Zostaňme!

        Z praxe bežného života vieme, že všetky skupiny alebo spoločenstvá ľudí majú svojho lídra. Človeka, ktorý je prvý v poradí dôležitosti, ale aj zodpovednosti.

        Po istom čase môže tento človek odísť zo spoločenstva alebo zomrie alebo rezignuje na svoje postavenie. Čo sa potom stane so spoločenstvom?

        Hľadá sa náhrada. Sú situácie, kedy to ide ľahko, inokedy sa strhne takmer zúrivý boj o prvenstvo a neraz sa stáva, že spoločenstvo lídra nenájde, a preto sa rozpadne. Členovia spoločenstva sa rozídu, rozpŕchnu, každý si ide svojou cestou.

        Takéto alebo podobné situácie sú bežné v každodennej praxi života. Sviatok Nanebovstúpenia Pána nám hovorí, že Ježiš odišiel k Otcovi. Pred zrakom spoločenstva učeníkov sa vzniesol do nebies, aby zasadol po pravici Boha Otca.

        Apoštoli akoby osireli. Mnohí ich súčasníci si položili otázku: „Čo bude teraz s nimi?“ Poprední židovskí náboženskí pohlavári mali vo veciach jasno. Zosnovali plány, ako Ježiša odstrániť, umlčať; mysleli si, že likvidáciou Ježiša dosiahnu aj definitívny rozpad jeho prívržencov. Mysleli si, že sa všetci rozídu, rozpŕchnu a nezostane po nich ani pamiatky.

        Skutky apoštolov hovoria o prekvapení židovských predstavených, ktorí sa dozvedeli, že Ježišovi nasledovníci neutiekli, ale verejne ohlasujú Ukrižovaného Ježiša ako Spasiteľa a Mesiáša.

        Apoštoli sa nerozutekali. Spoločenstvo zostalo. Prečo sa tak stalo?  

1.) Apoštoli zostali spolu.

         Niektoré spoločenstvá ľudí fungujú na princípe dohovoreného slova. Členovia spoločenstva si dajú slovo, že budú dodržiavať isté zásady. Majú dostatok charakteru a všetky dobré vlastnosti, ktoré spôsobia, že spoločenstvo zostáva okolo jedného stola a je dostatočne silné.

        Pri ohlasovaní evanjelia nestačí iba ľudské slovo dohovoru. Je síce dôležité, ale je to málo. Ohlasovateľov Zmŕtvychvstalého Pána musí zjednocovať Slovo, ktoré sa stalo Telom. Je to Slovo, ktoré otvára a rozširuje srdcia učeníkov pre tajomstvo spásy; je to Slovo, ktoré je zároveň pokrmom a aj Slovo, ktoré sa dáva ako pokrm v eucharistickom tajomstve.

        Spoločenstvo, ktoré si takto ctí, ba sa priam klania tomuto Slovu, tvorí dobrý základ, aby zostalo spolu, aby bolo silné pri zdolávaní prekážok a plodné pri ohlasovaní Ježiša Krista.

2.) Apoštoli zostali v Jeruzaleme.

             Zostali na mieste, kde sa udiali také veľké a hodnotné situácie. Vlastne ich nepovažovali iba za situácie, ale urobili z nich udalosti. Udalosť je viac ako situácia. Situácia je prchavejšia záležitosť, udalosť pretrváva niekedy aj veky.

          Mnohé mestá sa chvália a honosia rôznymi objektmi, kde sa v minulosti niečo významné odohralo. Komentujú ich ako udalosti. Kedysi boli chápané možno iba ako situácie, ale história ich povýšila na úroveň udalosti. V Jeruzaleme sa odohrali vrcholné udalosti diela spásy.

          V živote dostávame príležitosti, aby sme z bežných situácií urobili udalosti. A to tým, že svoju prácu a svoje aktivity kropíme rosou modlitby a požehnania. Predkladáme ich Bohu na obetu. Prosíme ho, aby posvätil dielo našich rúk. Robíme to aj v tomto čase, v čase sejby, keď prosíme o dobrú úrodu pre naše polia. Každý deň môžeme urobiť niečo, čo je pre iných udalosťou. Akýkoľvek dobrý skutok požehnaný Bohom preniká pozemskú sféru a siaha do večnosti. O to viac nadobúda ešte hodnotu samotné ohlasovanie Ježiša Krista, ktoré samé o sebe je udalosťou všetkých udalostí.

 3.) Apoštoli zostali na rovine modlitby.

         Skutky apoštolov potvrdzujú, že: „...jednomyseľne zotrvávali na modlitbách...“/Sk 1,12-14/. V tomto štádiu ich života mala pre nich modlitba mimoriadny význam. Pripravovala ich na prijatie darov Ducha Svätého, ktorý ich „delegoval“ na to, aby išli do sveta a ohlasovali Ježiša Krista.

          Slovo „zotrvávali“ predpokladá dlhodobú činnosť. Nejde tu o tzv. „jednorazové stretnutie“ alebo niečo krátkodobé či iba niečo na premostenie dvoch udalostí. Modlitbu chápali ako dlhodobú pravidelnú činnosť, ktorá bola priam vtkaná do diela ich apoštolského poslania. Keď je niečo vtkané do textilného materiálu, znamená to jeho pevné ukotvenie a nemožnosť jeho odstránenia.

          Apoštoli takýmto spôsobom poučujú aj nás. Modlitba ako vrcholná duchovná aktivita nemôže byť iba dočasnou záležitosťou. Napr. modlím sa len dovtedy, kým sa niečo nezmení alebo modlím sa len dovtedy, kým niečo nepominie či modlím sa len dovtedy, kým sa mi bude chcieť.

          Každé spoločenstvo získa na stabilite, na pevnosti iba vtedy, ak je charakterizované črtou ustavičnej modlitby. Tá musí prekonať aj nechuť aj nedostatok času, na ktorý sa najčastejšie vyhovárame; musí vytlačiť z hierarchie dôležitosti iné situácie alebo lákadlá. Takáto modlitba sa odporúča každému kresťanovi, každému v rodine, vo farnosti, v cirkevnom spoločenstve.

          Pozícia apoštolov po Ježišovom odchode neochabla. Dostali od neho mnohé charizmy a milosti, ktoré ich sprevádzali pri ohlasovaní evanjelia. Apoštoli s veľkou odvahou a dôverou vykonávali službu. V ich činnosti niet nijakého hendikepu, ktorý by vyplynul z neprítomnosti Ježiša. Povzbuďme sa ich príkladom v presvedčení, že Kristus zostáva s nami. Zostaňme v jeho milosti, zostaňme v jeho Cirkvi, zostaňme na pozícii veriaceho človeka, ktorý celú svoju nádej a nádej svojho apoštolátu vkladá práve do neho.

Pohrebná homília.

Pracovníčka ktorejsi inštitúcie často spomínala na staršiu paniu, ktorá k nim chodievala vybavovať rôzne úradné záležitosti. Zvykla prísť a vždy si počkala na jednu konkrétnu pracovníčku a išla za ňou. Stále prišla iba za ňou. Aj keď iné pracoviská boli otvorené, ona si vždy počkala na tú svoju. Dokázala čakať dlhé minúty. Zvykla si na ňu. Po niekoľkých rokoch však pracovníčka odišla, našla si iné zamestnanie. Staršiu paniu tento fakt vôbec neodradil. Chodievala stále a stále sa dožadovala stretnutia s tou konkrétnou úradníčkou. Keď neprestávala dobiedzať, ostatní
na pracovisku jej zvýšeným hlasom povedali: „Už tu nie je. Už tu nepracuje. Zvyknite si na to konečne.“

Žijeme v atmosfére sviatku Nanebovstúpenia Pána. Predstavme si hypotetickú situáciu, podľa ktorej by po Ježišovom nanebovstúpení prišli za apoštolmi nejakí neznámi  ľudia a dožadovali sa stretnutia s Pánom. Učeníci by neustále zdôrazňovali a vysvetľovali: „On tu už fyzicky prítomný nie je. Zvyknite si na to.“

Predpokladáme, že takto alebo podobne museli apoštoli argumentovať ešte dlho. Až kým sa definitívne neudomácnilo presvedčenie, že Ježiš sa vrátil k Otcovi.

Vždy, keď zomrie blízky človek, istý čas sa ešte domáhame akoby stretnutia s ním. Akoby sme stále nemohli uveriť, že už odišiel, že už nie je medzi nami. Niektorí by nám museli dôraznejšie pripomínať: „Pochop, že už sa nevráti. Prijmi fakt, že ho už na tomto svete nestretneš.“

 Čo z toho vyplýva pre každodenný život viery?

1.) Kým má človek pocit plnosti života, je presvedčený, že má všetko a že taká situácia bude stále. Vtedy má istotu, že Boh je s ním, že Boh sa naňho usmieva a praje mu blaženosť primeranú pozemskému svetu.

Keď mu Boh niečo zoberie, človek nadobudne pocit, že Boh od neho odišiel a ktovie, či sa ešte vráti. Je presvedčený, že Boha už tak hmatateľne necíti
po svojom boku. Musí sa viac snažiť, musí byť aktívnejší v hľadaní Boha, ako to bolo do teraz. Veľa o tejto skutočnosti vie sv. Pavol. Skutky apoštolov píšu,
že prišiel do Atén a na aeropágu, na rečnisku, mal pre domácich obyvateľov, ale aj pocestných kázeň  /Sk 17, 15. 22-18/.

V nej im prináša pravú podobu Boha, ktorý: „...určil ľuďom vymedzený čas a hranice bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko.“ Pri strate človeka máme pocit, že Boh sa vytratil a že my musíme "šmátrať" a "nahmatať" Boha, aby sme znova nadobudli istotu. Boh na dotyk reaguje. Cíti, že ho hľadáme, lebo vie, že sme sa ocitli v náročnej situácii. Pre súčasnú generáciu je to pochopiteľné. Všeličo okolo nás pracuje na princípe dotyku, technika dnes výrazne pokročila. Aj Boh akoby sa nám prispôsobil. Stačí mu naše tápanie
v tme žiaľu a bolesti a on vie, že takmer zúfalo potrebujeme jeho nežnosť a objatie. Strata blízkeho človeka nás vedie k prehodnoteniu vzťahu s Bohom s tým, že sa ho potrebujeme silnejšie chopiť a živšie prežívať vieru v neho ako v Darcu života a všetkého,
čo k spáse potrebujeme.

2.) Skutky apoštolov nám prinášajú ďalšiu podnetnú myšlienku pre dnešnú situáciu. Znova nachádzajú Pavla a jeho spolupracovníka Sílasa, tentokrát vo väzení vo Filipách /Sk10,22-34/.

Keďže ohlasovali zmŕtvychvstalého Krista, museli byť potrestaní. Najprv ich zbičovali, potom zavreli do väzenia a nakoniec ešte aj nohy im privreli do klady. Napriek závažnému hendikepu učeníci sa nahlas modlili a spievali Bohu chválospevy. O polnoci sa strhlo krátke zemetrasenie, všetkým spadli putá a otvorili sa všetky dvere. Pri strate blízkeho človeka máme pocit, akoby sme boli paralyzovaní a neschopní nijakej aktivity. Stiesnenosť a "imobilita" duše sú sprievodnými prejavmi tohto stavu, ktorý má svoje trvanie a intenzitu. Veľmi nám vtedy pomôže modlitba, ktorá je pokorná, dôverujúca. Ona spôsobí, že  sa nám pomyselné putá uvoľnia, že sa nám rozviaže všetko, čo je spútané, čo nám bráni v oslave Boha, ktorý je Pánom života a smrti. Aj pri smrti blízkeho človeka, máme prejaviť živosť svojej viery. Boh nám takouto udalosťou naznačuje o. i., že sa máme zbavovať zbytočných
a škodlivých pripútaní k tomuto svetu a hľadať jedinú útechu v ňom. Apoštoli, ktorí sa ocitli vo väzení pre svoju vieru, sa o tom presvedčili. Uprostred ťažkých skúšok nenachádzali jediné východisko v komunikácii so Zmŕtvychvstalým. On jediný môže uvoľniť putá smútku a dodať primeranú nádej.

3.) Pri strate človeka sa nám tlačia na jazyk rôzne otázky. Napríklad: Prečo? Nedalo sa inak? Musí to byť tak? Pri otázkach takéhoto typu nám dobre padne, keď si prečítame inú stať zo Skutkov apoštolov/Sk 1,1-11/. Pán Ježiš,  tesne pred svojim nanebovstúpením, sa ešte prihovoril učeníkom takto: „Vám neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou, ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami...“ Aj vo chvíľach trúchlenia a smútku môžeme vydávať svedectvo o Kristovi. Ježiš priznáva, že potrebujeme silu zhora, aby sme to dokázali. Neprislúcha nám Bohu klásť otázky, ale vydať svedectvo o tom, že jeho vôľu prijímame.

Roky, čo som tu, som s manželmi...  otváral kostol vo Svite. Myslím to obrazne. Oni boli medzi prvými, ktorí ráno doň vstupovali po tom, čo sme ho odomkli. Ja som jedným vchodom z kostola vychádzal, oni druhým vstupovali. Iba sme si na diaľku kývli a tešili sa z toho, že sa znova vidíme. Ide o svedectvo viery, ktoré si p. Emília zobrala pred tvár Najvyššieho. Pre niekoho neexistuje lepší spôsob začať deň, ako práve potvrdením spoločenstva s Bohom.
V ňom je aj odhodlanie prijať všetko, čo Boh zošle do života. Jej spôsob života je potvrdením svedectva a záujmu o život Cirkvi a o svoju spásu. Jej miesto doma a tu v kostole zostalo prázdne. Ale nehľadajme ju. Zohľadnime skutočnosť, že prijala lepšie, nekonečne dokonalejšie, ktoré jej pripravil Ten, ktorému verne slúžila do posledného výdychu na tomto svete.

Sv. Lev Veľký, pápež, sa prihovára všetkým, ktorí vyprevadili svojich na večnosť týmito slovami: „aj keď sa ľuďom vzalo spred očí to, čo v nich vzbudzovalo posvätnú úctu, ich viera neochabla, nádej nezakolísala a láska neochladla.“ /LH, 22. máj 2020, Posvätné čítanie. Dostupné na internete: https://lh.kbs.sk/default.htm /

Máš miesto.

Vždy,keď idem do banky,vo vestibule inštitúcie je pracovníčka,ktorá ľudí naviguje. Pýta sa,čo idú vybaviť,a podľa toho ich posiela na príslušné pracovisko. Akoby chcela povedať:"Tam je vaše miesto". Veľmi to pracovníkom banky uľahčí prácu, a klientom orientáciu v sídle príslušnej inštitúcie. Myslím si,že mnohí oceníme fakt,podľa ktorého sa nás ujme určený človek a pri návšteve kultúrneho,spoločenského,či iného podujatia nás zavedie na presné miesto a povie:"Tu je vaše miesto". Je to výhoda,lebo nemusíme blúdiť pohľadom a ani fyzicky po miestnosti,a hneď sa dostaneme na miesto,ktoré nám určil organizátor podujatia. Rovnako treba vnímať aj správanie ľudí v našej blízkosti. Mnohí z nich nám dajú na javo,kde je naše miesto v ich živote. Podľa postoja pohŕdania,alebo úcty,vieme povedať,kam nás zaradili,do akej kategórie. Pán Ježiš po štyridsiatich dňoch od svojho zmŕtvychvstania vystupuje do neba. Čo sa nám žiada povedať pri tejto príležitosti? Nič iné,len jeho slová:"Keď odídem a pripravím vám miesto,zasa prídem a vezmem vás k sebe,aby ste aj vy boli tam,kde som ja"/Jn 14,3/. Ježiš,akoby nám ukázal smer k nebesiam a povedal:"Tam je tvoje miesto". Nejde o hocijaké miesto. Po skončení spoločenského alebo kultúrneho podujatia svoje miesto,ktoré sme mali určené,strácame. Miesto,ktoré ukazuje Pán,nie je pŕchavé a nie je ani dielom náhody. Každoročné slávenie Veľkej noci nám ukazuje,za akú cenu môžeme ašpirovať na miesto v Božom kráľovstve. Je to cena Kristovho utrpenia,jeho smrti na kríži a jeho zmŕtvychvstania. Nezabudnime si túto myšlienku často pripomínať. Aj v priebehu dňa si nájdime chvíľu,aby sme sa ku Kristovi privinuli a povedali si:"Tu je moje miesto".

Téma sveta

Počas rozhovoru so staršími ľuďmi položíme otázku: „A kde máte deti?“ Vo väčšine prípadov nasleduje odpoveď: „Sú vo svete.“ Ako tomu rozumieť? Predovšetkým tak, že sa nachádzajú mimo rodiska, že chýbajú v každodennom kontakte a hoci možno bývajú len neďaleko, v Poprade, zdá sa, ako keby boli na míle vzdialení.

         Tento výraz znamená i to, že rodičia nemajú na nich vplyv, že kontakty sú obmedzené, že si vytvorili vlastné zázemie a kráčajú životom vlastnou cestou. Toto všetko a ešte niečo navyše tvorí podstatu výrazu „sú vo svete“.

         Položme hypotetickú otázku. Keby sme hľadali pred 2000 rokmi 12-tich apoštolov a pýtali sa, kde sú, dozvedeli by sme sa, že išli do sveta. Sám Pán Ježiš by nám na to odpovedal: „Poslal som ich do sveta.“

         V súvislosti s blížiacim sa sviatkom Nanebovstúpenia Pána sa o tom dozvieme z evanjelia. Pán Ježiš odchádza do neba a povzbudzuje svojich učeníkov: „Choďte do celého sveta.“ (Mk 16, 15) Po týchto slovách sa apoštoli rozišli do sveta už bez Ježišovej fyzickej prítomnosti.

         Čo je svet? Ako ho treba chápať?

1.) Niekedy má človek pocit, ktorý možno vyjadriť slovami: „patrí mi celý

svet“ alebo „celý svet sa mi poklonil.“

Tieto slová predpokladajú človeka, ktorý sa nachádza na vrchole blaha, šťastia, spokojnosti, na vrchole síl, teda v mladosti. Všetci, ktorí máme už roky mladosti za sebou, môžeme spomínať na to, že sme si prešli takouto fázou života. Postupne sme rokmi z tohto vytriezveli. Uvedomili sme si, že svet nepatrí nám, že patrí Bohu. A začali sme sa podľa toho správať. Aj my sme súčasťou sveta, a teda aj my patríme Bohu. Bolo by nemúdre, keby sme sa tvrdošijne držali nesprávnej zásady: „patrí mi celý svet“.

         Pred nedávnom nastúpila nová vláda a s ňou noví úradníci a rôzni poprední činitelia. Všimnime si, že mnohí z nich hovoria ako prioritu v úrade tieto slová: „Chcem očistiť svoj rezort“ či: „Chcem očistiť oblasť, v ktorej pracujem.“ Prečo je to tak? Preto, lebo pred nimi tam boli ľudia, ktorí si mysleli, že im patrí celý svet.

         My nie sme majiteľmi, sme správcami a budeme skladať účty. Ak nie
pred inými, tak určite pred Bohom. Boh nám vtedy ukáže, že svet patrí jemu.

2.) „Celý svet je proti mne.“

Na základe týchto slov sa nám svet javí ako miesto konfrontácie a zápasu. Stačí, že nám nevyjdú naše plány, že sa niekto proti nám vzoprie. Vtedy zažijeme sklamanie a úder od sveta, do ktorého sme vkladali nádeje. Svet reprezentovaný konkrétnymi ľuďmi sa nám postavil na odpor. Prakticky to znamená,
že disponujeme úzkym priezorom videnia, ak si myslíme, že celý svet proti nám povstal. Keď svoj obzor vo viere rozšírime, spomenieme si na slová Pána Ježiša: „Ste mojimi priateľmi.“ (Jn 15, 14) Pán Ježiš tieto slová nikdy neodvolá. Minimálne z tohto dôvodu nemôžeme povedať, že všetko, celý svet, je proti nám. Napriek nepriazni sveta nám Ježiš dáva najavo, že nás nikdy neopustí. Hovorí: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 20) Ak sa nachádzali medzi našimi blížnymi a priateľmi iba takí, ktorí sa obrátili proti nám a nám neostal nikto, svoj obzor musíme nanovo rozšíriť. Rozšíriť tak,
že ponúkneme po našom boku miesto takým, ktorí budú skutočnými priateľmi podľa vzoru Ježiša Krista. V živote sa nemôžeme zabezpečiť tak, aby proti nám nepovstal nikto. Tomu sa sotva vyhneme. Napriek tomu s nami zostáva Ježiš a s ním takí, ktorí dávajú najavo, že chcú spolu s nami patriť do jeho ovčinca.

3.)  „Má svoj svet.“

Tento výraz používame na adresu človeka, ktorý je introvert alebo je zahľadený do seba. Sú ľudia, ktorí majú svoje záujmy a im podriaďujú všetko. Na jednej strane je to obdivuhodné, na druhej strane sa toho trochu desíme. Prečo? História pamätá na mnohých, ktorí mali svoj svet a v tomto svojom svete zostrojili zbrane, osnovali protivenstvá, pripravili hrôzostrašné plány. Mnohí z tých, ktorí sa stali vrahmi a násilníkmi žili atmosfére „svojho sveta“ a nikto o nich nevedel. Ten ich svet sa ukázal ako životu nebezpečný. Ak neberieme
do úvahy ľudí, ktorí majú ten „svoj svet“ z dôvodu choroby, každá iná atmosféra „svojho sveta“ môže byť nebezpečná. Potrebujeme interakcie, väzby, kontakty s Bohom a s ľuďmi.

Pred niekoľkými dňami sme mali možnosť v rámci televíznych správ vidieť zábery zo života obyvateľov jednej DSS. Z dôvodu pandémie sú všetci izolovaní. Komunikovať sa dá s nimi len cez plot. Navštevovali ich herci, umelci,
ktorí pre nich pripravovali program na diaľku. Otvorme svoj svet, aby sme sa mohli navzájom obohacovať. Verím, že sme toho schopní všetci.
Počas pandémie si mnohí užili samoty dosýta. Chýba im komunikácia. Ide o podnet pre každého z nás, aby sme si vážili kontakty, ktoré máme medzi sebou, aby sme ich očisťovali a aby náš život bol hodnotný a bol zdrojom požehnania pre našich blížnych.

Všetci sa nachádzame vo svete, lebo evanjelium je určené pre svet. Máme ho tam vniesť tak, ako apoštoli. Ľudia niekedy hľadajú zo sveta úniky. Najmä vtedy, ak nechcú žiť čisto svetsky. Robili to odjakživa. Vyhľadávali púšť, kláštor, samotu. Na druhej strane musíme  v tomto svete zostať, lebo v ňom musia byť viditeľné stopy Ježišovho evanjelia. Ježiš s touto službou počíta s nami. Vyjdime z vlastného sveta individualizmu a vojdime do sveta komunikácie, obety a ušľachtilého zdieľania.

Ako majú konať inštitúcie?

