Istá moja známa kritizuje súčasný spôsob komunikácie na rôznych úrovniach. Týka sa termínu-pocit. Prekáža jej, keď sa v médiach objavuje téma pocitu:aké máte pocity?. Na toto sa pýtajú politikov, športovcov, ale i náboženských predstaviteľov. Nepriamo tak prezdôrazňujú myšlienku, podľa ktorej je všetko okolo nás vecou pocitu. Možno sme už na to aj alergickí. Pred nedávnom dvaja muži, kdesi pri Martine, vylákali na odľahlé miesto tretieho. Tam ho začali biť. Bili ho dovtedy, kým nevydýchol. Keď ich chytili, na svoju obhajobu povedali, že chceli vedieť, aký je to pocit zabiť človeka... Človek by sa nemal rozhodovať iba na báze pocitu. Pocity musí upraviť a zosúladiť s reálnym posúdením vecí. Predstavme si, sa blížia majstrovské preteky v lyžovaní. Napadne čerstvý sneh, čo je dobré znamenie. Ale to nestačí. Zjazdári a slalomári, by ani nevyšli na trať. Ona sa musí pripraviť, musia prísť niektoré mechanizmy a aj ľudia s lyžami na nohách, aby trať upravili. Až potom sa môžu preteky začať. Pocity sú ako čerstvo napadnutý sneh, ktorý vytvorí malebnú snehovú prikrývku. Oko a iné zmysly sa potešia, ale noha chce radšej vykročiť po istej a pripravenej trase, nechce riskovať, že zapadne. Pocity treba nechať preskúmať racionálnou úvahou, aby sme neurobili krok do neznáma a zapadli by sme. Pôst takisto nemôže byť vecou pocitu. Ďaleko by sme sa nedostali. Človek sa musí prepracovať k získaniu istoty o svojej hriešnosti. Nemôže sa pri tom nechať unášať pocitmi. Pokánie sa mu musí javiť ako chcená a dokonca milovaná činnosť, ktorá mu prinesie najmä duchovný úžitok pre spásu jeho duše. Direktórium o ľudovej zbožnosti a liturgii prináša túto peknú myšlienku:"Pôst je obdobie, ktoré predchádza a pripravuje slávenie Veľkej noci. Je časom počúvania Božieho slova a obrátenia, prípravy a pamiatky na krst, zmierenia s Bohom a s bratmi, častejšieho oddávania sa kresťanskému pokániu, modlitbe, pôstu a almužne"/124/. Všimnime si výraz-oddávanie sa pokániu. V živote sa často oddávame rôznym ošiaľom a konzumným dobrám. A ideme pri tom až do extrémov, pričom naša aktivita nadobúda charakter bezuzdnosti. Teraz je čas, aby sme si zamilovali pokánie a oddali sa mu. Pokánie dôkladne prelustruje naše pocity. Oddanie sa dobru predpokladá pravidelnú aktivitu, ktorá ide aj cez bolesť. Oddanosť sa dosahuje najmä vôľou a modlitbou. Možno sme tento stav duše doteraz nepoznali, lebo sme sa chceli kĺzať iba akoby po snehovej perine. Nespoznali sme hĺbku pokánia, lebo sme sa mu neoddali. Ak má byť účinné, musíme v ňom vytrvať a odolať aj rôznym odstredivým pokušeniam. Môžeme si všímať aj svoje pocity, ale nie absolútne. Isté je poznanie cesty spásy, ktorá obsahuje aj skúsenosti iných, ale aj tú našu, ktorá má prejsť rôznymi skúškami.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára