V bežnej
komunikácii medzi ľuďmi počujeme výraz: už má svoje roky. Myslíme tým na
skutočnosť, podľa ktorej človek už nemá primeranú kondíciu – fyzickú alebo
psychickú. To neznamená, že „patrí do starého železa“. Síl už mnoho niet, ale
sú tu skúsenosti, vedomosti, nadhľad, stabilita a múdrosť života.
Aj
Cirkev už má „svoje roky“. Nemyslíme tu iba dlhovekosť
či starobu. Cirkev má svoje jubilejné roky, ktoré sú znakom jej vitality,
skúsenosti, múdrosti a hlavne nikdy sa nekončiacej duchovnej kondície,
ktorú neskutočne zásobuje Boží Duch. Dožili sme sa ďalšieho jubilea, všetci sme
jubilanti. Takí, ktorí neoslavujú seba,
ale Božiu dobrotu a milosrdenstvo.
Nie
je čas otvárania šampanského, ale čas otvárania sa ľudských duší Božiemu zdroju
milostí. Nie je to čas bujarej bezuzdnosti, ale čas duchovnej hojnosti. Tak
veľmi ju o dnešnej dobe potrebujeme zažiť! Nech nám k tomu pomôže aj
názorná symbolika atribútov jubilejného roka.
Banner
Pravdepodobne
sa nachádza teraz v každom kostole. Jeden z nich zobrazuje Sv. Otca
Františka od chrbta práve v situácii,
keď otvára bránu baziliky. Obidve ruky kladie na veraje a chce ich
potlačiť, aby sa otvorili. Ktosi, keď videl, povedal, že sa mu žiada pribehnúť
k Sv. Otcovi, postaviť sa vedľa neho a pomôcť mu.
Možno
je to trocha naivná predstava, ale navodzuje praktickú myšlienku na jubilejný
rok. Často vidíme ľudí, ako sa boria s problémami, sympatizujeme
s nimi, ale vidíme ich zápas
iba od chrbta. A to nestačí. Čo keby sme trocha pobehli, postavili sa
vedľa nich a „potlačili“ problém ich života tak, ako keby bol náš? Splnia sa
tak slová Sv. písma: „Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov
zákon.“ (Gal 6,2) Nestačí blížnych vždy podporovať iba morálne, ale niekedy sa
potrebujeme priprieť a „zapriahnuť“ sa do tandemu, aby sme spoločnými silami
hľadali riešenia. To je evanjeliové a typické pre aktivity jubilejného
roka.
Reťazec
Logo
jubilea obsahuje niekoľko ľudských postáv, ktoré sa navzájom podporujú,
dotýkajú sa jeden druhého a pritom objímajú Ježišov kríž, ktorý sa
k nim nakláňa. Vzniká zaujímavý útvar, ktorý by sme mohli nazvať reťazec.
Už len letmý pohľad hovorí, že je silný,
že niet na ňom slabé miesto.
Nedávno
slávnostne otvorili obnovenú katedrálu v Notre Dame v Paríži. Päť
rokov trvali rekonštrukčné práce, od kedy tam vznikol požiar. Do chrámu vošiel
biely reťazec biskupov a kňazov. Je to celkom zaujímavý moment.
V liberálnej a sekularizovanej krajine je stále prítomný silný
reťazec Božej prítomnosti. Sú tam takí, ktorí vstupujú do morálnej biedy
a nebojácne poukazujú na Božiu prítomnosť.
V jubilejnom
roku by sa mali veriaci spájať a vytvárať reťazce modliacich sa
a putujúcich ľudí, ktorí budú vo svojom prostredí nositeľmi duchovnej
obnovy. Reťazce modliacich sa budú pôsobiť ako biele prúdy nositeľov Kristovho
pokoja. V temnote doby bude ich svedectvo viditeľné a veľmi potrebné.
Prah
Pri
otváraní jubilejného roka, hovorí história, vstupoval svätou bránou najprv
pápež. Za ním išli ďalší pútnici. Statočne prekročili prah konkrétnej baziliky
s tým, že musia so svojím životom niečo urobiť. Prah prekročí iba
odhodlaný človek. Niektorým ľuďom sa určité prahy prekračujú ťažko. Napríklad prah
domu. Takého domu, v ktorom by si mali usporiadať vzťahy. Urobiť
aspoň pokus a prosiť o zázrak. Alebo prekročiť prah takého domu, kde
sme sľúbili návštevu a ešte sme sľub nesplnili. Ďalej je to prah
kostola. Pre mnohých je to ťaživá predstava. Keby vedeli, ako by
„odťažili“ svoj život, keby sa to naučili prekračovať prah Božieho domu...
Veľmi motivačne pôsobí myšlienka žalmistu: „S radosťou pôjdeme do domu
Pánovho.“ (Ž 122) Nezabudnime na prah spovednice. Pre niektorých ľudí
je tento úkon spojený s hroznou vidinou vyznávania sa z hriechov pred
kňazom. Škoda, že neveria, že ide o vyznanie pred Bohom, ktorý je
milosrdný.
Dnes
sú už prahy málokde. Väčšinou preferujeme bezbariérové vstupy a prechody,
poprepájané lištami. Táto myšlienka by mala byť nápomocnou pri prekračovaní
prahu spovednice. Nie nohami, ale dušou, cez prah svojej zbytočnej
predpojatosti. Ich patrónom a orodovníkom nech je márnotratný syn, ktorý
predniesol pamätný výrok: „Vstanem a pôjdem k svojmu Otcovi...“ (Lk
15,18)
Jubilejný
rok nech je pre nás prioritou. Viacerí už máme svoje roky za sebou, ale
predstava roka požehnaného Božou milosťou, je pre nás oživujúcou tézou. Často
sa chválime tým, že sme v živote „zažili všeličo“ . O to viac prežime
jubilejný rok ako odpoveď na Božiu ponuku odpustenia a milosrdenstva.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára