Predstavme si situáciu, podľa ktorej hladinu života
v určitom prostredí rozvíril návrat nejakého človeka. Predstavme si, že sa
vrátil po rokoch a že ľudia jeho prítomnosť nemohli neregistrovať. Vtedy
sa objavuje dialóg: „Odkiaľ viete, že je tu?“ Následne odpoveď: „Videli ho.“
Takáto odpoveď predstavuje najhoršiu formu dôkazu
pravdivosti. Videli ho, len nikto nevie, kto, kedy a kde.
Boh vstúpil do ľudského spoločenstva. Narodil sa do ľudskej
rodiny, t. j. stal sa viditeľným – videli ho. Dôveryhodný dôkaz o tom
nachádzame v Liste sv. Jána (1 Jn 1 – 4): „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné
oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme:
Slovo života. Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a
zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali
spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom
Kristom. A toto píšeme, aby naša radosť
bola úplná.“
Čo my, ktorí
sme sa fyzicky s Ježišom nestretli? Mali by sme cítiť účinky jeho
prítomnosti aj v dnešnej dobe? Na otázku odpovedzme nasledujúcou úvahou:
1.
Liturgia Vianoc, konkrétne modlitba dňa
sv. omše z 31. 12., obsahuje túto dôležitú informáciu – narodenie Mesiáša
vytvorilo „nový dokonalejší vzťah človeka s Bohom.“
Pri
výstavbe a rekonštrukcii rôznych stavieb, aj sakrálnych, sa nechávajú
odborníci počuť, že dnes je už iná doba. Materiály, ktoré sa používajú
v stavebníctve, sú mnohonásobne dokonalejšie aké boli kedysi, napríklad
pred 30-timi rokmi. Aj viera v Boha má viesť človeka po ceste
k dokonalosti. Viera má dozrievať. Tak, ako sa vzmáhajú materiálne
skutočnosti vplyvom rozvoja vedy, tak sa má vzmáhať človek na duši pod vplyvom
prehĺbenia viery. Stavebný materiál však zostáva ten istý, nemení sa. Je to
Božia milosť. Aj po uplynutí jedného roka sme mali cítiť vyzretie vo viere,
ktoré sa má prejaviť v konkrétnych skutkoch lásky a obety.
2.
V spoločných modlitbách veriacich
vo vianočnom období vložila Cirkev do úst veriacich aj túto prosbu: „Aby sa
Božie Slovo, ktoré sa narodilo v plnosti času a prišlo na svet, aby
sa navždy udomácnilo v srdciach ľudí.“
Spomínam
si na vyjadrenie istého pána, ktorý dlhé roky pôsobil ako pilot lietadla. Keď
skončil s týmto povolaním, mal problém ustáliť sa, nájsť si miesto
v živote a v rodine. V mysli, hovorieval: „neustále lietal
nad kontinentmi, mestami, ľudskými obydliami“ Trvalo mu dlhší čas, kým
v živote našiel svoje miesto.
Je dôležité, aby Božie slovo „nelietalo“
a neustále narážalo na naše prázdne vnútro, ale aby sa udomácnilo,
uchytilo v prajnej pôde nášho vnútra. Len tak bude môcť priniesť ovocie.
3.
Spomeňme si na evanjelium, ktoré sa číta
na polnočnej sv. omši (Lk 2, 14). Uvádza sa tam, že nebeské zástupy za
asistencie pastierov volali: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi
pokoj ľuďom dobrej vôle!“
Predstavme
si inú situáciu zo života. V čase silvestrovských osláv sa mladí ľudia
v istej rodine zúčastnili polnočných osláv na námestí. Keď sa tak asi
o hodinu vrátili domov, našli predstaviteľov staršej generácie ako doma
v pokoji čítajú knihy alebo noviny. Mladí svoj návrat komentovali takto:
„Vy si tu užívate svoj pokoj a vonku je veľká sláva.“
Nachádzame
sa ďaleko od Božej slávy. Kým sa k nej dopracujeme, hľadáme
a nachádzame svoj pokoj v Kristovi na tejto zemi. Tento pokoj je
oslavou Boha na zemi.
Snažíme
sa ho vytvoriť každý sám vo svoje duši, vo vzťahoch a snažíme sa vyprosiť
si ho a to vtedy, keď sa obraciame ku „Kniežaťu pokoja“ (Iz 9, 1 – 6)
Novonarodené
betlehemské Dieťa je nositeľom tohto pokoja. Iba ono nám pokoj môže odovzdať.
Tak, aby sa raz premenil na večnú oslavu v nebi.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára