logo SDM. Ide o batoh pútnika, ktorý má symbolicky obsahovať všetky základné skutočnosti. Netýka sa to iba tohto vrcholného podujatia, ale života celkovo. Takýto batoh sa vždy osvedčí.

V júni tohto roku sa odohrala vo Francúzsku tragická udalosť. Sýrsky terorista pobehoval v mestskom parku s nožom v ruke. Niektorým ľuďom o. i. aj malým deťom, ublížil. Do cesty sa mu však postavil odvážny mladý muž, Henri d´Anselme. Tento mladík mal viac ako 20 rokov. Vo svojom živote absolvoval katolícku skautskú formáciu. V momente tejto tragédie bol práve na mieste. Nestratil duchaprítomnosť, sňal si z chrbta batoh a ním zaháňal pomätenca preč od ľudí. K nemu sa potom pridali ďalší ľudia s batohmi. Ale Henri bol prvý. Celé Francúzsko ho pozná ako hrdinu s batohom. Francúzsky prezident Macron mu udelil najvyššie francúzske vyznamenanie – Rád čestnej légie. To, čo urobil, bolo mimoriadne odvážne. Riskoval vlastný život. Vzápätí po jeho akcii prišli policajti a násilníka spacifikovali.

Každý mladý by mal mať v životnej výbave ideály evanjelia, prostriedky na obranu pred hriechom a odvahu vyznať a prejaviť svoju vieru. Nikto z nás nevie, kedy bude musieť takýto pomyselný batoh použiť. Pôvodnou myšlienkou Francúza Henriho bolo propagovanie katedrál. Ani sa nenazdal, že pri tejto misii bude zachraňovať ľudské životy. Ten, kto propaguje kostoly a katedrály, pomáha zachraňovať ľudské životy. V posvätných priestoroch človek nachádza pokrm pre dušu a vôbec – zmysel života.

2.) Mladý človek musí počítať s tým, že v dnešných časoch je zápas o vieru mimoriadne vyhrotený.

Nemôžu sa spoliehať na to, že zrno viery je už zasiate v duši,
t. j. mimo dosahu zlého. Diabol ukradne aj zasiate zrno viery. Ba dokonca i také, ktoré už vzišlo. Evanjelium podčiarkuje túto skutočnosť slovami: „Prichádza Zlý a uchytí, čo bolo zasiate...“ (Mt 13, 18 – 23)

         Sv. Ignác z Loyoly je obdivuhodný svätec. Životopisci uvádzajú, že vyrastal na kráľovskom dvore. Mnohí mladí kresťania vyrastali na dvore Najvyššieho Kráľa, Ježiša Krista, t. j. prijímali rôzne duchovné dobrodenia, ktoré súviseli so sviatostným životom. Ich viera sa javila ako neotrasiteľná, lebo vyrastali na dvore Cirkvi ako jej dvorania. Zrazu prišiel zlom a ich duša sa vyprázdnila. Zlý si trúfa aj na zrná viery, ktoré boli úspešne zasiate a takpovediac, boli mimo nebezpečenstva ohrozenia.  Cirkev na túto skutočnosť poukazuje v Liturgii hodín (LH, Posvätné čítanie,štvrtok,1. týždeň). Nachádza sa tam aktuálna prosba, do ktorej sa má zapojiť celá Cirkev: „Prosíme, Kriste, skloň sa k nám, ku služobníkom prosiacim: nech zloba sveta mámivá nevezme vieru veriacim.“ Keď vyrastáme duchovne na dvore Krista Kráľa, zostaňme verní Bohu v tuhých zápasoch o vieru. Tento kráľovský dvor je dostatočne bohatý na to, aby náš život vykazoval známky plnosti, sýtosti a pokoja.

3.) Dnes je veľmi dôležité vytvoriť čo najosobnejšie puto s Bohom.

Túto atmosféru výborne vystihlo stretnutie Mojžiša s Bohom. (Ex 19, 20) Svätopisec uvádza nádhernú myšlienku: „Pán zostúpil na vrch Sinaj, na končiar vrchu, a Mojžiša povolal na končiar.“ Boh zostúpil a človek vystúpil. Boh zostúpil maximálnym spôsobom, lebo poslal svojho jednorodeného Syna. Viac sa znížiť nemohol. Zároveň povoláva mladého človeka, aby vystúpil z tieňa, z priemernosti, z duchovnej podvýživy. Zároveň vystúpil k nemu, t. j. aby priniesol obetu, aby sa nebál priputovať a pristúpiť k svojmu Bohu a pri tom zažiť objatie s Bohom.

Boh a človek akoby sa stretli na polceste. Boh vychádza človeku v ústrety nielen vo vlastnom, ale aj v prenesenom slova zmysle. Človek však musí opustiť svoje pyšné „ja“ a s Božou pomocou sa konfrontovať so zlom tohto sveta. Láskyplný rozhovor s Bohom, ktorý nikdy neskončí a nájde svoje definitívne zavŕšenie vo večnosti, má byť každodenným ideálom. Vystúpenie hore, obeta, námaha pre evanjelium, to sú znaky mladého apoštola, ktoré sú nadčasové a môžu zdobiť mladý vek ľudského života.

         Potrebujeme Ježiša, aby sme nežili v chaose. Pripomeňme si myšlienku liturgie: „Nech nás dnes vedie tvoja ruka, Pane...“ Znamená to, vždy a všade. Niet vo vesmíre úspešnejšie ruky, ako sú Spasiteľove. Iba ony nás môžu voviesť bezpečne tam, kde Zlý nemá nijaký dosah.

Kam nasmerovať svoje „ja“?

 

        

         V živote nastávajú také situácie, v ktorých sa niekto dotkne ega toho druhého. Môže tak urobiť preto, aby pozdvihol jeho nízke sebavedomie a primerane ho povzbudil. V inom prípade niekto nájde „Achillovu pätu“ druhého, a tým ho znepokojí, naruší jeho nezdravé sebavedomie a zraní jeho pýchu.

         Ako sa mohol cítiť kráľ Šalamún, keď mu Boh preukázal nevídanú milosť? „Žiadaj si, čo chceš a dám ti.“ (1 Kr 3, 5) Takáto ponuka by otriasla asi každým. Dotkla by sa ega každého človeka. Ako na takéto výzvy reaguje ľudské „ja“?

 

1.)  „Vieš, kto som ja?“

Takto sa pýta ľudská pýcha. Takto sa vyjadrujú ľudia, ktorí si myslia, že nemajú konkurenciu. Ľudia, ktorí neznesú, aby mal niekto ambíciu postaviť sa na ich úroveň. Zároveň táto rečnícka otázka môže vyznieť ako vyhrážka nadutého človeka, ktorý všetkých okolo považuje za outsiderov. Takto sa prezentujú obyčajne duchovne prázdni ľudia – inak šikovní, schopní, nadaní, ale ľudsky vyprahnutí a duchovne prázdni. Je pravdepodobné, že pre svoje prehnané ego nemôžu prijať viac milosti.

         Predstavme si situáciu, v ktorej kdesi v horách nad miestom nešťastia krúži vrtuľník. Nemôže pristáť, hoci vezie všetko potrebné na záchranu človeka. Nemôže pristáť, lebo je tam nevhodný terén alebo zlé počasie. Postihnutí tak márne čakajú na pomoc zhora.

         Nad mnohými ľuďmi doslova krúži milosť zhora a nemôže sa dostať k adresátovi, kým ten nepripraví svoje ego tak, aby s pokorným srdcom otvoril svoje srdce Bohu.

         Pustovník, sv. Ammonius, píše: „Keď sa im (niektorým ľuďom) zjaví sila, nachádza ich takých, že sa tešia z tohto stánku sveta a z vášní tela i duše, preto nemôže na nich zostúpiť; ba láska k peniazom a prázdna ľudská sláva a všetky slabosti duše a zamestnania nedovoľujú, aby na nich zostúpila Božia sila.“ (LH III, Posv. čítanie zo Spisov sv. Charbela Machlúfa)

 

2.)  „Ktože som ja?“

Boh posiela Mojžiša k faraónovi, aby zariadil prepustenie židov z egyptského zajatia. Mojžiš, prekvapený touto úlohou, hovorí pokorne: „Kto som ja, aby som šiel k faraónovi...“ (Ex 3, 9 – 12)

         Pokora svedčí každému a aj vyznanie nehodnosti. Život človeka bez Boha pre večnosť veľa neznamená. Naopak, vstupom Boha do života človeka sa veci menia. Svedčí o tom velikán Cirkvi, sv. Pavol. Hovorí: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2, 20) Inde píše: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“ (Flp 4, 13) Dotyk Božej milosti človeka pozdvihuje.

         Istý študent odišiel na výmenný pobyt do zahraničia. Kamarátom poslal správu so smutným podtónom: „Niet kam ísť.“ Mladý človek túži po rozptýlení. Na druhej strane –keď je človek uzobraný a sústredený, a nie rozptýlený, vie, kam má ísť. Uzobraného a skoncentrovaného človeka lákajú posvätné miesta. Dnes je veľa rozptýlenia namiesto uzobrania a sústredenia. Človek tak obchádza posvätné miesta, ktoré majú vniesť do jeho duše pokoj. Po istom čase našiel študent miesta, kde sa predsa len dobre zabavil. Napísal o tom krátku správu: „Tu to žije.“ Najprv zjednoťme svoje srdce s Bohom, potom ukážme na svoje srdce a povedzme: „Tu to žije.“ V srdci, ktoré komunikuje s Bohom prúdi život. Srdce naplnené Bohom rozdáva život všade okolo.