Nedávno som si prečítal rozhovor,ktorý bol zrealizovaný s p.ministerkou spravodlivosti. Chystá sa robiť zmeny,ktoré budú o.i. zacielené na očistu skorumpovaného súdnictva. Zaujala ma myšlienka,podľa ktorej by mali súdy rozhodovať spravodlivo,predvídateľne a rýchlo. Myslím si,že toto je správna cesta. Dal som si to do súvisu s rozhodovaním apoštolov,ktorí mali v rozbresku kresťanstva vydať dôležitý dekrét. Zaoberali sa problematikou kresťanov,ktorí prichádzali z pohanského prostredia. Kresťania zo židovstva trvali na tom,aby najprv prijali obriezku,akoby nutný prológ do kresťanského života/Sk 15,7-21/. Napokon prijali akýsi kompromis. Kresťania z pohanstva boli zaviazaní dodržať zopár zásad zo židovstva/zdržať sa poškvrneného modlami,smilstva,zaduseného a krvi/,ale rituálu obriezky sa podriadiť nemuseli. Prečo takto rozhodli? 1,chceli zadosťučiniťkresťanom zo židovstva a 2,nechceli "znepokojovať tých,čo sa z pohanov obracajú k Bohu...". Toto rozhodnutie malo dať istú satisfakciu židovstvu a upokojiť tých,ktorí nemali ambíciu prijať židovské náboženstvo,ale kresťanskú vieru. Predpokladáme,že takéto rozhodnutie sa nerodilo ľahko,ale bolo 1,spravodlivé,2,predvídateľné a 3,relatívne rýchle. 1,Spravodlivosťspočívala v tom,že židovstvo bolo uznávaným fenoménom a do kresťanstva prichádzajúci kresťania,sa mali oboznámiť s jeho určitými prvkami. Tento stav možno chápať ako premostenie v časoch,keď sa Cirkev osamostatňovala od synagógy. Nikdy však nemala zabudnúť na "staršieho súrodenca",a to aj napriek tomu,že z vôle Krista  práve Cirkev dostala moc vlastniť všetky potrebné prostriedky k spáse. Spravodlivé je,keď pamätáme na tých,ktorí išli pred nami a zanechali nám veľa podnetných vecí. Ideme síce vlastnou cestou,ale nezabudnime vyzdvihnúť život a pôsobenie tých,ktorí stvárňovali náš život podľa najlepších zásad. Sú pre nás,akoby starší bratia,ktorí nám pripravili predispozíciu pre prijatie vyšších skutočností. Bez nich by sme na vyššie méty nedosiahli. 2,Bolo evidentné,že apoštoli budú hľadať kompromis. Samotní apoštoli vzišli zo židovstva. Dalo sa predvídať,že kvázi základný kameň kresťanstva,bude mať pečať židovstva. V mysli kresťanov prichádzajúcich od Mojžiša bolo židovstvo stále silným fenoménom. Zo dňa na deň sa nestratí. Na tento fakt apoštoli predvídateľne prihliadli. Aká bola situácia pohanov,ktorí prejavili záujem o Ježišovu náuku? Neboli formovaní,ale ani zaťažení židovstvom. Aký zmysel by malo,keby ich zrazu nútili zmýšľať po židovsky? Bol by to nepremyslený a málo efektívny krok. Mnohí kandidáti by poďakovali a išli svojou cestou. Apoštoli toto veľmi rýchlo pochopili. Dalo sa predvídať,že pohanov nebudú zaťažovať množstvom židovských predpisov. Aj samotní Židia sa v nich neraz utápali,čo bolo na úkor duchovného rastu.  Prijatie židovstva by pohanom nijako neprospelo,len by ich podráždilo a znechutilo. Nechceli ich však prijať bez záväzkov,a preto našli určité zásady,ktoré museli plniť,ale tak,aby to neubíjalo ich ducha. Rozhodnutie apoštolov sa nám zdá predvídateľné a logické. V živote je problém získať človeka pre dobrú vec. Potrebuje najprv počuť odôvodnenie,motiváciu,aby konal tak,ako má konať. Aj pohania aj Židia do kresťanstva niečo vniesli. Lenže nie oni mali formovať kresťanstvo,ale mali sa sami nechať formovať ideálmi evanjelia. Kresťanstvo očisťujeme vtedy,ak sa sami obmývame vodou pokánia. Až vtedy môžeme vplývať a formovať svet okolo nás. 3,Situácia prvotnej Cirkvi nestrpela odkladu. Počet kresťanov rástol. Potrebovali nejaký rámec pre svoje konanie. Je obdivuhodné,ako na vtedajšiu dobu,boli učeníci poprepájaní. Spomedzi seba vyberali vhodných kandidátov a posieleli ich,aby navštevovali vzdialených bratov,informovali ich a riešili sporné situácie. Táto pomyselná sieť výborne fungovala.  Dnes existuje  tiež,a to formou modlitieb a obiet po celom svete. Nijaké iné siete nie sú tak účinné,ako tie neviditeľné,ktoré spájajú ľudské osudy,problémy a radosti života. Tieto linky majú pôvod a cieľ v Bohu. Preto sú účinné a rýchle natoľko,nakoľko vedú človeka cestou spásy. A na rozdiel od elektronických,nikdy nie sú preťažené...

Náhradník alebo plnohodnotný člen?

Počas koronakrízy bolo veľa ľudí doma. Niektorí už aj zostali. Nedobrovoľne,lebo medzičasom prišli o prácu. Jeden z mojich známych má šťastie. Má ponuku nastúpiť na montáže na dvoch miestach. Spomínal "pre a proti" obidvoch ponúk. Jedno z kritérii sa týka stravy. Na jednom mieste je iba "bagetová",t.zn.to,čo si kúpi niekde na benzínke. Druhé pracovné miesto je po tejto stránke výhodnejšie,lebo s pracovnou príležitosťou súvisí aj plnohodnotná strava. Liturgia a Božie slovo sa zaoberajú tzv.matejovským problémom. Nachádzajú odpovede na otázku,či sv. Matej bol "len" náhradník alebo bol polnohodnotnou súčasťou apoštolského kolégia po tom,čo Judáš zradil? Matej rozhodne nebol "bagetový "typ učeníka. Že bol plnohodnotnou súčasťou apoštolského zboru svedčí sv. Peter. Ten vstal uprostred bratov/Sk 1,15-17. 20-26/ a poznamenal dôležité fakty. Povedal,že treba vybrať muža,ktorý:"...bol celý čas s nami..." a "stal sa s nami svedkom Ježišovho zmrtvychvstania". Nemôže,teda ,ísť o hocijakého náhradníka. Nevyberú niekoho z ulice,niekoho,kto je po ruke alebo momentálne je nablízku...Ten,kto zaujme miesto po Judášovi musí dať na javo,že svojou osobnosťou prevýši nehodného predchodcu. Je to niekto,koho dobre poznajú,a kto sa už zaslúžil o ohlasovanie Zmŕtvychvstalého Pána. Ide o to,že pravda Ježišovho zmŕtvychvstania je kardinálnou otázkou v doktríne Pánových nasledovníkov. Pán chce z nás mať ohlasovateľov jeho pravdy. Cítime sa nehodní a slabí? Robíme dobre. Napriek tomu,sme Božou milosťou pričlenení "matejovským" spôsobom k zástupom,ktoré vo svojej dobe,nespúšťali myšlienku zmŕtvychvstania ani na chvíľu zo zreteľa. Patríme do Cirkvi. Týmto splňame podmienku:"buď s nimi",t.j. s tými,ktorí sa pridržiavajú Pánovho spoločenstva spásy a svojim životom denne vstávame k novým výzvam,čím dokumentujeme požiadavku zmŕtvychvstania. Pán z nás urobil vhodných svedkov Ježišovho posolstva pre večný život.

Ísť cestou spoločnou alebo vlastnou?

Každý,kto zažil túru v snehu a fujavici vie,že ide o obrovské riziko. Človek vtedy veľmi ľahko poblúdi. Predstavme si,že sme členmi skupiny,ktorá stratila na chvíľu orientáciu v teréne,ktorý je zaviaty snehom. Všetci majú oči upreté dole a úpenlivo prosia Boha,aby našli aspoň náznak ľudskej stopy s tým,že môžu po nej vykročiť a dostať sa tak do bezpečia. Ako dobre padne každéme,keď si uvedomí,že našiel náznak života,že tade išli ľudia,a že ísť po tejto stope znamená záchranu života. Ísť vlastnou,t.j.nepreskúmanou cestou,by bolo rizikom,aj keď sú situácie,kedy nemáme na výber. Skutky apoštolov sa zaoberajú vážnou témou. Vrcholní predstavitelia prvotnej Cirkvi skúmajú,či tí kresťania,ktorí neboli Židmi,musia svoju cestu viery podriadiť židovskému rituálu obriezky/Sk 15,1-6/. Kresťania,ktorí pochádzali zo židovstva,totiž razili zásadu:"Ak sa nedáte obrezať podľa Mojžišovho predpisu,nemôžete byť spasení". Nútili ísť tou istou cestou. Apoštoli sa touto vecou dôkladne zaoberali. Obriezka by bola skôr krokom späť a nenavýšila by možnosti spásy,len by mnohým nádejným kresťanom skomplikovala cestu k Bohu. Ide o takúto praktickú záležitosť: máme vykročiť za Kristom identickými "stopami v snehu",ktoré nám vychodili predchádzajúce generácie? Alebo máme byť za každých okolností originálni a vychodiť si vlastný chodník spásy? Určite nie je na zahodenie,keď objavíme vhodnú kombináciu týchto možností. Nemôže byť na škodu,keď si voľačo z pozície viery odpozeráme a hlavne  sa naučíme od svedkov viery  minulých čias. Niektoré stopy nezaveje ani fujavica a sneh času. Stávajú sa akoby trvalými pamiatkami pre tých,ktorí hľadajú a pritom možno zablúdili. Pri putovaní za Kristom treba však, vytvoriť aj niečo originálne. Predsa len,každý kráča vlastnou cestou a necháva po sebe stopy. Kopírovať niekoho bez rozmyslu,by bolo kontraproduktívne. Toto museli uznať a pochopiť aj kresťania,ktorí prišli zo židovstva. Kedy je ten náš prvok originality pri hľadaní Boha správny a hodnotný? Vtedy,keď si ho naši nasledovníci vo viere, vyberú ako interval,ako súčasť svojej cesty duchovného rastu. Presvedčia sa,že im ten náš príspevok pomáha veľa pochopiť z procesu nasledovania Krista,že im pomôže odraziť sa ďalej a hľadať vlastnú cestu Božieho kráľovstva.