Rôznorodosť pohľadov.

 

        Slovenský rozhlas  vysielal reláciu s názvom: Pohľady do kultúry. Ako hovorí názov, išlo o kultúrno-publicistický magazín, ktorý ukončil svoju existenciu koncom 80-tych rokov 20. storočia. Do úvodnej zvučky zaznel hlas redaktora: „Tu Pohľady do kultúry...“

        Vždy, keď sa číta Božie slovo, môžeme konštatovať: tu sú pohľady
do kultúry spásy. Tých pohľadov je niekoľko. Ktoré sú to?

 

1.) Pohľad zdola

Akýkoľvek pohľad zdola predpokladá, že človek sa nedíva iba horizontálne , ale vyvráti hlavu hore. Jeho pohľad má charakter vertikály. Inými slovami – človek uprie pohľad do neba. Prvomučeník, sv. Štefan, pri pohľade hore konštatoval: „Vidím otvorené nebo...“ (Sk 7, 55 – 56).

Vojna na Ukrajine nemá konca. Pri sledovaní správ z tohto prostredia som zachytil vetu: „Musíme najprv vyčistiť nebo.“ Ten, kto to povedal, myslel na to, že sa treba zamerať na odstránenie stíhačiek a dronov, ktoré zhora spôsobujú spustošenie.

Tieto myšlienky nás vedú k tomu, aby sme si uvedomili, že Boh je štedrý a že nebo je stále otvorené a nie je skúpe na Božie dary.

Sv. Gregor Naziánsky píše: „... čí je to dar a dobrodenie, keď hľadíš na krásu neba... Rozmýšľaj, skade to máš, že si, že dýchaš, že myslíš a chápeš, a čo je najväčšie, že poznáš Boha, že očakávaš nebeské kráľovstvo, blažené videnie.“ (LH II., s. 61 – 62)

Nepotrebujeme očistiť nebo, lebo ono je Božím príbytkom, ale svoj zrak
od nánosov hriechu. Len tak nás môže uchvátiť krása Boha a túžba nasledovať Pána Ježiša. Toto očistenie je primerané pre pôstny čas.

 

2.) Pohľad od stola

Evanjelium hovorí, že Pán Ježiš stoloval s mýtnikmi a hriešnikmi. Všetci, ktorí tam boli, zažili Ježišov pohľad „od stola“. (Lk 5, 27 – 32). Keď je niečo povedané „od stola“, znamená to minimálne dve skutočnosti. Niekto vydal nejaký predpis, pričom nepozná prax života, alebo sa zrodilo dobré rozhodnutie,
a to na základe rokovaní za jedným stolom.

Nás má zaujímať Ježišov pohľad od stola eucharistického. K tomuto stolu sa treba odhodlať. Je potrebné sa očistiť a sústrediť sa naň. Až potom budeme schopní nielen počuť, ale aj porozumieť Ježišovmu hlasu a slovu. Jeho pohľad od eucharistického stola má byť pre nás smerodajný pri hodnotení pozemského života.

Najvyšší predstaviteľ OSN, Antoniu Gutierez, nedávno konštatoval, že v Európe musí zavládnuť nový poriadok. Podľa neho politickí lídri si riešia svoje individuálne záležitosti. Chýba im chuť častejšie si sadnúť za spoločný stôl a rozprávať spoločnou rečou.

Nám chýba odhodlanie si sadnúť s Bohom za spoločný stôl komunikácie v modlitbe. V pôste si na to nájdime čas. Nájdime si ho aj doma, aby sme stolovali, modlili sa alebo len tak... spolu boli. Rozhodnutia od takéhoto stola bývajú duchaplnejšie, pravdivejšie, zdravo odvážnejšie a viac ovplyvnené Božím Duchom. Zrodia sa „od stola“, nie preto, aby sme nepoznali terén života, ale preto, že za týmto stolom má Ježiš hlavné slovo.

 

3.) Pohľad zhora

Nemôžeme nespomenúť hlas „zhora“ - Vrchu Premenenia. Patrí nebeskému Otcovi. Otec všetkých povzbudzuje: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.“ (Mk 9, 2 – 10). Ježišovo miesto v našom živote je potvrdené garanciou z najvyšších miest. Kto v neho uverí, nepomýli sa a jeho cesta k spáse bude istá.

        Prednedávnom vypustili Japonci do vesmíru raketu. Jej úlohou je zbierať fotografický a filmový materiál. Ten môže poslúžiť ako prevencia pred prírodnými katastrofami. Aj tento hlas „zhora“ môže byť pre nás užitočný.

        Pokúsme sa žiť, vyjadrovať sa a konať ako ľudia, ktorí čerpajú múdrosť
a silu zhora a ktorí nie sú zástancami prízemného štýlu života. Takým je cudzie násilie, podvod a klamstvo.  Takí chcú  celoživotne vzdorovať hriechu. Škoda,
že niektorí tí, ktorí sú „hore“ spoločensko-politicky, nie sú stotožnení s týmto programom evanjelia. Spravujú nás síce „zhora“, ale nie v zmysle posolstva Desatora a Ježišovho odkazu.

