Pripravoval som oznamy na tento týždeň. V liturgickom programe rezonoval sviatok Katedry sv.Petra apoštola,vrámci ktorého,môžu veriaci získať úplné odpustky a to pri návšteve katedrálneho chrámu. Debatoval som v sakristii s niekoľkými veriacimi po skončení sv.omše. Zrazu jeden z nich pozrel cez okno a ukázal na scenériu Vysokých Tatier. Pritom povedal:"Toto sú naše ďalšie katedrály!". V sakristii máme veľké okno. Nikto nemá takú exkluzívnu možnosť vychutnať sa pohľad na Tatry,ako máme my. Myšlienka ma zaujala:Tatry prirovnať ku katedrále. Isteže,v prenesenom slova zmysle. Myšlienka ma priviedla k pokusu napísať hlbšou úvaju na túto tému. 1,Čím viac sledujeme naše veľhory,tým viac som presvedčený,že slnko,ktoré vychádza,sa najprv svojimi lúčmi dotkne vrcholkov Tatier,až potom rozlieva svoje svetlo po okolí. Akoby chcelo povedať,že práve v týchto štítoch má svoju oporu,ba dokonca vyárendované miesto svojej celodennej aktivity. Štedro ich zalieva svojimi lúčmi. Pôsobí to ako rovnomerne rozliata poleva,ktorá tróni na vrchnej časti koláča a čaká na svojich konzumentov. Tatry sú naozaj na "zahryznutie". Slnko na nich predvádza svoje divadlo,svoju kreáciu,svoje divy...Ak je pravda,že naše tatranské katedrály oplývajú bohatosťou slnka a dokážu nadchnúť vnútro človeka, o čo viac potom dokáže skutočný chrám,v ktorom sa koná obeta najsvätejšia, spôsobiť hojnosť milosti pre každého,kto doň vstúpi. Boh práve tam,v prvom rade, koncentruje svoju milosťa zosiela ju na tých,ktorí vkročia do jeho útrob s otvoreným a pripraveným srdcom. Sú pripravení na najväčší zázrak,ktorý spočíva v tom,že milosť daná zhora vstúpi do matérie,ktorú síce pripravil človek,no nie bez Božej milosti. Lúče Pánovej milosti hľadajme v prvom rade v skutočnom chráme,ktorý slúži na účely bohoslužobného kultu. Tatranské končiny,zaliate prirodzeným svetlom,tiež vedú návševníka k istej forme kultu,kedy ďakujeme Tvorcovi,že nás požehnal skvostným pohľadom na "katedrálu,zaodenú do prírodného šatu"veľhôr. 2,Prestavme si v duchu opačnú situáciu. Vzniká vtedy,keď slnko končí svoju púť a "odchádza". Najdlhšie sa lúči s vrcholkami Tatier,našej "katedrály na prírodnej báze". S ostatným okolitým svetom sa lúči relatívne rýchlo a "bezbolestne",no pri lúčení s končiarmi,máme pocit,že toto lúčenie je omnoho bolestnejšie. Akoby sa jeho lúče nedokázali bez námahy odtrhnúť od štítov,ktoré sú také majestátne,pyšné,sebavedomé a dôstojné. Pripomína mi to dojímavú a dlhú rozlúčku dvoch alebo viacerých ľudí,ktorí si na letisku dlho pozerajú do očí v snahe predĺžiť chvíľu rozlúčky na maximálnu možnú mieru. Koľko ľudského poznávame pri sledovaní života a komunikácie slnka s tatranským svetom veľhôr! Slnko do poslednej chvíle objíma končiare,akoby sa im zaľúbene dívalo do očí a nechcelo pripustiť možnosť rozlúčky,hoci len dobu niekoľkých hodín. Božia milosť sa nechce rozlúčiť s tými,ktorí navštevujú Boží chrám. Koľko je medzi nimi takých,ktorí zvažujú možnosť rozlúčky s posvätným prostredím,lebo cítia v duši rôzne krivdy alebo ich viera sa nachádza v stave hlbokej kómy. Keby videli a vedeli, ako nerád Boh odchádza z ich života a priam zaľúbeným pohľadom objíma dušu,ktorá duchovne vychladla a rozhodla sa putovať bez Boha! 3,V zime sú zasnežené Tatry krásne. Zdajú sa byť prikryté bielou perinou a pritom akoby provokačne a pohŕdavo hľadeli na márne pokusy zimy a mrazu narušiť ich idylu. Nemajú šancu! Biela perina je "kvalitná a hrejivá". Keď sa stmieva,nastáva zaujímavý úkaz: tma,obvykle veľmi rýchlo zahalí okolitý svet,no zasnežené končiare vidno aj v tme. Beloba snehu odoláva,aj keď prikvačí temnota. Nielen mráz,ale ani temnota nenaruší "posvätný charakter" tatranského prírodného bohostánku a nezničí jeho celistvosť. V temnote doby dokážu odolať zlobe najmä tí,ktorí si zachovajú "belobu posväcujúcej milosti". Svietia v tme nielen pre svoje účely posvätenia,ale stávajú sa akoby pochodňami pre okoloidúcich. Aj v tej najtemnejšej tme sú zárukou prežitia ľudia s očami upretými na Čistotu a Belobu skvejúcu sa na bielom oltári,kde sa koná eucharistická obeta. Ten,ktorý je Čistý, má dostatok účinných prostriedkov,aby každého blúdiaceho vyviedol na svetlo. Preto Tatry svietia belobou aj pri súmraku dňa a preto Boh svieti tým,ktorí sa ocitnú v súmraku života. 4,S príchodom jari sa sneh z tatranských končiarov vytráca. Nie naraz,lež postupne. Tatry,akoby ešte stále neverili,že nastal čas pre zmenu "šatníka". Topiaci sneh pozvoľna obnažuje končiare nášho prírodného chrámu. Hory,akoby precitli,či dokážu po takom honosnom zimnom ošatení,nájsť adekvátnu náhradu vo svojom prírodnom šatníku? Zimnou róbou si vyslúžili vysoký kredit a o ten nechcú prísť. Akoby chceli zostať verné povesti,podľa ktorej sa majú skvieť a potešovať okolitý svet aj v ďalšom období. Perinu snehu vyzliekajú pozvoľna,no na mieste,kde bol sneh sa už črtajú,rašia úlomky budúcej,jarnej krásy. Nejde o nejakú šeď,škaredý "miší kožíšek"/povedané slovami starej českej rozprávky/,ale o eleganciu a noblesu,ktorú môžu vylúdiť iba jar. Žiadny módny návrhár nemá toľko nápadov,ako tieto veľhory,ktoré sú vždy "cool"a nikdy nasklamú. Až sa človeku zatoči hlava,lebo jarné slnko dá vyniknúť rôznym odtieňom: medenej,zelenej,hnedej a zvláštnej zlatej,pričom v pazuchách prírodných kameňov sa ešte túlia zvyšky snehu,ktorý už akoby "vychádzal krátkodobo z módy" a opúšťtal svoje pozície. Vždy,keď človek opúšťa a zvlieka zo seba plášť hriešnosti,najmä vo sviatosti pokánia,ukazuje svoju túžbu po duchovnej kráse,ktorú môže poskytnúť iba čistá duša. Nie je jednoduché sa odhodlať pre úkon zahodenia starého šatu hriešnosti. Človek,akoby váhal,či to naozaj stojí za to,či sa to vyplatí? V spovedných miestnostiach našich chrámov sa odohrávajú drámy primerané tejto dileme. Tam padajú rozhodnutia,ktoré nepripúšťajú cestu späť. Najväčšie odhodlania pre dobré veci sa odohrávajú v spovedniciach, teda na miestach,ktoré rodia pre "novú jar" života. Šat znovazískanej milosti,udeľuje Pán vtedy,keď sa človek usiluje striasť zo seba starinu a obliecť si vzdušnú a čistú tuniku o slovo sa hlásiacej jari života. 5,Tatranský prírodný chrám sa honosí najmä svojimi štítmi. Je to logické. Štíty sú akoby "výkladnou skriňou" hôr. Hory bez štítov nie sú tým pravým orechovým..Skôr pôsobia dojmom polotovaru,niečoho,čo ešte potrebuje dorásť,dovariť...No,našťastie sú aj takí,ktorí navštevujú a obdivujú krásu a dominanciu dolín. Vysoké a strmé štíty sa miestami "prepadajú" do hlbín a dolín. Vlastne,oni paria spolu:štíty s nedoziernou výškou a hlbiny, z ktorých sa človeka chytá závrať. Túto krásu nemožno oddeliť. Vytvárajú komplexnú scenériu. Božie chrámy sú miestami pádov z pýchy života do hĺbky pokory. Nie nadarmo,niektoré z nich, sú postavené pred stáročiami tak,aby sa tam človek cítil malý,miniatúrny a celkom závislý na Bohu. Teda úplne opačne,ako velí mentalita dnešného človeka. Sú situácie,kedy by sme chceli akosi spupne poukázať na tzv.výšku svojho životného diela. No,do pokladnice Cirkvi patria aj obety tých,ktorí napriek mnohým dokonalostiam,priznali hĺbku svojich životných pomýlení. Veru,tento rytmus poznáme:striedania periódy vzostupu a pádu..Boh aj z toho dokáže vytvoriť nevídanú harmóniu.6,Tatry hýria farbami. Nikdy nie sú bezfarebné. Hádam,najkrajšie/podľa mňa/,sú na jeseň. Vtedy sú sýte,čo sa týka pestrosti škály farebnosti. Také farby nijaký maliar nenamieša. A každý deň prevláda iná. Tatry nikdy nie sú fádne. Aj daždivé dni majú svoje čaro. Chrám prijíma rôznych ľudí. Neexistuje medzi nimi uniformita. Sú tu povahy od výmyslu sveta. Je tu celé "názorové spektrum" ohľadom cirkevného i spoločenského života. Boh neznáša fádnosť. On každému ukáže tú "jeho cestu",aby kráčajúc po nej,našiel Božie kráľovstvo. On každému "ušije" na mieru cestu spásy. Človek ho však musí spoznať a oslavovať. Prečo nie v tatranske katedrále hôr a dolín?! Ale v prvom rade, na miestach Božieho kultu. Ten tatranský nás pobáda vstúpiť do sviatostného. A ten sviatostný kult ťa pozýva uzrieť ho a spoznávať Boha v lone prírody. Občas doplňme svoju návštevu v Božom chráme o návštevu chrámu v "tatranskom lone". Jedno i druhé lono môže v tebe zrodiť Spasiteľa...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára