Zjavenie Pána

 

 

         Vianoce sú časom, kedy sa ľudia navštevujú, najmä v rámci rodiny. Ide o sviatok, v okruhu ktorého sa aspoň raz  v roku stretne celá rodina. Vianočné sviatky majú charakter domácich sviatkov. Majú tendenciu ísť do hĺbky.

         V istej rodine – práve na Vianoce – sa odohrala dramatická situácia. Syn s rodinou navštívil svojich rodičov. Medzitým zmenil zamestnanie. Rodičia ho privítali slovami: „Prečo sme sa nedozvedeli od teba, že si zmenil zamestnanie? Museli sme sa o tom dozvedieť od cudzích ľudí...“

         Je to situácia, ktorá je nepríjemná najmä v takej rodine, v ktorej sú zaužívané isté schémy, istá postupnosť krokov, istá hierarchia rodinnej kultúry a vzťahov.

         Podľa Sv. písma kráľ Herodes prijal na svojom dvore troch mudrcov.
(Mt 2, 1 – 12) Dozvedel sa o nich, že sa v jeho krajine narodil nový kráľ. Predpokladáme, že si povedal: „Toto sa musím dozvedieť od cudzích ľudí? Čakal by som, že mi to povedia domáci.“ Aký vplyv mala táto situácia na jeho správanie?

1.) Zachoval sa takticky.

Zobral si čas na rozmyslenie. Športovci poznajú výraz „time out“ – oddychový čas. Tréner družstva si môže vyžiadať minútu na to, aby sa prerušila hra a počas danej krátkej doby má možnosť zavolať si hráčov – najmä tých najlepších. Počas krátkej pauzy im povie, ako ďalej, ako budú hrať, aká bude taktika.

         Pre nás, veriacich, je dôležité, aby sme si na sklonku Vianoc vyžiadali „time out“, t. j. čas na premyslenie a pýtali sa, ako ďalej; aby sme vyhodnotili svoju osobnú situáciu a urobili výstupy do budúcnosti. Nebude dobré, ak nás Vianoce nechajú ľahostajnými, chladnými, t. j. takými, ktorí budú kráčať v stereotypoch plytkej viery. Veď aj chladná betlehemská maštaľ bola ožiarená slávou Pánovho narodenia. Nech sa tak stane aj s naším srdcom.

2.) Kráľ Herodes doplatil na systém, na tzv. syndróm vladára – na všetko „mal ľudí“

Tejto zákonitosti zostal verný aj pri návšteve mudrcov. Keďže bol bezradný, zavolal si veľkňazov a zákonníkov, t. j. kompletných náboženských vodcov. Ako pri iných príležitostiach, tak aj teraz predpokladal, že dostane plnohodnotné informácie. Ani len netušil, že vo viere treba robiť aj samostatné kroky. Je správne, ak človek čerpá z múdrosti, vedomostí a skúseností iných, hoci títo nemôžu zastúpiť jeho miesto.

         Evanjelium nám pripomína udalosť, podľa ktorej sa od Jána Krstiteľa oddelili niektorí učeníci a vykročili za Pánom Ježišom. Ján Krstiteľ neprotestoval, lebo vedel, že učeníci – Ondrej a jeho brat Šimon – musia robiť samostatné kroky vo viere. (Jn 1, 35 – 42)

         Človek sa má stať postupne vo viere samostatným. Prečo? Súčasťou duchovného zápasu je aj boj s hriechom a ten musí zdolať každý sám. Nikto to nemôže urobiť za neho. Boh má pre každého pripravenú individuálnu cestu, po ktorej musí vykročiť.

V istej rodine pomáhali rodičia svojim deťom pri príprave na vyučovanie. Tak ako  v mnohých iných rodinách. Učili sa s nimi na základnej škole a keďže išlo o vysokoškolsky vzdelaných ľudí, pomáhali im aj s učivom na strednej škole. Keď deti dospeli a postúpili na vysokú školu, rodičia povedali: „Ďalej už musíte kráčať sami.“ Ide o schému, ktorá je primeraná aj pre prax viery s tým, že veriaci nikdy nekráča osamotený, lebo je s ním spoločenstvo a najmä Boh.

3.) Naivní mudrci a vystrašený Herodes

      Mudrci si naivne mysleli, že svojím posolstvom o narodení Mesiáša nadchnú každého. Okrem iného – aj Herodesa. Keďže sa zastavili v jeho paláci, považovali to za samozrejmosť. No nestalo sa tak.

         Naše ohlasovanie evanjelia o Ježišovi Kristovi má obsahovať určité percento zdravej naivity. Má obsahovať myšlienku, podľa ktorej túžime svojím nadšením vo viere získať všetkých na stranu evanjelia. Ak by naše svedectvo viery takéto dovolené promile naivity neobsahovalo, stratilo by na účinnosti a na zápale.

         Kráľ Herodes neprijal Pána Ježiša ako budúceho kráľa, lebo sa bál, že príde o všetko dôležité zázemie; že nový kráľ mu bude konkurentom a o všetko ho pripraví, najmä o trón.

         Kto prijme Ježiša Krista do života, je možné, že o niečo príde, ale nie o všetko. Iba o to, čo môže byť na prekážku spásy. Boh nám berie mnohé skutočnosti len preto, aby sa naša cesta k nemu stala priamejšou. Pritom vieme, že v našom živote sa vyskytuje veľa skutočností, na ktorých nezdravo lipneme. Zdravá naivita mudrcov a ochota obetovať Bohu všetko, čím disponujem, tvorí základ nášho postoja viery.

 

         Najdôvernejšie informácie a správy sa premietajú medzi príbuznými a známymi. V tejto atmosfére sa človek veľa dozvie, ale aj veľa odovzdá. Vždy si povie – ostáva to  v rodine. My, veriaci, si v atmosfére nazaretskej rodiny a veľkej rodiny veriacich prijímame a odovzdávame to podstatné. Prijímame posolstvo spásy, ktoré je nemenné a odovzdávame kladnú odpoveď ako náš súhlas s Božím plánom, podľa ktorého nás chce spasiť. Táto myšlienka nech nás sprevádza aj v postvianočnom čase, keď sa náš život vráti do všedných koľají.