"Ostane to v rodine!" . Koľkokrát v živote počujeme tento výraz. Či už ho ľudia takto zažijú a spontánne podľa neho konajú, alebo to majú v sebe zakódované od čias výchovy. Kontext je jasný. Isté veci zostávajú v rodine a nikto z rodiny ich nevyťahuje. Rodina tu vystupuje ako filter, múr, ochrana, zázemie, ktoré má svoju dôstojnosť. Morálne ladený človek bude túto zásadu rešpektovať vo vžahu k svojej rodine, ale i k iným rodinám. Ktoré skutočnosti sa upečú na "domácej peci" ako významné udalosti?
1.,Rodinná tradícia. Najmä v období rôznych sviatkov sa určité tradície zachovávajú ako rodinné. Týka sa to najmä folklóru a podobných aktivít, ktoré dokážu ľudí do určitej miery zjednotiť. Obsahom týchto tradícií je väčšinou rutinné zachovávanie určitých obradov a rituálov, ktoré sa vytratili zo zorného uhla najnovších čias. Snaha o ich obnovenie je pekná a zaujímavá.
Poďme však hlbšie ako sú iba vonkajšie rituály. Je veľa rodín, ktoré môžu dnes povedať, že viera v Boha je u nich rodinnou tradíciou? Tí, ktorí ju zdedili od rodičov dokážu ju odovzdať ďalej? Nie iba po stránke formálnosti a folklóru, ale po stránke životných zásad evanjelia, ktoré formujú život. Zároveň však musíme priznať, že niektorí z tých, ktorí vieru nezdedili, ale ju objavili, ju odovdávajú potomkom ako čerstvé ovocie ako zdroj duchovnej posily.
Pred nedávnom vysielali v TV krátku reportáž o slovenskej olympijskej víťazke Zuzane Rehák Štefečekovej. Súťaži v športovej streľbe v disciplíne trap. Pýtali sa jej ako bude tráviť vianočné sviatky. Povedala, že ich budú doma sláviť v duchu kresťanských tradícií. Nenarodila sa do takej rodiny, ale vieru dostala v istom veku ako dar. Nemá problém o svojej viere hovoriť verejne a aj o tom, že v tomto duchu bude vychovávať svoje deti.
Vieru treba generačne udržiavať. Predstavme si, že rodina odíde na dovolenku. Kľúče od domu zverí dôveryhodným ľuďom. Tí, okrem iného majú povinnosť zalievať kvety. Skontrolujú aj bezpečnosť príbytku. Viera má byť vždy zalievaná milosťou a o ňu treba aj prosiť na pravidelnej báze. Treba skúmať aj určitú bezpečnosť života, či nie sme príliš blízko nebezpečenstva hriechu, ktorý vieru zo života vypudzuje
2.,Rodinný klenot. Ide o vzácny predmet, ktorý si odovzdávajú celé generácie. Je vzácny tým, že má veľkú hodnotu, lebo je vyrobený z drahých materiálov alebo je vzácny iba preto, že je rodinný. Je drahý. lebo je morálne vzácny a niekoho nám pripomína. Rodinným klenotom nazývame aj človeka, ktorý pozitívne zviditeľnil rodinu a svoje schopnosti vyšperkoval do dokonalosti.
V Európe môže byť v blízkej budúcnosti veľa klenotov viery. Klenotov veľa niet. Sú to unikáty. Kto si dnes uchová vieru v Boha, stane sa unikátom a klenotom. Mnohí z vás už možno takými sú alebo sa nachádzajú blízko tejto pozície. Dnes sme akoby odkázaní na ortieľ klenotu, ktorý je vzácny, ale občas schovaný, zaprášený a nedocenený. No v pravý čas ukáže svoju cenu a svoj význam. Klenoty viery majú o sebe vedieť, veď patria do jednej série, ktorá má pôvod v Ježišovom evanjeliu. A nakoniec-klenoty vždy ľudí priťahovali...V zmysle materiálnom, ale i z pozície viery.
3.,Rodinný typ. Ide o človeka, pre ktorého je život v rodine prioritou. A to aj napriek tomu, že tento typ je často terčom výsmechu a irónie. Bohu vďaka, stále je dosť ľudí, ktorí žijú a obetujú sa pre rodinu.
Každému nie je dopriate, aby sa tešil z priazne pokrvnej rodiny. Môže sa však pohybovať a nakoniec udomácniť v spoločenstve, v ktorom je ako doma...Napr. medzi ľuďmi, ktorí sú poznačení nepriazňou osudu.
Vždy, keď sa blížia Vianoce, okruh vysielania médií sa zužuje na niekoľko tém. Napr. bezdomovci, nocľah, kapustnica a pod. Vtedy vidíme pospolu aspoň niektorých z tých, ktorých sa dotkla nepriazeň osudu. Vtedy si uvedomíme, že by sme mali spoločne zasadnúť všetci vospolok. Lebo sme poznačení nepriazňou hriechu, ktorý sa vo svete prejavuje rozmanito. Nepriaznivý osud ľudí bez domova dokážeme zmierniť. Jednorázovo, kapustnicou. Ale, ako deti Božie, ktoré patria cez krst do Kristovej rodiny, vieme o takej skutočnosti, ktorá nás môže nepretržite vracať do stavu pokoja a bezpečnosti. Je to sviatostný život, v ktorom dominujú sv. zmierenia a eucharistia. My, ktorí sme zjednotení nepriazňou hriechu, stávame sa domácimi Boha, patríme do Božej rodiny, lebo sa dostávame k zdroju večného života. Sme typmi rodiny Ježiša Krista. On sám nás zjednocuje.
Mnoho skutočností z rodinnej atmosféry zostáva tam kde má-v rodine. Ostanú v rodine. Ale je minimálne jedna skutočnosť, ktorá sa priam tlačí von, a tou je viera. Ona nemá zostať iba v jedne rodine, ale má sa podávať ako posolstvo. Viera by mala v rodine zostať t. j. zakoreniť sa a tak ísť ďalej. Viera má mať koridor, kolobeh a komunikačné momenty. Ten, kto ju prijme, stane sa prvkom spoločenstva, ktoré má istotu dobrej cesty do Božieho kráľovstva.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára