Všetci si občas pozrieme staršie filmy. Obsahujú scény, v ktorých vystupujú ľudia, ktorí ponúkajú určitú službu/hostinský, čašník, holič atď./. Majú jednu spoločnú črtu: hosťa vítajú a lúčia s ním v úklone tela. V úklone ho vítajú a v úklone ho vyprevadia až k dverám. Tento úkon doprevádzajú slovami-služobník. Dnes nás to dobre pobaví, dnes sa to už nerobí. Staršie generácie takto dávali na javo, že hosť je pre nich všetkým. Potom prišla doba, v ktorej sa začalo hovoriť, že je to nedôstojné človeka, že je to ponižujúce. Ktovie, či to bolo správne? Liturgia Cirkvi neraz používa gesto úklonu. Niekedy iba hlavou, inokedy sa úklon týka celej hornej časti tela. 1,Svätý Otec František nám na začiatku pôstu pripomenul gesto úklonu. Hovorí, že pri udeľovaní popolca sa veriaci musí trochu ukloniť, aby mu celebrant mohol nasypať na hlavu popol. Popol je len symbolika, ale koľkokrát sa mu v živote pokloníme? Niekedy musí človek "spáliť mosty" za svojou minulosťou, aby zostal iba popol...Tým dáva na javo, že s minulosťou sa už vysporiadal a že ho zaujíma už len budúcnosť. Popol spálených mostov môže byť spásonosný. A koľkokrát odprevádza Cirkev popol v urne na cintorín, kde ho dôstojne uloží? Koľkokrát konštatujeme, že z našich pozemských plánov a ambícií nezostane nič, iba popol? Kto by sa neuklonil pred týmito tajomstvami, ktoré presahujú naše poznanie? Klanieme sa tým Bohu, lebo on jediný vie, aké je dôležité pre spásu duší takéto "spopolnenie" pozemských cieľov, najmä vtedy, keď neboli v súlade s Božími dielami. 2,Skláňame sa aj nad človekom. Ako by sme inak ošetrili chorého, či raneneného? Zohnúť sa musíme, ak chceme zistiť, ako je na tom telesne, najmä vtedy, ak je odkázaný na lôžko. Robíme to akoby samotnému Kristovi, ktorý sa identifikoval s chorými, biednymi a opovrhovanými. Koľko je v dnešnej dobe chorých a zmrzačených duchovne? Aj nad nich sa nám treba skloniť, lebo sa stávajú predmetom konkrétnej služby, ktorú treba vykonať. Služba bez úklonu a zohnutia vlastného ega, nie je v pravom zmysle službou...3, Nezabudnime na to, že skloniť sa treba najmä pri nesení kríža. Aj Ježiš to tak urobil. Prirodzená je pre človeka vzpriamená chôdza a postoj. Hriech i kríž korigujú naše sebavedomé a vzpriamené postoje. Hriech z nás robí duchovných mrzákov a krivý charakter. Kríž nám uberá z pohodlia a fyzickej slobody, no na druhej strane nám umožňuje žiť slobodu pre večný život. Nečudujme sa, že kríž spôsobí naše zohnutie sa. Je to preto, aby sme sa mohli duchovne vzpriamiť pred Božou tvárou. Snažme sa prežiť pôstne obdobie v úctivej poklone tajomstvu Ježišovho utrpenia a smrti. Najlepšie to dokážeme tým, že sa skloníme pred požiadavkami bratov a sestier a konkrétnym spôsobom im nezištne poslúžime.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára