V dnešnej dobe ľudia relatívne často cestujú. Za prácou, na dovolenku, na návštevu. Snáď iba choroba alebo vojna môže obmedziť túžbu dnešného človeka cestovať a spoznávať. Sú cesty, ktoré absolvujeme bez zástavky-nemáme dôvod niekde zastavovať. Ale sú cesty, najmä dlhšie, kedy človek zastaví a urobí si prestávku-hygienickú alebo preto, aby si oddýchol a pokračoval za svojim cieľom.
V evanjeliu sme počuli o ceste dvoch apoštolov Petra a Jána ako bežia k Ježišovmu hrobu /Jn 20, 2-8/. Bežia bez prestávky. Nemajú dôvod ani chuť zastavovať, lebo sa idú presvedčiť o pravdivosti slov Márie Magdalény. Tá sa od Ježišovho hrobu vrátila a povedala, že je prázdny. Preto bežali Peter a Ján bez prestávky, aby sa o tom sami presvedčili.
Vždy, keď pochovávame človeka, putujeme k hrobu, ktorý je už pripravený, aby sme doň uložili drevenú truhlu alebo urnu s popolom. Kresťania robia vo väčšine prípadov jednu zastávku, nie prestávku. Súčasťou kresťanských obradov je rozlúčka v kostole pri sv. omši. Je veľkým darom pre zosnulého, ak ho môžeme vyprevadiť na večnosť slávením sv. omše.
1.,Sv. omša je najväčšie a duchovne najsilnejšie dobro, ktoré môžeme za zosnulého obetovať. Dôležitá môže byť každá modlitba, či obeta, ktorú s týmto úmyslom prinesieme. Zastavenie sa smútočného sprievedu v kostole na sv. omši, nie je stratou času. Práve naopak. Je časom získania veľkých duchovných dobier, ba dokonca ide o príležitosť, aby sme vyprosili pre zosnulého večný život. Pre trúchliacich sa stáva zádušná sv. omša záležitosťou spásy.
2.,Po ceste na cintorín i priamo tam, si každý uvedomí, že ho tiež takáto cesta čaká. Nikoho neminie, hoci nevieme kedy sa tak stane. Určite sa nájdu ľudia, ktorí nás na cintorín ponesú. Nielen fyzicky, ale najmä formou modlitieb nám budú pomáhať na ceste do večnosti. Občas sa pomodlime aj za týchto ľudí.
Boh nám cez pohrebné obrady naznačuje, že nás vo večnosti čaká. Chce dať najavo, že má pre nás pripravené dobrodenia, ktoré si ani nevieme predstaviť. Praje si, aby sme uverili, že cestu do večnosti nikdy neoľutujeme. Ale, kladie podmienku, aby sme zaviedli nábožný zvyk-pravidelne oľutovať svoje hriechy. Večnosť nikdy ľutovať nebudeme, ak budeme ľutovať svoje previnenia.
3.,Cestou na cintorín a kráčajúc po jeho chodníkoch, objavujeme mená našich známych, priateľov, rodinných príslušníkov. Na koľkých z nich sme už zabudli...Je dobré, keď sa nám oživia spomienky a my zopneme ruky, aby sme sa im odvďačili čo i len krátkou modlitbou. Koľko je takých, ktorí tu ležia a ktovie, či sa má kto za nich modliť? Raz pôjdu ľudia aj okolo nášho hrobu, pristavia sa na jeden Otče náš a pôjdu ďalej. Keď sa snažíme byť dobrými ľuďmi, tých, ktorí si nás zapamätajú a zastavia pri našom hrobe bude dosť, až kým sa generácie na zemi nevymenia. Aj keď ľudia zabudnú, Boh nikdy nie. On stále pri nás stojí a povzbudzuje nás, aby sme mu neochvejne dôverovali.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára