Turíčny príhovor novokňazom.

      V súčasnosti sa u nás všetko otvára. Po zdolaní vlny pandémie sa otvárajú brány rôznych inštitúcii. Takmer denne nás o tom informujú kompetentní, ktorí prinášajú správu o tom, čo, ako, kedy a za akých podmienok možno využívať služby rôznych ustanovizní. Je to neklamný znak toho, že sa vraciame k bežnému životu, ale žiaľ aj predchádzajúcemu zhonu.

         Dobrou správou je aj to, že sa otvorili aj dvere kňazských seminárov a následne aj katedrál, a to preto, aby z priestorov seminára do priestorov katedrály vstúpili noví absolventi teologických štúdií a zároveň kandidáti diakonského a kňazského svätenia. Tešíme sa z toho, že ich Duch Svätý viedol, formoval, vychovával a doviedol až k oltáru, aby mohli z rúk svojho biskupa prijať diakonské a kňazský svätenie. Duch Svätý účinkuje stále a aj dnes nám posiela nových pracovníkov do Pánovej vinice.

         Dielo povolaní je nemysliteľné bez požehnania a pôsobenia Pánovho Ducha. Akými črtami by mali oplývať tí, ktorí vstúpia do pastoračnej služby v službe Kristovi a Božiemu ľudu? Pomôžeme si myšlienkovým bohatstvom, ktoré obsahujú Skutky apoštolov.  (Sk 20, 28 – 38) Vychádzame zo situácie, ktorá sa vytvorila okolo osoby sv. Pavla, apoštola.

   1.) Apoštol národov hovorí, že slúži Slovu, ktoré má moc budovať.

Popri Slove môže človek povyrásť, môže zosilnieť. Slovo ho urobí  veľkým. Slovo ho pozdvihne, posilní a pripraví do služby.

V rodinách, ktoré vychovali viacero detí, platí zásada, že mladší vyrástli popri starších. Znamená to, že starší sa ujali tých mladších súrodencov a pomohli im na ceste zrelosti. V niektorých rodinách to tak platí.

         Tí,  ktorí vstupujú do služby oltára, môžu povyrásť popri Kristovi, ktorý je im akoby starší brat a neoceniteľný pomocník na ceste duchovného rastu. Predstavitelia duchovného povolania sa potom usilujú o to, aby skrze Slovo, ktoré hlásajú, povyrástli jeho adresáti, t. j. veriaci, ktorí majú otvorené srdcia pre Ježiša Krista. Božie Slovo sa ohlasuje preto, aby umožnilo rast ohlasovateľom zvesti, ale aj tým, ktorí ho budú počúvať a následne aplikovať v praxi života.

   2.) Sv. Pavol hovorí niečo aj o svojej motivácii v službe.

     Hovorí, že nemá záujem o: „zlato, striebro a odev“. On má inú motiváciu, nie materiálnu. Uvedomuje si, že čím bude jeho život viac oslobodený od materiálnych skutočností, tým bude jeho služba účinnejšia. A priori neodmieta všetko materiálne, ale usiluje sa nájsť zdravú rovnováhu medzi materiálnymi skutočnosťami, ktoré sú veľkým lákadlom, a to aj pre ohlasovateľov blahozvesti a službou oltára, ktorá predpokladá určité zriekanie sa materiálnych vecí.

         Služobníci oltára sa majú usilovať objaviť túto hranicu a s vierou na nej zotrvať. Majú sa zbavovať všetkého, čo by bolo príťažou pri ohlasovaní evanjelia. Tu by som chcel spomenúť príklad Marie Currie Skłodowskej, nositeľky Nobelových cien za fyziku a chémiu. Ide o významnú vedkyňu poľského pôvodu, ktorá urobila veľkú kariéru aj so svojím manželom na poli vedy. Pracovali s novým prvkom, ktorý sa volá rádium. Išlo o prvok obrovskej hodnoty. Sama vlastnila iba 2 gramy rádia, ale ak by ho predala, získala by závratnú sumu v dolároch. Vyjadrila sa, že toto bohatstvo nepatrí jej, ale vede a celému svetu. Bola veľmi skromná a pracovitá. Možno práve preto, že nebola materiálne zaťažená, Boh jej umožnil, aby sa presadila a preslávila v oblasti vedy a dosiahla také prenikavé úspechy.

         Ak dokážu adepti kňazstva mať primeraný nadhľad na materiálne pokušenia svojej doby, ich služba preslávi nie ich, ale samého Krista, kvôli ktorému prijali službu oltára. Modlime sa za takýto prístup všetkých adeptov kňazstva.

3.) Apoštol Pavol hovorí, že prišiel: „...aby sa ujal slabých.“

Nemyslí tým iba materiálne slabých, ale aj tých, ktorí sú slabí v úsudku, v poznaní a vo viere. Dnešný svet je plný práve takýchto ľudí. Svet, ak má možnosť, sa takýchto slabých ľudí zbavuje. Predstavme si nejaké športové podujatie. Medzi účastníkmi sú favoriti, ale aj tí, ktorí sú evidentne slabší. Ak nastane situácia, že favorit predbehne jedno kolo slabšieho, automaticky je ten slabší stiahnutý z pretekov, musí odstúpiť.

     Ježiš Kristus prišiel, aby sa ujal tých najslabších. On nikoho nedegraduje, nechce sa nikoho zbaviť, z nikoho sa nevysmieva, nikoho nepovažuje za outsidera. On je jediný garant tých, ktorí boli najslabší, ba dokonca určuje večne platnú axiómu: Prví budú poslední a poslední budú prví. (Mt 20, 16)

         Služobníci oltára by mali práve pamätať na svoj vzor Ježiša, Najvyššieho Kňaza,  ktorý sa ujíma všetkých, ktorými svet opovrhuje. Silou milosti, ktorú dostávajú sa ich snažia priviesť k presvedčeniu, že sú Božími deťmi, že Boh ich miluje a že v Ježišovom srdci majú prinajmenšom také dôstojné miesto, ako tí, ktorí v pozemskom svete veľa znamenajú.

   4.)  Svätopisec v Skutkoch apoštolov uvádza: „...Pavol si kľakol a modlil

sa spolu s ostatnými.“

Kňazská služba sa nemôže zaobísť bez duchovného rozmeru. Ona potrebuje hĺbku. Hĺbka sa dosahuje práve modlitbou, čiže duchovnou aktivitou. Aj kňaz podľa vzoru Pavla si kľaká s ostatnými v spoločenstve, alebo aj sám a prosí za Božie dobrodenia. Úkon modlitby, ktorý je vyjadrený kľačaním pred Bohom, vyznieva inak ako keby bol vypovedaný v bežnej pozícii života. Pokľaknutie a modlitba dávajú kňazovi a veriacemu široké možnosti pôsobenia na Božiu dobrotu. V tomto duchu prosme o dary Božieho Ducha, aby úkon kľačania a prosby bol dominantný pre tých, ktorí vstupujú do Pánovej žatvy.

      Otvárajú sa brány katedrál a z nich vystúpia vysvätení Pánovi služobníci. Predpokladáme, že budú mať otvorené srdcia pre myšlienku Božieho kráľovstva. Zároveň sa predpokladá, že aj veriaci budú mať otvorené svoje srdcia pre prijatie nových služobníkov oltára, ale aj pre tých, ktorí v nej už pracujú. Táto otvorenosť môže byť spásonosná a môže byť zdrojom bohatého duchovného dobra.

Pavlovo pôsobenie.

Pred mnohými rokmi som sa zúčastnil podujatia,na ktorom bola účasť povinná. Na druhý deň som chcel podujatie prehodnotiť v rozhovore s vtedajším kolegom. Povedal som:"Veď, som ťa tam,ani poriadne nevidel". On mi na to:"Ani si nemohol. Hneď na začiatku som sa ukázal kompetentným ľuďom,aby ma videli a potom som sa potichu vytratil. Nikto nič nezbadal". Myslím si,že vtedy mu to naozaj prešlo. Sv. Pavol strávil v Efeze tri roky/Sk 20,28-38/. . Potvrdzuje to slovami:"...som tri roky vo dne v noci  neprestával so slzami  napomínať každého z vás". Jeho pobyt nemožno považovať za taký,aký naznačil môj bývalý kolega. Pavol neprišiel do Efezu,len tak,aby sa ukázal,že je tam a potom sa potichu vytratil. 1,Pavol si cez Efez neskracoval cestu. Všetci si radi skracujeme cestu,keď je to možné. Ak sa dokážeme zorientovať,veľmi rýchlo sa naučíme aj skrátiť si cestu. Skrátiť si cestu cez nejaký objekt,nemožno považovať za návštevu alebo trvalejší záujem o to miesto. Treba mať jasný zámer niekoho navštíviť a pobudnúť tam,skrátenie cesty cez "iného človeka",nemožno chápať ako návštevu alebo pôsobenie. Pavol si cestu cez Efez do Jeruzalema neskracoval. Pobudol tam,zotrval,žil tam s kresťanmi tri roky. Pri človekovi,ktorý potrebuje pomoc,treba zotrvať. Treba mu dať vedieť,že máme o neho záujem,že mu chceme pomôcť v jeho ošemetnej situácii,a že naše stretnutie s ním nie je dielom náhody. Rozlišujme medzi-skrátiť si cestu-a tým-zámerne zotrvať-.Ježiš nenastúpil cestu trojročného pozemského putovania len preto,aby si skrátil cestu,ale preto,aby žil s človekom,ktorého prišiel vykúpiť. 2,Pavol v Efeze ohlasoval zmŕtvychvstalého Pána Ježiša. Poznám niekoľkých talentovaných ľudí ,o ktorých sa hovorí,že čokoľvek zoberú do ruky,hocijaký hudobný nástroj,na všetko zahrajú. Ide o dar,ktorým niektorí ľudia oplývajú. Veriaci človek je taký,že dokáže využiť všetko,čo má k dispozícii,aby ohlasoval evanjelium. Na čo siahne,obrazne povedané,všetko zúžitkuje,aby ohlasoval Kristovo posolstvo spásy. Možno ani nevie ako,ale určité veci robí automaticky,ako veriaci,a tým robí apoštolát,ktorým ho poveril Kristus. 3,Pavol sa v Efeze snažil,aby zosúladil každodenný život efezanov s Božou vôľou. Presviedčal,že všetko,čo sa ich dotýka,má miesto v Božích plánoch. Pritom,nejde o ľahkú službu. Predstavme si takúto situáciu: skupina ľudí sa skláňa nad nejakým nákresom. Sú to plány na nový objekt,ktorý ma vyrásť na zelenej lúke. Projektant vyhotovil projekt a firma,ktorá vyhrala konkurz má podľa tohto plánu stavať. V určitom úseku sa realizátor stavby ohradí a povie:toto sa nedá,to takto nejde. Myslí tým určité nejasnosti,ktoré na výkrese nachádza. Postupne,však,nachádza schodnú cestu a projekt zrealizuje. Takto uvažujeme všetci. Pýtame sa,čo to vlastne Boh od nás chce? Nechce príliš? To,čo musíme znášať,dá sa zosúladiť s Božími plánmi? Na prvý pohľad ťažko,ale postupne nachádzame cestu,aby sme uvedomelo obetovali Bohu celý svoj život. Ide o celoživotné snaženie:zosúladiť naše cesty s Božou ponukou. Že sa to dá,potvrdzuje sám Apoštolo národov vo svojom poslednom príhovore Efezanom:"A teraz vás odporúčam Bohu a slovu jeho milosti: ono má moc budovať a dať dedičstvo medzi všetkými posvätenými".

V pozemskom živote netrvaj na plnohodnotej odmene,nechaj niečo na večnosť.

Počas roka sa stane,že nás čaká niekoľko sviatočných dní po sebe. Už dopredu vieme,že budeme musieť nakúpiť zásoby na pár dní. Rozumný človek neskonzumuje všetky zásoby v prvý deň. Čo bude jesť v ďalšie dni? Potraviny a zásoby si rozloží na viac dní,aby netrpel núdzou.  Týka sa to aj odmeny a pochvaly. Keby sme všetky večerpali teraz,čo by sa nám ušlo vo večnosti?! Ako to bolo so sv. Pavlom? Každý človek chce vidieť aké také ovocie svojej námahy,ale aj nejakú odmenu,či uznanie. Pri čítaní Božieho slova máme pocit,že Pavlovi bolo ukrivdené./Sk 20/.  Prečo? Jeho úsilie bolo enormné. V Skutkoch apoštolov čítame:"...tri roky som vo dne v noci neprestával so slzami napomínať každého z vás..."A zase:"...tieto ruky vyslúžili všetko,čo som potreboval ja a títo tu so mnou". O pracovnom a misionárskom nasadení Apoštola národov nemožno pochybovať. A čo ovocie a odmena? Apoštol predvída blízku budúcnosť a vysvetľuje:"Ja viem,že po mojom odchode vniknú medzi vás draví vlci a nebudú šetriť stádo." A akú môže čakať odmenu? Inde,na prekvapenie, čítame:"Len Duch Svätý ma uisťuje,ža ma očakávajú okovy a súženie". Zdá sa,že to nie fér. Spravodlivosti akoby nebolo zadosťučinené. Pavol by si zaslúžil iné uznanie a odmenu. Že to nechcel vyčerpať už tu na zemi,potvrdzuje slovami:"Svoj život si veľmi necením,len,aby som dokončil beh a službu..." A pokračuje:"Netúžil som po ničom striebre ani zlate ani odeve". Neskôr opakuje výrok Pana Ježiša:"Blaženejšie je dávať ako prijímať". Pavla čaká odmena hodna apoštolského kniežaťa. Tu, na zami bez odmeny neostal. Svedčí o tom reakcia kresťanov,ktorí ho vyprevádzajú na jeho poslednú cestu do Jeruzalema. Svätopisec uvádza,že :"Všetci sa dali do veľkého plaču,vešali sa Pavlovi okolo krku a bozkávali ho. Najviac ich bolelo jeho slovo,že už neuvidia jeho tvár". Práve títo boli pre Pavla najväčšou odmenou. Oni sú ovocím jeho apoštolskej horlivosti. Nepochybujme,že podstatná časť slávy ho čakala v blízkosti svojho učiteľa v nebi. Ak máme pocit nedostatočnosti,keď svet rozdáva uznania a pocty,buďme trpezliví,lebo pravé,plnohodnotné odmeny svet vlastniť a rozdávať nemôže. Tie si vyárendoval  Boh.

Duch Boží,ktorý nás pretvára.

Počas života sa pomerne často stretneme s nejakým blokom. A to v pozitívnom alebo negatívnom slova zmysle. Moji známi spomenuli situáciu,ktorá sa im nedávno prihodila. Jej hlavným protagonistom bol ich štvorročný syn. Na stole bol položený notebook. Niekto z rodiny na ňom pracoval.ale na chvíľu odbehol. Chlapec využil chvíľu,keď sa nič nedialo a jedným ťahom zablokoval klávesnicu. Určite nevedel,čo presne robí,len chcel vyviesť nejakú lotrovinu a to ešte so šibalským úsmevom na tvári. V niektorých športoch je blok veľmi účinný a dôležitý. Napríklad vo volejbale,prípadne basketbale. Zablokujeme súpera a spôsobíme,že jeho snaha je neúspešná. Niektorí ľudia majú blok v sebe. Tak nazývame neschopnosť,či neochotu pre nejakú činnosť. Taký človek má určité obmedzenia, až tak,že niekedy potrebuje odbornú pomoc. Nachádzame sa v období očakávania  príchodu Božieho Ducha. Je to čas,kedy sa môžeme, v jeho sile,odblokovať od všetkého,čo nie je v súlade s Božou vôľou. Duch Svätý takú schopnosť má. Jeho činnosť je požehnaná a nanajvýš odborná. Ako sa to prejavuje? Nápomocnými nám môžu byť praktiky,ktoré sme zaviedli v kostoloch z dôvodu pandémie. 1,Pri vstupe do objektu používame dezinfekčný prostriedok,ktorým si potrieme ruky. Táto prax je všeobecná a netýka sa iba sakrálnych objektov. Sídla všetkých inštitúcií,ktoré slúžia človeku pre materiálne,či duchovné dobro,sú vybavené týmto mechanizmom už pri vstupe do objektu. Znamená to,že celá spoločnosť potrebuje očistu. Aj tí,ktorí tam pracujú a aj tí,ktorí tam vstupujú,aby niečo vybavili. Celá spoločnosť volá po morálnej očiste. Dezinfekcia rúk je len vonkajším prejavom toho,čo potrebuje duša a celá spoločnosť zvnútra. Všetci,ktorí používame dezinfekciu na ruky,spomeňme si,že prinajmenšom tak potrebná/ak nie viac/,je očista duše. 2,Pri bohoslužbách si udržujeme rozostupy a nepodávame ruky na znak pokoja. Táto abstinencia od blízkosti blížneho je veľavravná. Žijeme v dobe,kedy sú mnohí osamotení. Paradoxne,sme svedkami javu,podľa ktorého sa nám votiera do blízkosti a priazne až príliš veľa ľudí s nečestnými úmyslami. Naše mestské noviny nedávno uverejnili celý zoznam prípadov,kedy sa  podvodníci pokúšajú dostať do našej blízkosti a zneužiť našu naivitu,či dobrotu. Ide napríklad o podomový predaj,o fingovanú ponuku na uzatvorenie "výhodnej " zmluvy,o službu merania teploty a test na koronavírus atď. Špekulanti a podvodníci vedia využiť túto dobu osamelosti a karantény niektorých ľudí. Evanjeliová "jednoduchosť a opatrnosť",ktorú dáva Pán Ježiš do súladu s "holubicami a hadmi"/Mt 10,16-20/,je dnes znova aktuálnou témou. Nie každý si zaslúži takmer absolútnu blízkosť nášmu životu. Treba byť otvorený pre  konkrétnu službu  človeku,no nie pre škodlivé dôvernosti.Tie zvádzajú ísť cestou,ktorá je proti Ježišovmu Duchu. 3,Veriaci,ktorí prijímajú eucharistiu,musia najprv otvoriť a ukázať dlaň,na ktorú kňaz položí Chlieb života. Ide o peknú symboliku,podľa ktorej prijímajúci dáva na javo,že chce položiť Bohu na dlaň celý svoj život . Chce žiť tak,aby ho Boh mal ako na dlani. Naznačuje,že sa zrieka akejkoľvek zloby,že svoje úmysly bude pravidelne očisťovať,že nebude v duši  trvalo prechovávaťnijakú formu spolupráce so Zlým,ktorý dnes tak úspešne,narúša ľudské vzťahy. Vystretá dlaň pred eucharistiou je výzvou dnešných čias. Toto gesto znamená,že chcem prijať Ježiša,nie že musím. Znamená,že svoju vieru neobmedzím iba na okamih prijatia,ale chcem ju rozšíriť a prehlbiť tak,aby zastrešila celý život. Dobrovoľnosť prijatia Pána Ježiša potvrdzujem tým,že si sám druhou rukou vezmem eucharistiu do ruky a úctivo prijmem. Gesto prijímania na dlaň je duchovnejšie a aj aktívnejšie, v zmysle vyjadrenia túžby po Ježišovej prítomnosti.

