Istý človek mi raz ukazoval svoju súkromnú zbierku umeleckých výtvorov. Vždy, keď našiel niekde v prírode, v lese nejaký zaujímavý predmet, priniesol ho domov. Bol to nejaký kameň, peň alebo kus dreva. Na prvý pohľad to bola iba neforemná masa hmoty, no on do nej vdýchol život. Urobil to tak, že neforemnú masu pritesal, opílil, pribrúsil, inými slovami upravil. A umelecké dielo bolo na svete. Musela najprv zapracovať jeho fantázia a potom sa pustil do diela. To isté sa deje vtedy, keď sa človek nasťahuje do opusteného príbytku. Kým je prázdny, všetko sa zdá mŕtve. Ale, keď sa tam nasťahuje človek, všetko sa zmení. Povieme, že sa vrátil život. Kniha Genezis hovorí, že ",Pán Boh stvárnil človeka z prachu zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou" Gn 2,4-9/. Do neforemnej , bezduchej a na prvý pohľad nepôsobivej látky, Boh odovzdal život. A ľuďom dal moc v tom pokračovať. Či sa nestáva, že dokážeme jeden druhého pozdvihnúť? Že pomôžeme blížnemu, aby znova našiel zmysel života? Koľkokrát sa stáva, že vdýchneme do prázdnych a smutných útrob ľudske duše oživujúci dych, ktorý sme dostali od Pána ako dar? Čokoľvek objavíme vo svojom prostredí ako neforemné, uplatnime svoju fantáziu a hlavne vieru a pokúsme sa o to, aby tam prenikol život. Boží život, lebo ten pôsobil už na prahu ľudskej existencie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára