Manželský pár si vykračoval rýchlou chôdzou na isté spoločenské podujatie. Manželka sa predpisovo držala manžela pod pazuchou a neustále mu dohovárala ako sa má správať. A tesne pred cieľom ešte polohlasno povedala:"A nie že budeš na seba nevhodne upozorňovať. Keď nemusíš, veľa nehovor!". V atmosfére týchto inštrukcii vstúpili obaja do budovy.
Dnes nám liturgia predstavuje Pannu Máriu, Bohorodičku. Ona nikdy na seba neupozorňovala, v zmysle nejakej dôležitosti spoločenského významu. Práve naopak. Držala sa v úzadí a vždy úctivo, ale nespochybniteľne dávalo usmernenia svojim súčasníkom. Viac postojmi, skutkami ako slovami. Podľa evanjelia veľa toho nepovedala, ale jej postoje sú nanajvýš výrečné a smerodajné pre ľudí všetkých generácii. Ktoré sú to?
1.,Mária zažila atmosféru a miesto poníženia./Lk 2, 1-19/ Veď porodila dieťa v maštali, či skôr jaskyni. Určite toto svoje poníženie nekomentovala a nesťažovala sa. Napriek tomu sa stal zázrak, lebo toto miesto, povedané dnešnou rečou literatúry, bohomzabudnuté, sa stalo miestom návštev a poklon. Ukázalo sa, že nie je bohomzabudnuté, ale Bohom milované a prajné pre toho, kto ho zo zbožnosti navštívi. Dokazujú to návštevy pastierov, ktorý prišli na podnet z neba a rovnako poklony troch mudrcov, ktorých priviedla hviezda. Mária ukazuje, že tam, kde je Kristus neexistuje miesto, na ktoré by Boh zabudol. Krista nájdu všetci. A kde je úcta k Márii, tam je aj priama cesta k jej Synovi. Mária je tá, ktorá s pomocou milosti svojho Syna premieňa to , čo je na prvý pohľad prázdne a plné poníženia na to, čo je zdrojom pokoja a pravej zbožnosti. Tomu môže zodpovedať aj život každého z nás.
2.,Mária zažila miesto potupy./Jn 19,25/ Bola pod krížom, keď na ňom jej Syn zomieral.Poprava na kríži bola znakom veľkej potupy. Týkala sa, ako vieme, tých najhorších zločincov. Mária od kríža svojho Syna neodstúpila. Možno bola pod ním schúlená a plná bolesti. Možno sa aj vzpriamila a niesla statočne, hrdinsky situáciu matky, ktorej syna vystavujú krutej potupe ukrižovania.
Pod krížom, podľa jej vzoru, sa môžeme schúliť, keď nesieme ťarchu a zlobu života na svojich pleciach. Ukrižovaný a jeho Matka nás pochopia a objímu. Časom sa naša duša vztýči, lebo trpieť v spoločenstve s Kristom a s Matkou nie je potupa. Kríž nás upokorí, ale aj pozdvihne. Kríž nás schová spolu s bolesťou pod svoje krídla, ale aj vystaví ako svedectvo a povzbudenie pre tých, ktorých postihol osud kríža rovnako. Kríž nás môže definitívne získať na stranu Ježiša a jeho evanjelia. Mária od svojho syna nikdy neodišla. A platí to aj vo večnosti.
3.,Mária zaujala pozíciu pokornej čakateľky./Lk 8, 19-21/. Chcela sa spolu s ostatnými príbuznými rozprávať so svojim Synom, ale bola odsúdená na čakanie. Nenárokovala si na nejaký piedestál za to, že ja Matkou Božieho Syna. Na tento titul sa nevzťahovali nijaké pozemské výsady. Vtedajšie konvencie neuznávali a nevylepšovali postavenie matky učiteľa z Nazareta, ktorý vyhlasoval, že je Božím Synom. Musela počkať, hoci našiel sa ktosi, kto Ježišovi oznámil, že ona čaká vonku...
Možno sa nám niekedy zdá, že okolo Ježiša je akosi tesno, že on nás nevidí a nevšíma si nás. Možno si povieme, že ten okruh priaznivcom nepreklenieme, nech by sme robili čokoľvek. Ježišovi nemôže byť tesno, ale nám áno, ak sa necháme presvedčiť o tom, že on má svojich blízkych priaznivcov a ostatní musia čakať na to, či sa im ujde...Postavme sa citlivo k Márii, ktorá čakala. Čakala pokorne, ale pevne a neustúpčivo. Boh nás niekedy skúša, či vieme čakať a či zostávame pri tom pokojní a uzobraní vo vzťahu k jeho prítomnosti.
Kráčajme vedno s Máriou za Ježišom. Ona cestu pozná. Už toľkým ju ukázala, prečo by tým neposlúžila aj nám? Popri tom od nás žiada, aby sme našli mieru vyváženosti medzi slovom k Bohu a mlčaním. Pred Bohom je niekedy vhodné mlčať a niekedy hovoriť. V prvom rade nech hovoria skutky a postoje, lebo najmä tie preslávili Bohorodičku, ktorá je slávou ľudského pokolenia.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára