Cirkev-platforma ohlasovania evanjelia.

Predstavme si takúto situáciu: Do sídla nejakej inštitúcie vojde človek ,ktorý chce niečo vybaviť. Nestačí mu pracovník prvého kontaktu,domáha sa stretnutia so šéfom. Musí prejsť cez sekretariát a musí požiadať o prijatie. Povie:"Ohláste ma,som ten a ten". Ešte predtým môže,totiž,zaznieť otázka:"Ste ohlásení?" Pán Ježiš si na počiatku svojho verejného účinkovania vyvolil učeníkov,poučil ich a poslal do sveta. Neraz sa tak stalo za dramatických okolností. Potvrdiť to môžu sv. Peter a Pavol,ktorých označujeme ako piliere Cirkvi. Oni boli prví a za nimi idú ďalší a ďalší. Aj nás sa súčasný svet pýta,keď deklarujeme,že chceme ohlasovať evanjelium:ste ohlásení? Odpovieme,že áno,lebo sa odvoláme na  Jána Krstiteľa,na apoštolské kniežatá Petra a Pavla a vôbec na tých,ktorí stáli na prahu evanjelia. Tí všetci nás už pred dvetisíc rokmi ohlásili a my chceme pokračovať v ich diele. Akým spôsobom tento proces prebieha? 1,Udalosť ohlasovania je zastrešená Cirkvou. Bežne sa stáva,že vám niekto neznámy zazvoní na dome alebo zavolá na telefón a ponúkne nejaké služby. Naša otázka znie:odkiaľ je ten človek,ku komu patrí,kto ho zastrešuje? Je to n ejaká seriózna a dôveryhodná inštitúcia alebo ide skôr o podvodníka,ktorých je dnes neúrekom. Kto zastrešuje ohlasovateľov evanjelia? Už dvetisíc rokov to robí Cirkev a bude tak robiť do konca čias. Keďže je tu Cirkev,Božie Slovo sa ohlasuje. My všetci tvoríme Cirkev,my všetci sme ohlasovateľmi. Pri vysviacke na diakona hovorí biskup-svätiteľ tieto slová novovysvätenému diakonovi:"Prijmi evanjelium Kristovo. Stal si sa jeho hlásateľom. Dbaj,aby si to,čo čítaš veril,čo veríš učil a čo učíš aj uskutočňoval". Vždy,keď sa zúčastníme sv.omše a budeme počuť úryvok evanjelia s primeraným výkladom,spomeňme si na tieto slová obradu diakonskej vysviacky. Sú adresované,určitým spôsobom,každému z nás. 2,Vysvetlime si dva pojmy,ktoré,opticky,majú totožný obsah:hlásateľ a ohlasovateľ. Kedysi som sa rozprával s mladým dospievajúcim chlapcom. Pri debate o povolaní mi oznámil,že uvažuje o profesii televízneho hlásateľa. Údajne ho to veľmi baví.Pôsobí mu to radosť,keď môže počúvať televízne športové komentáre a vybavuje sa mu pred očami obraz,že raz bude robiť to isté. Zároveň však ešte dodal,že ho jemne "provokuje" aj ohlasovanie evanjelia,ktoré je postatnou časťou kňazského povolania. A tak stojí pred dilemou:buď televízny hlásateľ alebo ohlasovateľ Božieho Slova...O niekoľko rokov sa to dozvieme. Pri rodinnej debate na túto tému mu chcel niekto "pomôcť" pri rozhodovaní. Povedal mu:"Ako športový hlásateľ budeš komentovať dianie a informovať verejnosť o tom,čo chcú počuť. Pri ohlasovaní evanjelia musíš hovoriť aj náročné a nie vždy príjemné pravdy. No,s určitosťou budeš vedieť,že ohlasuješ pravdy,ktoré sú potrebné pre spásu". My všetci si odovzdávajme najmä pekné a príjemné veci,ak máme na to dôvod. Ale podávajme si navzájom najmä také skutočnosti,ktoré sú tvácne,také,ktoré zostávajú,také,ktoré nám pomôžu preklenúť časnosť a večnosť. 3,Hlas. Známa,staršia slovenská herečka,raz spomínala na svoje prijímacie pohovory na VŠMU. V komisii boli uznávaní bardi slovenského divadelníctva. Za úlohu dostala predniesť nejaký text. Začala veľmi bojazlivo. Sotva ju bolo počuť,lebo stála pred kapacitami a mala veľkú trému. Keď starí a nahluchlí páni,ktorí tvorili komisiu,začali hundrať a pokrikovať,musela pridať do hlasu. Hovorili:Kto je to? Veď nemá nijakého hlasu. Táto chce byť herečka?!" Základom slova ohlasovanie je termín-hlas. Je to dôležité pripomenúť,aby ani dnes nemohol svet vytýkať,že Cirkev nemá hlasu,že ju nepočuť,že nám chce pomôcť k spáse a pritom hovorí potichu a nezrozumiteľne. Cirkev vždy hovorila nahlas a zrozumiteľne. Tento fakt dokazuje liturgia,keď krátko po sebe ponúka na uctievanie svätých,ktorí boli a sú bardami na poli ohlasovania a svedectva-sv Petra a Pavla a sv. Cyrila a Metoda. Ich sviatok nás povzbudzuje,aby hlas Cirkvi v službe ohlasovania bol aj tým našim hlasom. Nemrhajme hlasom iba v profánnych prostrediach ako sú štadióny,haly,sály,diskusné fóra a pod. Použime hlas najmä tam,kde treba vydať svedectvo o Kristovi. Ak ho nemáme na patričnej úrovni,tak si ho zdokonaľujme a pestujme,aby služba ohlasovania nebola vyprázdnená,ale aby vyťažila z potenciálu,ktorý skrýva vnútro každého jedného z nás. 

Titul si treba zaslúžiť.

Vposlednom čase majú viacerí vysokopostavení ľudia problémy s dokázaním faktu,že oprávnene nadobudli akademický titul. Titul si treba zaslúžiť. Vedia to tí,ktorí nie podvodom a špekuláciami,ale poctivou prácou získali jednotlivé akademické stupne. Treba urobiť skúšky,publikovať články,zúčastňovať sa sympózii a nakoniec obhájiť prácu pred komisiou. Mnohí by asi nespávali pokojne,keby sa dopracovali k titulu špekuláciami a podvodmi. Božie Slovo nám v Druhej knihe Kráľov /4,8-11. 14-16/.ponúka obraz niekoľkých ľudí,ktorí oprávnene nosia tituly. Nie ten akademický,ale taký,ktorý hovorí o ich ušľachtilom charaktere. Pripomeňme si ich. 1,Zámožná žena. U jej  rodiny našiel prorok Elizeus prístrešie a pohostinstvo. Zámožný je ten,kto sa nemusí obávať materiálneho nedostatku,lebo je dobre zabezpečený. Duchovne zámožný človek je taký,ktorý sa nemusí obávať v tomto svete ničoho a je na dobrej ceste k spáse. Vo svojej duši,ale aj v praxi života vytvára prajné prostredie pre tých,ktorí potrebujú útočisko,odpočinok,pookriatie. Duchovne zámožný človek si neschováva iba pre seba,ale rozdáva a nikdy mu nechýba. V dnešnej dobe existujú celé mestské štvrte,kde majú svoje obydlia materiálne zámožní ľudia. Majú ich obohnané vysokými múrmi,vzájomne spolu nekomunikujú,ba dokonca sa ani nemusia poznať a nikdy sa nezblížia. Duchovne bohatí ľudia sa neschovávajú,nestavajú getá. Neizolujú sa,ale prostredníctvom hlasnej reči svojej viery sa stávajú viditeľnými a známymi. Nesústreďujú svoje aktivity na jedno miesto,ale ,všade vnášajú Božieho Ducha. Ich duchovné konto rastie a rozdávajú  z neho plným priehrštím. 2,Svoj titul si obháji aj samotný prorok Elizeus. Titul "svätý muž Boží" mu udelila vyššie spomenutá zámožná žena. Všímala si ho a zistila,že tento titul Elizeovi patrí. Mohli by sme ho pretlmočiť do takejto podoby:ide o človeka,ktorý často a pravidelne komunikuje s Bohom. Jeho komunikácia s Bohom je priama,chcená,nie náhodná. Každý,kto sleduje politické dianie vie,že zástupcovia spoločenského života si neraz posielajú odkazy cez média miesto toho,aby sa osobne stretli a rozprávali sa z tváre do tváre. Mnoho veriacich nekomunikuje s Bohom priamo. Svoj vzťah k Bohu vnímajú napríklad cez peniaze,postavenie a rôzne pozemské výhody. Ich vzťah k Bohu sa potom odvíja od toho,či sa im darí alebo nie. Svet potrebuje veriacich,ktorí hľadajú spôsoby priameho oslovenia Boha,nie sprostredkovane,cez materiálne skutočnosti. Medzi Bohom a človekom by nemal existovať nijaký predel. Ak existuje,znamená to jediné,že človek sa obáva otvoriť svoju dušu pred Bohom a chce sa pred  ním schovávať. 3,Ďalším človekom s plnohodnotným titulom je Elizeov sluha Giezi. Nejde o typického sluhu,ktorý bezmyšlienkovite a rutinne koná svoje povinnosti. Jeho pozícia je omnoho dôležitejšia. Keď sa ho Elizeus pýta,čo by mal pre domácu pani urobiť, hneď odpovedá,že manželia sú bezdetní a že to ťažko znášajú. Giezi citlivým spôsobom naznačuje,že vie o ich trápení,že je dobrý pozorovateľ a že domácim nezávidí ich majetok. Naopak,stáva sa ich tútorom pre Božím mužom Elizeom. Sluhom Božím je človek,ktorý vie o trápeniach svojich blízkych. Nezneužíva to,nevysmieva sa,nie je škodoradostný,ale hľadá možnosti pomoci. Nikto nemôže mať všetko na tomto svete. Sú takí,ktorí sa tak tvária,ale nie je to obraz skutočnosti. Buďme takými sluhami,ktorí citlivo predkladajú pred Boha náročné situácie tých,ktorí sa nachádzajú v žiali a súžení. Boh nás za takúto službu bohato odmení. Titul Boží sluha je v Cirkvi predstupeň na ceste k blahorečeniu a svätorečeniu. Ide o oficiálny proces. Ale snažme sa aj bez oficialít o titul služobníka,ktorý vie,že náš Pán je všemohúci a že môžeme od neho čakať maximum. Prosme ho,domáhajme sa,aby prejavil svoju moc a pomoc najmä vo vzťahu k tým,ktorí sú slabí a hynú nielen materiálne,ale aj duchovne. Pán sa aj nás pýta:"Čo môžem,podľa teba,pre niekoho niečo urobiť?".