 

        V pôstnom období si máme osvojovať pohľady do kultúry evanjelia. Ono má byť teraz inšpiratívnym prvkom našej zmeny života a príklonu k trpiacemu Kristovi. Platí tu známa výzva z Listu Hebrejom: „Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia.“ (Hebr 3, 15)

SVET PROTIKLADOV

 

          Existujú dva dôležité postoje voči svetu, v ktorom žijeme. Prvý je čierno-biely, postavený na názore, podľa ktorého existuje iba dobro a zlo, nič medzitým. Druhý vychádza z názoru, že nič nie je iba čierne a nič výlučne biele. Medzi týmito skutočnosťami prebiehajú rôzne interakcie a vzájomné ovplyvňovania sa. Hovoria: „Dnes už svet nesmieme vidieť v čierno-bielych farbách. Nech je to akokoľvek, zlo je tu a treba ho pomenovať. Dobro môže pochádzať iba od Boha a treba ho pestovať. V akej situácii sa ocitol Pán Ježiš na púšti?

          Sv. Marek napísal, že: „Bol medzi divou zverou a anjeli mu posluhovali.“

ň(Mk 1, 12 – 15) Uvažujme: Aký je to svet? Byť medzi divou zverou na jednej strane a zároveň mu boli k dispozícii anjeli. Pre nás je to zvláštne, lebo sme v dosahu šeliem, ale aj v dosahu dobroprajných rúk. Aký odkaz má toto evanjeliové posolstvo pre nás? Aký svet nám predstavuje?

 

1.) Svet púšte

Na púšť nemôžeme ísť s celým arzenálom výdobytkov techniky. Na púšti svoje potreby minimalizujeme. Len by nám zavadzali. Na púšť sa nechodí prekonávať rekordy v hlučnosti. Prvý dojem musí byť ťažký. Všetko to, čo máme „po ruke“ vo svojom byte a nájdeme to aj potme, zrazu chýba. Nastáva panika
až zdesenie. Čo teraz? Po čase nastáva situácia upokojenia. Duša si začína zvykať, ba paradoxne, začína sa dobre cítiť. Dostáva sa do polohy, ktorú dávno nepoznala, ak vôbec. Aj videnie sa zlepšilo. V duši nám svitá a vedľa seba uzrieme Boha a jeho otvorenú náruč. Zrazu sa nám doteraz absolutizované veci javia ako nie veľmi podstatné, ba skoro nadobúdajú rozmer harabúrd, ktoré sa nám pletú popod nohy. V skutočnosti doteraz zaznávané, začnú žiariť novým svetlom. Zrazu sa zaskvie Boh ako vrchol dobra a modlitba či Božie slovo sa dostanú na náš každodenný stôl. Ide o podnet na pôstny čas, aby sme neustrnuli v nezáživných stereotypoch prežívania dní veľkého pôstu.

 

2.) Na púšti vidíme zápas o človeka.

Človek je v dosahu Boha, ale aj diabol si robí zálusk na jeho dušu. Diabol používa dve účinné metódy: zastrašuje a láka najmä prostredníctvom zmyslov. A Ježiš iba miluje a ukazuje rany svojho umučenia, aby ukázal, že jeho láska k nám je bezhraničná.

          Diabol ponúka veľké a šťavnaté sústa: slávu, popularitu. Poučí nás, ako zničiť konkurenta. Ukáže nám, ako ísť vyššie a nehľadať pritom zábrany vo svedomí a už vôbec sa nezaoberať spytovaním svedomia.

          Boh nás obdarí aj odrobinami, ktoré nazbierame pri počúvaní Božieho slova. Uňho sú aj malé odrobiny rovnako výdatné ako veľké kusy, ktoré imponujú na prvý pohľad.

          Do Guinnessovej knihy rekordov pribudol nový záznam. Ktosi postavil zo zápaliek vernú kópiu Eiffelovej veže. Staval ju niekoľko rokov do výšky vyše
7 metrov. Komisia bola náročná. Niekoľkokrát boli dielo kontrolovať, či ide naozaj o najvernejšiu kópiu tej, ktorá stojí v Paríži.

          Aj náš život v malom sa môže podobať Ježišovmu. Skúsme sa v pôstnom čase priblížiť k Ježišovi a byť pritom čo najvernejší.

 

3.) Lepšie sa pozrieť

Pohľad človeka niekedy vyhodnocujeme ako letmý. Inokedy ako prenikavý alebo skúmavý. Pre pôst platí výzva – Lepšie sa pozri! Ide o reakciu na to, že nie vždy správne využívame pohľad viery.

          Rodič, keď učí deti dobrým návykom, niekedy vytkne: „Nevidíš, že robíš zle?“ A inokedy opačne: „Vidíš, teraz konáš správne.“ Niekedy už človek nevníma, že sa správa neprimerane, keď iným ubližuje a niekedy rezignuje, hoci môže urobiť veľa dobrého.

          V pôstnom čase je vhodné, aby sme otestovali svoj duchovný zrak. Lepšie sa prizrime svojmu životu! Letmý pohľad nám stačiť nebude. Nechajme Boha, aby nám očistil zrak, aby sme videli, či konáme v duchu evanjelia alebo v duchu nenávisti a sebectva. Boh nám niekedy spásonosne vytkne: „Vidíš, čo si urobil so svojím životom? Pohliadni, koľko dobra si mohol urobiť, a nekonal si.“ Alebo: „Nech sa ti oči neunavia pri čítaní Pánovho posolstva a pri hľadaní Božej vôle!“

Očista

 

 

          V živote sa stretávame s rôznymi obmenami slova „očistiť sa“ či „očistiť“. Uvediem niekoľko príkladov. Skupina detí sa vracala zo školského výletu. Prekvapilo ich daždivé počasie a najmä blato. Nie div, že celí zašpinení, ale šťastní, sa vracali domov. Na autobusovej zastávke ich čakali rodičia. Deti vystúpili a učiteľ oznámil rodičom: „Každý si zoberte toho svojho a očistite ho!“ Je to logické, lebo každý rodič dá svoje dieťa do poriadku. Iná situácia.

Birmovanci mali spoločné stretnutie v rámci duchovnej obnovy. Stretli sa na určenom mieste z viacerých farností. S každou skupinou bol kňaz. Ten, ktorý akciu viedol, povedal kňazom: „Každý si „očistite“ tých svojich.“ Myslel tým vyslúženie sviatosti zmierenia.

          Tento týždeň bola schválená v parlamente novela Trestného zákona. Ide o kontroverznú zmenu. Niektorí položili otázku: „Čo chcú predkladatelia novely dosiahnuť?“ A ktosi im odpovedal: „Chcú očistiť tých svojich.“ Každému je jasné, že ide o očistenie pred zle nastaveným zákonom, a nie pred Bohom. Takáto očista za veľa nestojí.

          V evanjeliu čítame o tom, ako Pán Ježiš vypočul prosbu chorého človeka, ktorý ho žiadal: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ Ježiš odpovedal: „Chcem, buď čistý.“ (Mk 1, 40 – 45) Aj Ježiš prišiel, aby očistil tých svojich, a to sme my všetci. My sme jeho (ľud jeho pastviny), lebo on za nás položil svoj život. A Ježiš sa o nás stará, lebo chce, aby tí, ktorí sú jeho, sa pravidelne očisťovali. Ako sa premieta táto myšlienka v praxi?

1.) Všetci poznáme situáciu, keď zistíme, že máme nejakú špinu na šatách.

Prvá reakcia je zdesenie či prekvapenie. Potom nasleduje manuálne úsilie škvrnu odstrániť. Pri neúspešnom pokuse hľadáme aspoň za náprstok vody, aby sme škvrnu neutralizovali. Aj tak zostane konečným štádiom práčka. Ani po vypraní nie sme spokojní, kým vypranú časť odevu neskontrolujeme okom vo svetle. Robíme to aj viackrát. Kontrolujeme okom, aby táto očista nebola „len naoko“.

Blíži sa pôstne obdobie. Je potrebné, aby sme skontrolovali svoj život. Tu

nestačia iba platonické snahy, ale musí nastať hlbšia očista života. Nie svojím, ale Božím okom máme pohliadnuť na svoj život. Pretože keby sme zostali verní iba svojmu oku, tá očista by mohla byť „len naoko“. My máme ale pozrieť na svoj život Ježišovými očami.

     Sv. Lev Veľký, pápež, nás povzbudzuje takto: „Milovaní, ani nekážeme, ani

neradíme, aby ste pohŕdali Božími dielami, alebo v tom, čo dobrý Boh stvoril ako dobré, videli niečo, čo odporuje vašej viere, ale aby ste všetku krásu tvorov a nádheru celého tohto sveta užívali rozumne a s mierou. (LH, piatok, Cezroční obdobie, piaty týždeň, prvý týždeň žaltára)

          Náš pohľad Ježišovými očami je vtedy dostatočne hlboký, ak skúmame, či užívame dary tohto sveta rozumne a s mierou. Odpoveď na túto otázku nám povie, či naša snaha o očistenie sa je dostatočná.

2.) Pomerne často sa stretávame s myšlienkou očistenia svojho mena.

Dotýka sa to rôznych oblastí života. Dotýka sa to jednotlivcov, ale aj inštitúcii.

Každý, kto zlyhal a má ešte dobré svedomie, má sa usilovať o očistenie svojho mena. Akým spôsobom to môžeme dosiahnuť?

Z času na čas viacerí sledujeme kriminálne filmy. Niekedy vyšetrovatelia

pracujú s audionahrávkou. Napríklad s takou, ktorá je ťažko identifikovateľná, lebo je na nej viacero nejasných zvukov. Technika im pomôže, aby všetky nepotrebné zvuky eliminovali, očistili, a tak sa dostali k tomu hlasu, ktorý je dôležitý. Ten dôležitý treba vyňať zo spleti ostatných, pre túto chvíľu nepotrebných. Sólo hlas na nahrávke môže pomôcť nájsť páchateľa či vinníka.

     V období pôstu sa máme usilovať očistiť svoje meno kresťan. Jednou

z ciest je naše úsilie vymaniť Boží hlas a Božie slovo zo spleti rôznych hlasov a zvukov tohto sveta. Boží hlas a Božie slovo majú byť v našom živote dominantnými. Je to dôležité, lebo Boží hlas nás vedie, motivuje, sprevádza. V dnešnom chaose sveta nezabúdajme oslobodiť Božiu prítomnosť v živote od ostatných realít pozemského života. Vymaňme postavenie Boha a určme mu to najdôležitejšie miesto. Ak budeme Boha počúvať a poslúchať, určite nájdeme vhodnú cestu na to, aby náš život nadobudol charakter dôveryhodného svedka Božieho posolstva.

 

3.) Každý kresťan sa má usilovať o očistu svojej duše.

Výsledkom je pocit zmierenia a pokoja. Očistenie od hriechov spôsobí v duši človeka harmóniu a určitú spokojnosť, ktorá ho motivuje konať dobro a zanechať zlo. Predpokladá to jeden dôležitý úkon – vyznať svoju vinu. Nie každý je toho schopný. Ani na verejnosti, ani vo sviatosti pokánia.

          Pred niekoľkými dňami som sledoval dokumentárny film o Norimberskom procese (1945). V nemeckom meste Norimberg sa konal súdny proces s nacistickými pohlavármi. Slovo dostal aj syn jedného z nich. Mal možnosť vyjadriť sa k vine svojho otca. Od režiséra dostal otázku: „Myslíte si, že váš otec ľutoval to, čo urobil? Syn chvíľu mlčal, a potom povedal: „Ako som poznal otca, tak nie. Môj otec nebol schopný priznať si vinu ani deň pred svojou popravou. Bol presvedčený, že konal správne.“

          Svet je plný ľudí, ktorí majú svedomie podobné vyššie spomenutému nacistickému pohlavárovi. Veľmi ťažké je im priznať čokoľvek, čo by ich usvedčovalo zo slabosti. Ale spásu môžeme dosiahnuť len vtedy, ak si priznáme, že sme slabí, biedni a hriešni. Táto téza sa prieči ideálom tohto sveta, v ktorom sa zdôrazňuje nespochybniteľnosť postavenia ľudí v spoločnosti. Doba nepripúšťa mať za lídrov takých, ktorí by museli niečo ľutovať zo svojho života a pôsobenia. Ale Boh prijíma do svojho kráľovstva iba takých, ktorí sa do štádia pokánia dostanú. Inej cesty k očiste niet.

 

         

Všetci máme skúsenosť zo života viery, že Ježiš prišiel na tento svet kvôli nám. Nie raz sme mali možnosť prežívať jeho blízkosť. Tajomným spôsobom kladie na nás ruky, ujíma sa nás a očisťuje nás. On sa nikdy netváril, že nás nepozná. My sme jeho a jemu patríme. (Sme jeho ľud a ovce z jeho stáda.) Ak máme prežiť pôstny čas plnohodnotne, musíme pristúpiť k nemu a otvoriť svoje vnútro, aby sme Božie dotyky cítili intenzívnejšie. Liturgia Cirkvi nám bude pri tom nápomocná a pôstne obdobie pripraví pre nás ideálne podmienky na to, aby sme boli blízko Ježiša.

 

JEŽIŠOVI TREBA OTVORIŤ

 

        Všetci poznáme vetu: „...a neotváraj nikomu!“ Väčšinou ju adresujeme deťom a tým najstarším v rodine. Pritom im vysvetlíme dôležitosť takéhoto bezpečnostného opatrenia.

Dnes nie je výnimočné zistiť, že otvárame dvere všetkým, len Kristovi veľmi pomaly a obozretne – akoby sme sa ho báli. Jemu treba otvoriť zvnútra, lebo Ježiš nie je provokatér ani násilník. Aký typ človeka má byť ten, kto Ježišovi otvorí dvere?

Evanjelium nám k tomu ponúka bohatý materiál. Spomína udalosti, ktoré sa udiali v Kafarnaume a v jeho okolí.

 

1.) Ježiša najprv pustil do domu Šimon, lebo jeho testiná ležala v horúčke.

Ježiš k nej pristúpil, chytil ju za ruku a postavil na nohy.