 

3.) Boh o sebe hovorí: „Ja som Boh tvojho otca, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba.“ Mojžiš si zakryl tvár, lebo sa neodvážil hľadieť na Boha. (Ex 3, 1 – 6; 9 – 12)

Boh naznačuje, že mu slúžili popredné osobnosti dejín spásy. Ak tak konali, vždy sa dobre darilo aj ľuďom okolo nich. Platí to stále – kto slúži Bohu, nachádza cestu spásy nielen pre seba, ale aj pre iných.

        

V histórii ľudstva sa vyskytujú:

a)   posluhovači – to sú tí, ktorí sa servilne otáčajú a klaňajú tým, ktorí sú práve pri moci a zdroji;

b)   história a súčasnosť pozná takých, ktorí poslúžili nejakému zámeru; dokonca aj tak, že vykonali nejaké zlo, cez ktoré chcel Boh niečo povedať;

c)    potom sú tí,  ktorí vedome a dobrovoľne slúžia živému Bohu a vinú sa k nemu celý život.

 

Boh stále volá a dožaduje sa takých, ktorí pochopia svoj život ako poslanie a službu Božiemu zámeru. Dokážu v živote dovidieť nad rámec pozemských istôt. Boh sa bude pýtať: „Ako si poslúžil mojej myšlienke spásy?“

         "Obsluhoval som anglického kráľa" – je film so zaujímavým názvom. Slúžil som pravému Bohu- to zas môže byť zaujímavý a hodnotný príbeh každého z nás, lebo Ježiš Kristus má byť Kráľom nášho života.

 

        

         Boh sa dotýka každého človeka. Iba on sa dokáže dostať „pod kožu“, t. j. do najcitlivejšieho vnútra. Zároveň však očakáva reakciu zo strany človeka, aby sa ukázalo, čo v ňom je.

         Aj na Kalvárii došlo k takejto situácii. Ježiš oslovil dvoch zločincov, ktorí mu v smrteľnej agónii robili spoločnosť. Jeden sa rúhal: „Nie si ty Mesiáš! Zachráň seba i nás!“ Druhý reagoval odlišne: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ (Lk 23, 39 – 42)

         Pán Ježiš sa dotýka nášho ega, aby nás podnietil k reakcii kajúceho zločinca na kríži. Pokora, vyznanie viny a absolútne zverenie života Kristovi – to je cesta spásy, ktorú pripravila Božia Prozreteľnosť.

Počuť a ohlasovať

 

 

         Každý rečník, ktorý vystupuje v pléne s nejakým prejavom, by sa mal patrične aj na to pripraviť. Musí byť pripravený aj na situácie, počas ktorých bude hovoriť hlasnejšie alebo tichšie. Svoj prejav má prispôsobiť tak, aby ho počula väčšina auditória (ak nie všetci). Má dbať na to, aby hovoril zrozumiteľne a aby väčšina (ak nie všetci) porozumela, o čo mu ide a o čom chce poslucháčov presvedčiť. Napokon im musí dopriať čas na to, aby sa slobodne rozhodli, či prijmú jeho ponuku alebo nie.

         Pán Ježiš bol určite znamenitý rečník. Musel mať dobrý hlasový fond, lebo neraz mal pred sebou niekoľkotisícový zástup. Okrem toho sa snažil byť zrozumiteľný, preto hovoril v podobenstvách a názorne. /“Pochopili ste to?“/ (Mt 13, 51) Bol ako Učiteľ, ktorý je ochotný zopakovať matériu aj dvakrát, len aby jej poslucháči porozumeli. Nechával čas na to, aby sa slobodne rozhodli a nerobil ihneď po katechéze deliacu čiaru, aby oddelil tých, ktorí ho prijali od ostatných. Chcel, aby sa jeho slovo šírilo, aby služba ohlasovania nestagnovala. Ktoré momenty ohlasovania treba stále pripomínať?

1.)„Čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle, a čo počujete

do ucha, rozhlasujte zo striech.“ (Mt 10, 26 – 27)

Pán Ježiš odporúča, aby sme využili každú príležitosť na ohlasovanie Božieho slova. Každý, kto písal diplomovú prácu, musel použiť tzv. zdroje, t. j. materiály, o ktoré sa najviac opieral. Tie majú byť aktuálne, renomované a hodnotné. Pri hlásaní slova čerpáme najmä z vlastnej komunikácie s Bohom a skúmame, či sme v súlade s hlasom Cirkvi. Inšpiratívne znie myšlienka z liturgickej spomienky na pustovníkov – sv. Andreja Svorada a Beňadika: „...aby sme sa uprostred hluku tohto sveta započúvali do Božieho hlasu.“ Akákoľvek katedra (oficiálna i neoficiálna) je vhodná na ohlasovanie Ježišovho slova.

         Istý vysokoškolský pedagóg konštatoval: „Moja katedra je dobre obsadená (učiteľmi).“ Do konca čias nebude dostatočne obsadená katedra pre službu ohlasovania. Sám Ježiš to potvrdzuje: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo.“ (Lk 10, 2) Vždy tam zostane miesto aj pre nás. Biskup, sv. Ambróz, nás povzbudzuje: „Tvoje slovo (Bože) sa neuchováva v hrobe mŕtvych, ale v knihe živých.“ (LH III, s. 479)

2.)V dnešnej dobe sa však vyskytuje problém so schopnosťou počúvať. S ochotou počúvať a zároveň prijať to, čo hovorí Boh.

Pán Ježiš pripomína proroctvo Izaiáša: „Lebo otupelo srdce tohto ľudu: „Ušami ťažko počujú a oči si zavreli, aby očami nevideli a ušami nepočuli...“ (Mt 13, 15) Vieme, že aj samotný Ježiš nebol vždy prijatý svojimi poslucháčmi: „Tvrdá je to reč!“ (Jn 6, 60) Jeho úsilie bolo neúnavné, čo si osvojil aj sv. Pavol: „Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod...“ (2Tim 4, 2) Každý, kto absolvoval základnú vojenskú službu, držal aspoň chvíľu v rukách samopal. Absolvoval základné streľby. Pred výstrelom treba namieriť a prižmúriť oko, aby výstrel bol čo najpresnejší. V službe slova treba zacieliť presne, a to do centra problému, ktorý sa dotýka človeka. Je to dôležité preto, aby veriaci spresnili svoj život čo najviac podľa vôle samotného Krista. Ide o situáciu, v ktorej nie je žiaduce „prižmurovať oko“ nad matériou Božieho slova a vyberať si z nej témy pohodlnejšie a zároveň odsúvať menej prijateľné či menej citlivé pre náš život. Božie slovo nepreosievajme, aby sme vytiahli na svetlo iba tzv. znesiteľné prehrešky menšieho rozsahu. Nechajme dopadnúť Božie slovo v plnom rozsahu na svoju dušu, aby sme mohli náležite oľutovať hriechy a začať nový život.

3.)Pán Ježiš ohlasoval evanjelium v perspektíve či nádeji budúcnosti.

Ľudia ešte slovo evanjelia nepoznali. Až on ich pripravoval na jeho prijatie a doprial im čas na to, aby ho vstrebali. Dnes je už evanjelium na mnohých miestach prijaté, ale zároveň žiaľ, aj zavrhnuté. Dnes sa mnohí modlia za reštart prijatia Božieho posolstva, najmä na starom kontinente. Je koniec obdobiu ovácií, nastáva čas práce, ktorá je zameraná na znovuzískanie pozície viery. Nemáme veľa dôvodov na skandovanie, už sme odstránili piedestály a už veľmi málo počítame so stavbou tzv. monumentov, t. j. veľkolepých a prepychových kostolov. Nastal čas stavať vieru, ktorú sme zo svojho života vyhostili.

         Architekt Klement Trizuljak hovorí, že dnes už nebudeme stavať kostoly – monumenty. Odôvodňuje to tým, že doba kresťanstva skončila a navštívila nás doba sekulárna. Už sa nemáme zháňať a zameriavať sa na výstavbu exkluzívnych kostolov s mimoriadnymi rozmermi a výzdobou, ale na spoločenstvo, ktoré sa okolo oltára zhromažďuje. Boh nám dopraje čas na to, aby sme sa v nových časoch zorientovali a sústredili sa na budovanie spoločenstva, ktoré teraz neraz pripomína skupiny, ktoré sú zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera. (Mt 9, 36)  Monumentov je dosť, kresťansky formovaných charakterov pomenej.

         Je chvályhodné, ak má rečník – ohlasovateľ – dobrý hlasový fond. Je chvályhodné, ak my, pokrstení, využívame svoj fond viery na zvestovanie spásy. Z každého fondu sa majú čerpať prostriedky na dosiahnutie dobrých cieľov. Existuje aj fond viery, ktorý spravuje Cirkev v mene Ježiša Krista. Každý tam má svoje miesto a svoju úlohu. Z neho čerpáme, ale aj odovzdávame do svojho prostredia. Služba ohlasovania Božieho slova je témou dňa. Treba sa zamerať na to, aby Boží hlas k nám prišiel a našiel v nás človeka „dokonalého a pripraveného a každé dobré dielo“. (2Tim 3, 17)