Návrat do spoločenstva.

Ľudia,ktorí vychovávali deti,či vnúčatá,poznajú dôverne takúto situáciu. Deti sa väčšinou hrajú na dvore,či na ulici. Nie raz prídu domov špinaví a zaprášení,čo je primerané pre ich správanie. Matka zachytí ich pohyb pri dverách a povie:"Ani mi sem nechoďte,kým sa nedáte do poriadku". Prakticky to znamená,že špinavý odev treba vyzliecť,obuv tak isto,potom sa umyť a až tak vstúpiť do obydlia. Nik,kto má na sebe špinavé veci,do vnútra,do spoločenstva nesmie.  Evanjelium hovorí,že Pán Ježiš uzdravil malomocného/Mt 8,1-4/. Prikázal mu,aby,už ako uzrdravený,navštívil kňazov a získal od nich svedectvo,že je uzdravený a že sa môže znova vrátiť do spoločenstva. Malomocný človek t. j. človek postihnutý touto nevyliečiteľnou/na tú dobu/ a nákazlivou chorobou,musel žiť mimo spoločenstva zdravých ľudí. Bol,v podstate,odvrhnutý od zdravého jadra. Vrátiť sa do spoločenstva ako očistený je silný motív. Platí to aj po stránke duchovnej. Človek,ktorý sa očisťuje na duši,stáva sa platným a obohacujúcim prvkom spoločenstva. Byť očistený od hriechu-to je v prvom rade subjektívna záležitosť. Byť znova členom spoločenstva resp.vrátiť sa doň,to už je vec presahujúca osobný rozmer jednotlivca-týka sa celého spoločenstva. V každom prípade majú tieto situácie spoločného menovateľa-túžbu po Kristovi a túžbu po očisťovaní. Ježiš každému hovorí:"Chcem,aby si bol čistý".

Nikdy nie si sám.

Niektoré filmy s tzv.akčnou tématikou,prinášajú obraz osamelého hrdinu,ktorý bojuje proti presile. Je obdivuhodné,ako zdoláva svojich nepriateľov,likviduje ich rad radom,až kým nenadobudne postoj spokojnosti a určitej satisfakcie za spôsobené krivdy. Starý Zákon miestami spomína kráľa Dávida,akoby osamelého hrdinu/1 Sam 21 a 22/. Dávid je na úteku a navštívi kňaza Achimelecha. Ten,keď ho zbadal,stŕpol a spýtal sa:"Prečo si sám a nik nie je s tebou?". Takto reagoval na skutočnosť,podľa ktorej mal Dávid so sebou iba sluhov,a nie ozbrojencov. Achimelechovi to bolo čudné,lebo Dávid bol známy a uznávaný muž. Je dosť ľudí,ktorí sú presvedčení,že bojujú za dobré veci,ale veľa spojencov nemajú. Cítia sa ako akční hrdinovia alebo ako Dávid,ktorý nemal istý čas pri sebe ani ozbrojeného strážcu. Dávid,však nebol bezbranný.1, Od kňaza Achimelecha žiadal chlieb. Ten mu odvetil,priam,nadčasovým spôsobom:"Nemám po ruke obyčajný chlieb,ale iba posvätný chlieb". Kto chce obstáť v duchovnom zápase na tomto svete,nepostačí mu iba plná dóza na pečivo z pekárne. Do boja sa rôznymi prejavmi zla je to málo. Na to nestačí iba  obyčajný chlieb,potrebujeme ten posvätný,ktorý vzniká na eucharistickom oltári. Achimelech sa týta Dávida,či sú jeho sluhovia čistí,t,j. či zachovali rituálnu,telesnú čistotu. Aby eucharistia priniesla v živote prijímajúceho účinok,je potrebná čistota úmyslu a čistota vnútra. Rituálna,telesná nestačí. V kladnom prípade aj jednotlivec,sýtený pokrmom zhora,nadobúda veľkú vnútornú silu a môže vzdorovať presile zloby. 2,Dávid vedel,že musí mať pri sebe aj skutočnú zbroj. Dopytoval sa na meč. Kňaz mu ponúkol meč,ktorý zostal po Goliášovi,ktorého Dávid kedysi zabil v súboji. Dávid vyjadril uspokojenie,čo dokumentoval slovami:"Nijaký iný sa mu nevyrovná". Každý veriaci potrebuje takúto výzbroj. Nehľadajme,ale,Goliášov meč,veľmi by nám nepomohol. Užitočnejšou a účinnejšou zbraňou je meč Božieho Slova. Božie Slovo v praxi života. Pripraví o silu nejedného goliáša na tomto svete. Ono je väčšie a silnejšie tak,že mu neodolajú nijakí sebevedomí a ozbrojení jednotlivci,oplývajúcimi pozemskou výzbrojou lži ,podvodu a násilia. Dávid vedel,čo potrebuje,aby prežil. Aby sme prežili,zostávajúc na hodnotách viery,vieme,akú výzbroj potrebuje naša duša. A vieme,kde ju bez problémov nájdeme.

Cítiť sa komfortne.

Niektorí naši rodičia a starí rodičia vyrastali v situácii materiálneho nedostatku. Niekedy doslova biedili,inokedy prežili ako tak. Dnešná generácia tento stav nepozná. Istý človek mi rozprával o svojom detstve. Bolo ich niekoľko detí. Tí starší,chlapci,si v nedeľu odovzdávali kabát-zimník,ako štafetu. Na prvú omšu v nedeľu ráno si ho obliekol starší brat. Po bohoslužbách musel,ale utekať domov,lebo už naňho čakal mladší brat,ktorý si chcel ten istý kabát obliecť na druhú svätú omšu. Vtedy sa to považovalo za normálne,dnes by mnohí ukazovali preplnené šatníky hábami,ktoré už nik nechce nosiť. Môj známy hovorí,že vtedy sa nik nesťažoval na to,že mu kabát veľmi nesedí,lebo nebol kúpený na jeho postavu. Čo na tom,že sa v ňom necítil komfortne? Hlavné bolo to,že splnil svoj účel-bol riešením do zimy. V Prvej Knihe Samuelovej so zatajeným dychom čítame o zápase Dávida s Goliášom/1 Sam 17/. V čase,keď sa proti sebe postavili Izraeliti a Filištínci,situácia vyústila do zápasu dvoch:statného Filištínca menom Goliáš a mladíka menom Dávid. Na ich fyzický nepomer reagoval izraelský kráľ Saul tak,že navliekol Dávidovi svoje brnenie,aby aspoň trocha pôsobil navonok bojovne. Dávid vyzeral možno ako strašiak a preto,že sa necítil v brnení dobre,radšej si ho vyzliekol a spoľahol sa na to,čo bolo preňho prirodzené-pastiersky výzor,prak a kamene. Týmto vyzbrojený Filištínca porazil. Svet nás rozmanitým spôsobom motivuje,aby sme si navliekli jeho zbrane, aby sme boli násilnejší,aby sme odplácali zhorším za zlé alebo aby sme aspoň pasívne súhlasili s /ne/morálkou doby. Tvrdí,že nepotrebujeme ani bojovať,stačí ,keď si len "oblečieme výzbroj " tohto sveta a hneď budú všetci vedieť,že nie sme proti...Svet nás chce odiať do svojho odevu,chce,aby sme hrali v jeho dresoch,pod jeho zástavou...Pre nás,kresťanov to nie prirodzené. Možno sa v odeve evanjelia nebudeme cítiť ktovie ako komfortne,ale svoju bezpečnosť skôr či neskôr oceníme. V rúchu evanjelia a sviatostí sme pre Zlého,prakticky nezdolateľným protivníkom. Vráťme sa k tomu,čo je pre nás vlastné a z čoho má nepriateľ strach. Nenosme odev tohto sveta,lebo nám nesedí a navyše degraduje našu vieru.

Hierarchia hodnôt.