        Dnes je vhodný čas na to, aby sme Ježiša vpustili dnu do svojho života, lebo zisťujeme, že veľa vecí nestojí na nohách, ale sú postavené „na hlavu“. Len Ježiš môže urobiť to, že ich postaví na nohy tak, ako to má byť.

        Prednedávnom sme sa mohli dozvedieť, že nemecký futbalový bundesligový klub Beyer Leverkusen dostal pokutu 18 000 Eur. Počas zápasu fanúšikovia klubu rozprestreli veľký banner s nápisom: Existuje veľa hudobných štýlov, ale iba dve pohlavia – muž a žena.“ Liberálna nemecká spoločnosť hneď zareagovala slovami, že ide o urážku, diskrimináciu, že je to neľudské, lebo tým bola urazená dôstojnosť tých, ktorí zmýšľajú inak...

        Žijeme v dobe, v ktorej sú veci postavené „na hlavu“, nestoja na nohách. Tvárime sa, že takto to má byť. Ak si postavíme za vzor život, ktorý je „postavený na hlavu“, raz-dva sa začneme potápať a zažijeme hlbokú krízu.

 

2.) Evanjelista píše, že: „Celé mesto sa zhromaždilo pri dverách.“

Ukázalo sa, že Ježišovi otvárajú brány nielen konkrétne rodiny (Šimonova), ale aj celé mesto. V tomto momente bolo skoro celé mesto jednotné. Dôvod bol jednoduchý. Všetci chceli vidieť a počuť Ježiša. Takúto exemplárnu jednotu nachádzame vykreslenú aj v prvých rokoch kresťanstva. V Skutkoch apoštolov čítame: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu.“ (Sk 4, 32) Dnes o takejto jednote iba snívame.

        Mnohí myslitelia dnešnej doby hovoria, že doba kresťanstva sa skončila. Možno je to pravda. Ale nezabúdajme, že kresťanstvo neskončilo a ani neskončí. Neskončila ani Cirkev a ani neskončí. A ani sám Ježiš neprestáva pôsobiť svojím Duchom. Práve naopak! Dnes musíme ešte silnejšie zdôrazňovať jeho vyhlásenie: „Ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 20)

        Ak bude kresťanov ubúdať, tí, ktorí zostanú, budú silnejší, jednotnejší, evanjeliovejší. Svedectvo ich života tak bude silnejšie.

 

3.) Ježišovi umožnili, aby sa nakrátko utiahol na pusté miesto a modlil sa.

 

Dnes počúvame jednotlivcov, najmä staršie ročníky, ktoré hovoria: „Začal som viac o seba dbať.“ Mysleli tým skutočnosť, podľa ktorej sa začali viac zaujímať napr. o dovolenku, výlet, rekreáciu či liečebný pobyt. A tak je to správne.

Nesmieme však zabúdať na to, že myslieť na seba znamená osvojovať si prax utiahnuť sa do samoty a modliť sa. Začnime dbať o seba tým, že Bohu ponúkneme čo najvýhodnejšiu časť dňa, a nie iba „paberky“, nie iba to, čo zostane ako odrobina po tom, čo sme šťavnatejšie sústa dňa venovali tomuto svetu. Vysiľujúci životný štýl, zraňujúce vzťahy a deptajúca atmosféra v zamestnaní si priam pýta návrat k Bohu.

       

 

Niekedy treba vstať z pohodlia života a Kristovi otvoriť, pretože On stále klope. Svet nás oslepuje, Kristus vnáša príjemné svetlo. Svet ohuruje a šokuje, Kristus ponúka, svet nemôže zaručiť svoj trvalý lesk, hoci sa tvári, že áno, ale Kristus garantuje spásu, lebo On za všetkých položil svoj život.

Nestaraj sa!

 

 

Nedá sa ani spočítať, koľkokrát sme v živote počuli výraz: „Nestaraj sa!“ Výraz má svoje synonymá: „Čo ťa je do toho?!“ „Staraj sa o seba!“ „Prečo sa
do toho miešaš?“ „Nikto sa ťa na nič nepýtal.“ „To nie je tvoja starosť!“...atď.

        Tento výraz sa používa vtedy, ak niekto prekročil určitú hranicu a zašiel priďaleko alebo ak si niekto myslí, že iný prekročil územie neutrality.

        Evanjelium hovorí o tom, ako Pán Ježiš v synagóge uzdravil posadnutého. Zlý sa pokúšal vzpierať a hovoril: „Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský?“
(Mk 1, 21 – 28)

        Akoby chcel povedať: „Nechaj nás na pokoji! Nestaraj sa do nás!“ Lenže Pán Ježiš prišiel práve preto, aby odstránil diabla zo života človeka. Ježiš nemôže tolerovať zlo, veď za dobro vylial svoju krv na Kalvárii. Ako sa premieta výraz: „Čo ťa do nás, nechaj ma na pokoji.“ do života človeka?

1.) Nie raz sme svedkami situácie, kedy chce niekto pomôcť, napr.

opilcovi, ktorý leží niekde na zemi. Niektorí z nich dávajú až agresívnym spôsobom najavo, že si neprajú byť „rušení“ vo svojej situácii. Ťažko artikulujúc kričia: „Nechaj ma, staraj sa o seba!“

        Každý môže padnúť morálne a môže zostať ležať. Je požehnaním, keď sú nablízku tí, ktorí podajú pomocnú ruku.

        Pred niekoľkými dňami bola extrémnejšia poľadovica. Kdesi v meste boli ľudia svedkami zvláštneho javu. Menší posýpací mechanizmus ležal na ceste prevrátený hore kolesami. Ten, čo mal pomáhať, nakoniec sám potreboval pomoc.

        Ide o obraz dneška. Dnes padajú autority. Tie, ktoré majú pomáhať, sami potrebujú pomoc, aby sa pozviechali z rôznych pádov. Autoritou je ten, kto pozbiera sily a začne znova. Možno potrebujú podnet od niekoho, potrebujú ho prijať, a nie mu vzdorovať: „Nechajte nás!“ Žalmista dodáva: „Ak padne, neostane ležať, veď Pán ho drží za ruku.“ (Ž 37, 24)

2.) Z úst zomierajúceho človeka občas počujeme: „Nechajte ma, chcem zomrieť tu.“

Inštinktívne si volíme miesta tzv. smrteľnej postele na určitých miestach, myslíme si, že sa nám bude zomierať ľahšie.

        Nebude nám ľahšie, ak odumrieme v živote takým tajomstvám, ako je eucharistia a sviatosť pokánia. Niekedy si doslova hľadáme takéto miesta, kde by nebolo miesto pre Boha. A pritom akoby sme vyslali signál: „Nechajte nás, my chceme takto (bez Boha) žiť a umrieť!“

        V letných mesiacoch sa objavujú rôzne iniciatívy - napr. prehliadka starých remesiel. Na námestia prídu remeselníci, ktorí nielen predávajú, ale aj vyrábajú veci tak, ako to kedysi robili predkovia. Jeden z takýchto remeselníkov sa vyjadril: „Vymierame. Je nás stále menej a menej.“

        Prázdny kostol tomu nasvedčuje. Vymierame. Po smrti človeka, ktorý sa pravidelne zúčastňoval bohoslužieb, zostáva prázdne miesto. Ostatní už zomreli, lebo si volia život bez dosahu Boha. Hovoria: „Nechajte nás, my chceme takto zomrieť!“

3.) Starší manželia sa po dlhých rokoch dostali na rekreačný pobyt.

V kúpeľoch si užívali pokoj od každodenných dlhoročných povinností.
Po dvoch týždňoch prišla z domu od detí výzva: „Stalo sa to a to, vráťte sa!“ Odpoveď nenechala na seba dlho čakať: „Prečo nás nenecháte na pokoji?“

        Boh nás nikdy nenechá dlho na pokoji. Vždy pre nás pripravuje novú výzvu, ktorá nás vyruší zo sladkého pokoja.

        Pri správach o počasí sa stretávame s termínom: „na pocit“. Na pocit chladnejšie alebo teplejšie. Poznáme situácie, ktoré sú na pocit veľmi studené. Nimi sa už kontaktujeme s večnosťou. Prelamujeme ľady s večnosťou. Existuje na to výraz v angličtine: ice breaker.

        Keď nás Boh pozýva od príjemností pozemského života k skúškam, ktoré sú na pocit chladné. Vždy ide o „lámanie ľadov“ s večnosťou, ku ktorej sa blížime. Boh nás nenechá v pozemskom živote na pokoji. Nedá nám pokoj, kým nevstúpime do definitívneho pokoja v jeho kráľovstve.

 

        Koľkokrát sa stane, že by sme Bohu najradšej povedali: „Nechaj ma
na pokoji! Nestaraj sa o mňa!“ Boh nám vždy povie: „Postarám sa o teba.“ Nám sa zdá, že Boh sa o nás stará (priveľmi), ale on sa o nás postará. Chce nás priviesť k sebe. Nechajme ho konať, aby sa tak stalo.

 

Ekológia - návrat k Božiemu zámeru

 

 

        Ľudia si často kladú otázku: „Komu to patrí?“ Sme zvyknutí na to, že objekty, budovy, pozemky niekomu patria, prípadne, že sa o nejaké nehnuteľnosti vedie zápas viac či menej férový.

        Niekto má ambíciu svoje impérium bezbreho rozširovať, iný si len bráni svoje. Iný vraví, že bol napr. okradnutý a dožaduje sa len svojho. Boj o tento svet je veľký.