Zostaňme!

        Z praxe bežného života vieme, že všetky skupiny alebo spoločenstvá ľudí majú svojho lídra. Človeka, ktorý je prvý v poradí dôležitosti, ale aj zodpovednosti.

        Po istom čase môže tento človek odísť zo spoločenstva alebo zomrie alebo rezignuje na svoje postavenie. Čo sa potom stane so spoločenstvom?

        Hľadá sa náhrada. Sú situácie, kedy to ide ľahko, inokedy sa strhne takmer zúrivý boj o prvenstvo a neraz sa stáva, že spoločenstvo lídra nenájde, a preto sa rozpadne. Členovia spoločenstva sa rozídu, rozpŕchnu, každý si ide svojou cestou.

        Takéto alebo podobné situácie sú bežné v každodennej praxi života. Sviatok Nanebovstúpenia Pána nám hovorí, že Ježiš odišiel k Otcovi. Pred zrakom spoločenstva učeníkov sa vzniesol do nebies, aby zasadol po pravici Boha Otca.

        Apoštoli akoby osireli. Mnohí ich súčasníci si položili otázku: „Čo bude teraz s nimi?“ Poprední židovskí náboženskí pohlavári mali vo veciach jasno. Zosnovali plány, ako Ježiša odstrániť, umlčať; mysleli si, že likvidáciou Ježiša dosiahnu aj definitívny rozpad jeho prívržencov. Mysleli si, že sa všetci rozídu, rozpŕchnu a nezostane po nich ani pamiatky.

        Skutky apoštolov hovoria o prekvapení židovských predstavených, ktorí sa dozvedeli, že Ježišovi nasledovníci neutiekli, ale verejne ohlasujú Ukrižovaného Ježiša ako Spasiteľa a Mesiáša.

        Apoštoli sa nerozutekali. Spoločenstvo zostalo. Prečo sa tak stalo?  

1.) Apoštoli zostali spolu.

         Niektoré spoločenstvá ľudí fungujú na princípe dohovoreného slova. Členovia spoločenstva si dajú slovo, že budú dodržiavať isté zásady. Majú dostatok charakteru a všetky dobré vlastnosti, ktoré spôsobia, že spoločenstvo zostáva okolo jedného stola a je dostatočne silné.

        Pri ohlasovaní evanjelia nestačí iba ľudské slovo dohovoru. Je síce dôležité, ale je to málo. Ohlasovateľov Zmŕtvychvstalého Pána musí zjednocovať Slovo, ktoré sa stalo Telom. Je to Slovo, ktoré otvára a rozširuje srdcia učeníkov pre tajomstvo spásy; je to Slovo, ktoré je zároveň pokrmom a aj Slovo, ktoré sa dáva ako pokrm v eucharistickom tajomstve.

        Spoločenstvo, ktoré si takto ctí, ba sa priam klania tomuto Slovu, tvorí dobrý základ, aby zostalo spolu, aby bolo silné pri zdolávaní prekážok a plodné pri ohlasovaní Ježiša Krista.

2.) Apoštoli zostali v Jeruzaleme.