Z detstva si pamätáme na situácie,kedy sme sa dožadovali niečoho od svojich rodičov. Potrebovali sme ich dovolenie,aby sme mohli navštíviť nejaké podujatie,niekam ísť s kamarátmi alebo sme potrebovali peniaze na niektoré veci. Rodičia pomerne často reagovali na naše naliehanie tak,že povedali:dobre,ale najprv urobíš to a to a až potom môžeš ísť...Dôležité je tu slovo-najprv. Pán Ježiš poúča svojich učeníkov slovami:"Pokrytec,vyhoď najprv brvno zo svojho oka!"/Mt 7,1-5/. Znova sa tam objavuje slovo-najprv. Čo znamená? Je výchovné,lebo nás učí hierarchii hodnôt. Na celý život si máme pamätať,že v poriadku dôležitosti sú na prvom mieste povinnosti,až potom zábava. Vychováva nás,aby sme si pamätali,že niektoré veci si musíme zaslúžiť,vybojovať,vyobetovať. A napokon nás vedie k presvedčeniu,že niektoré veci nám "chutia sladšie",keď pred nimi vykonáme tie ťažšie,náročnejšie. Možno aj dnes na nás čaká niečo,čo má charakter-najprv...Povzbudení touto Božou myšlienkou sa náročnejšej veci ujmime,aby sme si vychutnali to,čo súvisí so zábavou a s odychom.

"Nebojte sa!"

         Z času na čas zažijeme niečo nevšedné. S odstupom času sa môže stať z tohto okamihu životná chvíľa. Vieme, že už viackrát sa opakovať nebude.

         Istý človek rozprával, že mal možnosť sadnúť si a povoziť sa v automobile, ktorý šoféroval automobilový pretekár. Išlo o vyhodnotenie nejakej súťaže a jednou z cien bola aj jazda v aute pretekára. Dodnes na to spomína. Išlo o životný zážitok. Jeho poslucháči mu hneď položili otázku: „Nebál si sa?“ Odpovedal: „Nie. Viac som sa bál vtedy, keď som si sadol vedľa začínajúceho šoféra, ktorým bol môj syn.“

         Je to tak. Keď sme v opatere akéhokoľvek odborníka, strach sa pominie, lebo sme v dobrých a istých rukách. Pán Ježiš sa nám prihovára v evanjeliu: „Nebojte sa ľudí.“ (Mt 10, 26 – 33)

         Počas života stretneme niekoľko ľudí, ktorí nám ublížia alebo chcú nám urobiť zle. Niekedy ide o jednorazový atak, inokedy dlhodobý. Po čase túto zlobu odhalíme a psychicky a duchovne sa na to pripravíme. Jednoducho, povieme, že sme si zvykli a odoláme. Pôsobenie zlého človeka nie je definitívne. Škodí len dovtedy, kým mu Boh túto schopnosť neodoberie. V týchto momentoch prosíme Boha, aby nám „odňal tento kalich“. Prosíme o to, aby sme sa zlého človeka zbavili. Ak sa tak neudeje, tak vieme, že musíme prosiť inak. Svoju prosbu formulujeme do podoby  - aby sme dokázali niesť svoj kríž. Ak sa niekto opýta: „Nebojíš sa?“ Odpovieme: „Nie, lebo sme v rukách Božích, t. j. v rukách ozajstného Majstra, ktorý dopustí, ale neopustí.“

         Prečo musíme znášať v živote útoky zo strany iných ľudí?   

     1.)  „To som ja, nebojte sa.“ (Jn 6, 16 – 21)

Pán Ježiš sa nám týmito slovami predstavuje a hovorí, že vie o našom utrpení, o našich bolestiach, vzdychoch a slzách. Ak je skutočnosť taká, že Boh nám necháva kríž na pleciach, potom to znášanie bolesti musí mať hlbší význam. Taký, ktorý presahuje rámec pozemského sveta. Ide o jeden zo spôsobov, ktorým sa nám Boh predstavuje slovami: „To som Ja!“

         Predstavme si situáciu zo života. Vo svojej súkromnej zbierke objavíme staršiu fotografiu. Na nej sú žiaci zo ZŠ. Je to fotografia, ktorá má niekoľko desiatok rokov. Ukážeme ju známym a povieme: „Hľadajte, kde som ja.“ Vo väčšine prípadov to nedokážu. Napokon musíte ukázať prstom a povedať: „Toto som ja.“

         Aj Boh sa nám predstavuje v znášanom utrpení. Prihovára sa nám: „Neboj sa, to som Ja!“ Potom nám umožní, aby sme uprostred utrpenia s istotou prežívali jeho blízkosť.

    2.)  „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“ (Mk 15, 39)

Tieto slová vyriekol stotník na kalvárii, lebo sa stal svedkom Ježišovej hrdinskej agónie na kríži. Vyjadruje nimi obdiv voči trpiacemu a umierajúcemu Spasiteľovi.

V utrpení a bolesti, ktorú znášame od iného človeka, môžu ľudia spoznať trpiaceho Krista. Na adresu trpiaceho človeka povedia s obdivom: „Je to Boží syn, lebo znáša útoky neprajníkov.“  Niektorí ľudia si na tento hrdinský obdiv musia počkať až do okamihu predsmrtného utrpenia. Iní tým prechádzajú za života. To všetko preto, aby aj zlomyseľníci videli, že je tu prítomný Kristus, ktorý trpí s trpiacim človekom. Kristus od trpiaceho nikdy neodchádza. Takto s obdivom pozerajme na človeka, ktorý znáša akékoľvek utrpenie zo strany iných ľudí.

    3.)  „Pokoj vám! Ja som to! Nebojte sa!“

Slovami veľkonočnej vigílie Pán Ježiš upokojuje atmosféru v apoštolskom zbore. Vstupuje do ich spoločenstva ako nositeľ trvalého pokoja. Chce, aby tento dar pokoja  prijali aj uprostred hrôz a mučení, ktoré v budúcnosti zažijú pri ohlasovaní evanjelia.

K výzve pokoja sú zaviazané najmä autority. V pohnutých časoch a situáciách je požiadavka na príslušnú autoritu, aby zabezpečila pokoj. Stáva sa to napríklad pri športových zápoleniach, na štadiónoch. Vtedy vyzvú kapitána družstva, aby k rozhnevaným ľuďom prehovoril. Mocou svojej autority má zabezpečiť pokoj.

Apoštoli potrebovali Pánov pokoj, lebo počas života zakúsili aj veľa nepríjemností a útokov. Ježišov pokoj im dodal odvahu a silu. Ide o zvláštnu formu Ježišovho pokoja. Ježišov pokoj nie je pokojom od niekoho alebo od niečoho. Pokoj  na základe Kristovej prítomnosti predstavuje najväčšiu posilu pre trpiaceho človeka. Nie nadarmo pri liturgii sv. omše kňaz adresuje veriacim výzvu: „Pokoj Pánov nech je vždy s vami!“

Každému z nás, ktorí sa ocitneme v ťažkej situácii dobre padne počuť slová: „Neboj sa!“ Obyčajne ich povie človek, ktorý je naším priateľom alebo ten, kto našiel riešenie nášho problému či človek, ktorý chce vniesť optimistického ducha do situácie.

Takéto slovo má veľký vnútorný dopad. Buďme pre iných, ktorý prežívajú útlak takýmito oporami! Dodajme im odvahy, aby sa nebáli, keď uverili Kristovi. Tak, ako uverili apoštoli Ježišove výzve pokoja, aj my dodajme pokoja a odvahy tým, ktorí sa na nás spoliehajú.

Kňazská úloha/Joz 3,4,5/.

Pred niekoľkými dňami som si v TV so záujmom pozrel krátky šot z lekárskeho prostredia. Išlo o unikátne zábery z operačného zákroku. Chirurg sedel za počítačom a vydával pokyny robotovi,ktorý vykonával zákrok onkologickému pacientovi. Lekár robota navigoval na základe obrazovky a stroj vykonával jemnú,delikátnu operáciu. Ktovie,možno ide o budúcnosť v chirurgickej praxi a v budúcnosti sa nad našim operačným stolom nebude skláňať živá postava lekára,ale bezduchý,dobre naprogramovaný stroj,ktorému sa ruky netrasú. Pri istej príležitosti som stretol známeho. Pracuje ako údžbár,ktorý všetkému rozumie a všetko opraví. Takých veľa nie je. Znova utekal opraviť nejakú práčku a s úsmevom kričal:"Pokazila sa. Robí to,čo sa jej zachce a nie to,čo má". V prípade aj sebedokonalejšieho stroja môže takáto situácia vzniknúť. Kňaz má konať nie to,čo sa mu zachce v službe,ale to,čo má. Napriek tomu nie je bezduchým,dobre naprogramovaným strojom,on má konať to,čo chce Boh. Má pri tom uplatniť svoje charizmy,dary,inštinkty,dannosti a aj slobodnú vôľu. Všetko má vložiť do služieb Božieho poriadku spásy. V Božom slove Starého Zákona nájdeme ideové premostenie do praxe života. Pomôžeme si textami z Jozuovej knihy/Joz 3,4,5/. 1,"Ľud  prechádzal oproti Jerichu a kňazi,ktorí niesli archu zmluvy ,pevne stáli na suchej zemi uprostred Jordána,kým neprešiel celý Izrael po suchom riečisku na druhý breh Jordána". Predstavme si situáciu,kedy navštívime nejakú frekventovanú inštitúciu. Vo vestibule sa nachádza miesto pre informátora,ktorý má disponovať informačným potenciálom. Denne prejde okolo neho mnoho ľudí a každý chce nejakú pomoc. Informátor má byť zorientovaný človek,ktorý má dať na javo,že je zžitý s prostredím a stojí pevne,sebavedome a úctivo na svojom mieste. Kňaz je človek,okolo ktorého prejde veľa ľudí. Tí majú rôzne požiadavky. Mal by každému vyhovieť,ale vždy sa to nedá. Má vedieť podať vysvetlenie,má usmerniť a povzbudiť. Už len tým stojí na pevnom a akoby suchom bode života,na Kristovi,a  má upozorňovať ľudí,aby išli tou istou cestou. Má ich upozorniť,aby si "nezmočili" nohy krokom do prostredia,ktoré sa nachádza mimo suchého riečiska. Kňaz svojim viditeľným/aj vizuálne/ postojom čnie do diaľky a upozorňuje "okoloidúcich",kde sa nachádza bezpečné miesto milosti,o ktoré treba zabojovať a následne si ho udržať. 2,"...vody,ktoré pritekali zhora,sa zastavili na jednom mieste ako priehrada ...tie,čo boli poniže,odtiekli...až úplne zmizli". Prvý bod,nad ktorým sme uvažovali vyššie,nachádzal situáciu kňaza,akoby v statickej polohe. V druhom bode ho viac vnímame dynamicky-kňaz v pohybe,ktorý vykonáva pre dobro služby. Výsledkom tohto pohybu môže byť skutočnosť,podľa ktorej určití ľudia,akoby pred ním,pred tajomstvom,ktoré reprezentuje,zastali. V úcte a pokore pred Bohom. Mnohí zastavili,čo i len na nejaký čas,horúčkovitý workoholizmus a stali sa vnímavejší pre podnety Ducha. Iní pribrzdili pri vyhľadávaní záhaľky a morálne nepriateľného konania. Ďalší zostali ako prikovaní,keď im Boh zobral v rýchlom slede,niekoho z radov príbuzných alebo priateľov na večnosť. Každopádne,nie je to nič zvláštne,keď pred kňazom niekto zastaví svoje plány a ambície,lebo cíti,že ho to zastavil sám Boh,aby ho pritiahol bližšie k sebe. Od kňaza "poniže" niektoré vody odtečú. Väčšina z nás absolvovala väčší či menší operačný zákrok. Po zákroku nám do rany zaviedli drenáž,aby odtekala "zlá krv",aby sa rana vyčistila. Kňaz môže spôsobiť,aby z človeka "zlá krv "odtekala. Spravuje,akúsi duchovnú drenáž v podobe sviatostí uzdravenia,ktoré dušu očistia a pripravia na prijatie iných darov od Pána. Keby tak ľudia,týmto možnostiam kňaza,viac dôverovali! Niektorí sa takejto situácii vyhýbajú,lebo podmienkou je zmena zmýšľania a následne zásadná zmena života. 3,Synovia Izraela...od nasledujúceho dňa jedli z úrody zeme nekvasený chlieb a pražené zrno..ako jedli z úrody zeme,prestala manna...". Vo svojej zbierke fotografii som objavil jednu,ktorej myšlienka naväzuje na našu úvahu. Na fotografii je mladá rodina,ktorá sa odfotila pre nedeľnom obedňajšom stolovaní. Na druhej strane bolo rukou napísané:Náš prvý obed v novom dome. Pre rodimu ide o historickú udalosť. Teší sa,že je vo svojom,že nie je odkázaná na iných. Kuchyňa a jedálnička v dome patria k základnej výbave. Je to centrum rodinnej pohody,stretania a hlavne nasýtenia sa. Takto možno priblížiť atmosféru v Izraeli po tom,čo zastal "na svojom" a konečne prijali iný pokrm...Prvá hostina v novom domove...Preddavok nového domova nám odovzdávajú kňazi v eucharistii. Ľudia pred Kristom tento pokrm nepoznali. My už áno. Dostali sme veľké výsady a milosti. Sme v spojení s večeradlom a tajomstvom poslednej večere

,ktorej obsah je pre nás prvým pokrmom z hľadiska dôležitosti a dokonalosti. Stali sme sa novými stravníkmi pri Ježišovej hostine,na ktorej nás predišli jedine apoštoli. Stolovanie s Pánom je pre nás vrcholným bodom pozemského života. Už nechceme prijímať staré hriešne podnety. Manna starého pokrmu je už pre nás nestráviteľná. Po tom,čo sme boli obmytí Ježišovou krvou,máme prijímať iba Pánov pokrm z oltára. Na prázdny oltár je smutný pohľad. Prosme Pána žatvy,aby sa postaral o to,aby miesto pri oltári nebolo  nikdy smutnosamotné...

Boh je náš.

Pamätám si na scénu z istého historického filmu,ktorý mapoval život anglickej panovníčky Alžbety I. Angličania v čase ja vládnutia viedli vojnu so Španielmi. Panovníčka sa na brehu mora s vojakmi rozlúčila a morálne ich povzbudila. Jej loďstvo odplávalo do boja. Ona aj so zvyškom armády čakala na výsledok boja. Nad  morom sa vznášala hustá hmla,takže nebolo skoro nič vidno. Konečne,po čase zbadali v diaľke loď. Zo začiatku ju neboli schopní identifikovať. Ľudia stojaci so svojou panovníčkou na brehu netrpezlivo čakali,aká loď sa vynorí. Boli dohodnutí,že keď bol boj úspešný,loď bude mať vztýčené biele plachty. V opačnom prípade čierne. Vtom ktosi zvolal,že vidí biely plachty na stožiari. Boj bol úspešný. Ľudstvo od nepamäti skúmalo,aký je Boh. Akoby cez hmlu sledovalo znaky,prostredníctvom ktorých sa Boh prejaví. Bude to "náš Boh"? Alebo nejaký cudzí,nám vzdialený element? Najvýraznejšiu odpoveď dal Boh vtedy,keď poslal Syna,aby sa v plnosti času narodil ako človek a vstúpil do ľudskej rodiny.  Vtedy mnohí pochopili,že už nemusia zízať akoby cez hmlu neistoty a skúmať identitu Boha. Pochopili,že Boh je nám blízky,že je to náš Boh,ktorý sa zjavil,žil v ľudskom spoločenstve a priniesol posolstvo spásy. Všimnime si len takú drobnosť. Keď sa stretávame s textom modlitby Otče náš.../Mt 6,7-15/,hneď v úvode,pri oslovení,hovoríme-Otče náš...Nestačí povedať iba Otče,ale učíme sa doplniť výraz na -Otče náš...Buďme si istý,že Boh nie je cudzím prvkom v našom živote. Je náš.Je taký,že vie o nás všetko,cíti s nami,podporuje a pomáha nám na našich cestách,aby sme sa neodklonili od cesty spásy. Po uvedomení si tejto pravdy je nám ľahšie na duši,lebo sme uverili,že je s nami ten,ktorého očakávali ľudia všetkých generácii. Sú ľudia,ktorí ešte stále pre hmlu nevedomosti nevidia stopy Boha prítomného v živote človeka. Nevidia zdvihnuté biele zástavy Baránka,ktorý porazil vzbúrenca diabla. No sú,Bohu vďaka aj takí,pre ktorých sú Ježišove víťazné znaky nad všetko jasné a zreteľné. Kríž a prázdny hrob na Kalvárii hovoria zrozumiteľnou rečou pre každého,kto má otvorenú myseľ a srdce.

Dvere.

Moji známi mi kedysi rozpovedali úsmevnú príhodu. Bývajú v bytovke. Iba nedávno menili na nej vchodové dvere. Spomenutá rodina máva časté návštevy. Od výmeny vchodových dvier,každá z návštev,len čo vkročí do bytu povie:"Máte niečo s dverami?". Keď sa domáci začudovane pozrú,dostanú odpoveď:"Nedajú sa zatvoriť". Keď si túto frázu vypočuli asi desaťkrát,pochopili,že vchodové dvere nie sú nastavené dobre a že je potrebné ich prestaviť. Pán Ježiš odporúča svojim poslucháčom,aby často "zatvorili za sebou dvere a modlili sa..."/Mt 6,16-18/. Stretávam pomerne dosť vnútorne "rozbitých" ľudí. Mnohým poviem:"Máš niečo s dverami?" Keď sa na mňa začudovane pozrú,odpoviem im týmto citátom:zatvor za sebou dvere a modli sa. Prichádzajú aj ľudia sklamaní a znechutení pomermi v práci. a v spoločnosti. Poskytnem im tú istú radu:zatvor za sebou dvere a modli sa. V tomto zmysle "zatvoriť dvere" znamená odstaviť na istý čas vplyv vonkajších rušivých prvkov. Veľmi to pomáha. Ide o blahodarnú kúru duše,aby pookriala a nadýchla sa do ďalšieho života. Tento recept je všeobecne platný. Vždy,keď potrebujeme lepšie "nastaviť" svoj život,svoj výkon naordinujme si sebakritickú ironickovážnu otázku: máš niečo s dverami? Ak ti nič nebráni,vojdi do svojho vnútra a zatvor dvere,aby si bol chvíľku sám s Bohom.

Keď ide do tuhého.