        Pomaly ale isto sa zabúda na Boha Stvoriteľa. Starozákonný prorok Izaiáš nám pripomína: „Nebesá sú mojím trónom a zem podnožkou mojich nôh...veď toto všetko stvorila moja ruka.“ (Iz 66, 1 – 2) Vzápätí dodáva: „Lebo toto hovorí Pán, Boh, Stvoriteľ neba, on je Boh, ktorý stvoril zem, učinil ju a upevnil. Nie prázdnou ju stvoril, obydlím ju urobil.“ (Iz 45, 18) Boh teda nestvoril hocijaké podmienky pre náš život.

Stvoriteľského génia, nášho Pána, vyzdvihol sv. Atanáz, biskup, takto: „Lebo keby sa to, čo bolo stvorené, pohybovalo bez rozumného poriadku a svet by sa otáčal náhodne, potom by oprávnene nebolo treba veriť tomu, čo sa povedalo. Ale ak bol zariadený rozumne a múdro a s prehľadom a bol obdarený dokonalou krásou, potom je samozrejmé, že jeho pôvodcom a skrášľovateľom nie je nik iný ako Božie Slovo.“ (Liturgia hodín III, s. 28)

        Sv. pápež, Klement I., naňho nadväzuje, keď píše Korinťanom: „Veď sám Stvoriteľ a Pán všetkého plesá nad svojimi dielami. Nebesia upevnil svojou najvyššou zvrchovanou mocou a ozdobil ich svojou nepochopiteľnou múdrosťou.“ (Liturgia hodín III, s. 37) Každému súdnemu a pokornému človeku musia byť tieto „vlastnícke práva Božie“ jasné a zrozumiteľné. Čo vytvoril človek z tohto geniálneho Božieho zámeru?

        Celý svet volá po náprave, lebo ľudstvo necitlivo, ba až devastačne pochopilo Božiu ponuku Boha: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“ (Gn 1, 28) Nikdy sme tak nelamentovali nad podmienkami života ako dnes. Nikdy sme tak nevolali po náprave ako v súčasnosti. Nikdy sme tak netúžili po obnove svojho prostredia ako teraz, keď sme tzv. pánmi civilizácie. Človek síce prináša svetu civilizáciu, ale zároveň nivočí živú prírodu, ktorú vytvoril živý Boh. Toto je jeden z najväčších paradoxov doby.

        Ako riešiť túto situáciu? Jedine návratom k Bohu. Najprv sa musí obnoviť zmýšľanie a konanie človeka. To sa prejaví tak, že pán tvorstva znovu objaví Boha a začne vyzdvihovať jeho neprekonateľné dielo stvorenia a vykúpenia.

        Mojžiš bol mimoriadnym zjavom medzi Izraelitmi. Ako ich vodca dostal
od Boha Desatoro ako normu života. Kým Mojžiš komunikoval na vrchu s Bohom, Izraeliti si urobili liatu modlu. Mojžiš pri pohľade na toto dielo skazy a modloslužby rozbil obidve kamenné tabule Desatora. Tento čin bol od neho nerozvážny a nevďačný voči Bohu.

Keď vstúpil do tábora, urobil chvályhodnú vec. Liatu modlu rozbil na kúsky plný hnevu z počínania svojich súkmeňovcov.  (Dt 9, 7 – 21) Poučme sa z Mojžišovho konania! Nerozbíjajme a neničme to, čo je dobré a čo vyjadruje Božie dokonalé dielo. Dokonalé je to, čo chce Boh.

        V oblasti morálky a prírody musíme hľadať Boha, ktorý sleduje dobro človeka – jeho spásu. Radšej rozbime a zničme iba to, čo vedie k zániku, a to je hriech. Ten je pôvodcom akejkoľvek zloby a neporiadku vo svete.

        Ten, kto bojuje proti hriechu s pomocou Božej milosti, začína nový život. Potrebujeme mať obnovený pohľad na svoju spásu a zároveň na životné prostredie okolo nás. Až keď bude v duši človeka zmier s Bohom, potom môže byť obnovený život okolo nás. Skutočnú ekológiu tvoria iba tí ľudia, ktorí hľadajú Boha a dobro svojho blížneho.

 

 

Samuelova duchovná formácia

 

Katechéza pre rodičov prvoprijímajúcich detí

(text podľa 1Sam 3, 1 – 10. 19)

 

        Každý športovec vie, čo znamená zimná príprava. Niekedy tomu hovoria sústredenie, naberanie kondície alebo tvrdý tréning. Túto fázu nemožno podceniť, lebo výkonnosť nie je potom dostatočná. Medzery v slabej zimnej príprave sa skôr či neskôr prejavia. Pri športovcoch je dôležité, aby podávali dlhodobo výkony na vysokej úrovni. Keď majú za sebou plnohodnotnú zimnú prípravu, môžu byť optimisti a môžu očakávať, že ich výkonnosť bude stúpať.

        Samuel bol výraznou osobnosťou vo svojej dobe. Bol to sudca a prorok, ktorý pôsobil v prostredí izraelského ľudu. Aj on sa pripravoval na svoje poslanie. Božie slovo nám pripomína, že sa to dialo v chráme, a to pod dohľadom nie hocikoho, ale veľkňaza Héliho. V texte Božieho slova môžeme vidieť, ako jeho príprava graduje, prehlbuje sa a pomaly vyúsťuje do Pánovej služby. Héli nechcel nič podceniť v príprave mladého chlapca Samuela. Ktoré dôležité body jeho prípravy spomenieme?

1.) Samuel spal v chráme.

Spánok vo všeobecnosti znamená posilu, odpočinok, relax, regeneráciu. Všetci vieme, aký je dôležitý najmä preto, aby sme podali v živote primerané výkony. Na druhej strane platí, že nikto nechce prespať celý život. Pred spánkom všetci myslíme na to, že po čase vstaneme a vrátime sa k práci, k povinnostiam a zodpovednosti.

        Kým sú deti u rodičov, akoby spali v Božom chráme. Naberajú silu, odpočívajú v bezstarostnosti a primerane sa učia zodpovednosti a náročnosti. Nič im nenahradí to, čo majú dostať od rodičovskej domácej výchovy. Rodič má úlohu, ktorá spočíva v tom, aby včas prebudil dieťa zo spánku a snenia. Je potrebné, aby prebudil z detských snov a radovánok a umožnil mu vstať a samostatne žiť a konať. Nie hocijako, ale podľa svedomia, do ktorého má vstupovať Boh.

2.) Veľkňaz Héli bol starý a už dobre nevidel.

Sv. písmo hovorí, že: „...oči mu začali hasnúť.“ Ale vzápätí svätopisec dodáva, že: „Božie slovo nevyhaslo.“ Zrak môže človeku hasnúť, ale Božie slovo nikdy nevyhasne. V inšpirovanom texte počúvame, že Boh zavolal na Samuela. Ten si myslel, že ho volá Héli, preto podišiel k nemu. Héli ho však vrátil naspäť: „Spi ďalej!“ Boh volá ľudí odmala k svedectvu evanjelia. Každého volá po mene. Počíta s každým. Každý má svoje miesto v Božích plánoch. Nikto nie je opomenutý. Boh volá cez rodiča: „Vstaň a konaj v živote ako kresťan! Neprespi celý život v izolácii od evanjelia!

        Héli nevedomky vracal Samuela späť so slovami: „Choď spať!“ No v živote detí sa časom objavia ľudia, ktorí budú hovoriť a negatívne pôsobiť takto: „Len spite, žite ospalo, tzn. bez Krista, sviatostí, modlitby a Cirkvi.“ Ide o nebezpečný spánok, vlastne je to ilúzia životodarného spánku. Nielen to. Tu ide o spánok škodlivý, čo sa týka veci spásy. Treba urobiť všetko pre to, aby sme uchránili deti od takéhoto spánku a dožičili im iný, tzv. samuelovský, a to pod dohľadom Héliho, ktorým sú rodičia. Tí majú príležitosť na to, aby prebudili v dieťati aj túžbu po duchovnom povolaní. Možno niekde spí. Je prítomné v latentnom stave a čaká na podnet zo strany najbližších. Kresťanský rodič sa má usilovať zobudiť v dieťati záujem o zasvätený život.

3.) „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva!“

Zdá sa, že Samuel je pripravený. Jeho vyhlásenie je isté a zdravo sebavedomé. Rodičia chcú vychovať dieťa tak, aby malo sebavedomie, lebo takým patrí svet. Ak vychovávame dieťa vo viere, znamená to, že chceme pôsobiť tak, aby sa učilo podriadenosti Bohu – „...tvoj sluha počúva.“ Kresťan má mať neustále ucho pri Pánových ústach a pritom počúvať Božie slovo. Vo Sv. písme čítame, že: „... Božie slovo bolo v tých časoch vzácne.“

        Deti učíme v tom duchu, že Božie slovo je vždy vzácne a stojí za to sa obetovať pre to, aby sme mali k nemu zabezpečený prístup. Dôvod je jednoduchý: sám Boh sa nám prihovára. Deti sú pripravené na život vtedy, ak uveria, že Boh s nimi hovorí, že má niečo pre každého z nich. Keď sa rozhodnú podriadiť sa Božiemu slovu a riadiť sa podľa Božích zásad, vtedy sú pripravené do života. To sa nevylučuje, aj keď to nie je ľahké: byť zdravo sebavedomým a zároveň počúvať a prijať Božiu vôľu.

        Záverečná etapa Samuelovej formácie prebehla v chráme. Čítame, že tam posluhoval pod dohľadom Héliho. Rodičovská výchova má byť posilňovaná v chráme. Prítomnosť v kostole umocňuje, preniká a oživuje rodičovské pôsobenie. Bez Božej milosti človek nedokáže nič. Sám Ježiš sa všetkým, ktorí vychovávajú a formujú iných, prihovára slovami: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení.“ (Mt 11, 28)