             Zostali na mieste, kde sa udiali také veľké a hodnotné situácie. Vlastne ich nepovažovali iba za situácie, ale urobili z nich udalosti. Udalosť je viac ako situácia. Situácia je prchavejšia záležitosť, udalosť pretrváva niekedy aj veky.

          Mnohé mestá sa chvália a honosia rôznymi objektmi, kde sa v minulosti niečo významné odohralo. Komentujú ich ako udalosti. Kedysi boli chápané možno iba ako situácie, ale história ich povýšila na úroveň udalosti. V Jeruzaleme sa odohrali vrcholné udalosti diela spásy.

          V živote dostávame príležitosti, aby sme z bežných situácií urobili udalosti. A to tým, že svoju prácu a svoje aktivity kropíme rosou modlitby a požehnania. Predkladáme ich Bohu na obetu. Prosíme ho, aby posvätil dielo našich rúk. Robíme to aj v tomto čase, v čase sejby, keď prosíme o dobrú úrodu pre naše polia. Každý deň môžeme urobiť niečo, čo je pre iných udalosťou. Akýkoľvek dobrý skutok požehnaný Bohom preniká pozemskú sféru a siaha do večnosti. O to viac nadobúda ešte hodnotu samotné ohlasovanie Ježiša Krista, ktoré samé o sebe je udalosťou všetkých udalostí.

 3.) Apoštoli zostali na rovine modlitby.

         Skutky apoštolov potvrdzujú, že: „...jednomyseľne zotrvávali na modlitbách...“/Sk 1,12-14/. V tomto štádiu ich života mala pre nich modlitba mimoriadny význam. Pripravovala ich na prijatie darov Ducha Svätého, ktorý ich „delegoval“ na to, aby išli do sveta a ohlasovali Ježiša Krista.

          Slovo „zotrvávali“ predpokladá dlhodobú činnosť. Nejde tu o tzv. „jednorazové stretnutie“ alebo niečo krátkodobé či iba niečo na premostenie dvoch udalostí. Modlitbu chápali ako dlhodobú pravidelnú činnosť, ktorá bola priam vtkaná do diela ich apoštolského poslania. Keď je niečo vtkané do textilného materiálu, znamená to jeho pevné ukotvenie a nemožnosť jeho odstránenia.

          Apoštoli takýmto spôsobom poučujú aj nás. Modlitba ako vrcholná duchovná aktivita nemôže byť iba dočasnou záležitosťou. Napr. modlím sa len dovtedy, kým sa niečo nezmení alebo modlím sa len dovtedy, kým niečo nepominie či modlím sa len dovtedy, kým sa mi bude chcieť.

          Každé spoločenstvo získa na stabilite, na pevnosti iba vtedy, ak je charakterizované črtou ustavičnej modlitby. Tá musí prekonať aj nechuť aj nedostatok času, na ktorý sa najčastejšie vyhovárame; musí vytlačiť z hierarchie dôležitosti iné situácie alebo lákadlá. Takáto modlitba sa odporúča každému kresťanovi, každému v rodine, vo farnosti, v cirkevnom spoločenstve.

          Pozícia apoštolov po Ježišovom odchode neochabla. Dostali od neho mnohé charizmy a milosti, ktoré ich sprevádzali pri ohlasovaní evanjelia. Apoštoli s veľkou odvahou a dôverou vykonávali službu. V ich činnosti niet nijakého hendikepu, ktorý by vyplynul z neprítomnosti Ježiša. Povzbuďme sa ich príkladom v presvedčení, že Kristus zostáva s nami. Zostaňme v jeho milosti, zostaňme v jeho Cirkvi, zostaňme na pozícii veriaceho človeka, ktorý celú svoju nádej a nádej svojho apoštolátu vkladá práve do neho.

Pohrebná homília.

Pracovníčka ktorejsi inštitúcie často spomínala na staršiu paniu, ktorá k nim chodievala vybavovať rôzne úradné záležitosti. Zvykla prísť a vždy si počkala na jednu konkrétnu pracovníčku a išla za ňou. Stále prišla iba za ňou. Aj keď iné pracoviská boli otvorené, ona si vždy počkala na tú svoju. Dokázala čakať dlhé minúty. Zvykla si na ňu. Po niekoľkých rokoch však pracovníčka odišla, našla si iné zamestnanie. Staršiu paniu tento fakt vôbec neodradil. Chodievala stále a stále sa dožadovala stretnutia s tou konkrétnou úradníčkou. Keď neprestávala dobiedzať, ostatní
na pracovisku jej zvýšeným hlasom povedali: „Už tu nie je. Už tu nepracuje. Zvyknite si na to konečne.“

Žijeme v atmosfére sviatku Nanebovstúpenia Pána. Predstavme si hypotetickú situáciu, podľa ktorej by po Ježišovom nanebovstúpení prišli za apoštolmi nejakí neznámi  ľudia a dožadovali sa stretnutia s Pánom. Učeníci by neustále zdôrazňovali a vysvetľovali: „On tu už fyzicky prítomný nie je. Zvyknite si na to.“

Predpokladáme, že takto alebo podobne museli apoštoli argumentovať ešte dlho. Až kým sa definitívne neudomácnilo presvedčenie, že Ježiš sa vrátil k Otcovi.