Verejnosť na Slovensku si pripomenula prvé výročie od nástupu novej prezidentky. Snáď všetky média sa touto témou zaoberali a pokúšali sa vyhodnotiť jej  pôsobenie vo funkcii. Zaujal ma komentár,ktorý som čítal na Postoj.sk. Redaktor/J.Majchrák/ píše,že prezidentka pôsobí uhladeným,distingvovaným dojmom. Vystupuje inteligentne,povie  svoj názor na veci a hlavne dôstojne reprezentuje Slovensko na všetkých fórach. Pripomína,však,že sa ešte neprejavila v podstatnejších témach,ktoré majú silný politický záber. Čaká sa,ako zvládne problémy,keď príde na pretras "silnejšia agenda",či bude ochotná podstúpiť cestu "politických konfliktov" a ako sa bude rozhodovať v situáciách,v ktorých "váha jej úradu " porastie alebo poklesne. Autor si myslí,že verejný činiteľ nemôže dlhodobo odpočívať v pokojných vodách politiky,ale časom sa musí prejaviť a dať na javo zmýšľanie svojho srdca. Božie slovo Starého Zákona hovorí o odovzdaní moci medzi dvoma vynikajúcimi prorokmi:Eliášom,ktorý končí svoju misiu a Elizeom,ktorý nastupuje na jeho miesto/ 2 Kr 2,1. 6-14/. Eliáš je vzatý vo víchrici do neba. Elizeus zodvihne jeho plášť a naplnený Božou milosťou nastupuje do služby. Skončil mi život,ktorý možno nazvať pokojným. Nastal čas,aby sa začal zaoberať "silnejšou agendou" a vošiel aj do konfliktu,ak to bude potrebné pre zvýraznenie Božej vôle. Nechce dopustiť,aby po odchode Eliáša,"váha a dôstojnosť" prorockého ŕadu utrpela. Chce,aby ešte podrástla a túži kráčať v intenciách svojho predchodcu,lebo žiada od Pána,aby mu dal aspoň "dva podiely" Eliášovho ducha. Poznáme situácie v živote,kedy musíme opustiť pokojné vody a prijať silnejšiu agendu. Tá nastupuje,keď sa dostávame do konfliktu so svetom. Svet odmieta prijať evanjeliové princípy a bol by najradšej,keby všetci kresťania,podľa vzoru Eliáša,sa stratili kdesi vo víchrici a dali svetu pokoj. To však,nie je možné. Vždy sa nájde niekto,kto zdvihne pomyselný Eliášov plášť a v sile Božieho Ducha pokračuje v úlohe,ktorú nariadila Prozreteľnosť. Kresťan je ako stvorený pre silnejšiu agendu. Ježiš takto rozposlal apoštolov,ktorí sa u ňho pripravovali tri roky. Sme ľuďmi silnejšej agendy,nie sme určení pre ľúbivú politiku,ku ktorej nás svet pozýva,aby sme upustili od úzkoprsého zotrvávania na pôde evanjelia. Váha úradu apoštola zradou Judáša neutrpela. Po ňom nastúpil ďalší. Váha úradu proroka po odchode Eliáša neutrpela,lebo nastúpil muž Božieho zápalu-Elizeus. Zodvihnime pomyselný plášť proroka Eliáša a ešte viac Proroka,ktorý je Pán pánov a Kráľ kráľov-Ježiša Božieho Syna. Je to dôležité,aby svet zbadal,že Pánov Duch sa nestratil,ale že účinkuje v našich skutkoch.

Aká je pravda ohľadom susedov?

Niektorí ľudia hovoria,že susedov si nevyberieš.  Na dobrých susedov treba mať šťastie. Nie každý sa dočká takých,ktorí by boli diskrétni,ústretoví,nápomocní,nehluční,citliví a pod. Pri istej príležitosti sa stretlo na sympóziu niekoľko desiatok ľudí. Ubytovali ich v zariadení,v ktorom museli byť na izbe po dvaja. Jeden z účastníkov mi rozprával,že keď vstúpil do izby,ktorú mu pridelili,už tam našiel suseda-spolubývajúceho. Už pri vstupe zacítil,že niečo nie je v poriadku. Spolubývajúci ho vzápätí prekvapil vetou:"Ja nebudem s vami bývať na jednej izbe! Viete,kto ja som? Ja musím mať izbu sám!". Prichádzajúci sa na prahu dverí otočil a odišiel si hľadať na pár dní iného suseda. Sú situácie,kedy je sused pohromou. Paradoxne,potvrdzuje to aj Božie zjavenie/1 Kr 21,1-16/. V Starom Zákone nájdeme text o Nabotovej vinici/. Tento človek mal smolu.  Jeho vinica sa nachádzala vedľa paláca samarijského kráľa Achaba. Achabovi sa Nabotova vinica zapáčila a zatúžil po nej. A už začal snovať plány,aby ju získal. Najprv sa pokúšal s Nabotom dohodnúť. Keď ten odmietol predať dedičstvo svojich otcov,Achab sa uchýlil na popud jeho zlovestnej ženy Jezabel,k násiliu a vinicu zabral. Nabot nemal šťastie na suseda. Ten ho pripravil nielen o vinicu,ale aj o život. Podobnú situáciu nachádzame v Knihe Sudcov/Sdc 6,1-6/. Svätopisec uvádza :"Synovia Izraela robili,čo sa Pánovi nepáči. Vydal ich na sedem rokov do ruky Madiánčanov a oni ich veľmi utláčali. Preto si urobili v horách jaskyne,skrýše a bezpečné miesta. Keď Izrael zasial,prišli Madiánčania,Amalekiti a ostatné východné národy a postavili si pri nich stany. Zničili všetku úrodu na poliach...a nenechali v Izraeli vôbec nič potrebné na obživu,ani ovce ani voly ani osly.." Izrael si veľa pokoja od svojich susedov neužil. Pripomína nám to podobenstvo o pšenici a kúkoli/Mt 13,24-30/. Hospodár síce zasial pšenicu,ale nepozorovane prišiel nepriateľ a prisial burinu. Pšenica dostala nepríjemného suseda/kúkoľ/ a musela ho istý čas strpieť. Kto je našim najbližším susedom,ak sa pozeráme  z pozície viery? No predsa svet,ako taký. Ten môže byť nepríjemným susedom. Svet je koristnícky a nenásytný. Presvedčil sa o tom Nabot,ale aj Izraeliti,keď zistili,že susedia ich oberajú o obživu. Svet sa niekedy priživuje na hodnotách,ktoré vypestovala Cirkev. Svet sa vždy ulakomí na "chutné " ovocie a plody kresťanského života,hoci navonok ich odmieta a zosmiešňuje. Svetu chutí pokrm,ktorý svojimi obetami pripravili kresťania,motivovaní Ježišovou obetou kríža. Svet už mnohých pripravil o vieru,ukradol im ju,ani nezbadali ako. Pred týmto susedom musíme byť v strehu. Obstojíme,ak zostaneme verní Bohu. So svetom nemôžeme vybojovať rovnocenný zápas,čo sa týka mocenských prostriedkov. Tie nevlastníme. Ale v našej moci,s pomocou Božou je,aby sme si uchovali vnútro zamerané na večné hodnoty. V tom prípade nás nemôže ohroziť nijaký sused,ktorý by chcel škodiť. Buďme dobrými susedmi,ale vzácne poklady duše si zobrať nedajme. Najlepším susedom pre nás je sám Ježiš. On nielenže nemá záujem o naše sady ,záhrady a vinice,ale práve naopak,pozýva nás do tej svojej. Hovorí:"Poďte aj vy do mojej vinice"/Mt 20,7/. Pozýva nás,ako dobrý sused a Dobrý Pastier,aby sme v nej pracovali,ale zároveň ,aby sme z nej požívali dobrá,ktoré nás pripravia ne večný život.

Bohatý pýta najviac.

Pred mnohými rokmi som absolvoval púť,ktorá sa mi z rôznych dôvodov vryla do pamäti. Spomeniem iba jeden aspekt. V našom spoločenstve bol aj človek,o ktorom sa vedelo,že je bohatý. Na tom by nebolo nič zvláštne,keby  spoluúčastníkov púte neustále o niečo nežiadal. Prišiel za jedným a prosil ho,aby mu niečo požičal. Vzápätí zašiel za iným,aby žobronil o niečo iné. Išlo o veci bežnej potreby. Namiesto toho,aby si dané veci kúpil,radšej ich žiadal od kolegov. Po istom čase začali účastníci púte šomrať,lebo takéto počínanie považovali  za neprimerané,otravné a ponižujúce. Ozývali sa hlasy,že môže mať všetko,čo si len zažiada,prečo si to teda nekúpi,ale neustále žobroní od ostatných. Potvrdila sa pravda,ktorá vychádza zo skúsenosti,podľa ktorej,človek ktorý oplýva a disponuje dostatkom prípadne nadbytkom,radšej sa zníži k požičiavaniu,akoby by mal siahnuť na svoje konto. Aj to sa stáva. Všimnime si udalosti,ktoré túto myšlienku potvrdzujú na základe Božieho zjavenia. Pritom nejde vždy iba o materiálny ukazovateľ,ale aj o duchovný zámer. 1,Lazár a boháč. /Lk 16,19-31/. Toto podobenstvo hovorí  najmä o dvoch ľuďoch:o bezmennom boháčovi a bedárovi menom Lazár. Napokon,keď obaja zomreli,boháč sa trápil v pekle a Lazár si užíval slasti večnej blaženosti. V pekle tpiaci boháč sa obrátil na Abraháma a takto ho oslovil:"Otec Abrahám,zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára,nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk,lebo sa hrozne trápim v tomto plameni". Sme svedkami paradoxu-bohatý si pýta niečo/nejakú službu /od chudobného. Vo svete žije veľa takých ľudí,ktorí sú "roztúžení a rozpálení" za dobrami tohto sveta. Ani si neuvedomujú,ako veľmi trpia tým,že sú doslova posadnutí honbou za majetkom,oceneniami,výsadami...Horúčkovito,nenásytne,bezohľadne, pri absencii morálky idú za vidinou trvalého ukotvenia nadštandardného štýlu života v rozmeroch pozemského sveta,čo je nereálne. Táto činnosť ich vnútorne rozpaľuje a keď precitnú,ak vôbec,zatúžia po zvlažení dočasného charakteru,aby mohli vo svojej činnosti pokračovať ďalej. O čo iný život vedú tí,ktorí sa "zvlažujú "  pokrmom eucharistie/takmer/ každý deň? Tým,že ju prijímajú pravidelne,stavajú pomyselnú prekážku horúčkovitéme roztúženiu za hmotným obsahom života. Aj toto leto vstúpia do Pánovej žatvy robotníci,ktorí budú o.i. "zhotovovať" eucharistický pokrm pre tých,ktorí si žiadajú v spare a horúčosti dňa a života zachovať ovlažujúcu cestu k Ježišovi. Bohu vďaka za to,že Prozreteľnosť sa znova  postará o nadprirodzené prostriedky,ktoré zvlažia našu dušu tak,aby sme občersvení pokročili tak fyzicky,ako aj duchovne. 2,Eliáš u vdovy zo Sarepty./1 Kr 17,7-16/. Z Božieho vnuknutia odchádza prorok Eliáš do pohanskej Sarepty. Má tam kontaktovať istú chudobnú ženu a urobiť v jej dome zázrak. Eliáš začína dialóg slovami:"Prines mi v džbáne trochu vody na pitie". A neskoršie svoju požiadavku ešte rozširuje,keď prosí:"Dones mi ,prosím,aj kúsok chleba". Ten,ktorí vlastní Božie poverenie,aby udržal židovský ľud v nádeji Božej lásky,pokorne prosí chudobnú vdovu o posledné zvyšky a zásoby,ktorými disponovala. Ohlasovatelia blahozvesti majú poverenie na to,aby žiadali  od ľudí zrieknuť sa posledných "zásob" pripútanosti k materialistickému zmýšľaniu. Trvajú na tom,aby to bolo bezo zvyšku. Ak tak neurobia,spôsobia si veľa bolesti. Predstavme si situáciu,kedy privezú človeka na izbu po operácii. Najprv povedia,že sa operácia podarila,no potom zbadajú,že v tele ostala ešte nejaká nečistota. Ak ju neodstránia,nečistota spôsobí bolesť a hnisavé procesy,ktoré môžu spôsobiť rýchlu agóniu.  Je nemožné prijať evanjelium a zároveň tolerovať "hnisavé procesy" pripútanosti k hriešnemu konaniu. Človek by sa mal udržiavať v čistom stave,za cenu pokánia a posilňovania najmä Božím slovom. Staré zásoby treba odstrániť a nahradiť ich novou úrodou,ktorá vzíde z čistého srdca. 3,Ježiš a Samaritánka/Jn 4,5-42/. Pán Ježiš sa okolo poludnia stretáva so ženou-Samaritánkou. Stalo sa tak v meste Sychar,pri Jakubovej studni.  Ide o ženu,s ktorou by ako Žid,nemal vôbec komunikovať. Bol to však Boží zámer,aby ju Pán priviedol na správnu cestu. Pamätná je najmä jej prosba:"Pane,daj mi takej vody,aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať". Tá,ktorá vlastní,ktorá disponuje obyčajnou vodou a aj nádobou na naberanie,si pýta piť od Toho,ktorý je prameňom vody prúdiacej do večného života,no momentálne,ako človek,trpí smädom bežného človeka. Ježiš sa dopytuje po jej viere a ona zas žiada o milosť vody,ktorá bude mať aj nadprirodzené účinky. Ako sa duchovne zladili! Ježiš pýta od nás čo máme,čím disponujeme,aby túto matériu premenil na hodnotný pokrm pre večný život. Všetko dobré,čím disponujeme,ak  to bude Božia vôľa, môže niekomu poslúžiť pre večnosť.  Takéto dary si môžeme vymieňať aj medzi sebou. "Jakubovou studňou" je aj slávenie eucharistie. Tam sa ľudia sretávajú,aby vlastníci rozdávali a aby chudobní našli platformu na prosbu. Nad tým všetkým bdie Pán,ktorý sa stará,aby toto vyrovnávanie dobier bolo rovnomerné a aby nikto zo slávenie neodchádzal naprázdno a roztrpčený.

Žatva

         Enzo Ferrari (1898 – 1988), zakladateľ svetoznámej rovnomennej automobilky, sa raz vyjadril o výrobe áut. Povedal, že prioritou jeho firmy je vyrábať športové autá, ale niekedy ho situácia donútila vyrábať aj bežné cestné automobily. Musel sa preorientovať a špecializovať sa aj na výrobu áut, ktoré pôvodne vyrábať neplánoval.

         Johannes Kepler (1571 – 1630) bol svetoznámy vedec, astronóm a matematik. Hoci jeho prioritou bola astronómia, veda o vesmíre, nechal sa zlákať aj astrológiou. Napísal niekoľko významných vedeckých diel o vesmíre. Z toho ale nemohol vyžiť. Preto sa musel, podľa vlastných slov, preorientovať na astrológiu, pavedu. Písal tak rôzne kalendáre, snáre a horoskopy. Paradoxne, na astrológii zarobil viac.

         Pred niekoľkými rokmi mi riaditeľ istej firmy povedal, že  prioritou jeho firmy je stavebníctvo. Ale iba z toho by nevyžila. Hoci nerád, ale musel svojich zamestnancov rekvalifikovať na výrobcov dverí a okien.

Všetky tieto príklady naznačujú, že človek sa v živote musí niekedy preorientovať a zvykať si aj na iné priority, hoci tie pôvodné zanedbať nechce.

Predstavme si apoštolov. Pán Ježiš ich povolal, aby išli za ním; aby zanechali pôvodné živobytie a išli ohlasovať evanjelium. V dnešnej dobe by asi zostali pri pôvodnom povolaní (rybár, mýtnik), pretože popri tom by mohli získať pre evanjelium viac ľudí.

Ježiš s tým nesúhlasil. Apoštoli sa museli preorientovať a vyformovať do podoby špecialistov na ohlasovanie Kristovej blahozvesti. K pôvodnému remeslu sa už asi nevrátili.

Prečo je to tak? Na to odpovedá evanjelium sv. Matúša
(Mt 9, 36 – 10,8)

1.)             Evanjelium hovorí o nepomere. Na jednej strane veľký zástup, ktorý čaká spásu. Na druhej strane Dvanásti. Je to veľký nepomer, ktorý sa nesie svetom a dejinami až dodnes. Evanjelium ho presnejšie vyjadruje takto: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo.“

Pán Ježiš nehovorí tieto slová preto, že ho tento nepomer trápil, alebo žeby prekazil jeho vykupiteľské plány. Hovorí to preto, aby zaktivizoval všetkých kresťanov do iniciatívy za nové a kvalitné duchovné povolania.

Boh nerieši fyzický a matematický nepomer. Preňho to nie je dôležité. Ide o to, že každého z nás má trápiť a zároveň motivovať nedostatok pracovníkov na Pánovej žatve. Súčasne nás má táto skutočnosť motivovať k tomu, aby sme každý zo svojej pozície pre dobro povolaní niečo urobili. Nemôžeme sa tváriť nezúčastnene, s tým, že nás táto problematika nezaujíma.

2.)             Všimnime si kontrast, ktorý ponúka evanjelium. Na jednej strane sú zástupy, ktoré sú zmorené a sklesnuté, na druhej strane sú apoštoli, ktorí svoj zmysel života vložili do Ježiša Krista. Jeden z nich to vyjadril unikátnym spôsobom: „Pane, ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.“  (Jn 6, 68)

Apoštoli sa ocitli pred ťažkou úlohou. Jednoduchšie je fyzicky a materiálne niekomu pomôcť ako priviesť niekoho k zmyslu života podľa Krista. Zmysel života v Kristovi sa nadobúda dlhodobou komunikáciou s ním.

Pri istej príležitosti som si vypočul rozhovor dvoch ľudí, ktorí našli spoločnú tému. Hovorili o tom, ako doopatrovali svojich rodičov. Keď jeden tomu druhému vyčítal, ten dotknutý argumentoval: „Ja som žil s ním pod jednou strechou. Viem, aké to je.“

Zmysel života v Kristovi nájde ten, kto žije s Kristom „pod jednou strechou“. Ten, ktorý sa oboznámil s jeho náukou a systematicky sa snažil podľa nej žiť. Potom môže povedať, že s Kristom žije a že vie, aké to je.

Žime s Kristom pod jednou strechou ako apoštoli! Tak ako oni, aj my môžeme ponúknuť iným ľuďom svoje životné princípy, ktoré sa opierajú o evanjelium. Bez života s Kristom pod jednou strechou sa to nezaobíde. Mnohí blúdiaci a hľadajúci potrebujú stretnúť Krista a bližšie sa  s ním zoznámiť.

3.)             Jedným z paradoxov evanjelia je skutočnosť, že apoštoli budú uzdravovať a liečiť, a aj tak nebudú všetkými prijatí. Na jednej strane majú v rukách obrovskú moc, ktorú dostali od Krista, na druhej strane to niektorým nestačí na to, aby uverili. Apoštoli dokázali, že ohlasovanie evanjelia pohltilo ich osobné ambície a plány. To je „kameň úrazu“ charakteristický pre každú dobu. Je otázne, či nájdeme aj dnes ľudí, ktorí by boli otvorení takejto obeti. Sú ochotní všetko podrobiť ohlasovaniu? Sú ochotní prijať skutočnosť, že ohlasovanie evanjelia môže pohltiť ich tzv. slobodu a ambície, ktoré miestami siahajú veľmi vysoko.