Vždy, keď zomrie blízky človek, istý čas sa ešte domáhame akoby stretnutia s ním. Akoby sme stále nemohli uveriť, že už odišiel, že už nie je medzi nami. Niektorí by nám museli dôraznejšie pripomínať: „Pochop, že už sa nevráti. Prijmi fakt, že ho už na tomto svete nestretneš.“

 Čo z toho vyplýva pre každodenný život viery?

1.) Kým má človek pocit plnosti života, je presvedčený, že má všetko a že taká situácia bude stále. Vtedy má istotu, že Boh je s ním, že Boh sa naňho usmieva a praje mu blaženosť primeranú pozemskému svetu.

Keď mu Boh niečo zoberie, človek nadobudne pocit, že Boh od neho odišiel a ktovie, či sa ešte vráti. Je presvedčený, že Boha už tak hmatateľne necíti
po svojom boku. Musí sa viac snažiť, musí byť aktívnejší v hľadaní Boha, ako to bolo do teraz. Veľa o tejto skutočnosti vie sv. Pavol. Skutky apoštolov píšu,
že prišiel do Atén a na aeropágu, na rečnisku, mal pre domácich obyvateľov, ale aj pocestných kázeň  /Sk 17, 15. 22-18/.

V nej im prináša pravú podobu Boha, ktorý: „...určil ľuďom vymedzený čas a hranice bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko.“ Pri strate človeka máme pocit, že Boh sa vytratil a že my musíme "šmátrať" a "nahmatať" Boha, aby sme znova nadobudli istotu. Boh na dotyk reaguje. Cíti, že ho hľadáme, lebo vie, že sme sa ocitli v náročnej situácii. Pre súčasnú generáciu je to pochopiteľné. Všeličo okolo nás pracuje na princípe dotyku, technika dnes výrazne pokročila. Aj Boh akoby sa nám prispôsobil. Stačí mu naše tápanie
v tme žiaľu a bolesti a on vie, že takmer zúfalo potrebujeme jeho nežnosť a objatie. Strata blízkeho človeka nás vedie k prehodnoteniu vzťahu s Bohom s tým, že sa ho potrebujeme silnejšie chopiť a živšie prežívať vieru v neho ako v Darcu života a všetkého,
čo k spáse potrebujeme.

2.) Skutky apoštolov nám prinášajú ďalšiu podnetnú myšlienku pre dnešnú situáciu. Znova nachádzajú Pavla a jeho spolupracovníka Sílasa, tentokrát vo väzení vo Filipách /Sk10,22-34/.

Keďže ohlasovali zmŕtvychvstalého Krista, museli byť potrestaní. Najprv ich zbičovali, potom zavreli do väzenia a nakoniec ešte aj nohy im privreli do klady. Napriek závažnému hendikepu učeníci sa nahlas modlili a spievali Bohu chválospevy. O polnoci sa strhlo krátke zemetrasenie, všetkým spadli putá a otvorili sa všetky dvere. Pri strate blízkeho človeka máme pocit, akoby sme boli paralyzovaní a neschopní nijakej aktivity. Stiesnenosť a "imobilita" duše sú sprievodnými prejavmi tohto stavu, ktorý má svoje trvanie a intenzitu. Veľmi nám vtedy pomôže modlitba, ktorá je pokorná, dôverujúca. Ona spôsobí, že  sa nám pomyselné putá uvoľnia, že sa nám rozviaže všetko, čo je spútané, čo nám bráni v oslave Boha, ktorý je Pánom života a smrti. Aj pri smrti blízkeho človeka, máme prejaviť živosť svojej viery. Boh nám takouto udalosťou naznačuje o. i., že sa máme zbavovať zbytočných
a škodlivých pripútaní k tomuto svetu a hľadať jedinú útechu v ňom. Apoštoli, ktorí sa ocitli vo väzení pre svoju vieru, sa o tom presvedčili. Uprostred ťažkých skúšok nenachádzali jediné východisko v komunikácii so Zmŕtvychvstalým. On jediný môže uvoľniť putá smútku a dodať primeranú nádej.

3.) Pri strate človeka sa nám tlačia na jazyk rôzne otázky. Napríklad: Prečo? Nedalo sa inak? Musí to byť tak? Pri otázkach takéhoto typu nám dobre padne, keď si prečítame inú stať zo Skutkov apoštolov/Sk 1,1-11/. Pán Ježiš,  tesne pred svojim nanebovstúpením, sa ešte prihovoril učeníkom takto: „Vám neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou, ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami...“ Aj vo chvíľach trúchlenia a smútku môžeme vydávať svedectvo o Kristovi. Ježiš priznáva, že potrebujeme silu zhora, aby sme to dokázali. Neprislúcha nám Bohu klásť otázky, ale vydať svedectvo o tom, že jeho vôľu prijímame.

Roky, čo som tu, som s manželmi...  otváral kostol vo Svite. Myslím to obrazne. Oni boli medzi prvými, ktorí ráno doň vstupovali po tom, čo sme ho odomkli. Ja som jedným vchodom z kostola vychádzal, oni druhým vstupovali. Iba sme si na diaľku kývli a tešili sa z toho, že sa znova vidíme. Ide o svedectvo viery, ktoré si p. Emília zobrala pred tvár Najvyššieho. Pre niekoho neexistuje lepší spôsob začať deň, ako práve potvrdením spoločenstva s Bohom.
V ňom je aj odhodlanie prijať všetko, čo Boh zošle do života. Jej spôsob života je potvrdením svedectva a záujmu o život Cirkvi a o svoju spásu. Jej miesto doma a tu v kostole zostalo prázdne. Ale nehľadajme ju. Zohľadnime skutočnosť, že prijala lepšie, nekonečne dokonalejšie, ktoré jej pripravil Ten, ktorému verne slúžila do posledného výdychu na tomto svete.

Sv. Lev Veľký, pápež, sa prihovára všetkým, ktorí vyprevadili svojich na večnosť týmito slovami: „aj keď sa ľuďom vzalo spred očí to, čo v nich vzbudzovalo posvätnú úctu, ich viera neochabla, nádej nezakolísala a láska neochladla.“ /LH, 22. máj 2020, Posvätné čítanie. Dostupné na internete: https://lh.kbs.sk/default.htm /

Máš miesto.

Vždy,keď idem do banky,vo vestibule inštitúcie je pracovníčka,ktorá ľudí naviguje. Pýta sa,čo idú vybaviť,a podľa toho ich posiela na príslušné pracovisko. Akoby chcela povedať:"Tam je vaše miesto". Veľmi to pracovníkom banky uľahčí prácu, a klientom orientáciu v sídle príslušnej inštitúcie. Myslím si,že mnohí oceníme fakt,podľa ktorého sa nás ujme určený človek a pri návšteve kultúrneho,spoločenského,či iného podujatia nás zavedie na presné miesto a povie:"Tu je vaše miesto". Je to výhoda,lebo nemusíme blúdiť pohľadom a ani fyzicky po miestnosti,a hneď sa dostaneme na miesto,ktoré nám určil organizátor podujatia. Rovnako treba vnímať aj správanie ľudí v našej blízkosti. Mnohí z nich nám dajú na javo,kde je naše miesto v ich živote. Podľa postoja pohŕdania,alebo úcty,vieme povedať,kam nás zaradili,do akej kategórie. Pán Ježiš po štyridsiatich dňoch od svojho zmŕtvychvstania vystupuje do neba. Čo sa nám žiada povedať pri tejto príležitosti? Nič iné,len jeho slová:"Keď odídem a pripravím vám miesto,zasa prídem a vezmem vás k sebe,aby ste aj vy boli tam,kde som ja"/Jn 14,3/. Ježiš,akoby nám ukázal smer k nebesiam a povedal:"Tam je tvoje miesto". Nejde o hocijaké miesto. Po skončení spoločenského alebo kultúrneho podujatia svoje miesto,ktoré sme mali určené,strácame. Miesto,ktoré ukazuje Pán,nie je pŕchavé a nie je ani dielom náhody. Každoročné slávenie Veľkej noci nám ukazuje,za akú cenu môžeme ašpirovať na miesto v Božom kráľovstve. Je to cena Kristovho utrpenia,jeho smrti na kríži a jeho zmŕtvychvstania. Nezabudnime si túto myšlienku často pripomínať. Aj v priebehu dňa si nájdime chvíľu,aby sme sa ku Kristovi privinuli a povedali si:"Tu je moje miesto".