         Príklad apoštolov je unikátny. Všetko staré zanechali a nechali sa pohltiť Kristovou náukou. Takýchto zanietených potrebujeme aj dnes v radoch robotníkov, ktorí nastúpia do Pánovej žatvy. Myslime na nich aj počas letných nedieľ, kedy sa Cirkev bude tešiť z nových povolaní.

         Očakáva sa, že pracovníci v Pánovej žatve zanechajú podľa vzoru evanjelia všetko. Zanechajú všetko, čo by im prekážalo pri plnohodnotnom ohlasovaní evanjelia. Je isté, že sa musia preorientovať zo svetského zmýšľania na evanjeliové zmýšľanie. Nejde o jednoduchý proces. V sile Božieho Ducha sú určite schopní túto premenu podstúpiť. Príklad apoštolov a iných im môže poslúžiť na to, že nejde o chiméru, ale o skutočný jav, ktorý si mnohí osvojili. Modlime sa za to, aby ani dnes nechýbali takíto adepti do duchovného stavu!

Kúsok chleba

Pred niekoľkými rokmi sa ku mne dostala staršia kniha. Zaujala ma svojím obsahom, pretože priniesla pre mňa niekoľko nových informácií. Kniha navonok zodpovedala svojmu veku. Okrem poškodeného vonkajšieho obalu mala miestami zažltnuté, špinavé i zamastené strany.

Raz prišiel ktosi na návštevu a keďže bola kniha poruke, tak v nej začal listovať. Potom skonštatoval: „Dajte mi, ja sa o ňu postarám.“ Opýtal som sa ho, ako ju chce očistiť. Odpovedal: „Ani by ste neverili, aký zázrak dokáže kúsok chleba. Stačí jedna menšia skyva a striedkou z chleba sa údajne dajú celkom dobre očistiť stránky v knihách.“

Ak je pravdou, že bežný kúsok chleba dokáže „tzv. zázrak“,
t. j. primerane očistí špinavé stránky knihy, tak potom aký zázrak v živote dokáže urobiť kúsok chleba, ktorý my, katolíci, nazývame eucharistia. Ona je schopná očistiť našu myseľ, naše túžby, naše predstavy a nastaviť ich tak, aby čo najviac zodpovedali ideálu podľa Ježiša Krista.

1.) Predstavme si situáciu, ktorá nastáva v čakárni u lekára. Prichádzajú tam ľudia, mnohí z nich nalačno. Doba čakania sa predĺži až na niekoľko hodín. Jedna staršia pani stála, podišla k druhej a poprosila ju: „Nemáte pri sebe kúsok chleba? Potrebujem voľačo prejesť, som tu dlho a nalačno. Zvyknutá som jesť menej a častejšie.“

Svet sa síce tvári, že človeka sýti. A naozaj, mnohí na zemi fyzický hlad nepociťujú, hoci na druhej strane sú aj ľudia, ktorí od hladu zomierajú. Svet nám poskytuje telesný pokrm, ale nestará sa o nasýtenie duše.

Ak berieme do úvahy tento aspekt, na svete je veľa hladujúcich. Vtedy prichádzajú a žiadajú Cirkev o trochu chleba. O malú čiastku, ktorú nazývame eucharistia. Neexistuje totiž výdatnejší duchovný pokrm ako je Pánovo Telo a Pánova Krv. Prijímajúci pookreje nielen duchovne, ale aj telesne. Jeho sily sa zregenerujú, vráti sa mu primeraná energia, a tak je pripravený do ďalších životných zápasov.

Do chrámu prichádzame preto, lebo svet nás vnútorne nenasýtil, ale toto očakávame od Ježiša, ktorý jediný môže naplniť naše najvnútornejšie túžby.

2.) Spomeniem vyjadrenie istého človeka – inoverca. Hovorí takto: „Vy, katolíci, ste všelijakí, ale jedno vám závidím. Keď vidíte malý kúsok chleba, ktorý nazývate Božie Telo, hneď ste všetci na kolenách. My to nemáme – na našu škodu.“

Eucharistický Kristus dosahuje to, že človek robí to, prečo bol stvorený – klania sa Bohu. Našou hlavnou úlohou v živote je poklona Bohu. A my, kresťania – katolíci, to dosahujeme tým, že pri premenení v rámci sv. omše alebo pri inej návšteve kostola, pokľakneme pred malým kúskom chleba, ktorý nazývame Sviatosť Oltárna.

Často to robíme mechanicky, rutinne, ale  robíme to. Neprestaňme v tomto úkone aj v praxi bežného života! Bohu sa máme klaňať aj v bežných okolnostiach života, t. j. aj mimo kostola. Eucharistický Kristus na nás pôsobí tak, aby sme nezabudli, že sme iba stvorenia a že musíme vzdať poklonu svojmu Stvoriteľovi.

3.) Evanjelium sv. Marka (Mk 8, 1 – 9) hovorí o zázračnom rozmnožení chleba. Ježiš nasýtil  4-tisícový zástup. Na jeho pokyn vyzbierali po nasýtení zástupu 7 košov odrobín. Nazbierali také množstvo kúskov chleba, že im to poslúžilo ako pokrm aj na ďalšie putovanie. Tento zázrak naznačuje, že častým prijímaním drobného kúska eucharistického chleba dokážeme putovať ďalej. Neostávame na jednom mieste, ale poberáme sa za svojím cieľom do večnosti.

Zázrak rozmnoženia chleba nám pripomína aj to, že máme zhromažďovať drobné prejavy obety a dobrých skutkov, čo bude dostatočný a prijateľný materiál pre Božie kráľovstvo. Tak, ako prijímame Ježiša Krista v drobnom kúsku chleba, tak sa máme vyznačovať aj drobnými prejavmi lásky v ľudskom spoločenstve. Je to dôležité, lebo tým sa vzájomne sýtime. Kristus sýti nás a my, povzbudení jeho láskou, sa sýtime odovzdávaním rôznych foriem služby, pred ktoré nás život postaví.

Tí, ktorí prijímajú eucharistiu, len ťažko si zvykajú na absenciu v jej prijímaní. Mnohí si to vyskúšali počas pandémie. Hovorili, že im chýba tento drobný kúsok chleba, ktorým je sám Kristus. On je zmyslom ich života, naplnením, očistením, povzbudením a nádejou pre skutočnosť, ktorú nazývame Božie kráľovstvo.

Pánova vinica ožíva.

31.mája 2020 uplynulo päťdesiat rokov od zemetrasenia v Peru/Čile/. Patrilo medzi najsilnejšie v histórii,lebo odborníci namerali až 7,9 stupňov Richterovej stupnice,čo sa týka intenzity. Tragédia sa veľmi citlivo dotkla aj všetkých občanov Československa,lebo pod nánosmi kameňov,hliny,bahna a snehu zahynulo štrnásť členov expedície,ktorá sa chystala zdolať štít Huascarán. Ale,už pár dní pred tým/18.5/,zahynul jediný Slovák vo výprave Ivan Bortel . Keď sa to stalo,domorodci,ktorí sa ocitli v blízkosti  našej výpravy,konštatovali:"Vráťte sa domov,hory vás nechcú". Tento prorocký hlas prijal málokto vážne. Dejiny spásy hovoria,že Pán Ježiš po trojročnom verejnom účinkovaní zomrel na Kalvárii. Mnohí ho videli poslednýkrát práve na kríži. Po jeho zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení,začali verejne účinkovať apoštoli. Po udalosti Turíc sa rozišli do sveta. Ktovie,či sa po Ježišovej smrti nenechali počuť nejakí Židia a nepovedali apoštolom:"Vráťte sa domov,svet vás nechce". Učeníci boli našťastie vedení nie takýmito hlasmi,ale Božím Duchom,ktorý ich poslal "do celého sveta". Aj ich účinkovaniu predchádzalo zemetrasenie. Svedčia o tom Skutky apoštolov/Sk 2,1-11/. Svätopisec hovorí o "hukote z neba,o prudkom vetre",teda o javoch,ktoré spôsobili,že sa všetci v Jeruzaleme roztriasli a zostali zmätení. Toto zemetrasenie nebolo merané,vtedy ešte neexistujúcou Richterovou stupnicou. Ale účinok bol neskutočný,lebo práve vtedy sa dala do pohybu Cirkev. Dovtedy bola skrytá,ale po tejto udalosti vyšla a stala sa zjavnou. Boží Duch spôsobuje určité zemetrasenie stále. Robí akoby revolúciu v dušiach tých,ktorí vstupujú na kňazskú dráhu života.  Deje sa tak napriek tomu,že v spoločnosti sa stále na ich adresu ozývajú hlasy:"Svet vás nechce,choďze domov". Paradoxné je,že svet ich nechce,ale ich potrebuje...Práve nositelia kňazského úradu disponujú prostriedkami,ktoré sú pre spásu potrebné. Najprv,však museli zažiť zemetrasenie vo svojom vnútri oni sami. 1,Veľa by o tom mohol rozprávať sv. Peter. Pri istej príležitosti ho Pán "mučil" otázkami typu:"Máš ma rád,miluješ ma?"/Jn 21,15-19/. Ježiš Šimonovi Petrovi naznačil,že mu chce nastaviť "vyššie ukazovatele dokonalosti". Tie "bežné" stačiť nebudú. A Peter nie je hocikto. Dávno pred touto udalosťou,Boh zdvihol limity nenahraditeľnému Abrahámovi/Gn 22,9-18/. Abrahám bol najprv presvedčený,že musí "zdvihnúť ruku" na svojho syna Izáka. Až na priamy pokyn Boha od tohto zámeru upustil,a radšej "zdvihol zrak",ako ruku s nožom. Kto dvíha myseľ a oči  smerom k Bohu,len tak ľahko nezodvihne ruku na iného človeka. A kto dvíha ruku,ten nedvíha dušu k Bohu. Kňazi,ako Boží poslovia, nemajú učiť ľudí dvíhať ruku,ale vnútro. Sami sú formovaní s tým,že zdvihnutá duša k Bohu je tou najsilnejšou zbraňou,aká môže existovať. Názorne sa o tom presvedčil starozákonný Jób/Job 42,7-16/. V jeho knihe sa píše:"Pán zmenil Jóbov údel,keď sa modlil za svojich priateľov,a Pán dal Jóbovi dvojnásobne všetkého,čo predtým mal". A dodáva:"Pán požehnal koniec Jóbovho života  viac,ako jeho začiatok". Ohlasovateľ evanjelia musí toto zemetrasenie v duši ustáť a prijať jeho konzekvencie. Väčšinou zostáva pre služobníka oltára tá najväčšia odmena až vo večnosti...2,Až po tom,ako Peter viacnásobne potvrdil svoju lásku k Ježišovi,bol postavený pred výzvu:"Poď za mnou". To je to isté,ako keby povedal:nájdi si ma,objavuj ma ako cieľ,ale aj ako prostriedok. V bežnom živote sa nestáva,žeby prostriedky boli totožné s cieľom. Na ceste spásy áno. Kristus je našim prvoradým cieľom,ale jej prostriedkom. Cieľom je ako vzor brata a ako Pán života a smrti,ale je aj prostriedkom,lebo iba v sile jeho pokrmu Slova a Tela môžeme duchovne rásť a nasledovať ho. Kňazi majú veriacich formovať tak,aby uverili,že Ježiš je aj prostriedkom aj cieľom,ktorý je nemenný. Ježiš má v živote veriaceho obsadiť všetky dôležité posty. On potiera spoločensko-politické konvencie. Podľa nich,politicky silnejší berie skoro všetko,porazení iba omrvinky. Ježiš túži,aby mohol obsadiť všetky dôležité posty v našom živote. Jedine tak ho môžu ľudia plnohodnotne nasledovať. 3,Vrcholom Petrovej skúšky bolo ocenenie-pas moje ovce! Petrova "štátnica" pred Ježišom vyústila do tohto cerifikátu najvyššej kvality. Hocikto ho nedostane. Kňazi toto poverenie dostali. Ale s podmienkou,podľa ktorej musia všetko ostatné v živote podriadiť Pánovej službe. A,Pásť Ježišovo stádo znamená starať sa oň,všímať si ho,zabezpečovať mu všetky duchovné potreby,umožňovať mu neustály rast. B,Slovo :pas,môžeme pozmeniť na /s/pas. T.j.,pomôcť im ku spáse. Tak blízko sa dostávajú kňazi k Ježišovi,keď dostávajú poverenie iným pomáhať k spáse! Tak blízko sa nedostane nikto iný. C,Služobníci oltára musia však bdieť,aby /nepre/pás/li/ svoju príležitosť Božieho povolania pre dobro blížneho. Prepasú ju vtedy,keď budú pásť iba seba a nie stádo. Naplno ju využijú,ak potvrdia životom,že myšlienka Božieho kráľovstva je skrze nich prítomná v tomto svete. A túto myšlienku môžu rozvíjať stále viac a viac. Účinok ich pôsobenia je zrejmý:zemerasenia v dušiach tých,ktorý zanechali hriech a vykročili za svojou spásou.

Tajomstvo Trojjediného Boha

         Počas pozemského života sa stretávame s mnohými ľuďmi, s niektorými z nich vedieme aj vážne rozhovory. Tie sa týkajú práce alebo ide o odborné debaty. Pritom skúmame, ako daný človek premýšľa, podľa akej schémy uvažuje. Pýtame sa, o čo mu ide, aký má zámer, na čo sa chystá, aký má skutočný úmysel s nami.

      Ak toto platí o človeku, čo môžeme potom povedať o samotnom Bohu. O to viac, keď my, kresťania – katolíci, vyznávame vieru v Trojicu Osôb – v Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého. Tiež by sme chceli poznať Božie zámery. Vedieť, ako Boh rozmýšľa. O čo mu ide, aké má zámery, prečo dopúšťa to, čo dopúšťa... Takmer denne sa napĺňajú slová Sv. písma: „Aká hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a vedomosti! Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty! Veď kto poznal Pánovo zmýšľanie? Alebo kto bol jeho radcom? A kto mu dal niečo prvý, aby mu bolo treba vrátiť? Lebo od neho, skrze neho a pre neho je všetko. Jemu sláva naveky. Amen.“ (Rim 11, 33 – 36)

       Z týchto slov vyplýva nemožnosť pochopiť tajomstvo Trojjediného Boha tu, na zemi. Napriek tomu môžeme s istotou povedať niektoré vlastnosti Boha, ktoré sú blízke aj nášmu ľudskému chápaniu.

    1.) Boh je láska. (1 Jn 4, 16)

Čo to znamená? Žiť podľa lásky znamená držať sa zásad evanjelia. Podľa Jánovej náuky, ktorá hovorí, že Boh je láska, náš život má byť konkretizovaný podľa týchto zásad:

    a)   v živote sa niekoho ujímame

Spoločné modlitby, ktoré sa spievajú v liturgii Veľkého piatku, hovoria o Ježišovi: „...ujal sa utláčaných.“ Kresťan sa ujíma tých, ktorí sú rozmanitým spôsobom utláčaní a nie je im dopriate naplno rozvinúť svoj život.

    b)   sprevádzať iných na ceste životom

Toto sprevádzanie neznamená iba tzv. tieňovú spoluúčasť na osude iného človeka, ale odzrkadľuje udalosť súvisiacu s emauzskými učeníkmi počas ich putovania. Zmŕtvychvstalý Ježiš sa k nim pridáva a dôkladne ich poúča o diele spásy. Sami neskôr priznávajú, že im: „horelo srdce, keď im otváral písma.“ (Lk 24, 32)

Správnym spôsobom sa ujímame iných, keď sa snažíme dosiahnuť, aby im zahorelo srdce pre vyššie hodnoty než im ponúka pozemský život. Aj my môžeme zapaľovať srdcia iných pre vieru.

    c)   ochraňovať iných

Liturgia hodín večernej modlitby kladie kňazovi do úst tieto myšlienky: „Ochraňuj nás, Bože, keď bdieme, opatruj nás, keď spíme...“ Prakticky to znamená, že prosíme Boha o trvalú ochranu. Z toho vyplýva pre nás povinnosť nepretržite bdieť nad životom a vierou najmä našich najbližších.

Na svete je veľa nebezpečenstiev a osídel, ktoré si vyžadujú, aby sme ochraňovali a opatrovali svojich blízkych.

    2.) Boh je jednota

Vo svete sme svedkami javu, podľa ktorého sa ľudia zjednocujú z rôznych dôvodov. Ľudia sa zjednocujú na báze zištnosti, ziskuchtivosti, chamtivosti alebo rôznej formy prospechárstva. Prax ukazuje, že tieto formy jednoty nemajú dlhodobú trvácnosť. Chamtivosť jednej alebo viacerých strán spôsobí rozpad tzv. jednoty. Skutočná snaha o jednotu má obsahovať prvok vernosti. Vernosti druhému a vernosti zásadám, ktoré tieto zväzky budujú zvnútra.

V nasledujúcich dňoch otcovia biskupi vysvätia nových pracovníkov do vinice Pánovej. Cirkev prosí, aby celý život zostali verní tomu, čo pri obrade vysviacky sľubujú, t. j. vernosť poslaniu, ktoré im zveril Kristus. Vernosť je neodmysliteľnou súčasťou jednoty v celom cirkevnom spoločenstve.

    3.) Boh je večný život

Túto myšlienku si môžeme názorne predstaviť na biblickom príbehu putovania vyvoleného ľudu do zasľúbenej zeme. Zasľúbená zem vo večnosti je naším konečným cieľom.

Predstavme si situáciu, na základe ktorej sme po nejakej náročnej práci prišli domov a s hlbokým vzdychom povedali: „Tak a teraz sa odtiaľto nikam nepohnem.“ Tento povzdych znamená, že človek našiel odpočinok po svojich námahách.

Večný život je v tom, že už nikde neutekáme, že sa už nemusíme neustále pozerať na hodinky, že už nám je pri nejakej činnosti dlho, že musíme stihnúť ešte nejaké povinnosti.

Večný život spočíva v precitnutí človeka, ktorý povie: „Tu je moje miesto.“ Už nič nehľadám. Každý z nás môže byť predsieňou Božieho príbytku pre iného. Všetci hľadáme aspoň trochu pochopenia, úcty a otvorenosti v srdci iného človeka. Ak mu to poskytneme, v tom prípade našiel náznaky kontúry blízkosti Božieho kráľovstva.

Boh uvažuje v intenciách spásy. On nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil. On nie je Bohom mŕtvych, ale Bohom živých. Keďže všetky tieto skutočnosti sú nám blízke, zisťujeme, že Boh je nám blízky. Aj keď naše zmysly a schopnosti nie sú schopné vidieť do podstaty Božieho Slova, napriek tomu si môžeme byť istí, že má o nás záujem a že chce, aby sme boli aj my blízko jeho tajomstva nielen tu, na zemi, ale aj potom, vo večnosti.